Rumbelle
kapitola 4
Rozprávka
- Vy dnes nejdete na svoju pravidelnú
rozprávku do veže, drahá ? – spýtal sa škodoradostne.
Prsty pravej ruky zapreté o prsty tej
druhej akoby pútali jeho pozornosť, ale popravde sa bál pozrieť sa priamo na ňu
a dostať odpoveď.
Sedela pred kozubom v kresle
s roztvorenou knižkou na kolenách a mlčky sa dívala do ohňa.
Znepokojilo ho to. Ešte chvíľu vyčkal,
naklonil hlavu nabok. Rozpojil prsty a nehlučne vstal, stále váhajúc, či
sa pohne smerom k nej. Váhal nad každým krokom.
Stál už tesne nad ňou a ešte
nezaregistrovala jeho prítomnosť. Až keď sa pokúsil nazrieť jej drzo nad
rameno, čo to vlastne číta, náhle sa strhla a zostala prekvapená, že stojí
tak blízko pri nej.
Vynašiel sa pohotovo. V okamžiku držal
v rukách svoj pričarovaný kožušinový plášť.
- ...no, mal som taký pocit...som si myslel,
že vám musí byť chladno, – zasekol sa a vyzeral smiešne bezmocný stojaci
s hrubým plášťom pred horiacim krbom, z ktorého sálala neznesiteľná
horúčava.
Letmo sa pousmiala a poklonila pohybom
hlavy.
- To je od teba milé gesto. Máš pravdu...Je
čas ísť spať a...a chodby sú chladné a ...a ja som rozpálená, ten plášť je
výborný nápad...si taký...pozorný...- zadrhávala sa pri hľadaní odpovedí nad
vzniknutou situáciou.
Vzala si plášť, prehodila ho na plecia
a znova poklonou poďakovala, sklopiac cudne oči.
Opätoval jej poklonu a pridal nesmelý
úsmev, ako vďaku, že ho svojím taktom vyslobodila z trápnej situácie.
Pritiahla si kraje plášťa bližšie
k telu. Pocítila jeho teplo a jeho vôňu. Jeho vôňu... Mala pocit, že
sa jej točí hlava, preto radšej rýchlo odkráčala von z dvorany.
Keď v noci prišiel ako „Hlas“, už
spala.
Zakrútená do plášťa s badateľným
šťastným úsmevom na perách. Pohladil ju pohľadom po líci a vedel, že ráno
bude mať jeho puk rozvitý ďalší lupienok.
Srdce mu búchalo, mal pocit, že sa rozplače
od šťastia.
domiceli
OBDAR
OdpovedaťOdstrániť