OUAT - PRVÁ - 30. kapitola FF

OUAT

30. kapitola

Prvá

Delete...

        Napriek teplu ho striasala zima. Podupkával na zastávke, nevyspatý, neposkladaný ešte zo včerajšieho dobrodružstva. Bolela ho hlava, dutiny, aj celá pravá strana, na ktorú dopadol zhora do podzemia a zistil to až  ráno pri obliekaní sa podľa rozkvitnutých modrín. Má radšej tie fialkasté až žlté, čo je znamenie, že sa hojí. Z tohto sa bude hojiť ťažšie. Nejde ani tak veľmi o telo, ale problémom zostáva  vyskladať si včerajší obrázok, zvlášť ak väčšina puzzle dielikov má sýtu čiernu farbu. Čo sa to vlastne včera celé prihodilo. Konkrétne nemal súradnice na prvú polku. Druhá sa mu celkom fajne zosnívala. Prisahal by, že vo farbách, niečo medzi tými modrinovými a čiernou, ale bolo to pozitívne zladené, málo síce kontrastné, aj niektoré línie sa rozpíjali...Ty si asi v noci priveľa pil. 

  Škoda len, že sa ráno pozrel do okna a to znamená, že si nezapamätal nič. Bude si musieť niektoré obrazy vymaľovať odznova.Najlepšie v brailovom písme.

  V tme tmúcej sa skúsia nájsť. Dvaja neznámi práve stratení. Pôjdu po pamäti brušiek prstov. Iba tak námatkovo. Pre túto jedinú chvíľu. Jedinečnú.  Kým sa zas navzájom stratia. Každý vo svojom vlastnom svet(l)e.

  Pritiahla si jeho ruku za zápästie k tvári. Dovolila mu naraziť o tú jej. Bol na mieste. Ona zvolí trasu. V tme absentujú dopravné značky, ale nepotrebuje usmernenia, aby pochopil, že navigáciu má len požičanú a pri presúvaní sa z bodu A do bodu G, pri výpadku pouličného osvetlenia, musí byť opatrný, veľmi, veľmi opatrný. Treba dávať na ňu pozor. 
  Jej tvár. Pôvabný kruhový objazd. Zvoľte výjazd...

-          Vlasy. - zaznela ticho prvá indícia.

  Pocítil prvé pramienky pod bruškami. Drží ho stále pevne za zápästie a spomalene posúva kúsok dolu. Kúsok pod plecia. Musí zapojiť fantáziu. Podľa kvality predpokladá svetlé. Zvlnené, žiadny komplikovaný strih, len voľne vyrastené. Voľne spustené. Boh žehnaj všetkým postrácaným gumičkám. Pošúchal medzi prstami končeky. Koniec výjazdu.

  Posunula ho za zápästie zas vyššie.

-          Nos. -

   Malý s gonfličkou na špičke. Vydychuje spomalene teplo.

    -   Oko. - 

   Priviera ich.

   Tenučké chĺpky šimoria aj keď sa snaží nežmurkať. Trasú sa. Viečka aj jeho nasadení prieskumníci.

  Líca sa obchádzajú. Zišli rýchlo.  Pery nepomenovávajú ale spravia tam prestávku.

  Povolila zovretie.

  Bol voľný.

  Bojí sa dotknúť sa ich. Len opatrne nechtom kreslí cestu  po obvode. Skúša  pohladenie, vejárom prstov  zatvára najbližší nádych a ani nevie ako, je tvárou tak blízko pred nimi, že už zostáva len špičkou nosa zazvoniť na spodnú peru, zazvoniť na vrchnú... prerolovať kúsok vyššie. Pera pred perou. Magnetické pole zaktivované. Len ho chvíľočku nechať pôsobiť. Prelínať sa ako na vlnách, prelievať sa, ale nepribližovať sa k brehom. Iba chvíľočku. Dva protiľahlé brehy...

-          Teraz ja, smiem? – vliala medzi brehy rieku slov.

  Načahuje ruku a čaká, kým ju chytí za zápästie a dovedie na štart. Rada by začala jeho vlasmi...

   Škoda, stačila taká malá, taká miniatúrna chvíľka a ...
   Taká miniatúrna chvíľka...

