Mr.Gold Obchodné tajomstvá - pilotná časť...teda 0 :-)

    ...Ahojte. Toto tu pod mojím úvodom je niečo ako pokus o fan fiction na motívy OUAT. Dobrovoľne priznávam, že som tvorcov okradla o postavy i prostredie, dokonca aj o niektoré frázy a motívy, ale príbeh je už môj...a koniec-koncov...veď to je aj úlohou fan fiction...alebo sa mýlim ?... :-)
Prajem príjemné čítanie...a neobhrýzajte si nechty...ak sa Vám to bude zdať "strašnéééé"...jednoducho nečítajte....

Obchodné tajomstvá

kapitola pilotná

Strach

...Storybrooke spí.

Kliatba ešte nebola zlomená...

      Zatvoril  skrinku na pulte na dva západy a zväzok miniatúrnych kľúčikov šupol do truhličky pri pokladni. Na chvíľu zaváhal, pozrel pred seba na dlhý, v šere tmavnúci obchod preplnený vecami. Kľúče opäť vybral, potriasol nimi, párkrát ukazovákom zaťukal o sklo pultu a vložil ich do vrecka nohavíc.

    Pohľadom našiel svoju vychádzkovú paličku, obratne ju otočil hlavicou s imitáciou  štylizovaného vtáka k východu a zase zastal, hneď po prvom kroku, nešťastne dostúpiac na zranenú nohu. Tvár sa mu skrivila bolesťou.  Zaťal zuby, dvihol hlavu so zažmúrenými očami k stropu a zhlboka sa nadýchol. Bolesť neustávala.

   Dlhým státím stŕpnutá noha vysielala rany  rovno do stredu čela. Ruka prisilno zapretá o palicu sa roztriasla slabosťou a keby sa nebol v rýchlosti zachytil police za chrbtom, nebol by to ustál.

   Prešedivené vlasy mu padali do tváre, cítil, ako mu zrýchľuje tep a na spánky sa tlačia kropaje studeného potu.

   Zviezol sa po hladkom dreve skrinky na zem zasŕkajúc bolesťou, keď boľavá končatina narazila na pult bez možnosti narovnať sa a uľaviť tak neznesiteľnej bolesti.

   „Takto to už ďalej nejde.“ Pošmátral po prsných kapsách saka a vydoloval z nich nádobku s tabletkami. Chvíľu nedôverčivo na ňu hľadel, potom ju predsa len otvoril vystreliac uzáver ďaleko od seba. Koľkýkrát už dnes ?!...Nenamáhajúc sa vybrať si jednu, prilepil fľašku o ústa a potriasol.

   Studený pot sa menil na horúčosť, vlasy sa lepili o čelo aj líca.. Dýchal plytko.

   Dnes opäť asi nepôjde domov.

    Do ticha priestrannej tlmene osvetlenej haly šumeli zvuky sprchy, do ktorých drnčal telefón. Oblizujúc si prsty ruky s nádherne tvarovanými gélovými nechtami zastala v jedných z otvorených dvier žena v úzkych minišatách bez rukávov. Založila očistenou rukou prameň polodlhých vlasov za ucho, s nevôľou načúvajúc nepríjemnému zvuku štýlového telefónu. Váhala, či ho má zdvihnúť.

    Z kúpeľne sa ozval privysoký nápev akejsi odrhovačky. Usmiala sa tým smerom a nonšalantne vykročila k stolíku s telefónom.

   Štíhle nohy v extrémne vysokých lodičkách kládla pozorne jednu pred druhú, napriek tomu, že bola očividne doma, správala sa ako dobre vychovaná návšteva.

    Zdvihla slúchadlo, ale oveľa viac ako hlas na druhej strane ju zaujala práve falošne zanôtená strofa do sprchového podmazu. 

    Až po chvíli jej úsmev zamrzol.

   - Whale ! Ako ste to mohli dopustiť...?!- začala hlasno, ale nepokojne sa obzerajúc stišovala hlas, až takmer šeptala.

   -...nebol by som vás rušil, pani starostka, ale sama ste žiadali, informovať vás...a myslím si...

   - Vy nemyslite, Whale !... Toto si ešte zodpoviete ! – tresla nahnevaná slúchadlom, zaprela sa do opierky stoličky zaboriac do nej svoje krásne nechty.

   Venujúc ešte preskleným dverám kúpeľne, kde sa črtala silueta vypracovaného mužského tela posledný pohľad, schmatla kabelku, kľúče, sako a zmizla v predsieni.

      Ruka mu spadla vedľa tela a  uvoľnená prázdna nádobka zazvonila o dlažbu odkotúľajúc sa o kúsok ďalej. Nadvihol otrasenú hlavu zacítiac drevo skrine  nad temenom. Ťažké viečka nie a nie otvoriť.

