streda 31. januára 2024

Rumbelle, ROZMRVENÉ II., 2. kapitola

 

ROZMRVENÉ II

2. kapitola

 

     Jar už pišťala všade okolo. Márne sa vybral zavčas rána, aby eliminoval zvyšok sveta a ten mu dal preventívne pokoj. Vracal sa k svojej vrodenej mizantropii k ľudskému druhu ako takému a do zástupu neobľúbených postavil už aj sám seba. Síce zatiaľ kdesi na koniec radu, ale bol tam  v celej svojej kráse. Skús radšej podstatu, s krásou v tvojom prípade opatrne, kámo. Dvihol mu úsudok škodoradostne kútik úst.

  Pouličné lampy zhasínali, v prevádzkach sa započínalo svietiť. Nemal v úmysle kempovať v žiadnej, hoci ranná káva skončila v drese a telo mu nejaký ten doping pýtalo. Dnes nijaká kaviareň, ani koláčik...

  Zastal na okamih len pred jednou. Nemal to v úmysle, ale kedysi to robieval pomerne pravidelne a jeho fyzično si to ešte pamätalo. Prešla ním triaška. Striasol ju nečakane rýchlo a ľahko, až sa sám sebe čudoval, ako to ide a odvrátil zrak od výkladu s nainštalovanými knižkami. Len trochu mu cuklo perami, akoby očakával, že mu svedomie nastaví zrkadlo a bude mu treba odpovedať na prinesený obraz. Nenastavilo. Aj to to s ním už asi nadobro vzdalo.

  - Na dobrú beletriu kvôli nášmu rozchodu nemusíš zanevrieť. Sme tu jediné kníhkupectvo a obslúžiť ťa môžu aj kolegyne. – ozvalo sa mu za chrbtom.

   Triaška sa vrátila. S nožičkami olepenými chodníkovým povlakom vyliezla mu po nohách až k trupu. Netvár sa. Celé týždne si s hrôzou predstavuješ, že ju takto, len tak úplnou náhodou, niekde stretneš.

  - Lacey. –

   Asi sa chcel usmiať, ale čiarka zovretých pier sa len trochu roztiahla do strán a chabý lesk v očiach dopovedal ostatné.

  Prestúpila z nohy na nohu, obranne ich nevedomky prekrížiac, nadýchla sa vlhkého vzduchu. Na osem nádych, na päť zadržať, na sedem vydýchnuť. Prižmúrila trochu oči, kým ich sklopila a ticho vošla do dvier. Zvnútra za ňou zacinkali.

  Zvonka jej v duchu stíkrát povedal niečo ako prepáč, mrzí ma to, nechcel som, nemal som...bla-bla-bla. Slová, slová. Jediné, čo by ťa malo mrzieť, je fakt, že si všetky vyslovil len v duchu. Len sám pre seba, ako ospravedlnenie. Ako ospravedlnenie? Možno si mal práve teraz šancu jej to konečne vysvetliť. Aspoň vysvetliť, keď už nič iné. Nepredpokladáš predsa, že by ešte niečo mohlo byť po tom... Adam! Je to inteligentná, sčítaná a rozhľadená žena. A, že pochopila aj sama, že to, čoho sa vo vzťahu s tebou kdesi hlboko stále podvedomky bála, sa raz aj tak  vyplaví a ona nebude len tápať, bude sa topiť a to natvrdo...to ju musí bolieť o to viac, že to aj prišlo. A ešte to, že ona vlastne nevie o ničom. Uvedomuješ si to?! Má len svoje paranoidné predstavy, čo všetko sa muselo stať. O to horšie, o čo menej pravdy sa k nej dostalo. Vie len to, že odvtedy, čo si z ničoho nič zmizol, si viac neprišiel. Hoci si sa do mestečka vrátil.  Nezavolal, nekontaktoval ju. Zmizol si jej zo života, z bytu, z postele... Bez slova!

