utorok 14. apríla 2020

OUAT - Pristrihnuté krídla V. séria, 11. kapitola

OUAT
Pristrihnuté krídla V.
11. kapitola

  Dažďu sa podarilo porozkladať svoje zrkadielka a ponúknuť chabému slnku možnosť ich chvíľu leštiť. Nakukla do každého a gumákou zrušila každú námahu lúčov. Žiadne zo zrkadielok nebolo to pravé. Hľadala to s farebným rámom, ale také boli len popri ceste a tam ju mama zas nepustí. Tvrdí, že sú to len naftové oká, ale ona predsa vie, že sú to lentilkové rámy pre slniečko. S posledným rozbíjaným na tisícky kvapiek to trošku prehnala. 
  - Ani tento nie je lentilkový! - nahnevala sa na ďalšie falošné zrkadlo.
  Vodné črepy ho zasiahli takmer po celej dĺžke nohavíc. A neboli priehľadné, skôr všetky možné hlinené odtiene.
  - Hí! Vy ste ale riadne špinavý ujo! Ako také prasiatko. No, no, no! Doma vás nahrešia a nebude večerníček... - vyhrešila ho bezprostredne.
  - No, to teda nebude. Nemám telku a nemám ani nikoho, kto by ma bol hrešil... - ...pokiaľ tu nie je tvoja teta Emma. Pomyslel si už iba v duchu.
  - To je nanič. Vám nemá kto rozprávať rozprávočky, ujo? Poviem mame, tá ich vie veľa. Možno vám nejakú večer povie. - ukázala prstom sa zhrozenú Emilie, čo sa obťažkaná taškami pokúšala pobehnúť, iba zdiaľky vidiac, čo sa vpredu na ceste ku vchodu deje za kalamitu.
   - Výborne, rozprávky mám rád. Hlavne tie o princeznách... – žmurkol na krpaňu a pohol sa rýchlejšie preč, kým bude zas svedkom nejakých tých ráznych výchovných opatrení.
  Kým dobehla, bol už vo vchode a neunúval sa susedkám podržať dvere.
  - To čo zas akože malo byť, mladá dáma?! Prečo si zašpliechala uja suseda? -
  - To je smutný ujo. Bolí ho nožička, je celý špinavý z mláky a nemá mu kto rozprávať rozprávky, lebo je strašne, strašne chudobný. – zhrnula profil obete a strčila mame k rúčkam igelitiek ešte svoju ľadovú ruku.
  Radšej počuté už nekomentovala. Hej, všimla si, že používa barlu a dopadá na jednu stranu, možno nohu, asi prekonal mŕtvicu, alebo nejakú tú zlomeninu dolnej končatiny, s tým má sama bohaté obojstranné skúsenosti. To, že ho jej dcéra elegantne ošpliechala zas videla na vlastné oči a keďže ju poznala, bolo jej jasné, že prehodnotila vinníka a chudák si to zlizol, ale tá chudoba? Do miestnych bezďákov má ešte riadne ďaleko. Ani vek nesedí. Vlasy len mierne prešedivené, polodlhý strih tiež uberá z veku. Toto bude maximálne päťdesiatnik. Možno trochu opustený, ale to by šlo zmeniť. Možno mu len chýba... prŕ. Hamuj, Emilie. 


  - Prečo je ujo chudobný? – nedalo jej, kým vykladala nákup na kuchynský stôl.
  Malá dvihla oči, obočie, aj pliecka.
  - Chcel by u nás pozerať večerníček. - odpovedala po chvíľke, keď sa jej podarilo väčšinu toaleťákov naskladať na seba.
   - To...to ti povedal?! – zháčila sa, aj preľakla.
  Pozrela na mamu spoza vysokej veže.
   - Si pipi?! Veľkí už nepozerajú večerníčky. To sa len tak hovorí. Veľkí si hovoria rozprávky. Tak som mu povedala, že mu povieš nejakú rozprávku. On nemá televízor, ani nikoho a princezné z fotiek nevedia rozprávať, -  vyložila odpoveď a  dlane hore dnom.
  Emilie zahabkala ako ryba na suchu. Toto škvŕňa jej drzo zariadilo rande na slepo? To hádam nie?! To hádam... ani nie je zlý nápad. Aj tak ju zaujíma „rozprávka“ odkiaľ sa on a Emma poznajú a aj tá druhá, kto je tá žena na tej tajomnej fotke... Tá ako prvá!
  Čože? Rande? Si pipi?!
  - Povedal ti...že k nám... večer...príde?! – opáčila vyzistiť detaily.
  Nijaká odpoveď. Zas len dvíhanie pliecok.
  - Usmial sa, keď som mu povedala, že ty vieš sto rozprávok...- natiahlo dievčatko ústa a napodobnilo dosť škaredý úsmev. - Ujo sa nikdy neusmial. Iba teraz. Takto. - držala vytiahnuté kútiky do bokov a vyzerala naozaj hrôzostrašne. Skoro ako predstava nejakého rande.
  Umyť hlavu, dlážky a obrazovku telky a... Už vie, čo bude robiť celé poobedie.