   V obchode bola už tma, len pouličné svetlo natrelo na dlážku tenký žltý pás rozmažúc ho trochu do strán. Bolo v ňom vidno všetky chumáče prachu a nečistôt prinesených zvonka na podrážkach topánok, hoci sem zašiel málokto. V niektoré dni vôbec nikto.

   „Skapem tu jak prašivý pes...a nikto sa o tom ani nedozvie.“ Uškrnul sa do tmy, ale v prižmúrených očiach mal slzy sebaľútosti. Toto nebol osud, ktorý si vysnil. Nič nebolo tak, ako malo byť. Vôbec nič...

   V čmuhách tiahnucich sa odo dvier prázdneho antikvariátu však márne hľadal odpovede na svoje otázky. Pretrel si tvár dlaňou, hoci pot už dávno vyschol, pevne  rozhodnutý vstať.

   Rukou sa zo všetkých síl zaprel o dlážku a zavyl bolesťou. Narazil práve na miesto, kde skončila malá fľaštička po liekoch. Nevydržala tlak a rozmelnila sa na stovky ostrých kúskov. Zabodnuté v kŕčom roztiahnutej dlani odrážali sa jeden od druhého napájané chabým svetlom zvonka.

   - Skurvený život ! – zahromžil piskľavo zničený bolesťou a vytrhával si najväčšie z nich z mäsa rozjatriac si tým ruku, ktorá sa dala krvácať o to viac, o čo menej úlomkov z nej trčalo. Vzlykajúc vzdal to, vytiahol ozdobnú vreckovku  z  klopy  saka a priložil ju na živú ranu.

   Pod kusom hodvábnej látky zašuchotal zožltnutý papierik a smädno začal vpíjať červenú potopu z dlane. Trasúcou rukou ho vytiahol a zadíval sa naň oproti svetlu.

   Písmo na ňom načmárané iba ceruzkou, vyšúchané a zle čitateľné strácalo sa už miestami v krvavých škvrnách.

   Aj tak dobre vedel, čo na ňom je.

                ...je nepochopiteľné, ako vám môže niekto zlomiť srdce

             a vy ho stále budete milovať všetkými tými malými kúskami...

   Zoslabnutá zranená ruka opäť klesla.

   Nedokázal zadržať prílev sĺz. Bezmocnosť stála na prahu a smiala sa mu do vzlykajúcej tváre  schovanej aspoň naoko pod polodlhými vlasmi ako za vejárom.

   Vestibul nemocnice nebol dnes v noci nijak výnimočne odlišný od predchádzajúcich dní.

   Sestrička na recepcii prekladala papiere z miesta na miesto, akoby niečo hľadala, sanitári v sivom preliezali z jedných dverí do druhých, občas si čosi medzi sebou zamrmlúc, na lavičkách pospávalo zopár príbuzných, muž v prechodnom kabáte sa lakťom opieral o pult príjmu flirtujúc s dvoma rozchechtanými sestrami naraz. Z rozhlasu sa ozývali nikým neprijaté hlásenia a lietačky lietali.

   S rukou v bok obhrýzajúc si od nervozity kožu pri palci stála žena v sivých tesilových minišatách dívajúc sa na blikajúce svetielko nad mohutnými dverami v kúte haly.

   Doktor s kôpkou papierov zakvačených pod pazuchou oboma rukami vykladal jej čosi, čo zrejme vôbec nechcela počúvať. Nástojil čoraz naliehavejšie, ale žena ho ignorovala.

   - ...nie je to moja chyba a odmietam akúkoľvek zodpovednosť ! – syčal jej rozhnevaný muž v bielom plášti takmer do ucha, - Všetko je to na váš účet ! Vy...budete zodpovedná, ak... -

   - Vyhrážate sa mi ?! – pozrela na neho prísne plesknúc dlaňou o plastovú konštrukciu provizórneho  predelu čakárne.

    Poobzerajúc sa po miestnosti a najmä po ľuďoch v nej vyzerala, že váha. Premýšľala.

   - Nemáme čas... Možno už aj teraz je neskoro, tak sa konečne rozhodnite... Ostatne, toto je nemocnica, nebude to vôbec nič čudné,  ani podozrivé....Použijeme plachty a...spravím to sám... – presviedčal všetkými možnými argumentmi neoblomnú ženu už pomaly zúfalý lekár.

     Celý čas mal pocit, že je v tejto inštitúcii nevyužitý, nedocenený, že nemá ako prejaviť svoje nadanie a vzdelanie. Mal pocit, že v tomto mestečku sa nič nedeje...Až teraz. Konečne prípad pre neho! Konečne všetkým dokáže, že je najlepší odborník zo všetkých...Špecialista... Ak mu to samozrejme táto ženská vôbec dovolí...Ak už aj tak nie je neskoro...