  Nehľadal ju pohľadom skrz sklo výkladu. Ani dnes to nedá... Možno nabudúce, ak sa zas náhodou stretnú. Alebo osobnému GPS vymaže adresu kníhkupectva z databázy. To by si neurobil, Adam.

  Vykročil.

 

   Nevľúdna stanica mu odpapuľovala na plány. Najbližší spoj už odišiel. Zas sa raz omeškal... Nechceš to brať ako znamenie? Nie, žiadne konšpirácie, žiadne strácanie času. Dobre, hodina, dve do najbližšieho vlaku. Ešte toto musí dať do poriadku a potom... potom možno svoj vlastný život. Obzrel sa smerom, kde niekde ďaleko preďaleko, hľaďme na to, aký elatív si zapotil,  bolo kníhkupectvo. Na periférii mesta alebo tvojho života? A ešte v tom GPS.

  Vybral si lavičku na peróne. Ten bol ešte chvíľu opustený. To mu vyhovuje, aby si spratal myšlienky.

   - Smiem si prisadnúť? – ozvalo sa už prisadnuté vedľa neho.

  Preložila nohu cez nohu, aby ju zas spôsobne priložila dolu k sestre. Medzi stehná strčila zopnuté ruky. Plecia stiahla viac k sebe, ale hlavu dokázala držať hrdo zdvihnutú.

  Čakal a nevedel, čo čakať. Prisadnuté sa ozvalo.

  - Áno, áno... priznávam sa dobrovoľne, sledovala som ťa. Celé týždne si nedal o sebe vedieť. Ísť ťa hľadať k tebe domov by bolo blbé aj pre mňa, som predsa žena a musím si zachovať svoju hrdosť. Mala by som si... ale ja  som sa už narobila podobných kravín dosť. V živote. V minulosti. Z toho som už vyrástla... Mám tú...svoju hrdosť. No, možno teraz... poslednú. Kravinu. ...nemohla som ťa dnes nechať len tak odísť, keď...som ťa konečne zbadala. Tam pred kníhkupectvom. ...som ťa asi vyplašila. ...som si myslela, že ideš... že pôjdeš za mnou, ale...  – ruky silno pritískala o seba a o stehná, aby nezačala živo gestikulovať  alebo, aby sa ho nebodaj niekde nedotkla.

  - Lacey...-

  - Prestaň! Prestaň... To sa fakt na nič viac nezmôžeš, len tu vzdychať moje meno?! Lacey! Lacey!  Stačilo. Chcem počuť...niečo iné! A ty to vieš! Nie, nechcem!... Nie! Musím to počuť! Priamo od teba. Nepohnem sa odtiaľto, kým...kým... – nadychovala sa rýchlo, aby mu tým dala čo najmenej času si to rozmyslieť a nebyť autentický, ale potom jej medzi slide prehovoru vošiel obraz stanice.  -  Došľaka, Adam Gold! Ty zas ideš za ňou?! Ty fakticky zas... ideš... za... ňou?! Ty... si... – obzerala sa okolo, kým jej mozog skladal mozaiku, kde ho to vlastne našla a čo asi tak má zas za lubom. 

  Neopovedal. Len nahol telo dopredu a lakťami sa zaprel o kolená, ruky začal pretierať jednu o druhú. Boli suché. Aj tvoje výhovorky budú také.  Pozrel bokom, akoby pohľadom privolával akýkoľvek vlak, len nech v ňom môže zmiznúť.

  - ...tak teraz neviem. Ste spolu, alebo nie ste spolu? Prečo tu nie je s tebou...teda, prečo si tu a ona niekde tam a... a prečo nie si tam s ňou... – slová sa jej lepili o podnebie a bolelo, keď ich odtiaľ strhávala a podávala ich jemu s miniatúrnou nádejou, že povie: nie.

  - Nie. – natočil k nej konečne hlavu.

