Rumbelle Zo života na zámku, nultá kapitola....pilotná

...tak som sa rozhodla, že sem uverejním aj svoju staršiu prózu na motívy OUAT, konkrétne na časť Skin deep. 
   Od pôvodnej ( v ktorej pokračujem ), ju rozoznáte podľa úúúplne nového obrázku od tej istej šikovnej autorky Evuš, čím jej srdečne ďakujem za možnosť používať ho vo svojom blogu.
   Tak sa teraz preneste hlboko do rozprávky, niekde do začarovaného lesa, kde stojí pevnosť Temného pána... a trpí krásna Bella...

Rumbelle

Zo života na zámku...

Rumbelle

kapitola pilotná...

Noc

       Ostrý nočný vzduch sa nečujne vplazil do miestnosti tesne obchádzajúc útlu postavu ženy, ešte stále držiacu kľučku okenice, akoby sa o ňu opierala. Jej do biela osvetlená tvár obrátená k mesiacu bola pokojná a iba jemný nos zápasiaci s náhle pocíteným chladom dokazoval, že to nie je alabastrová do detailov prepracovaná staroveká socha, ale živá žena. Mladá žena.

      Zhlboka dýchala a do výdychov v duchu akoby odriekala svoje priania. Svoje sny. Za privretými viečkami zhmotňovali sa jej do farebných obrazov, iste krásnych, lebo občas sa jej pery zvlnili do sotva badateľného úsmevu.

     Jemná látka košele priľnula jej k telu ako druhá koža a odhalila záhrade dokonalú krásu, pred ktorou aj ruže skrývali pýriace sa hlavy za listy svojich materských kríkov. Iba jediná zostala nezahanbene stáť na pichľavej stonke a ponúkala kráske vo vysokom okne svoje tri  kvety, dva takmer povädnuté a posledný iba sotva sa rumenejúci puk.

     Záhradou zašumel vánok od brány kdesi v úzadí, ponáhľal sa chodníkmi s umne upravenými kvetinovými hriadkami, ponad kríky i stromy. Cestou vzal so sebou vôňu trojruže a pohladil ňou jemnú tvár ako závojom šepkajúc pritom tlmene.

   - Aj mesiac zbledol pri tvojej kráse, moja milovanááá... Pśśśt...neotváraj oči! Zostaň takto a dovoľ mi, nehodnému, naplniť svoju vyprahnutú dušu pohľadom na teba. Chcem si zapamätať každý kúsok tohto obrazu, aby mi rozsvecoval moju nekonečnú temnotu...-

   - Som rada, že si tu. Tak veľmi mi chýbal tvoj hlas...tvoje slová. Už nikdy ma nesmieš nechávať tak dlho samú...hovor, prosím...hovor so mnou. Tvoj šepot je ako balzam na moje srdce, na moje utrpenie tu, v tejto chladnej, bezútešnej kamennej pevnosti. –

    Muž skrytý v pozadí, za stĺpom dvorany, si sťažka povzdychol. Jej slová sa mu ako dýka zaryli do srdca a zabíjali všetky nádeje. Úbohé malé svetielka, čo ledva pozažínal počas dlhých dní a nekonečných osamelých nocí so syčaním hasli pod jej slovami.

   - Nie, nehovor tak ! – zašepkal hlas, premáhajúc sklamanie ako mohol a cítiac, že v  šepote sa trasú jeho vlastné slzy ľútosti, rýchlo sa snažil zachrániť situáciu. – Bolí ma tvoje utrpenie. Tak veľmi bolí, že ti nedokážem pomôcť a ...zachrániť ťa...z tohto zajatia... -

   - Milý hlas, veď ty ma zachraňuješ vždy, keď so mnou prehovoríš. Vtedy zo mňa spadnú okovy, ktorými som tu naveky pripútaná, zabudnem na hrôzu bezmocnosti, čo na mňa číha za každým stĺpom, na všetko to utrpenie zo samoty, opustenosti a chladu. Len ty, len tvoj nežný láskavý šepot mi dodávate silu nevrhnúť sa tisíckrát za deň dolu z tohto okna a ukončiť tak svoje trápenie.. .-

   - Čo to vravíš ?! Vyľakala si ma ! – ozvalo sa bližšie pri nej, tesne pri uchu, akoby hlas vznášajúci sa k nej vždy z diaľky vybuchol zrazu priamo v jej uchu.

    Takmer zabudol na opatrnosť a len v poslednej chvíli cúvol späť do tmy, aby nezničil poslednú kvapôčku nádeje, ktorá mu pomáhala nezošalieť. Nádej, že počúva jeho vyznania a neodvracia oči s odporom od jeho strašnej tváre. Šepot, ktorým maskoval svoj skutočný hlas zostal jeho barlou, ktorá mu dovoľovala aspoň na nepatrnú chvíľu zabudnúť, kým v skutočnosti je.

     „Ó, Bože, nedopusť, aby prišla na jeho malý podvod. Neprežil by to. Veď toto klamstvo nie je zlom. Nie, naozaj nie je! Veď pomáha vlastne dvom bytostiam, napĺňa ich chvíľkami šťastia, hoci nereálneho, nehmotného... Šťastia, ktoré je len hlasom. Len vyznaním.  Vrúcnym vyznaním. Vyznaním plným lásky. Plným nenaplnených, a o to krehkejších, úprimných citov....“

     - Si tu! Si tu pri mne...Tak blízko! - ozvala sa. Takmer vykríkla do noci od šťastia. -  Cítim, že si blízko, akoby si tu bol ...živý...Keby si tak bol muž. Keby si nebol len hlasom. Len mojou fantáziou, mojím snom... Kiež by som sa mohla oprieť o tvoje rameno. Toľkokrát som si to už v duchu predstavovala...a hoci neviem, či by si bol vysoký, či nízky, či by  tvoje vlasy mali byť skôr plavé alebo čierne ako uhol, viem, že by si bol krásny...teda... pre mňa si krásny, napriek tomu, že ťa nikdy nemôžem vidieť...-

     Ako to len bolelo. Jeho srdce sa zvíjalo utrpením, počúvajúc jej vyznania. Ach, kráska, kráska...keby si len tušila...

     Ticho napĺňalo celú miestnosť, hoci mu srdce bilo ako zvon. Môcť tak vyskočiť z hrude a zmiznúť do noci...

   „Nie, nie, nikdy sa nevzdá svojho srdca. Patrí predsa jej. Tejto žene. Už toľko rokov. Toľko beznádejných dní a nocí...“

 domiceli