Mr. GOLD Obchodné tajomstvá IV., 46. kapitola ROZHOVOR

Obchodné tajomstvá IV

kapitola 46

Rozhovor

      Zvonček nad dverami sa rozozvučal. Kapitán si skrátka potrpel na okázalosť a toľko špekuloval, až sa mu dvere nakoniec otvoriť podarilo. Ako krásne zavŕzgali. So zatváraním si starosti nerobil. Vyriešil to prievan.

  Gold chvíľu nereagoval, v zadnej miestnosti čistil klenoty, ale rokmi vycepovaný inštinkt mu automaticky spustil obranné zabezpečovacie reflexy.

  Pohľad, ktorý obsiahol celú miestnosť. Zbežná  virtuálna kontrola nastavení pascí a zbraní...Pár skladačiek do puzzle budúcnosti, ktoré aj tak nikde nezapadnú...

   „Už to preháňam. Začínam byť paranoidný.“

  Napravil si zväčšovacie sklo a pozorne sa opäť zahľadel na prsteň v ruke. Snubný prsteň. Starodávny, prekrásna ručná práca známej talianskej dielne...Prsteň s históriou, len či aj s budúcnosťou...zaťal pery... a radšej všetko odložil, aby predišiel melanchólii, ktorá sa ho v poslednom čase zmocňovala čoraz častejšie a intenzívnejšie.

  Vstal. Niečo sa mu predsa len nezdalo.

  Ten zvonček asi nebola ilúzia.

  Obchod bol prázdny, ale zmysly temného pána nikdy neklamú. Ktosi prekročil prah. Ktosi, kto nechce...nemôže...nesmie...nevie byť hmotný ? Skúsil kúzlo, ale narazil na iné...tej prítomnej nehmotnej bytosti. Aspoň si bol istý, že tam je.

  - Asi ste neprišli vyhľadať u mňa pomoc. Takéto služby, chvalabohu, neposkytujem. – oprel sa o pult a prižmúril oči.

  Odpovedalo mu ticho.

  Ale Hook sa usmial, oprel sa presne oproti nemu a rozprával. Vedel, že márne, ale neodolal.

  - Ty bastard sprepadený ! Pekne si sa tu zariadil pre seba a mňa si poslal do Zeme-nezeme ! Za toto draho zaplatíš, krokodíl ! – prskal mu neviditeľné sliny rovno do tváre.

 - ..a to ani v prípade, že by ste, o čom pochybujem, mali čím zaplatiť. – zdvihol pravý kútik Gold.

  Bolo mu trochu smiešne, že si vedie dialóg sám so sebou.

  Hook zneistel. Repliky na seba akosi nadväzovali. Vytrčil výstražne prst.

 - Ty...ty vieš, že som tu...cha! To je dobre ! Cha-cha-cha ! ...ale nemôžeš s tým nič robiť, že je to tak ?! Že...?! ..Nič...A rád by si aj mne vyrval srdce...- zašibrinkoval hákom pri Goldovej hrudi, ale ten sa len rozplynul na jeho saku.

  Od jedu až očervenel.

  - Ovládajú vás zrejme emócie...začína tu byť dusno. – nestrácal Gold sebaistotu a nepohol ani viečkom, napriek tomu, že istý si ničím nebol a vo vnútri mu to vrelo otáznikmi.

  - Dostanem ťa na kolená, ty prašivec ! Na kolená a budeš mi zas lízať čižmy... !- stupňovala sa v Hookovi  hladina zlosti, ale aj bezmocnosti.

  Dvere opäť zavŕzgali a do obchodu vošla Ruby s rukou nalepenou na zadku a skrúteným nosom. Záložňa jej nevoňala, alebo naopak „voňala“ miliónom starých zatuchnutých pachov, čo sa bili s modernými chemikáliami  na ich údržbu.

  Trochu bola prekvapená, že pán Gold stojí opretý o pult a záhadne sa usmieva smerom k nej. Aj sa neisto obzrela, či ešte niekto nie je v obchode, komu patrí ten tajomný úsmev.

   - Mám snáď na dverách vypísané návštevné hodiny, keď sa tu dnes dvere netrhnú ?! – privítal ju ironicky.

   Nepochopila.

   Nacapla si aj druhú ruku na zadok, mierne rozkročmo sa postavila, aby si dodala sebaistotu a spustila.

  - Neprišla som dnes za vami, si nenamýšľajte ! Hľadám svoju priateľku. –  vyfúkla veľkú bublinu a jazykom ju zasunula celú späť do úst.

    Hook obdivne otvoril oči.

  - Ty, starec spráchnivený, kde chodíš na tie krásavice, doparoma ?! Všetko výstavné kusy!  Na trhu otrokov  by som aj za túto dostal poklad... – obchádzal Ruby zo všetkých strán drzo hľadiac do výstrihu i po celej dĺžke nôh. 
   Veď ho nikto nevidí.

   Ruby však zmraštila nos ešte viac.

   - Fuj ! Vedela som, že je toto starožitníctvo, ale aj tie ryby, čo tu cítim, museli zdochnúť ešte v minulom storočí ! – oviala sa.

  Hook si priložil k nosu klopu vesty. A urazene pokýval hlavou. Odsunul sa radšej dozadu a oprel s prekríženými rukami o starú skriňu.

   Gold nevenoval poznámke Ruby pozornosť. Ostražitosť riešila iný problém. Aj keď márne...

   - Ruby, choď domov, teraz sa mi to absolútne nehodí. – začal roztržito zbierať drobnosti z pultu a ukladať ich pod sklo.

   - Jak si starý, tak si sprostý, krokodíl... Takáto samica ti príde do krámu a ty strečkuješ... – uškŕňal sa Hook.

   - Je mi jedno, čo sa vám hodí a čo nehodí, ja hľadám svoju priateľku ! – zopakovala mladá žena dôraznejšie.

  - Ale, ale...tak takto...dve na jedného...do trojky...no, ak je aj tá takto dobre stavaná, mala si ju priviesť hneď ! ... – bavil sa Hook.

  - Bella si poradí aj sama ! – uzavrel prísne Gold a buchol rukami zas o pult, až sklo na ňom zadrnčalo.

  Hook spozornel. „Bella !“

  - ...Tak na to by som sa celkom nespoliehal, krokodíl, že „si poradí sama“... Práve teraz si totiž necháva

"poradiť" od niekoho iného... – spomenul si na Coru s Bellou.

  - Takže ani vy neviete, kde je... – povedala Ruby sklamane a tichšie pokračovala, hoci Belle sľúbila, že o jej návšteve nikomu nič neprezradí...a hlavne jemu nie. – Bola u mňa v noci. Nepáčila sa mi. Vyzerala taká smutná, sklamaná. Skrátka nebola to „tá“  naša Bella. –

  - U teba ? V noci ? „Naša“ Bella...? Tak to znie lepšie a lepšie. Toto mestečko sa mi začína páčiť ! Už aby som bol vo svojej vlastnej koži.  – buchol si Hook päsťou do dlane a vykročil ku vchodu.

   Gold mlčal. V hlave sa mu vyrojili spomienky. Dávne, aj čerstvé a všetky pálili. Tak veľmi pálili...

   - Asi by som vám vedela pomôcť. – začala opatrne Ruby. – Vystopovala by som ju. Viete, môj nos je citlivý, ale nemám nič, čo patrilo jej... Prišla ku mne nahá...

   Hook sa neveriacky otočil v polovici kroku, s blaženým úsmevom a žiariacimi očami.

  -  No, do riti ! Nahá ? ...Cora kde si ? Chcem okamžite späť svoje telo ! A rýchlo ! – zaťal päste a prešiel aj zatvorenými dverami.

   Gold prikývol .

   Už nemá... čo stratiť. Život bez nej nestojí za nič...

domiceli