  - Nie...ako čo nie? Nemieniš sa so mnou zhovárať? Nechceš mi povedať pravdu? – chvíľu zaváhala. – Nie, ako...nie si s Belle? Nedali ste sa zas dohromady?  - teraz už vytiahla týrané dlane, aby ich zas niekoľkokrát spojila. Akoby tlieskala. Lepila. Naznačovala párenie sa. Všetko tak nejak naraz. V každej variante to len napodobňovala scucávanie sa on a ona, ona a on. Na potlesk tu nebol dôvod.

  - Nie. To naozaj nie. Nie, nie sme spolu. Je šťastne vydatá a ...je už aj matkou. Myslím si, asi, neviem... Má manžela a má dieťa. Čo ešte viac chceš počuť? – nadýchol sa a slová, čo sám vyslovil, tak nerád vyslovoval a teraz ich musel aj počúvať. Dokonca sám od seba, ako pri spovedi.

  - Prečo tu teda sedíš, Adam? –

  - Idem za... ňou. –

  - Robíš si zo mňa blázna? Po tom všetkom, čo medzi nami bolo... si zaslúžim iba výsmech?! Sprostý posmech za to, aká som ja sama sprostá, že... Adam, spamätaj sa! Myslela som si, že si normálny, no, teda, viac-menej normálny chlap, konečne nejaký v mojom živote... Čo to tu, prosím ťa, stváraš?! –

  - Lacey... –

  Prekrútila očami, ale zamokrili sa aj tak. Nečakala, že ju telo podrazí. Utrela si ich spakruky, ako to robievajú malé deti. Presne tak sa aj cítila. Malé decko, ktorému vysvetlili, že žiaden Ježiško nepríde. Ale jej nevysvetlil nikto nič. K trpkej pravde sa musela sama dopracovať ďalším bláznovstvom. V jeho prípade už ich nemá ani kde archivovať.

  - Musím ísť...za ňou. -

  Prikývla, ale nechápala. Kútikmi úst jej cukalo, slzy v očiach sa chystali pretrhnúť hrádze, telo sa začínalo triasť. Srdce báť. Hlava vytiahla mozgu nabíjačku zo zásuvky.

  Bol na rade. Mal by niečo povedať. Nejako zareagovať. Vieš, že si na rozcestí, lebo to, že tu Lacey vedľa teba sedí, znamená, že to s tebou možno ešte stále nevzdala. Možno máš poslednú šancu, kým doštuduješ ten idiotský odbor: Mizantropia a zajtrajšie neprebudenie sa. Už máš len skúšku zo zmarených očakávaní, neprimeraného naivného optimizmu a straty viery v ľudí. Tú by si včera dal ľavou zadnou, ale dnes. Dnes je tu Lacey a vidíš sám. Pokúša sa ti vyčistiť zavírený počítač, je ochotná vymazať niektoré súbory a kto vie, možno aj nainštalovať nový program. Alebo preinštalovať ten staro-nový. Tak ako?! A dobre si rozmysli, ako začneš...

  - Lacey... -  oprel sa skúšal jej pohľad opäť zachytiť svojím.

   Ale ona sa už bála dvihnúť k nemu oči. Skúsila preložiť oslovenie. Nedarilo sa jej. Z jedného jediného slova sa to síce dá, ale... dobre si pamätá, ako mu vtedy priviedla do kaviarne ju a on vyslovil jej meno. Nie, toto „Lacey“ nikdy nebude znieť ako  vtedy to: „Belle“... V tom jedinom slove bol celý príbeh, všetky city sveta a to ešte zvýraznené červenou a niekoľkokrát podčiarknuté.

  - Adam... – skúsila vyčítavo. Veď ani ona nevie vysloviť jeho meno tak, aby z neho vycítil, čo... Čo, Lacey? Čo si chcela povedať tým oslovením? Nech to bolo čokoľvek, ver, máloktorý chlap má dekódovačku aktívne zabudovanú. Tento nie je výnimka.

