Rumbelle, ROZMRVENÉ III. , 19. kapitola

 

ROZMRVENÉ III

19. kapitola

 

      Dialo sa zrazu okolo nej veľa vecí a ona si uvedomila jednu. Na to všetko nie je vôbec stavaná. Duševne pripravená. Časovo odhodlaná. Fyzicky nachystaná. Psychicky zreorganizovaná. Podľa občianky by mala byť dospelá. Podľa odrazu v zrkadle tiež. Podľa všetkých dookola detto. Tak prečo táto hnusná dospelosť so svojou zodpovednosťou za všetko a za všetkých nie je to, čo si ako dieťa myslela?! Bezstarostnosť. Byť sama sebe pánom. Skôr paňou. Rozhodovať o čom chce, kedy chce, kde chce, ako chce. Prečo jej nikto nepovedal o všetkých tých problémoch, ktoré si tá trapka so sebou prinesie v tristo šesťdesiatich piatich kufroch?! Došľaka!

  Videl na nej, že je nesvoja. Mal liek, ale neodvážil sa ho podať. Ešte trochu odpozoruje príznaky „choroby“, možno ju nechá aj prepuknúť, ...kým ju zovrie v náručí.

  Žmolila si prsty. Iba prst. Ten, na ktorom mala byť obrúčka. Nikdy nebola. Chýba ti Belle? Práve teraz? Pár gramov žltého kovu? Alebo, nebodaj, inštitúcia manželstva? Alebo...on? Odtiahla prsty od prstenníka a spustila bezmocne ruky pozdĺž tela. Problém. Problém. Problém problémov! Vtedy problém. Potom problém. Stále problém! S nádejou pozrela jeho smerom.

  Čas na liek...

  Nemetala sa, nebránila. Ale ani neopätovala jeho objatie. Len si užívala blízkosť tohto drzého, arogantného, manipulátorského, navyše sebeckého objímača... ktorému nevie odolať. Nikdy nevedela. Bude niekedy vôbec vedieť? Môžno, až keď bude dospelá. Takže... nikdy. Belle, a chceš vôbec?! Votkala si ruky medzi natesno priľnuté telá a trochu ho odtlačila. Počítal s tým a nechal ju. Aj tak dlho nevidel jej krásnu tváričku plnú vzdoru. Má pre ňu ešte nejaké probiotiká vo forme bozkov, keby bolo treba.

Dívala sa, ale trochu inak. Zmätenejšie. Čas na druhú dávku liečiva?! Vitamíny? Minerály? Stopové prvky?! Bozky, dotyky, pohladenia...

  - Zdá sa ti, že žijeme zaujímavý život? – spýtala sa skôr, ako ju stihol zas pevne zovrieť v náručí. Už bol aj na pol ceste k bozku. Vycúval z neho.

  Zákerná otázka. Nebezpečná... Chce počuť áno či nie?! Obe odpovede môžu byť samovznietivé. Hlavne nerozpájať ruky. Čo keby chcela zas utekať. To už by dával s menšou cťou, ako prvý výbeh na toto výslnie. Zamračené. Výslnie. Pred búrkou?

  - Čo chceš počuť, Belle? – potriasol hlavou a párkrát zažmurkal, aby získal čas, alebo nenápadne odčítal nejakú tú nápovedu v jej pohľade. - Prečo mám pocit, že tým niekam mieriš a mňa to môže stáť lístok na palubu... ? – skúsil mierne, odporne diplomaticky. Ako vždy.

  Ako vždy. Doplo jej.  Prekrútila očami. Presne toto počuť nechcela, ale presne toto od neho čakala. Nebude ohrozovať samého seba, na to sa má priveľmi rád. Nie, nie, nie, tento muž nevie prehrávať a tak eliminuje všetky alternatívy, ktoré by k tomu viedli.

  - Tak inak! – odtlačila ho ešte viac od seba, ledva držal ruky zatnuté v jej lopatkách. Musela mu ich striasť. Pravé krídlo. Ľavé. Tú dlaň zachytila a potiahla k sebe a so sebou.

   Tušil  kam kráča.