  ...než zadrnčal jedovatý mobil. Pootáčal sa vôkol. Je to jeho aparát!

   - No, čo je?! Čo sa deje?! - začal ako pravý hulvát.

   - Kde si? - vydýchla Zelena šťastná, že žije, ale o tom ani len netušil.

   - Čakám na bus! -  pokračoval v arogantných výštekoch.

   - Ponáhľaj sa sem! - 

   - Ok! Budem čakať rýchlejšie! – uzavrel a postláčal čokoľvek, len aby vymazal Zelenin hlas. Práve jej hlas. Už len ten mu chýbal k radosti. Ten mu vôbec nechýbal!

  Dosť bolo podzemia a snov o potulkách jednou neviditeľnou tvárou. Treba sa tvárou v tvár postaviť realite. Včera zrejme pohnojil niekoľkomesačnú prácu. Ide sa na koberec. Treba si to vyžrať do dna. Mohol si vziať aspoň kus vianočky z domu. Keby tam nejaká bola. Vybavil sa mu prázdny chlebník a jasným odkazom: Cestou z roboty nakúp. Cestou do roboty si niečo kúp. Zaobliť si partnera znamená znížiť jeho atraktivitu. Pre manželov to platí rovnako ako pre bratov. Zlatá sestrička. Nevykrmuje ho, aby bol stále atraktívny. Ešte keby tak tomu dokázal uveriť.

  Rozdýchavali všetci. Referáty, tirády, obhajoby aj návrhy. Stretko na neutrálnej pôde gýčovitej izby, čoby salónika pre hostí v nerenomovanej firme v priemyselnej zóne mesta. Kto toto vymýšľa?! Stuchnutá pivnica starej sokolovne, šmajchlkabinet miestnych funkcionárov. Kam ho zavlečú najbližšie?! Na bitúnok? Nie, nie, to bolo včera. Hlúpy sarkazmus.

  S nohami natiahnutými, aby mohol v nenápadnom hybernovaní dospávať dnešnú noc, iba občas zachytával slovné dianie. 
 -  ...bolo to o chlp! Len o vlások unikol nebezpečenstvu a vy... – rozčertila sa Zelena vidiac, že sa všetko snažia zmiesť pod koberec a zvaliť to na stratégiu, ktorú niekto len zle vyhodnotil.

-           Vlasy. - zaznela prvá indícia.

  Pocítil prvé pramienky pod bruškami. Držala ho stále pevne za zápästie a spomalene posúvala kúsok dolu.

  - Prestaň, Robo,  trháš mi vlasy. – pohodila hlavou zhrozená, ale ješitne nadšená jeho záujmom, prekvapená a zneistená, čo si to kolega k nej dovoľuje a v prítomnosti svedkov.  Prihládzala si vlasy, čo jej pred okamihom trochu rozčičral.

    Medzi prstami mu ich zopár zostalo. Pozorne si ich obzeral, ako sa mu hadia okolo ruky, zelektrizované. Nie, takéto iste nemohli byť. Tieto sú pevné a dlhé. Chýba im jemnosť aj vlhkosť, aj...všetko.

   - Prepáč, kolegynka, ale plzneš ako starý pes. Všade sú tvoje vlasy. Ako môžeš robiť inkognito, keď po tebe zostáva takáto spúšť. – nadvihol dlaň, ktorou ani nevie kedy, zahrabol ryšani do koruny krásy a nechal nachytané spúšťať sa plavne k zemi.

  - Vlasami si my ženy, značkujeme svoje teritórium! - vrátila mu jednoznačne dvojzmyselne, ale nechytal sa.

  Dokonca si drzo oprášil ruky a narovnal sa na stoličke, zalomiac ich medzi kolenami, aby ich ani len nenapadlo hrabať sa nejakej ženskej v hlave. Túto tu už má dávno prečítanú. V tejto edícii volí radšej  čitateľskú sterilitu.