  Tento bol výnimkou. Veď to je práve to. Bol. Kedysi. Na začiatku vášho prchavého vzťahu. Vzťahu postaveného na vode, možno chvíľami na tenkom ľade. Topíš sa v tom Lacey. Priznala si si to už dávno. Nemáš veľa možností. Utiecť nechceš, tak zatni pery a počúvaj, alebo mu prikáž, nech mlčí. Teraz a navždy. Lepšie nič nevedieť. Čo ty na to?

  - Potrebujem to vedieť, Adam. Nech je to čokoľvek, ja mám čas. Teda, vyhovorím sa, že na pošte boli dlhé rady, prídem trochu neskôr do roboty. Povedz mi...  ale pravdu. -  už sa mu nebála pozrieť do tváre. Do očí ešte nie. Ešte chvíľu bude len behať okolo a hľadať únikové cesty.

  - Tak dobre. Nechcem sa vyhovárať na súhru okolností, s ktorými som nepočítal, keď som vtedy, uznávam, bez slova odišiel. Ale, čo som ti mal povedať, Lacey?! ... musel som aj ja vedieť pravdu, že je s ňou všetko v poriadku, lebo fotky, čo mi chodili, tie hluché telefonáty, hovorili jasne, že... nie je. Ale naletel som len jednej podvodníčke, ktorá chcela zneužiť celú situáciu. Belle... -

   „Belle“, počula si to Lacey? Počula si, ako to vyslovil? Nie, neutekaj, len tu pekne zostaň, ticho seď a počúvaj. Únikový východ práve zabuchli.

  - ...prišiel som tam... a našiel len nejakú čudnú tehotnú ženskú, čo tvrdila, že čaká Goldovo decko... -

  - Adam! To nemyslíš vážne! Ako môžeš takto...?! Ovládaj sa. Hovoríš predsa o Belle?! Ako môžeš byť zrazu taký otrlý a nenávistný?! Je mi jasné, že žiarliš, že nie je tvojou manželkou, ani nečaká tvoje dieťa, ale... –

  Ale on sa usmial. Aha ju, feministku, ako ide brániť všetky tehotné sveta a deti k tomu. A pritom by ich mala trhať v zuboch a tešiť sa z toho, že to s konkurenciou nebude také ružové, ako to vyzeralo v čiernych konšpiračných teóriách.

  - Nehovorím o Belle. Hovorím o tej ženskej, ktorú som tam namiesto nej našiel! V tej ich chatrči, či ako to miesto, kde sa rozhodli žiť, nazvať. Povedala mi také veci, pospomínala... povymýšľala si. Uveril som jej. Uveril som, že Belle sa dostala do prekérnej situácie, kedy sa zrazu objavila nejaká jeho zrejme bokovka, tiež tak trochu tehotná, nanominovala sa im do novomanželského domčeka a robila si nároky na všetko, vrátane miesta po jeho boku! A ...naivne som si myslel, že Belle potrebuje pomoc. A ako ju poznám, nikdy by o ňu nepožiadala, tak som sa... dobre, dobre, odhalila si ma... chcel som sa hrať na rytiera, čo ju zachráni! To je všetko! Nie... tam to, bohužiaľ,  ešte len začalo. Naozaj to chceš počuť, Lacey? Nie som zrovna dvakrát hrdý za to, čo sa zomlelo a k čomu som tak trochu dopomohol... – tvár sa mu mrvila, vraštila a krčila do všetkých strán, hľadal v tej jej hladkej a vyjavenej nejaké tlačidlo STOP, ale nahla len hlavu bokom a natrčila ucho. Adam, ideš...

   - Našli sme ju neďaleko v lese, omdletú. Belle. Zavolal som sanitku a ...uniesol ju. Skryl v tom sanatóriu a bol pripravený ju nikdy tomu... tomu... jej manželovi, skrátka, nevrátiť. –

  - Hmm, romantické... – vypadlo z nej nedôverčivo.

