OUAT - Pristrihnuté krídla V. séria, 7. kapitola

OUAT

Pristrihnuté krídla V.

Darčekové poukážky 

7. kapitola

 

    Vtiahol do bytu. Do slova a do písmena. Všetko ho bolelo. Zvonka i zvnútra. Tam viac. Mohol si zapnúť telku, ale nebolo tam nič, čo by rád videl. Prsty sa mu triasli, ale blahorečil si, že inkriminovanú fľašku, čo si v návale slabosti zas raz v samoobsluhe kúpil, bol ochotný ešte cestou z nej obetovať na oltár zodpovednosti. Keď mu už vnútili „opatrovateľku“ na pol úväzku, aspoň jej mohol byť vďačný.

  Nemal záujem o spriaznené duše a ona rešpektovala, že nemá. Zobrala, vyprala, vrátila. Naposledy sa aj usmiala. Nestál o úsmevy. Nestál o nič. Nestál za nič!

   V duchu si zanadával, lebo sa mu nedarilo striasť jeden z rukávov zo stále na pol sparalizovaného tela. Kedy už tomu bude koniec?! Tak poslušne sa riadil pokynmi fyzioterapeutky, a predsa sa každé ráno učí znova a znova chodiť...

   Kabát konečne dovyzliekal a bol by ho najradšej nechal váľať sa na dlážke medzichodbičky. Ale bral to ako výzvu. Všetko bral ako výzvy, inak by sa tu, medzi štyrmi stenami garsónky zbláznil. Cvik číslo dva malo byť rozkladanie a opätovné skladanie bielizne, po ktorú sa stavil u susedy. Po várku opraného. Potrpí si na čisté. Nie je to tá istá kvalita, na akú bol zvyknutý, nemá k dispozícii veľa kúskov, o to viac si cenil, keď mu ich vracala čisté a voňavé. Aviváž síce detská, prací prášok zjavne neparfumovaný, ale voňala...

  Kdesi z hĺbky prenatálnych čias sa mu vyskladal obraz. Ťažko voňavý, krikľavo pestrofarebný, ohurujúci a fantasmagorický, presne taký, ako kostoly, zvlášť v malých mestečkách bývali vždy na sviatky. Na tie najkrajšie v roku. Tento rok ich prepásol. Nesplnil, čo si sľúbili. Prepasie aj ten ďalší. Nesplní, čo jej sľúbil. Prepasie všetky ostatné... nesplnené, odfajknuté. Odškrtnuté, vymazané. Zamknuté len do snov. Prepasené. Prepásnuté. Hlúpy pastier...

...niekedy pred rokmi...

   - Neal! Neal! Počkaj, prosím. – zakričala a vyslúžila si ďalšie tvrdé pohľady, ale nedbala na ne.

  Mladý muž prešiel ešte na druhú stranu cesty, ale tam zastal a pokojne sa obrátil, vyčkajúc, kým k nemu nedobehne.

  Vydýchavala rozrušenie a skúšala letmý úsmev. Nešlo jej dobre ani jedno.

     - Ja...rozprávala som sa s Emmou. Vravela mi, že s tebou bola. Predo mnou sa nemusíš skrývať, viem, že nie si na úteku z väzenia. Emma mi povedala všetko. – položila mu takmer familiárne ruku na plece.

     - Všetko? – otočil sa k nej muž a tvár sa mu rozmrvila kadečím a oči upriamili na vysvietený vchod do chrámu.

     - Hej, hej. Vravela, že si korunný svedok a tým, že...mrzí ma smrť tvojho otca. Ani som nestihla ti potriasť rukou a ...nebol čas ani na úprimnú sústrasť. – hovorila čoraz potichšie, s pohľadom zalepeným na premočených špičkách svojich čižmičiek.

  Tak jej „všetko“ bude zrejme iné všetko, ako to jeho. A to je dobre. Teraz je na ňom eliminovať možnosť istého nechceného stretnutia.

