Rumbelle
kapitola 3
Nad hladinou
Stál na brehu jazierka naklonený nad jeho
hladinu. Do tváre mu nebolo vidno.
- Počkaj, takto sa celkom zamáčaš ! –
priskočila k nemu, vytiahla z riasenia rukáva ozdobnú svetlomodrú
šnúrku a rýchlym obratným ťahom mu ju prevliekla popod vlasy. V jeho
útrobách vybuchlo tisíc horúcich ohňostrojov. Musel zatvoriť oči
a vynaložiť všetky svoje sily na to, aby sa ovládol a zostal
nepohnute stáť, kým mu nepoddajné vlnité vlasy nežne prstami začesávala a snažila
sa ich zviazať svojou stužkou vzadu na krku. Dych sa mu zrýchľoval, ruky
spojené za chrbtom silne tlačil jednu do druhej, aby ich ani nenapadlo dotknúť
sa jej.
- Hotovo, teraz sa môžeš umyť , – usmiala sa
spokojná so svojím kaderníckym výkonom.
- Nemal som v úmysle sa umývať,
drahá. Iba som hľadel na svoju krásu ! –
zaškľabil sa zmätene.
- Ahá...- nahla sa mu cez rameno.
Na vodnej hladine tesne vedľa seba, ako
dvojportrét vlnili sa dve rozdielne tváre. Krásna oválna tvár mladej ženy
vrúbená hnedými umne spletenými vlasmi. Šibalské zelenkavé oči sa jej veselo
smiali a pootvorené pery odkrývali dva rady bielych zubov. A vedľa
on. Ohava, na ktorej bolo ťažko rozpoznať posledné ľudské črty. Vytreštené oči,
ostrý dlhý nos a krivé pery. Sivozelená pleť poskladaná do storočných
vrások a nepoddajné rozcuchané vlasy, teraz trochu upravené vďaka Kráske
vyliezali kde-tu spod šnúrky ako hady z hniezda.
Keď videl ten kontrast, rozčúlil sa
bezmocnosťou. Vodná hladina sa roztriasla, napriek bezvetriu sa na nej zdvihli
vlny a obraz zmizol.
Chytila ho pevne oboma rukami za dlaň
s kŕčovito roztiahnutými prstami, ktoré mágiou zvolávali búrku nad jazerom.
- Dosť ! Prosím... zašepkala .
- Zažiadalo sa vám zrkadla, drahá ?! –
vyprskol podráždene a vytrhol si ruku z tých jej. - Myslíš si, že sa je na čo pozerať ?!... Ale
kdeže ! Všetko pominie... Tvoja krása, tvoja mladosť, jemná pleť, nežné oči,
hladké líca, mäkké pery...scvrknú sa ako lupene tamtých ruží...- nedopovedal,
zasekol sa mu hlas, len čo pozrel smerom k trojruži a zbadal, že puk
rozprestrel ďalší z lupeňov a trasľavo ho ponúka teplým lúčom slnka.
- ...a krásne hnedé vlásky si zabudol, – usmiala sa veselo a skôr než jej
v tom stihol zabrániť, pohladila ho vyjavene stojaceho po vlasoch
a založila za ucho jeden z nepoddajných pokrútených prameňov. So
smiechom odbehla poskakujúc ako malé dievča.
Večer bude „Hlasu“ rozprávať, ako vtipom
odrazila hnev svojho pána a zachránila rybky v jazere pred skazou.
Ako sa cítila, keď... Zapýrila sa pri predstave, ako pocítila zvláštne chvenie
kdesi hlboko v žalúdku, keď sa mu dotýkala vlasov... keď boli ich tváre
tak blízko seba naklonené nad vodným zrkadlom...
Iste dáke čaro. Mágia...
domiceli
JU
OdpovedaťOdstrániť