Rumbelle
kapitola 17
Izba
- Netušila som, koľko tajomstiev
tento hrad ešte skrýva, – zastala Kráska na prahu izby v jeho krídle, čo
sa priamo napájala na spálňu, opatrne sa po nej obzerajúc.
Oprela sa jednou
rukou o veraje pre ňu novej izby a mužovi, čo sedel uprostred
pohrúžený do vlastných myšlienok, venovala nežný úsmev.
Len čo ju zbadal,
mrak z tváre mu zmizol a oči prezradili, koľko beztak nekonečnej
lásky sa ešte skrýva v jeho srdci.
Natiahol k nej
ruku a pokynul, aby podišla k nemu.
Zviezla sa na
kolená, letmo narovnajúc jednoduchú domácu sukňu, ktorá odhalila členky
v malých črieviciach a objala ho okolo krku, bozkom poláskajúc vlasy
kúsok nad uchom.
-
Si akýsi ustaraný. Niečo ťa
trápi ? – začala, ako starostlivá matka, stále jemne hladiac mu vlasy.
Milovala
jeho vlasy. Keby sa dalo, ležala by v nich zamotaná ako do najjemnejšej
prikrývky, vdychovala ich vôňu, prechádzala tisíckrát od korienkov k jemne
zatočeným končekom a obsýpala ich bozkami.
-
Nechcem mať pred tebou
tajomstvá, – povedal vážne a ukázal rukou na izbu.
Až teraz si ju pozornejšie obzrela. Jemné
pastelové steny, akoby časom vyblednuté s namaľovanými motívmi lesa,
poľovačky, tam zas hradov a rytierov na koňoch počas turnajov, mäkké
kožušiny a zmenšené imitácie rôznych druhov sečných zbraní. Lôžko trochu
menšie ako klasické, niekoľko pohodlných stoličiek a hrací stôl
s intarziou spoločenskej hry na povrchu. Narovnané šachové figúrky
a v kúte malé brnenie.
-
To je... ale detská izba pre...
- Kráska sa zapýrila a spod sklopených viečok presvitali rozpaky.
Mocne ju objal a pobozkal na čelo.
-
Viem, na čo myslíš...Bolo by to
krásne... – podvihol jej jemne bradu a letmo znova bozkával mäkké pery
pokračujúc pomedzi bozky nežne: - ...bude to krásne. Iste...To viem...Ale... –
zmĺkol.
Trochu
ju to vyľakalo. Bol to šok predstaviť si, že by ich láska pokračovala potomstvom,
teraz, keď sa sotva znova poznávali a každý deň jej prinášal nové
a nové prekvapenia, pričom si myslela, že už muža, ktorého tak veľmi ľúbi,
aj dôverne pozná. Ale v kútiku srdca presne po tomto túžila ako každá
žena... Dieťa, ktoré by spečatilo ich lásku...Navždy.
To „ale“ ju právom vyľakalo...
-
Poď, prejdeme sa spolu po
záhrade. Musím ti porozprávať jeden príbeh...Viem...Verím, že ma pochopíš,
že...že zostaneš stále... stáť pri mne...- zaváhal.
„Čo ak
ju stratí ?! Čo ak nebude vládať uniesť jeho minulosť a postaviť sa
k nej zoči-voči. Prijať ju. Čo ak
mu nedokáže odpustiť ?!... Čo ak...“
Všimla
si vrásku cez jeho čelo. Usmiala sa, vrátila mu letmý bozk na pery
a uložila hlavu na jeho hruď Srdce mu rýchlo bilo, ale práve to ju najviac
upokojovalo.
-
Navždy zostanem pri tebe.
V dobrom i v ...nech sa v minulosti stalo čokoľvek...Milujem ťa,
ľúbim viac ako vlastný život a nič ma nedonúti opustiť ťa a vzdať sa
lásky k tebe. ...Láska... – pritisla sa k nemu mocnejšie a jeho
srdce túžilo vyskočiť z hrude.
Izba
stíchla. Aj namaľované stromy by prestali šumieť, poľovníci by zastavili
psy a rytieri odložili svoje
zbrane, aby nerušili dve srdcia bijúce v jednom rytme a jedno pre
druhé...v jednom objatí...
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára