Mr. Gold Obchodné tajomstvá III., kapitola 39. NOČNÝ DÁŽĎ

Obchodné tajomstvá III

kapitola 39

Nočný dážď

     Priťahovala si karmínovočervenú kapucňu stále viac do tváre a zakopávajúc o vlastné nohy utekala odhodlane hore prázdnou ulicou. Za chrbtom jej doznievali veselé tóny hudby a blikotali dohasínajúce svetielka v lampiónoch. Horela. Celé telo jej spaľovala predtucha niečoho zlého.

  V diaľke pred sebou už videla siluetu dobre známeho domu skrytého v zeleni.  Dolu v  obývačke svietilo matné svetlo priťahujúce ju dlhými žltými rukami poprestŕčanými pomedzi konáre kríkov a stromov.

  Zastala. Zaváhala. Dych sa jej zrýchlil...

 „Ak nájdeme niečo, za čo sa oplatí bojovať, tak za tým treba ísť...nech to stojí čokoľvek.“

  Zabolelo ju hlboko v hrudi.

  K udalostiam posledných hodín nedokázala nájsť manuál. Márne sa jej pred očami načítavali jedna za druhou, stále dookola...

  Bránka vrzgla. Nadýchla sa a vošla do záhrady.

  V tom istom okamihu zarachotili aj vchodové dvere. Otvorili sa pod váhou závažia a zas zavreli vtiahnuté protipohybom, ktorý mal zrejme problém udržať sa na nohách. Znova sa otvorili a buchli o priľahlú stenu. Čosi sa po nich zošuchlo na schodíky.

   Chvíľu trvalo, kým sa pozviechal a zachytávajúc sa o všetko, čo bolo po ruke, znova vstal.

   Čosi si mrmlal pod nos, ale nebolo mu rozumieť.

   Pritisla sa za krík, aby ju nespozoroval, hoci v takomto stave...

   ...ale odľahlo jej.

   Prišli jej na rozum starostkine slová : „...ešte dnes skončí s tvojou priateľkou Ruby pekne v posteli...“...Nie je s Ruby v posteli...Nie je...nebol...nikdy nebude...Upokojovala sa, ale neverila si veľmi.

   Muž tackajúc sa zliezol po niekoľkých schodíkoch pridŕžajúc sa oboma rukami zábradlia. Chvíľu postál. Hľadal stabilitu. Len sa nepatrne kýval dopredu a dozadu. Potom vytrčil ukazovák, čosi si slovne naordinoval a pokúsil sa vykročiť.

  Nasmeroval si to k trávnatej ploche medzi hriadkami ruží.

  Keď vstúpil na ňu, rozprskol sa náhle spustený zavlažovač a plieskal ho vodnými fackami z každej strany.

  Začal sa bláznivo smiať a rozopínať si košeľu. Trvalo dlho, kým sa mu podarilo otrčiť mesiacu svoju hruď. Ústami lapal kvapky vody, oči silno zažmúrené, vybuchujúc občas do bezuzdného smiechu prechádzajúceho do vzlykov. Motalo ho a pripomínalo to posledné záchvevy niekoľkohodinového tanca indiánov prosiacich veľkého Manitua o blahodárny dážď.

  Ako v tranze tiež vykročila. Sňala si červený plášť, vytiahla z drdola hrebienky a potriasla hlavou.

  Ešte pár sekúnd postála a vkročila na trávnik.

  Nezaregistroval ju.

  Prvé kvapky vpíjali sa jej do odevu, ten oťažieval rovnako ako mokré vlasy. Voda sa miešala so slzami.

  Prikročila k nemu zozadu a objala ho.

  Na chvíľu ustrnul. Ťapkaním nahmatal malé ruky a rozosmial sa znova.

  - Bella, láska moja...si tu...poď...Bella...prší...Budeme spolu tancovať...medzi kvapkami. – ťažko hľadal slová, ale padali jej do duše ako balzam.

   Tackavo sa k nej obrátil, ale neustál to, ťahalo ho stále dozadu, tak sa zachytil  o jej blúzku. Poddala.

  - Prepáč, prepáč...som nechcel...to tá voda je iste agresívna...rozož...rozožrala tú látku...fuj...fuj...preč s ňou... aby ťa nepopálila...- konštatoval  medzi nekoordinovanými pohybmi.

   Vlasy mal v tvári polepené prúdmi neutíchajúceho zavlažovacieho zariadenia, tak len popamäti strhával z nej zvršky.

   Nebránila sa.

   Rozplakala sa ešte viac, ale v kvapkách sa jej zúfalé slzy rýchlo stratili.

   - Máš čierne vlasy...tľapkal ju po hlave, až voda fŕkala...aj si narástla...sa mi zdá... – zakymácalo ho a skôr než ešte čosi dopovedal, ocitli sa obaja v rozmočenej tráve.

    Ruky sa im zabárali do blata, zostávali v nich  celé trsy zelených byliek...ako sa im telá ponárali do vzájomného ošiaľu splynutia.

   Rozmazával jej kvapky sĺz dotykmi  po tvári i po tele.

   - Milujem ťa Bella ! ...milujem...milujem...- šepkal roztúžene do bozkov a šušťania zavlažovača...

domiceli