  - Teraz sa vysmievaš ty mne?! –

  - Presne tak... si uhádol! Ale, ako počujem a aj vidím, keďže si tu zas u nás na stanici, raj sa nekonal. Nebodaj pani Kareninová nemala pochopenie pre tvoje rytierske konanie? ...Ty! Hádam mi nechceš povedať, že sa pokúsila o...samovraždu?! Alebo sa chceš ty... ?! Hodiť sa pod vlak?! – otvorila ústa priveľmi sčítaná poslucháčka, uvedomiac si, kde práve sedia a čo práve povedala.

  - Lacey! – už skríkol. – Nie je čas na sarkazmus, drahá. Snažím sa ti len vysvetliť... Áno, áno, naivne som dúfal, že by to ešte mohlo vyjsť. Ale nikdy nevstúpiš do tej istej rieky dvakrát. Pochopil som hneď, že Belle je už niekde inde. Na inom brehu. V inom živote. S iným mužom. Aj to, že je spokojná, šťastná a... zamilovaná. ...že to všetko bolo len jedno veľké nedorozumenie. Komplot, ktorý tej ženskej nevyšiel... - povzdychol si. - Vrátil som mu ju, veľkoryso a namyslene... takto si to môžeš predstavovať a takto tomu aj ver. Ak chceš. Neklamem ti. Nikdy som ti nechcel klamať, Lacey. Som len slaboch a...

  - Nie si slaboch. Máš len slabosť. Pre svoju „Belle“. Bez ohľadu na to, na ktorom brehu práve je ona a na ktorom brehu si ty. A just je to romantické, nemyslíš? – skúsila opatrne.

  - O mňa nejde. Starého psa novým kúskom nenaučíš, v tom máš pravdu. Ale chcel som zabudnúť. Chcel som sa dištancovať už definitívne.  Možno by som to aj dal... - takmer žmurkol, ale rýchlo si uvedomil, že flirt mu len uškodí a renomé muža „so slabosťou“ ešte nie je celkom vstrebané v jeho egu.

  - Volal mi jej otec. Starý French. Už niekoľkokrát. Väčšinou šlo len o peniaze. Nebol to pre mňa problém. Ale dnes... -

  - Čo s tým má jej otec a peniaze?! –

  - Ten starec má na mňa slabosť... – uškrnul sa sarkasticky.

  - To mi je jasné, veď ti rozbil hubu predtým, ako si mu...-

  - Lacey, radšej nepokračuj, drahá...!  - takmer poprosil. Kde sa stratila irónia? – Keď ma požiadal o financovanie pobytu Belle v sanatóriu, myslel som si, že tým aspoň trochu splatím ten trapas, čo som im spôsobil, že som nedal o nás vedieť, a tak trochu aj zalepil oči svojmu vlastnému svedomiu... Aj dnes volal. Ale nechcel peniaze. Vraj chcú Belle odpojiť od prístrojov, z umelého spánku... - nechal doznieť do bŕzd nejaké vlaku a šumu vystupujúcich a nastupujúcich. Jeho vlaku.

  - Umelý spánok? Tam predsa uvádzajú ľudí po haváriách, po zraneniach, vážnych zraneniach, keď... ona chcela fakt spáchať samovraždu?! Kvôli tebe?! Kvôli vám?! Ja, ja som to nemyslela vážne, ja som žartovala, nie nežartovala, len...-

  - Neviem, Lacey. Neviem. Viac neviem. Ale už musím ísť... – narýchlo vstal a hľadal najbližšie dvere vlaku.

  Vstala tiež.

   Nastúpil, ale hore na platforme sa ešte obzrel. Čo je?! Chceš kývať? Poslať vzdušný bozk?

  - Adam, ale dáš mi vedieť, však?! – zavolala ešte do šumu pomaly sa rozbiehajúceho  kolosu.

   Iba prikývol.

   To už ale nemohla vidieť. Rozplakala sa.