  Kúsok vyššie stál strom. Gýčový, romanticky opustený, osamelý strom. Okolo bolo iných stromov habadej, ale k tomuto sa žiaden z nich akosi nepriznával. Trochu mu nedávno pomohol od náletových drevín a buriny a hľa. Objavila sa miniatúrna čistinka, tak akurát na jednu lavičku. A práve tú mu teraz ide ponúknuť. Asi. Nevadí. Malo to byť jedno z jeho prekvapení tohto stále vyhnaniska, čo chcel postupne odkrývať, ale podľa všetkého, má táto kráska všetkých prekvapení už plné zuby. Zostáva len dúfať, že nebude mať i ústa. A potom oči. Pred slanou búrkou by nestihli domov dobehnúť včas.Ani keby chceli. Budú chcieť? On určite. Ticho, teplo, tekutina, transport do postele. Čo viac si priať... Tíšenie bolesti.

  - Zaujímavé... Pozri!  – začala afektovať. - Niekto tu vysadil lavičku. Na takomto výstrkove. Na totálne opustenom mieste. Čudujem sa, že sa vôbec prijala. Prečo asi? ...asi, asi, asi tu chcel tráviť nejaký ten čas. Osamote. V prípade, že už bude mať všetkého ...tak nad hlavu. – urobila si čiaru vysoko nad hlavou aj sama. A dvakrát podčiarkla. -  ...potom ujde z domu a príde sem a tu... bude hľadať cestičky, ako uniknúť... Je to tvoja ...tajná...lavička? -  otočila sa zas k nemu.

  - Belle, nemôžeš mi dávať ľahšie otázky?! – už sa takmer zľakol. Aj tu by „áno kontra nie“ bolo iskričkou na jednej šnúrke s dynamitom na konci.

  Radšej prikývla, pustila mu ruku a sadla si. Spojila kolená, zaprela sa dlaňami o drevo a kývala sa spredu, dozadu, akoby bola na hojdačke. Bola na hojdačke. Vo vnútri celkom určite.

  Prisadol si.

  - Je odtiaľto zaujímavý výhľad... – napodobnil jej posed aj pohyby. Zrkadlenie je pre vzťah dôležité. Mala by cítiť, že ju berie vážne, že je tu pre ňu, že počúva, vníma... Belle! Dievča, prosím, netráp ma... vyklop, čo máš na srdiečku, srdiečko, a zalezme pekne späť dovnútra domu. Je tam klimatizácia a v chladničke studené pivo. Dobre, nekúpil som nanuky, nabudúce už túto chybu neurobím. Hlbšie zamyslenie sa, či práve toto je to, o čom hovorila Emma, že má myslieť na to, čo všetko už dosiahol a čo by mal zajtra ráno, keď vstane, urobiť inak, aby sa situácia nezopakovala... dobre, pôjde kúpiť tie nanuky... mu pretrhla vlastným ponorom do niečoho, čo...nečakal.

  - Iste si spomínaš na Mulan. Tie jej večne popletené príslovia starého otca, – zatriasla hlavou, ale neprestala sa kymácať. Takto sa ľahšie prenáša do prenatálneho času školy. – Na jedno som si dnes spomenula. A takmer som sa zľakla, aké je pravdivé. Dokonca vôbec, ale vôbec nebolo popletené. Ako som si vtedy myslela. Ako som v to aj dúfala, lebo sa zdalo totálne... nelogické a na hlavu postavené. Ale, predstav si, nebolo. Až dnes to viem... – prichytila sa aj sama pri filozofovaní a zrazu pocítila, ako predsa len trošku dospela. Už rozumie prísloviam. Ak to vôbec príslovie bolo. Plynie z toho ponaučenie? Plynie!

  S obavou sa na ňu pozrel a zamrzol v pohybe. Aj sa bál spýtať sa, na čo „múdrosť do mozgu tetujúce“ zas myslí.

  - Vraj najhorším prekliatím, ktoré ti niekto môže priať, je podľa Číňanov toto: „Bodaj by si žil zaujímavý život!“ Chápeš to? Ja už áno! – skoro explodovala nadšením.

  On ani nie. Interpretácia cudzokrajných výrokov zrejme nebude súvisieť s vekom. Ešte je tu šanca, že ak ide o parafrázu od Mulan, nebude to s múdrosťou také horúce, ale... Stále netušil, čo chcela počuť na prvú z otázok, či si myslí, že žijú zaujímavý život. Ak „áno“, sú prekliati. Ak nie... čo je to za život?! Nezaujímavý život má byť „in“?

  - Zdá sa ti, že žijeme zaujímavý život? – vrátil jej prvú otázku aj s dodatkom. – Máš teda pocit, že sme... prekliati?! – zažmurkal sklamane.

  - Neviem, ako ty, ale ja sa presne takto cítim. A čím ďalej, tým viac. Až sa bojím, čo príde o chvíľu. Čo čaká za najbližším rohom. Kto sa objaví. Kto... čo... ako... a prečo... zas prinesie. Aká jóbovka zo mňa vytiahne aj poslednú energiu! – začala sa kývať rýchlejšie.