  Byt stíchol už pred pár hodinami. Už dvakrát skontrolovala malú, spala ako dudok. Už trikrát skontrolovala kukátko, ale na chodbe bola tma. Raz bola vyniesť smeti, u suseda sa v okne svietilo. Trocha nádeje, že sa ...chystá.
  O hodinu to šla skúsiť zas. Medzitým to už na pol vzdala. Šla len, aby si bola na istom. Bola si na istom!
  V jeho okne bola tma.  Nechystá sa. Potriasla prázdnym vedrom, trochu zaškrípalo.
  - Nebojíte sa ju nechávať doma samú? To sa princeznám nemá robiť... – ozvalo sa jej za chrbtom.
  No, super, v teplákoch, vo vyťahanom svetri, so špinavým vedrom a s nátačkami na ofine. To bude rande!
   -  Ale bojíte sa o ňu, celý čas sa dívate do svojich okien...- usmieval sa tým istým smerom.
  Cha! Keby si ty vedel, pánko, do ktorých okien ja zízam. Ale on sa fakt usmieval. Malá neklamala. Za celý čas, čo tu býval, sa nikdy neusmieval. Vždy namrzený, zamračený, ale teraz...
    - Usmievate sa...- usmiala sa tiež, nenápadne zosúvajúc nátačku z ofiny.
  - Za to sa musím poďakovať vám. Veď aj preto som vybehol. Kúpil som vám víno a malej... lentilky. Neviem, či má rada lentilky, -  pohrkal škatuľkou farebných cukríkov. - A  Emme ... neviem, ako poďakovať. - pomrvil perami, ale oči sa zostali smiať.
   - Vy poznáte našu Emmu? -
   - To isté som sa chcel spýtať aj ja vás. Poznáte Emmu? –
  - Obávam sa, že ju nikto nepozná. Na jednej strane je to nevlastná sestra, zdieľali sme spolu izbu v pestúnskej, povyvádzali toho viac, než je pekné a vhodné, máme kopu spoločných zážitkov...a na strane druhej je tu Emma, ktorá vás prekvapí a po rokoch dobehne na návštevu, akoby to bola tá najbežnejšia vec a konala sa každý víkend, je to matka dospievajúceho syna, má prácu a podporuje charitu...teda, povedala mi, že vám mám dať tú obálku, že sú tam peniaze a vy ste dôchodca, čo na tom, zrejme, nie je veľmi dobre...- zhrozila sa, ako mu neokrôchane „lichotí.“
   - Tak to je presne naša Emma! Jednou rukou mi rozbije nos a v druhej dá dar... ten najcennejší...z darov...- radšej stíchol.
   - Malá tú obálku...omylom... otvorila. Fakt tam neboli peniaze.-
   - Chvalabohu... -
   Rozosmiali sa.
  Tak rada by vyzvedala, ale...
  - Je zima, musím za malou... nemôžem ju nechávať samú. -
  Videl na nej, že je zvedavá, ale...
  - Budem už musieť aj ja ísť. Viete, my dôchodcovia musíme mať pravidelný režim, svoje lieky a návyky a tak...  - díval sa už do zeme a v kamienkoch neodhrabaného posypu zo zimy hľadal výhovorky.
   - Som bývalá magistra, vedela by som čo to o pravidelnom dávkovaní liekov...a aj o návykovosti. - priznala, aj čo nemusela. - ...len som chcela povedať, že ak by ste mali...nejaký... zdravotný problém, stačí zaklopať. Kedykoľvek. Nerobím už v lekárni, ale ak budem vedieť, rada pomôžem... -  cúvala radšej dobrovoľne do vchodu ako prvá.
  Prikyvoval, ale radšej zostal stáť. Nie je pripravený na rande. Už nikdy asi nebude.
  Ďobla do tlačidla vo výťahu. Nie, nie je pripravená na rande. Už nikdy nebude.
 





1 komentár:

  1. nejako neviem čo so znovunájdeným Goldom :D nepošleme ho zas na nejakú školu? :D

    OdpovedaťOdstrániť