Obchodné
tajomstvá
kapitola
17
Akcia
Posuvné dvere sa rozleteli a dnu vplával Hopper s Pongom
v závese. Tomu sa nohy síce na lesklej dlažbe rozbehli každá iným smerom,
ledva to ustál, ale vedel, kam ísť aj koho hľadať.
Roztržitý psychiater si všimol smer, ale dôležitejšie bolo zistiť, kde
je Whale a čo ho zamestnáva. A či dostatočne, aby nezavadzal...
Whala nebolo.
Pongova hlava sa objavila za rohom a štekla. Podišiel k nemu,
ale nikoho zaujímavého nevidel.
Chodba síce plná, ale človek, ktorého tu
čakal, nikde.
Pongo si sadol a nespustil oči z dverí v rohu. Masívne
dvere so snímačom a výstražným svetielkom nad verajami pôsobili
nedostupne.
- Kód... – doplo Hopperovi.
„Buď je Jefferson už vo vnútri, alebo ...alebo nie.“ Klopkať nemalo
zmysel.
Tma sa dala krájať, navyše táto rozložitá budova nemala ani osvetlené
vývesné štíty a ani žiadna pouličná lampa v jej okolí ako natruc
nesvietila. Skôr ...ako náročky. Zboku stálo odstavené rovnako temné súkromné
starostkino auto.
Dohora sa zlovestne týčila hrubá veža s nefunkčnými hodinami ako
starý spiaci obor.
Už trochu ľutoval, že poslal Ponga preč.
Cez zadebnené okná a novinami polepené dvere sa nedalo nič vidieť.
Márne hľadal štrbinku, ale bol presvedčený, že mama s Kráskou sú určite
dnu.
Napadlo ho skúsiť dvere...
Hopper vzdychol, pozrel na psa a oprel sa o chladné dvere.
Povolili...
Pes vyskočil na rovné nohy a bez povelu sa pretlačil dnu. Zmätený Archie
za ním.
Oproti dverám bola slabo
osvetlená miniatúrna recepcia. Dnes prázdna.
Keď tu bol nedávno, za stolíkom sedela sestra v naškrobenom čepci
a čosi vypisovala, nestarajúc sa veľmi, kto a prečo sem vošiel,
zvlášť, ak šlo o doktora alebo starostku. Nikto iný sem vlastne ani
nevkročil. Vtedy si vyčíhal sanitárku s jedlom a tváril sa ako na
vizite...Zranenie Belly mu potom poslúžilo na jej nenápadné
vyslobodenie...Preväz?...už ani nevedel, čo si to vtedy vymyslel. Hlavne, že to
znelo latinsky a dôležito...
Chodba bola temná, v suteréne nebolo žiadnych okien, len rúry
potrubia rôznych veľkostí nad hlavou a slizké, vlhké, olúpané steny pod
nimi. A ešte kopec dvier. Chladných, plechových dvier.
Ponga nebolo. Zrejme sa všuchol do jediných pootvorených skoro
v strede.
Vedel, kam vedú.
Zaváhal a prstami ich mierne odtlačil. Ukázal sa mu priezor do známej cely, ale nič v nej nevidel, len
tlmený pás nočného svetla na podlahe.
Potlačil viac.
Zboku spoza dvier ho čosi inzultovalo ranou rovno do čeľuste.
Odhodilo ho bokom, ohlo v páse, ledva stihol napriamiť ruku pred
ďalším úderom a zasipieť:
- No, táák...Dosť ! Prestaňte !...Som vám prišiel ...pomôcť... - a sŕkol
do seba od krvi sladkastú slinu.
Keď sa pozviechal, pred sebou mal
do pol pása vyzlečeného Jeffersona šúchajúceho si boľavú päsť.
Za ním stál Gold v pyžame. Mlčal
a mračil sa.
- Že by vás trápili výčitky ? – ozval sa napokon ironicky, striedavo
hľadiac z jedného záchrancu na druhého, vyhŕňajúc rukávy spodného odevu,
aby mu netrčali spod Klobučníkovej košele, do ktorej sa starostlivo
zapínal.
- Hopper s Jeffersonom pozreli na seba nedôverčivo.
- Whale vám dal voľno ? – zaškľabil sa strapatý mladík.
- Regina poslala poskoka ? – nedal sa Archie, znechutene.
- Ale, ale páni, strávil som tu dosť nekonečných hodín svojho drahocenného
času v pokojnom rozjímaní nasávajúc výhody absolútneho ticha, chcete,
aby som teraz dostal šok? – usmial sa na pol úst a pokračoval. – Nie, že
by ma nezaujímali dôvody prečo ste tu a hlavne, prečo som sa tu ocitol aj
ja, no myslím si, že je čas opustiť túto párty...- ukázal na dvere.
- Nič v zlom, ale keď odtiaľto uvidia vychádzať splašeného
dalmatína, polonahého chlapa s krvavými očami a so všetkou úctou, pán
Gold, staršieho pána v pyžame s džínsovou košeľou na ňom a k tomu psychiatra
s krvavou škraňou, neviem či sa dostaneme po prvé dvere... – dal si Hopper
prst na čelo.
Mal pravdu.
Dvere neboli zamknuté. Čo najtichšie ich pootvoril, všuchol sa ako tieň
dnu a opäť ich pozorne privrel. Po chvíli sa mu rozjasnilo a uvedomil
si, že všade naokolo sú vysokánske police s čímsi naukladaným tesne vedľa
seba. Knihy. Je to knižnica...
Nikde sa nesvietilo, len kdesi vzadu sa mihalo svetielko a ozývali
sa odtiaľ hlasy. Ženské hlasy.
Vykročil po špičkách takmer nedýchajúc.
- Uvoľnite mi miesto, prosím, pacient omdlel... Sestra, je tu niekde
vozík ?!... rýchlo, privezte mi ho... – volal Hopper postaviac sa na vonkajšej
chodbe tak, aby si nikto nevšimol, z ktorých dverí vyšiel.
Gold ovesený mu pod ramenom sa nestačil diviť, kde sa to v tom chudákovi
berie toľká energickosť a aj fyzická sila, lebo svoje omdletie nemusel
veľmi predstierať. Bez svojej vychádzkovej palice nebol schopný chodiť
a Hopperovo rameno mu padlo veľmi vhod.
Jefferson zostal v cele strážiť Ponga.
Na volanie pribehla sestra a všuchla pod Golda pojazdný vozík,
jeden z tých, ktoré stáli vedľa vchodu. Pacienti sa tu presúvali po
chodbách útrob nemocnice pekne v pohodlí.
Gold sklonil hlavu čo najnižšie, vlasy mu zakryli celú tvár, stiahol
plecia a tváril sa čo najnenápadnejšie. Aj tak bolo riskantné
s vozíkom prefrnknúť von z nemocnice.
Z dvier operačky na prízemí práve v ten moment vychádzal Whale
s mobilom na uchu.
domiceli
Začína sa mi to páčiť :) Drak
OdpovedaťOdstrániťNICH
OdpovedaťOdstrániť