   - Dobre. – povedala bezfarebne.

   - Pani starostka, ja...vy ste tá najúžasnejšia žena na svete...verte mi, nesklamem vás, budem vašim dlžníkom...- jachtal doktor.

   - Vy ste mojím dlžníkom ! – nahla sa až k jeho šťastnej tvári. – A to si píšte, ak sa čokoľvek prevalí, ak niekto vysnorí pravdu...vy...vy sa z toho nevykrútite ! O to sa postarám. – dodala, prešla k dverám, ktoré od začiatku zaujímali jej pozornosť a vyťukala kód do snímača.

    Poodstúpila,  ešte raz si pozorne premerajúc celú miestnosť, vpustila muža dnu. Dvere len privrela a čakala na jeho návrat.

   Nočný chlad sa vpíjal pod kožu na všetkých poodhalených miestach. Ale aspoň čiastočne hasil horúčku, ktorá ním začala lomcovať striedajúc sa v nepravidelných intervaloch s triaškou a zimnicou. Telo si robilo, čo sa mu zachcelo.

    Neobratne sa zapierajúc o paličku druhou rukou, na ktorú nebol celé roky zvyknutý, čudesne sa prehýnal a s každým ďalším krokom mal pocit, že bude jeho posledný.

   Ulica bola prázdna. Ani v oknách sa nesvietilo. Vietor nadvihoval staré pokrčené noviny pod lampou a zápasil so zabudnutými správami plieskajúc ich list o list.

   Boľavá ruka, iba provizórne obviazaná hodvábnou vreckovkou visela ako bez života po jeho boku a zakaždým, keď unavený zastal, aby nabral silu,  odkvaplo z nej niekoľko kvapiek hustej krvi z rany.

   Ignoroval bolesť, hoci sa mu rozliezala celým telom a šklbala ho zvnútra ako pirane.

   Drogy už dávno prestali účinkovať a studený pot prezrádzal, že je čas na ďalšiu dávku.

   Osvetlená budova malej mestskej nemocnice našťastie už nebola ďaleko.

      Masívne dvere sa pootvorili a pomaly otvárali čoraz viac. Zadkom cúvajúc ťahal doktor staromódny vozík na kolieskach, ktorý už dávno patril medzi muzeálne exponáty, von z tmavej chodby vedúcej z podzemia.

   Telo na ňom bolo celé prikryté ako mŕtvola, dokonca niekoľkými vrstvami zelenkastých plachiet, no ani to nezabránilo tomu, že na niektorých miestach začala presakovať krv.

   Čakajúca zhrozená žena nedokázala skryť rozrušenie. Zmätene sa s nevôľou dívala raz na škvrny, raz na doktora.

   - Toto je nemocnica, pani Millesová... Tu bežne ľudia krvácajú...Nikto si nič podozrivé nevšimne. – pokúšal sa ju upokojovať lekár, ťažkopádne balansujúc s  nemotorným vozíkom v snahe dostať sa z dvier a nasmerovať ho do operačnej sály.

   - Tvárte sa, akoby sa vás to vôbec netýkalo...alebo chcete pred ostatnými zahrať divadielko, že ako dobrá starostka sa zaujímate o osudy každého obyvateľa Storybrooku? – zažal sarkasticky sa usmejúc, ale bol to skôr úškľabok, lebo si zadným kolieskom práve neobratne prešiel po nohe v lakovanej topánke.

   - Držte hubu a practe sa rýchlo odtiaľto ! – vrátila mu jedovato pribuchnúc masívne kovové dvere, z ktorých vyšiel.

   - Hlavne mi neotvárajte lietačky do sály... ste predsa starostka ...- syčal medzi tlačením.

   Vozík sa len neochotne posúval po kúskoch vpred, predné kolieska sa nekoordinovane točili okolo osi natruc meniac smer, zásadne do protirytmu jedno k druhému.. Konštrukcia sa triasla, akoby sa mala v momente rozsypať.

    Telom na ňom nešetrne hádzalo a kymácalo ho zboka-nabok.

    Regina čo najnenápadnejšie podišla k prístroju na pitnú vodu, načapovala si plný pohár a priložila ho k ústam, oprúc sa o stenu nespúšťala však pozorný zrak z ľudí v hale.

    Voda v pohári sa zrazu roztriasla poháňaná jej rukou, ktorú akoby chytil kŕč.

    Zo všetkých ľudí z celého mesta, zo všetkých  obyvateľov Storybrooku si želala najmenej dnes zazrieť muža, ktorého práve vpustili posuvné presklené vchodové dvere...

domiceli