     - To je OK, Belle. Bola to...nešťastná vec. Ja som sa vtedy v nemocnici tiež zachoval ako...- zachoval si sa tak, ako bolo potrebné, len je teraz otázne, ako to podáš a vysvetlíš jej, napovedal mu rozum a ústa chvíľu nevedeli, čo povedať.

    - Emma vravela, že jeho smrť bola pripísaná tomu gangu a tvojou úlohou je svedčiť proti nim. Aspoň takto môžeš...môžeš mu splatiť všetko to, čo...pre teba vždy robil. Som na teba hrdá Neal. Aj ...on by bol.– oči sa jej leskli, ale už mala silu dívať sa do tých jeho.

  On nie. „Robil?!“

   Nie, on ešte stále robí. Deň čo deň sa musí dívať na neho, muža, čo odhodlane prestrihol niť svojho vlastného súkromného života, strápeného, nešťastného, ale pripraveného čeliť nepriaznivému osudu, len aby ochránil svojho jediného syna a ukázal mu, že je tu pre neho aspoň teraz, keď nebol kedysi. Tie výčitky sa mu zabárajú stále hlbšie a hlbšie a teraz tu stojí ona, jediné svetielko v jeho živote, ktoré sfúkol, aby konal tak, ako mu káže srdce, hoci ho práve tým činom vytrhol z hrude a rozmelnil na prach...a ona vytrháva tie výčitky, balí ich do slov, brúsi ich konce, aby mu ich znovu vrazila ešte hlbšie...netušiac, že tak činí.

  Zhlboka sa nadýchol a silno ju objal. Zovrel v náručí a skúšal zastaviť príval nových a nových myšlienok.

  Poddala sa objatiu a bolo jej zrazu tak nejak lepšie.

       -   Ako vieš o tomto kostolíku? – spýtala sa, šepkajúc do jeho bundy.

  Objatie povolilo a jemu nezostalo nič iné, len sa dívať smerom k nemu a márne hľadať odpoveď na jej otázku.

  Nevedel o ňom nič. Mal pravdu. Nič o jeho živote. Nezaujímal ho. Nikdy. Chvíľu pozoroval Belle v ňom, ale...nezaujímalo ho to.

  - Minulý rok som sem nedokázala prísť. Bolo to príliš čerstvé. Ale, veľa vecí sa zmenilo a už mám silu preniesť sa konečne nad tou stratou, hoci...nikdy na neho nezabudnem, Neal. Veríš mi? – otočila sa aj sama k východu, kde ešte stále tlačil sa dav posledných opozdilcov a len nad ich hlavami svietili sviečky a vznášal sa akýsi nadpozemský pokoj prifarbený ich žltkavým svetlom, jemne prevoňaný kadidlom a spolupatričnosťou...

  - Keď bol so mnou na príjmačky na výšku, tak sme sa nejak, ani ti neviem ako, ocitli práve tu. Vošli dnu a boli tu iba my dvaja. Tvoj otec nikdy nemal bláznivé nápady, ale v to popoludnie...vymyslel, že tu sa naše životy raz navždy posunú iným smerom. On vedel, ako túžim po obrovskej svadbe v kostole...a som zas vedela, že ako rozvedený muž mi to nikdy nebude môcť splniť. – tvár jej skrášľovali spomienky.

  Neodvážil sa ju prerušovať. Nevedel o tom nič...

  - Povedal, že tak spravíme práve na Štedrý deň, tým si zabezpečíme plný kostol svadobčanov a bude to náš malý súkromný zázrak...Budú tu akože svadobania a výzdoba a kňaz a my sa tajne, iba tak, súkromne, vieš, nie, naozaj, ale...naozaj pre nás dvoch...vezmeme... – z kútika oka sa jej spustila malá kvapka. Chvíľu pomaly tiekla, nabaľovala neviditeľný peľ nostalgie z jej tváre, aby ho odniesla kdesi dolu, do tvrdej reality zeme.