 

utorok 30. januára 2024

Rumbelle, ROZMRVENÉ II., 1. kapitola


nadviazanie na ff Reč trávy, Šum trávy, Krik trávy, Podsádzanie trávy, Zlodej trávy, Poštovné úverované, Iba každá druhá I., II, Prievan v tráve, Rozmrvené I...

  ROZMRVENÉ II

1. kapitola 

   Vypol mobil, ale ešte hodnú chvíľu sa díval na stíchnutý aparát. Keď zhasol aj šetrič displeja, sledoval ho z neho len stmavnutý odraz vlastnej tváre, ktorá svojím zatrpknutým prísnym výrazom dopĺňala to, čo práve počul. A čomu zatiaľ veľmi nerozumel. A to si myslel, že čo sa týka starého Frencha, pochopil už po tých rokoch všetko. Jeho prehnanú starostlivosť, úzkostlivú ochranu aj priveľké zaťaženie na svoje jediné dieťa. Ktoré sa mu aj tak vymklo z rúk, aj z cesty, ktorú si pre ňu vysnil.

   Už si zvykol aj na to, že mu voláva pričasto. V poslednom čase určite. Stratil zvyšky hrdosti, ktorými mu pred pár rokmi ručne-stručne vysvetľoval, kto je tu otec a kto len niktoš, čo sa votrel do života jeho dcéry, aj do toho jeho. Tak, ako hrdo vtedy odchádzal z jeho vily, plný uspokojenia a boľavých pästí, vedomý si prehry, ale hlavne, že nebola kontumačná sa nedá tak ľahko zabudnúť. Bol na seba hrdý. „Vysvetlil“, čo potreboval a aspoň sa pokúsil zvrátiť tok udalostí. Márne.

  Každý nový kontakt s ním v tebe spustí Pavlovov reflex cúvnuť. A predsa necúvaš...

   A dnes? A včera? Pred týždňom? Pred mesiacom? Vždy, keď zazvoní telefón, vieš, čo bude nasledovať. Tušíš, že by si mal cúvať a...?!

  - Pán profesor, pán profesor. Ja viem, ja viem, že na vás sa môžem spoľahnúť, že vy...

   Najradšej by sa bol rozbehol a riešil všetko zoči-voči, ale predsavzal si, že túto chybu už nikdy neurobí. Už nikdy sa nebude miešať do cudzích životov a osudov. Cudzích? Si si tým celkom istý?

   - ...čo jej mám povedať? Ako? Ak... sa ma raz opýta, dievčatko moje... Ja som len starý obyčajný chlap. Ja si svoje zastanem. Celý život som všetko robil len pre ňu, len kvôli nej...ale nestačilo to. Ani teraz nestačí. Ona o ničom nevie. Nevie, že vám zas volám...Pán profesor, vy môžete, vy na to máte...pravda vy to pre ňu urobíte. Pre ňu. Tu nejde o niekoho cudzieho, všakže, pán profesor... -

   Veď práve... Márne starcovi vysvetľoval, že ak sa to ona dozvie a ona sa to iste dozvie, budú mať po chlebe obaja. Nikdy to neprijme. Nikdy by nič z posledných interakcií nebola bývala prijala, keby... keby to zas raz osud nezariadil inak.

  Keď starý French prvýkrát zavolal s prosbou o finančnú pomoc, ani nebol veľmi prekvapený. Bola pre ňu. Aby mohla naďalej zostať v sanatóriu. Súhlasil a netušil, čo sa udialo, predpokladal len, že do pôrodu nechce riskovať. Vedel, že tam je v dobrých rukách. Sám ho pre ňu vybral. Zariadil hospitalizáciu. Aj zaplatil. Neprišlo mu to ani nejako zvlášť  čudné. Záležalo mu vždy na tom, aby ona... Aj keď práve jemu by na tom nemuselo už záležať.