  - V tom je ten problém. Nedarí sa nám obhájiť ani len malé teritórium a nájsť si tam zázemie. Vždy sú o krok vpred a každý pokus jednoznačne zmaria. Včera to dopadlo ešte dobre, ale viete si predstaviť tú cenu, keby... Robert, mohli by ste nám objasniť, ako sa vám podarilo vyjsť z tej pasce?! -  pomenoval nadriadený úplne presne včerajšie policajné fiasko.

  - Som rád, že priznávate svoj diel viny. Súhlasil som s týmto prípadom, ale nie ako biely kôň. Nemýľte si pojmy a dojmy páni. A slečna! Nerád by som otrčil kopytá pred dôchodkom, na také to kŕmenie holubov v parku by som si rád ešte pár desiatok rokov počkal. Splním si svoju pracovnú povinnosť, ale ak to má znamenať ceduľku na palci v pitevni, ďakujem, neprosím si.  - spadlo z neho jedným šupom.

  Zase ho začalo striasať od zimnice. Prechladol? Alebo je to len improvizované východisko tela z psychickej núdze, ktorú prestávalo zvládať?! Obranný mechanizmus v akcii.

  Zelena zachytila, že nie je vo svojej koži. Zrejme mu dochádza, že naozaj šlo o život. Niet sa mu čo čudovať.

  - Máme šťastie, že netušia, kto ich tam čakal. Respektíve mal čakať. Podľa toho, čo som si vypočula, vedia len o nastrčenom človeku. Identitu nepoznajú. Zatiaľ. - natočila sa na mužov a vôbec nebola hrdá na to, že to všetko vie. Má svoje cesty a cestičky. Prehodila pár prameňov z jednej strany na  druhú a opäť zarovnala na stred. Nereagoval. Díval sa na svoje ruky medzi kolenami.

  - Vďaka,  Zelena...- nerozvíjali, vedeli o jej cestách. Jej cestičky ani ich nezaujímali.

  Trvalo hodinu, kým sa dohodli. Dobehla ho, lebo ju nemal v úmysle čakať.

 - Čo budeš celý ten čas robiť? – stala si pred neho, aby prestal utekať. 
 - Zabudla si? Ja už prácu mám. Vezmem to na plný úväzok. Od začiatku som vedel, že sa to nedá urýchliť. Ak máme byť vierohodní a dôveryhodní, treba na to čas. Veľa času. Toto nie sú týždňovky kamionistov, toto je na celé dlhé mesiace jazda na horskej dráhe. Ale nikdy nebudeme hore. Stále treba byť dolu. Hlboko pod dnom.  Možno aj viac. Som rád, že na to tamtí vysokopostavení magori konečne prišli a uznali moje argumenty, - chcel ju obísť.

  Nedala sa.

  - Tak čo budeš robiť?!  Vážne chceš zostať hrdlačiť v Králičej nore ako obyčajný pingel?!  Pomaly klesať ku dnu a presviedčať o tom okolie?! - 

  - Naozaj! Neuveríš, ale mám tam super kamošov, ktorí sa ma nepokúšajú nenápadne zniesť zo sveta! - zaklamal.

   Istý si nebol. Najväčšia istota je odistená zbraň. Ale tej sa musel vzdať.

  -  Myslím si, že...máš pravdu. Si vystresovaný a asi si ochorel. Celý sa trasieš. Iste máš zimnicu.  Nevypotíme sa...spolu?! – pritiahla sa k nemu a natiahla  k jeho vlasom.

  S odporom cukol.

 - Prepáč, ale sex nie je dobrý na zahriatie! Spotíme sa a bude mi ešte väčšia zima! – odpálkoval ju nechutne a vôbec mu to nebolo ľúto. Akým právom sa ho chce dotýkať?!

    - Teraz ja, dobre? – vliala medzi brehy rieku slov.

  Načiahla ruku a čakala, kým ju chytí za zápästie a dovedie na štart. Rada by začala vlasmi...

   Kdesi hore buchlo okno. Mykol sa tým smerom. Zase je to preč!

                                                        Finále prvej časti...

OUAT - PRVÁ - 29. kapitola FF

OUAT

29. kapitola

Prvá

Certifikovaná psychologička...