  Prekvapilo ho to. Čaká odpoveď na niektorú z nastolených tém? Skúsi zamudrovať. Tenký ľad, ale vždy asi lepšie, ako mlčanie. To mu v jasných farbách krikom vytmavila minule.

  - Odhliadnuc od toho, že v tej čínskej predpovedi by všetci, čo chcú niečo v živote zažiť, boli automaticky prekliati, vždy som si myslel, že cieľom mladých, teda mladších, ako som ja, hoci ani ja sa necítim...dobre, späť k téme... Nechceš si užívať?   Naháňať sa za dobrodružstvom, skúšať adrenalínové veci, kumulovať zážitky všetkého druhu?  Naozaj, nie? Nie?! ...zrejme to bude potom len klišé. O mladých a „zaujímavom živote“. Len nie nuda a pokoj...– napodobnil tínedžerské prekrúcanie očí a pozrel na ňu so záujmom, ale skoro si to zakázal. Čo ak „záujem“  bude znamenať ďalšie „prekliatie!“

  Prikyvkávala. Telom aj hlavou.

  - Presne si to vystihol, pán profesor! Je to len a len... klišé. Po prvé, už nie som puberťáčka, ani nevycválaná tínedžerka a po druhé, aj v tom inkriminovanom veku, som v tomto mala jasno. Nájsť si dobrého muža, mať rodinu, dom, domček, alebo bytík a basta. Dosť. Stop. – na okamih zmĺkla, či stíha vstrebávať, lebo obočie sa mu nadvihovalo nebezpečne vyššie a vyššie.

  Povzdychla si.

  - Deje sa toho okolo mňa priveľa! Nedávam to... – zastala a preložila ruku na tú jeho zapretú vedľa jej o lavičku.

  Dojalo ho to. Odlepil aj druhú ruku a prikryl prvú dvojicu. Pridala štvrtú do počtu a usmiala sa.

  - Ja viem, že pri mne stojíš. Vždy a všade. Ale... mám taký pocit, vieš... bojím sa, že pri tebe nikdy nedospejem. Ja ale nechcem byť len figúrkou, ktorú ty budeš posúvať tak, aby sa jej nikdy nič nestalo. Ofukuješ ma, dláždiš mi cestu, odstraňuješ z nej všetky nebezpečenstvá... -

  - Ľúbim ťa. Urobím pre teba čokoľvek!  - skočil jej do reči.

  - Nemôžeš všetko riešiť za mňa! Ani z lásky nie! Ja potrebujem byť sama sebou! Nájsť sa. Nájsť svoje miesto... Aby...aby som mohla stáť vedľa teba ako seberovná, nie ako nejaká subka, čo nie je schopná riešiť problémy, čo si nevie s ničím poradiť, čo potrebuje svojho sugardaddyho... –

  - ...to si prehnala! – vyhŕkol do krvi urazený. Takto ho vidí?!

  - Nechytaj ma za slovíčka, prosím. Ty vieš, čo chcem povedať... –

  - ...viem, že zas máš niečo za lubom, čo sa mne nebude páčiť! – uzavrel a vytiahol si ruky zo skladačky na lavičke. Ostentatívne ich prekrížil na hrudi.

  Ruky nechala tak, len sa o ne zaprela a nahla až k jeho tvári.

  - Čo ti vadí? ...že ma nebudeš môcť skontrolovať? Kedykoľvek, kdekoľvek... Adam, prosím. Potrebujem si sama poriešiť niekoľko vecí. Mať čistý štít, mať všetko vysporiadané a môcť sa sama sebe pozrieť v zrkadle do očí s pocitom, že... som dospelá! Pripravená na život, na manželstvo, na rodinu. ...že mám veci okolo seba vysporiadané, uzavreté. Prepáč, ale pri tebe... ak budeš všetko chcieť robiť namiesto mňa, za mňa, pre mňa, dokonca, za mojím chrbtom... nemám šancu dospieť... A ja chcem byť dospelá a  zodpovedná, – pokývala hlavou do strán.

  To bolelo.

  Oboch.

  - Ty... ma...chceš... zas... opustiť?! Prečo?! – zazúfal si.

  Obvila sa mu okolo krku. Pritiahla si ho k sebe. A vážne sa mu zadívala do očí.

   Všeliek objatie? Toto asi v jeho prípade nezaberie...