  Druhýkrát sa prosba o pár týždňov opakovala. Červík akejsi nutkavej zvedavosti sa mu zahryzol zvnútra do brucha. Ignoroval ho. Ale nech v duchu počítal ako chcel, vychádzalo mu, že dieťa už muselo uzrieť svetlo tohto neprajného sveta, tak prečo ďalšie prostriedky na...sanatórium?! Nepýtal sa. Možno popôrodné komplikácie. Možno iný zdravotný problém. Čo si si predsavzal?! Už nikdy sa nebudeš miešať do cudzích životov a osudov. Vypálil červíka. Potom sa pár dní dával dohromady...

  Tak Belle má dieťa. Nie. Nie, nebude si nič predstavovať. Nebude si nikoho predstavovať! Ani to ako kojí? Ako sa naň usmieva? Ako zmäkla, je oblá  a je polepená lesknúcim sa potom? S vlasmi za uchom v tom veľkom bielom nemocničnom kresle? Nemocničnom! Iste, iste problém. Komplikácie. Nie, nie, ty si bezmocný! Ty si si predsavzal, že už sa nebudeš miešať do cudzích osudov.

  Iný zdravotný problém. Dozvedel sa o ňom mimo rečou.

   - Pán profesor, pán profesor, oni mi ju chcú odpojiť! Robte niečo! Zasiahnite! Vy...vy máte prostriedky, máte známosti...majte Boha pri sebe! Neodmietajte prosbu starého bezmocného muža...- bla-bla-bla.

   - Prepáčte, pán French,  - začal radšej zhovievavo, s mobilom už dobrých desať centimetrov od ucha, - ale to je normálne a bežné, že ženy odchádzajú z pôrodnice a vracajú sa späť do bežného života...- tieklo mu pomedzi pery a kdesi dovnútra tiež a pálilo to a žralo za živa. Tieto červíky sa nedajú vypáliť. – Pán French, pomohol som, ako som vedel. Poslal na účet sanatória prevodný príkaz, ale ak tam odborníci uznali, že je čas...tak je čas. Pochopte aj vy, je to nemocnica! Pochybujem, že sa tam Belle tak veľmi páči, že si chce neustále predlžovať svoj pobyt. Iste...iste chce niečo iné... – zahryzol si radšej do jazyka a zakázal mozgu prinášať obrázky tej ich sprepadenej šťastnej sluje uprostred lesa. 

  Vtedy sa French odmlčal a položil.

  Netušil, že sa položil úplne.

  Nedalo mu, o pár hodín už volal priamo primárovi. Po roztržke, s ktorou počítal, lebo vedel, že mu nijaké bližšie informácie neposkytnú, pretože nie je ani minimálne nijaký príbuzný, sa vyhrozil stopnutím prívodu financií a dozvedel sa, čo chcel. Čo vlastne nechcel.

  - ...už sme aj tak pripravení a rozhodnutí   postupne prebrať pacientku z umelého spánku. Je najvyšší čas, inak by to už nemuselo pre ňu dopadnúť dobre. Je nám to ľúto, – vysvetľoval lekár v množnom čísle, odbremeniac tak seba o časť viny, že to u nich dopadlo tak, ako to dopadlo. - Čakali sme na prirodzený  progres, ale situácia sa nevyvíja dobre... Udržiavanie v jednotnom stave nevedomia, kedy aj mozog potrebuje menej kyslíka, môže dlhodobo spôsobiť nezvratné stavy. Toho sa obávame. Našou úlohou je skôr eliminovať vedľajšie účinky umelého spánku. Navyše, ak náhodou bola poškodená pravá hemisféra, čo je na jednej strane vždy menšie zlo, ako ľavá, ale...môžu nastať zmeny, povahové aj...viete, celkové emočné správanie sa... V podstate by pacientka mala byť schopná normálne fungovať, ale...to sa dozvieme, až keď ju preberieme z umelého spánku... – bla-bla-bla.

   Vypol mobil, ale ešte hodnú chvíľu sa díval na stíchnutý aparát.