        Už ich krky boleli z vyvrátených hláv. Nakláňala ju vľavo, vpravo, od jedného pleca k druhému, ale nič zmysluplné jej tento výsek mesta nenapovedal. Ruby zízala nezúčastnene, všeobecne, po dobrom obede neschopná  akýchkoľvek myšlienkových pochodov, obzvlášť súvisiacich s akousi predtotalitnou architektúrou. Nie je tu čo obzerať.

  Občas mrkla na zúfalku, čo sa vermomocne snažila zachytiť nejakú nitku nádeje a vyriešiť svoju dilemu. Byť či nebyť zaľúbená do neznámeho muža z podsvetia.  Platonicky, samozrejme, ako to už v sentimentálnych príbehoch býva.

  - Naozaj spomenul práve túto starú bývalú sokolovňu?! Polka námestia sú opravené baráky miestnych zazobancov, nebolo by lepšie, keby patril k niektorému z nich?! - vytiahla z úst žuvačku a ponaťahovala ju medzi palcom a ukazovákom.

 - Fuj! Čo robíš? - natočila sa k nej znechutene, vidiac riedku hmotu pulzovať medzi prstami.

 -  Vieš, že takto sa zisťujú plodné dni? - dvíhala a zaklapávala prsty naťahujúc žuvačku medzi nimi.

   - Z vyžutej žuvačky, to iste. -  zamyslela sa Belle,  rešpektujúc všetky možné teórie Ruby, lebo väčšina z nich v konečnom dôsledku mávala nejaký ten psychologický alebo aspoň babkinou múdrosťou podperený základ.

  -  Houbeles. Z mazu predsa. Ak sa takto naťahuje na nitku, si plodná, teda oplodniteľná a nemôžete to robiť. Ale ak sa nenaťahuje a trhá sa, nemáš plodné dni a pokojne si to môžete s Gastonom rozdávať. - zacapla žuvačku a strčila do úst oba prsty, aby ju z nich dostala.

  - Ruby! Ako môžeš stále myslieť na to isté?! - striasla sa pri predstave párových testov pošvového sekrétu v prípade nejakej tej novej príležitosti rande s Gastonom.

  - ...lebo ja, na rozdiel od teba nesnívam, ale myslím! -

  A je to tu!  Natrčený ukazovák. Horšie ako tatkova prednáška a hodinový prehovor triedneho a následne identický riaditeľkin, to už byť nemôže. Tak, fajn, nech si zhustne aj Ruby. Doteraz bola zlatá a aj počúvala...

  - Tá tvoja storka s tajomným neznámym záchrancom ma už prestáva baviť. Nič v zlom, Belle. Ja som ti ju zo začiatku aj tak trochu závidela, ale ako vidím, nemá to cenu. Ešte šťastie, že okrem nás dvoch o tom nikto nevie. A ani nebude, to ti môžem odprisahať! Vieš si predstaviť ten trapas, keby o ňom vie taký Gaston?! -  podpichla však účelovo.

- Gastona mi ani nespomínaj! Už týždeň sa so mnou nebaví a trucuje. - dodala sklamane, obrátiac sa zas k hnusnej polorozpadnutej budove v jednej z bočných uličiek, pred ktorou už hodnú chvíľu stáli.

  - Netrucuje. Hanbí sa ako sviňa, že ťa v tom nechal a hentak do vypálilo. Pokiaľ ty sama neurobíš prvý krok, on sa neodváži sa ti ani na oči ukázať.  – vymudrovala a hoci sú spolužiaci a ide to ťažko, lebo sú denno-denne v jednej triede, toto jediné mu stihla poradiť, ako recept na znovu získanie Belle späť. Tváriť sa nešťastne a ešte nešťastnejšie. Občas nenápadný, ale aby si to všimla, smutný šteňací kukuč k jej lavici.

  - Myslíš? - chytila sa na háčik.

  - Jasné! Tak už konečne prestaň snívať o nejakom tajomnom neznámom z katakomb, čo ťa zachránil a chop sa reálnej šance mať chalana, čo ťa chce! – ukázala na ošarpanú búdu pred nimi. - Ak spomínal sokolovňu, tak to bude jedine nejaký bezďák alebo squotter, a to preto nechcel, aby si ho videla. - podrástla o dva centimetre, hrdá na svoju logiku.

