Rumbelle
kapitola 15
Hlas
Tma
sa nehlučne znášala na okolie. Z potvorených okien už nesálalo teplo, ale
osviežujúci podvečerný vánok. Unavená Kráska schúlená v kresle vedľa
masívnej postele od únavy zaspala. Zhlboka dýchala a na tvári sa jej
zračila ustaranosť a smútok.
V čerstvých,
vzorne natrasených perinách spočívalo
jeho stále bezvládne telo. Poutierala mu tvár, krk i ruky, začesala vlasy,
porozopínala vestu i košeľu, aby sa mu voľne dýchalo. Viac nemohla urobiť.
Viac nevedela, čo robiť...
Poznala rôzne, aj cudzokrajné liečebné metódy
z kníh, čo čítavala, vedela by zarobiť maste, odvary i lieky, ale
toto nebola choroba, o ktorej by sa písalo v jej knihách... Keby
našla ranu, bozkami by ju hojila...
Strhla sa.
Zažmurkala ospalými očami, pozviechala sa z kresla. Telo jej stŕplo.
Vyžmýkala vreckovku namočenú v chladnej vode a jemne mu ju prikladala na čelo, líca, celú tvár. Vzala do
dlaní jeho ruku, dýchala na ňu, aby bola teplejšia, pritláčala si ju na prsia
a letmo hladila, dívajúc sa mu
stále do tváre, či nezbadá aspoň náznak, že sa preberá k životu.
Pomaly nahýnala svoju tvár k jeho, v snahe zistiť, či vôbec ešte
dýcha. Mala strach...Nepredstaviteľný strach, že by to nemusela byť pravda.
Krutá pravda, ktorú jej vyjavil Klobučník...a hlas.
-
Hlas ! Hlas, počuješ ma, kde si ? Kde teraz si
?!... Tak veľmi ťa potrebujem !...Prečo sa mi neozývaš ? ... Prečo si ma aj ty
opustil ?!...vzlykala zúfalá. – Prečo som ťa len nepočúvala, keď si mi vravel
o prsteni ?! –
Vzala ho, zavesený
na šnúrke, opäť medzi prsty. Svetlomodré
očko akoby sa dívalo do jej slzami rozpitých očí a iba ružová ranka stále
zotrvávajúca v jeho strede dodávala jej nádej.
Opäť na neho
vzozrela. Sivastá pleť na vankúši ostro kontrastovala s belobou
povlečenia. Črty sa zdali ostrejšie...Zúfalo si kľakla k posteli
a vzala mu tvár do dlaní.
-
Ty nesmieš zomrieť
!...Prosííím... – zašepkala a bezmocná, ani nevediac, čo robí priložila
svoje pery k tým jeho... a silno potom zažmúriac oči, aby zadržala ďalší
príval sĺz, hneď skĺzla na vankúš vedľa neho. Horko sa rozplakala.
-
Bell... – zašumelo izbou.
Pomaly zdvíhala
hlavu z vankúša. Pozrela najskôr s nádejou na neho, ale nevidela
žiadnu zmenu. Poobzerala sa okolo seba. Oči jej zažiarili.
-
Hlas ! Môj priateľ hlas ! –
utrela si spakruky slzy a vyskočila na rovné nohy, akoby ho mohla vidieť. –
Kde si ? Si tu ? Ozvi sa, prosím...Potrebujem ťa...Tak veľmi potrebujem tvoju
pomoc !...Hlas !... – točila sa okolo svojej osi a márne načúvala.
„Bol to on !
Spoznala by som ten šepot medzi tisícmi ! Bol to môj hlas. Môj spoločník. Môj
priateľ...“
-
Bella... – zašumelo za jej
chrbtom.
Ustrnula. Ten šepot... Ten starý, známy
šepot...Šepot, ktorý by spoznala medzi tisícmi...A všetko zrazu bolo inak.
Pomaly sa otáčala. Pomaly otvárala oči dokorán...Pomaly
jej dochádzalo...Všetko bolo inak...až keď na vlastné oči uvidela, ako sa mu zosušené pery trasúc opäť
pohli, pochopila.
-
Bella...-
domiceli
V
OdpovedaťOdstrániť