  - Belle, je mi to ľúto. Ale...- bože, pomôž, čo teraz...- Vieš, ja si myslím, že by si tam nemala chodiť. Všetko je preč. Načo jatriť staré rany? Máš predsa  krásnu spomienku...- nevedel, čo povedať. Nemohol dopustiť, aby...

  Nečakal, že prikývne.

    - Ani ty si nemohol dnu vydržať. Však? Malo to byť naše tajomstvo, ale som rada, že ti o ňom povedal. Patríš predsa do rodiny. Bol by si mojím veľkým synom...- krútila perami, pokúšajúc sa nájsť stratenú rovnováhu. – Počkám svojho tatka tu, vonku. Sama. Alebo s tebou, ak môžeš ostať. – strčila ruky do vreciek kabáta, odhodlaná pretrpieť zimu, lebo vnútri ju bude hriať pocit, že ju ľúbil...

  Stál vedľa nej a modlil sa. Prosil o odpustenie. Nie Boha, ako sa patrilo v túto noc. Ju. Belle. Krásku, čo netuší...ale verí v lásku.

  Nič nie je večné...moja malá naivná Belle.

    Teraz mu však spomienky vymaľovali staršie plátno, oveľa, oveľa staršie.

  Chrám plný tajomných bublín, na aké sa mu menili v detských očiach jednotlivé bočné kaplnky a ich oltáriky, drevení svätci obťažkaní látkami, do ktorých ich zabalili a ešte naniesli kilá pigmentov a laku, tam stáli napriamení a stuhnutí, vyšponovaní v nadživotnej veľkosti, tuhí a mĺkvi. Iba tá vôňa kadidla, akoby za nich rozprávala. Možno to bol len šum modlitieb, ale akustika kostola to všetko znásobovala do strašidelných parametrov. Šum, farby a vône, ktoré ich museli ťažiť a spôsobovať hlavy bôle. Rozbolela ho hlava...

  Tých sôch sa vždy bál, aj vysokých stĺpov, dokonca aj stropu, hoci na ňom bolo nebo. V náručí matky bolo aj tak krajšie. Nie, jej tvár si už vybaviť nevedel. Spomienky asi nemali dosť teplých farieb. Cítil iba ruky, možno to bola len pletená deka, preto ten pocit tepla a istoty. V chráme sa svietilo. Všetky sviečky, iste museli byť všetky, dodávali zlatu lesk. Lesklo sa všetko. Nátery na sochách, rúcha, gravírované sviečky, tváre ľudí. Šum, farby, vône a lesk. Až boleli oči. Rozboleli ho oči.

  Deti sa tlačia vpredu, môžu byť účastné na divadle. V ten jeden deň v roku a hoci sa postavičky - herci nehýbali, každé ten príbeh pozná. Tu je Mária, tam Jozefko a najkrajšia bábka zo všetkých, malý Ježiško. Rozvalený v jasličkách, holý, s rukami od seba, akoby sa sám bol tešil všetkému tomu svetlu okolo.

  Počuje hlas mamy. Je mäkký ako jej ruky, šepkavý. Rozpráva mu ten príbeh. Smutný, o chudobe, o únave, o tom, ako chudák Ježiško nemá nič. Vôbec nič.

    - Vidíš tie jasličky? Iba drevené kŕmidlo pre zvieratká. Ježiško nemá peknú postieľku ako máš domka ty. Aha, pozri, nemá ani paplónik ani vankúšik. Iba slamu má. Chudák Ježiško... -

  Jemu sa nezdal chudákom. Zdalo sa mu, že sa usmieva. Aj rukami rozhadzuje. Teší sa. A má svetlo nad hlavou. Niečo ako korunku, čo majú králi,  iste je zlatá... Aj by mame o nej povedal, ale tá hľadá ešte ďalšie znaky chudoby, ktorou by ho iste obmäkčila. Dobre, dobre, Ježiško je chudák. Šťastný chudák. Budeme sa na neho pozerať a potom pôjdeme domov. Do postieľky. Paplónik, vankúšik a tak. Zneistieva. Zneistel.