  - Mal mobil. Bezďáci nemávajú...- skúsila protiargument.

  - Hej? Si si istá? Tak k bezdomovcom a prespávačom v polozrúcaných barabizniach pridáme aj zlodejíčkov! Nastopro ho mal kradnutý. Takými sa nikto nechváli. - zrýchlila, pociťujúc, že sa jej arzenál jasných dôkazov proti trafenosti tohto sna míňa. - Vieš ty čo? Pôjdeme k driku, tam majú pelechy. Ktovie, možno tam svojho princa zo smetiska aj stretneš! Jedine tam! Ak hovoril o tej knihe, počuj,  nebola to tá biola, čo sme ju na začiatku roka šľahli z mosta?  Takže predsa bezdomovec spod mosta. Je to jasné! - prekrížila ruky na hrudi.
  Ale hneď si ich aj rozplietla a pritlačila ich o uši. Ódy na nejakého neviditeľného stroskotanca pokračovali.

  - Mne sa zdal inteligentný a zábavný. Vieš, mal taký pritajený nežný hlas... – nedalo jej neobhajovať, aj keď ani sama už netušila prečo vlastne. Toľko problémov, čo jej to dobrodružstvo už narobilo.

  - Belle! Zobuď sa! Nie sme v seroši! Toto je obyčajné malomesto a my dve sme obyčajné baby z neho. Nijakí princovia tu nežijú a Seana klofla Ashley. Ale ok, ok, aby si mala dušu na mieste, idem s tebou k rieke, pod most, prelozíme tam všetky kartóny, ale ty mi potom sľúbiš, že dáš chudákovi Gastonovi šancu, dohodnuté?! - zarazila ruku  vbok.

  Smutne pozrela na zdevastovaný „palác“. Za zadebnenými dverami a oknami s povybíjanými tabuľami nikto krásne romanticky zaujímavý žiť nemôže.

  Dívali sa na minimravenisko medzi škatuľami v kríkoch. Homlesáci, ešte stále v zimnom móde, na sebe navrstvené kadečo v rôznych štádiách rozkladu, tak veľmi pripomínajúce listy hlúbovín v miskách školskej jedálne o pol tretej, až tú mazľavosť normálne cítili  hore na most, kde stáli.

  - Predstav si, hento mať doma. Príde ti z roboty, keď už obišiel všetky mestské kontajnery v rajóne, vyzuje fusakle, šmarí ti ich na zem. Tebe sa vydujú  parkety a vašim deckám z toho smradu zdochne škrečok... - fabulovala  Ruby pateticky s rukami zapretými o zábradlie.

  Pritakala.

 - A v noci budete riešiť romantickú dilemu zajtrajšieho obeda, či je mäso zo smetiaka za Tescom podľa dátumu spotreby po záruke od polnoci, alebo až od nasledujúceho rána aj keď vieš, že z neho v oboch prípadoch budeš srať dúhu ešte dva týždne... -

  Pritakala. A kútikmi úst jej cukalo.

 - ...ty budeš mať nohy ako obdarenejší kaktus a necháš si chlpy voľne viať vo vetre, lebo tvoj druh už týždeň v žiadnom smetiaku pre teba nenašiel ani jednu použitú jednorázovú žiletku...-

  - Už prestaň, Ruby! – utrela si slzy od smiechu, hoci jej bolo tých ošarpaných ľudkov ľúto. Fakt ľúto.

  - Fakt myslíš, že by som Gastonovi mala dať ešte jednu šancu?!- skúsila preladiť na inú stanicu, lebo Ruby mala iste za kýbel ďalších bonmotov jej budúceho bezďáckeho osudu, a to už jej bránica dnes neznesie.

  - No, konečne! –

  Objala ju. Už vopred je jej jasné, že to bude mať devastačné následky. Gaston a Belle. Znovu spolu? Toto je skrátka chyba, ktorú treba zopakovať tak päť, šesťkrát. Pre istotu. Inak by vo vzťahu bola riadna nuda. Gaston sa k Belle síce absolútne nehodí, ale čo už, keď nechce ju... nebude sa mu predsa doprosovať.