Obchodné tajomstvá
kapitola
18
Záchrana
- Veľmi by ma zaujímalo, kde si zobrala tú
drzosť zaklopať na moje dvere a strápňovať ma pred synom ? – vyčítala
Regina žene pred sebou, ktorá sa bezmocne obzerala nechápajúc, kam ju to
vlastne starostka priviedla.
- Nemala som inú možnosť. Nezniesla by som
pomyslenie, že niekto iný musí trpieť namiesto mňa. – odpovedala neisto.
Starostka prevrátila oči a tvárou jej
preletel zvláštny pocit uspokojenia.
„Naivka ! Len počkaj... To, čo si doteraz
zažila bolo nič v porovnaní s tým, čo ťa čaká. Čo vás oboch čaká !
A to je to najlepšie na celej veci...“
- Čo ty vieš o utrpení ? ...že si bola
nejaký čas zatvorená ? ...Pozri si na seba, moja milá, ako si dopadla... –
chytila jej obe ruky a vytočila dlaňami nahor.
Obviazané zápästia omotané bielym ovínadlom
zasvietili v tme ako memento nevydareného pokusu o samovraždu.
-
Pochopte ma... – zašepkala ticho.
- Ale samozrejme, že ťa chápem....- položila
jej Regina opäť ruku na plece netratiac profesionálny úsmev pokračovala. –
Chápem tvoju bezmocnosť, tvoj strach, to, že si nevieš sama poradiť
v tomto svete plnom nástrah...Veď ja som ťa vždy chránila. Tvoja izolácia
bola len a len pre tvoje dobro...a vidíš, neustrážila som ťa...je mi to
tak ľúto... – dodala smutne, že by ju
niekto, kto ju nepozná, „obvinil“ z empatie k blížnemu.
- Ja len nechcem, aby niekto iný trpel kvôli
mne. –
„Neskoro ! To som už dávno zariadila !...A
nemienim sa vzdať svojej výhry za žiadnu cenu !“
- O kom teraz hovoríš ? – zatiahla
Regina skoro zaliečavo.
- O pánovi Goldovi. On jediný mi vraj
môže pomôcť...pomôcť zistiť, kto vlastne som. Vraj je najmocnejší
v meste... –
Starostka sa rozosmiala.
- A ty tomu veríš ?!... Kde je ten tvoj
Gold teraz ?! Há ?! ...Ako by ti mohol pomôcť ?! Je to úbožiak, čo nezvládol
svoju závislosť na alkohole. Je to len troska ! Obyčajný chudák, čo strávi
zvyšok svojho biedneho života v blázninci ! - vysmiala sa jej Regina.
- ...aj tak by nemal trpieť namiesto mňa.
...Musím ho zachrániť...Preto som prišla sama. Viem, že chcete mňa, hoci
netuším prečo...Som teda tu...ale prepustite pána Golda. ...Prosím...-
pristúpila bližšie, ale bála sa dotknúť sa tejto prísnej ženy pred sebou.
- Vraj ste sa stretli. – opýtala sa Regina
náhle a pozorne sa zahľadela Belle do očí.
Tá pokývala záporne hlavou.
„Klame. Alebo klamal ten podliak Whale...Ale
načo by to robil...Nič o nich dvoch nevie...“
- Klameš ! Stretli ste sa v nemocnici,
keď si utekala !...Viem to. Videli vás spolu... – takmer syčala.
Kráska stále nechápavo krútila hlavou
a premietala si celý útek...S nikým sa nestretla...až s Jeffersonom.
S tým jediným sa rozprávala...
Starostka chvíľu čakala a pozorne si ju
premeriavala ako márne pátra v pamäti a hľadá obraz pána Golda.
„Tá kliatba sa mi páči viac a viac. Veď
títo úbožiaci zabúdajú ešte aj priebežne...To som ani len netušila. ...Ale
nebudem zhovievavá...nie, nebudem !“
- Vieš prečo sme tu ? – rozhodila rukami starostka.
- To je knižnica... si myslím...asi tu budú
nejaké záznamy...Môžete mi zistiť, kto vlastne som? – spýtala sa Bella
s nádejou.
„To určite ! Ty naivka ! Už len tebe by som
pomáhala...Len pekne zostaň v nevedomosti a trp ďalej, maličká ! To
najhoršie ešte len príde...!“
- Knižnica...ale to nie je dôležité. Býva tu
moja priateľka. Veľmi dobrá priateľka. - oblapila Regina ženu a viedla ju hlbšie do útrob
knižnice.
Malá lampa nad policou slabo osvetľovala
odchádzajúce ženy.
- Pomôže mi ? Ona vie kto som ?... –
otvárala kráska oči s čoraz väčšou nádejou.
Henry sa prikrčil a čo najtichšie sa
plížil za nimi.
Sedeli v Klobučníkovom aute skrytom za
kríkmi kúsok od nemocnice s hlavami vyvrátenými spokojnosťou. Podarilo sa.
Ešte počkať na Jeffersona s Pongom a môžu štartovať.
- Mám niekoľko otázok. – začal Gold
rozopínajúc si požičanú košeľu.
- To som čakal. – oprel sa Hopper zozadu
o predné sedadlo, aby videl Goldovi do tváre. - Ale ak sa chcete pýtať na
ženu, čo bola v tej cele pred vami, musím vás vopred sklamať. –
Gold sa
prudko otočil. Premeral si Archieho a pátral v jeho tvári po
odpovediach.
- Naozaj to neviem. Neexistujú o nej
žiadne záznamy. O nikom ...tam dolu neexistujú...sú to len bezmenní...
Skúšal som to zistiť, ale márne. Možno Jefferson bude vedieť viac. – zakončil
a posunul si okuliare na nose. Zlozvyk. Nikdy mu nepadali.
- Ale pomohli ste jej predsa ujsť. Prečo
? – neveril mu Gold ani slovo.
- Neviem. ...Keď som ju tam našiel, späť
v cele, s podrezanými rukami...- zmĺkol.
- Ona...sa pokúsila o samovraždu ? Prečo
? – hlúpa otázka.
Bol tam len pár hodín a už sa nevládal
predierať zúfalstvom, ktoré sa okolo neho množilo priam geometrickým radom
s každým nádychom.... Čo potom slabá žena, ktorá...ako dlho tam vôbec
bola...
„- Tak ona
potrebuje domov?- ... – Otec k nej bol krutý, zatvoril ju do veže a poslal k
nej kňazov, aby ju očistili bičmi a mučením...nato vyskočila z okna
veže. Zomrela. - ... - Klameš...-
...- Myslíš? Je mŕtva...- “
Z vrecka pyžama vytiahol útržok látky. Vypadlo z neho pár suchých
lupeňov. Jemne po ňom prešiel palcom...
- Skryte sa pán Gold ! – zakričal náhle Hopper
a sklonil sa na sedadle tak, aby ho nebolo vidno. Gold sa zošuchol tiež.
Šerif Graham práve v putách odvádzal
chudáka polonahého Jeffersona. Pred vchodom stál spokojný Whale pevne držiac
metajúceho sa Ponga za remeň na krku.
domiceli
PÁČI
OdpovedaťOdstrániť