   - ...nemá ani hračky a nemá ani dudlík...- našla mama to, po čo sem prišli.

  Zatlačil zuby do toho svojho. Medzi očami, hore až k jemným vláskom sa mu natiahli dve vrásky. Zostanú mu po celý život. Zostali.

   - To je smutné, však? A na Vianoce nikto nesmie byť smutný. Nemal by byť. -

  Už-už chcel dokázať, že to dieťa sa smeje. Nie je smutné. Nijaký Ježiško nikde na svete nie je smutný! Jasličky rozveseľujú. Niečo v tej slame musí byť, alebo to tie zvieratká a pastieri robia opičky. Mama, mama, pozri, on sa smeje.

   - Ježiško donesie darček každému. Aj tebe. Čo keby si dal aj ty Ježiškovi nejaký darček? -

  Dobre, poďme domov, niečo tam nájdeme. Vážne. Plyšiaka, autíčko, koníka, varechu, nové topánky, ponožky...

  - Aby Ježiško pekne zaspinkal, daj mu svoj dudlík... -

  A čo ak nechce spať? Čo ak bude večerníček a budú mu čítať rozprávky? A čo tie topánky a ponožky, mama! Dudel nie! To je môj dudel!

  - Ty už si veľký chlap. Máš tri rôčky. Takí veľkí chlapi predsa nedudlíkujú. A chudáčik Ježiško... -

  Daj pokoj s tým chudáčikom! Nie, dudel mu nedám! ...je to predsa Ježiško. Nosí darčeky. Môže si doniesť pod stromček. Možno donesie ...možno aj nový dudel. Nechcem nový! Tento si nedám! Všetkou silou dvoch trojročných rúčok kontingent. Nedá. Nedá. Nedá si ho zhabať.

  Dal. Mama ho položila k jasličkám a hrdo sa vypla.

   - Som na teba pyšná. Urobil si dobrý skutok. Ježiško bude mať dudlík a ty si veľký chlap! -

  Kašlem ti na veľkého chlapa, kašlem ti na... Nie, na Ježiška sa nekašle. Dobrý skutok. hrdinský skutok. Najhrdinskejší zo všetkých hrdinských. Dočerta, môj dudlík!

  Mama ho vtedy z jasličiek vzala. Vraj, čo keby synko v noci ručal. Neručal. Plakal iba dovnútra. Bol hrdinom. Hrdinom. Hlúpy hrdina...

OUAT - Pristrihnuté krídla V. séria, 6. kapitola

OUAT

Pristrihnuté krídla V.

 6.kapitola

  Dievčatko vo vysokej stoličke rozpitvávalo nátierku na rožku. Jeho matka to, že pitve. Henry žul už tretí kus a Emme sa dvíhal žalúdok. Keby dačo, vyhovorí sa na arašidy. 

  Za všetko ale treba zobrať niekoho na zodpovednosť. Ešteže máme deti. 

   - Henry, kroť sa! V buse ti bude zle a Regina nás zdžube oboch. - premiešala zrýchlene kávu, ale pohľad do temnej kolotočujúcej sa brečky jej chuťové bunky tiež odštrajkovali.

  Emilie sa zhovievavo usmiala. Kruhy pod očami prezradili aj ju, že noc bola ťažká a to ju ešte preliala do vankúša nadránom. Ale o tom Emme nepovie. Emme nemusí, Emma vidí aj sama. 

  - Nabehneme ešte do nákupáku po nejaké zásoby na cestu. - privoňala si ku káve. Nezabralo ani na prebudenie, ani na osvieženie. Čelo zostalo stále pokrčené. 

  Synko sa ale pokúsil rýchlo dožuť, aby mohol predniesť nadnárodné požiadavky na menu. Domov to majú pol dňa. Nechutný bus, nechutné sedadlá, nijaká wifina, nech má aspoň čo mrviť.

  - Ani to neskúšaj! Už teraz si prežratý jak potkan z TESCA, nebudem podporovať tvoju žravku, kámo. - pribrzdila ho skôr, ako začal.

   - Henry je potkaň! Henry je potkáň! - zatlieskalo dievčatko rukami a rozprsklo pomázanku, nerozpakujúc sa zvyšnú si votrieť do grambľavých rúčok, v snahe sa jej  konečne zbaviť.

  Chalan v puberte zagánil jej smerom.

  - Potkany sú náhodou múdre! Vždy pošlú toho najsprostejšieho, aby ochutnal žrádlo, počkajú, či neskape a až potom idú jesť ostatné z tlupy...- skúšal sa celý začervenaný obrániť, ale vidiac mamu, tetu, aj malú pred nedotknutými raňajkami, z ktorých polku k vlastnej porcii zbaštil sám, uznal, že jeho obhajoba je kontraproduktívna. Navyše si dievčatko z preslovu vybralo to najzaujímavejšie slovo a hrdá, že vie pekne povedať „er“ nerozpakovala sa mu naložiť druhú porciu raňajkových lichôtok.

  -  Henry je najsprostastejší potkan. – a drzo mu podsunula svoj rozbabraný rožok. Alfasamička na čele tlupy.

  - To máš za tú žabu, kámo. – usmiala sa feministicky Emma a žmurkla na dievča. - Karma je zdrarma. -

  Do očividne vylepšeného rána zazvonil zvonček.

   - Oh, zabudla som. Kázala som susedovi prísť si po tú bielizeň. Ešte visí z balkóna. Emma, prosím...košík na štipce je na parapete, kôš pod stolíkom. Skús ju trochu poskladať. Do...toho koša, aspoň...Aspoň... Vždy aj vyžehlím. Zabudla som. – spanikárila domáca, chytajúc si raz sukňu, raz strapatý účes.

  Emilie sa pozviechala spoza stola, zabezpečila návšteve brigádu v miestnom  materskom centre, keď vylovila dievčatko zo stoličky a zakotvila na dlážke. Tušila, že jej bude o chvíľu plný dom. A bodyguarde, aj keď napaprčený sa zíde.

  - Pusti jej nejaký rozprávkový kanál. - navigovala oči prevracajúceho Henryho.

  - Nechcem kanál! V kanáloch sú potkáni! - zaprotestovalo dievča.

  - Prestaň, krpaňa, už to nie je vtipné! - dovolil si jej odfrknúť, ale pohľad mamy ho vrátil do módu usmievavej opičky. Zbytočne vypol plochú hruď, do gorily má ešte ďaleko.

  Muž pred dverami začul zintenzívnený buchot. Oľutoval, že zvonil. Skontroloval hodinky, či náhodou nie predčasne. Keď sa dvere trhnutím otvorili, len zahabkal.

   -  Prepáčte, nechcel som rušiť. Počujem, že máte návštevu. Prídem neskôr, teda... -

  Emilie sa nerozpakovala ho pribrzdiť, hoci už bol na pol ceste k svojmu bytu oproti. Dostala zaplatené vopred a ďalšia fľaška, ktorú mu zbadala v ruke, sa ešte môže zísť. Ako pozná Emmu, zmešká najbližšie dva spoje.

   - Počkajte, mám to hotové. Sestra vám to hneď prinesie...z balkóna. - pridala aj úsmev.

  Natočil sa na roztržitú susedku. Nie, nechcel sa zoznamovať s nejakou jej ďalšou rodinou. Nechcel sa zoznamovať už s nikým. Ani s touto tu by sa nebol, ale sama mu navrhla službu, vidiac, v akom stave je jeho košeľa aj nálada, keď zistil, že ich mestečko nemá práčovňu. 

  - Len som, nestihla som vyžehliť. Počkajte, prosím, hodinku, teda. Dobre? – rozmyslela si to, keď sa obzrela a videla Emmu sunúcu sa k dverám s plným košom, ktorého obsah bol v horšom stave, ako predpokladala. Nevyžehlené by mu nedala. Pomyslel by si, aká je nezodpovedná a zlá gazdiná a vôbec! Rýchlo privierala dvere. - Tak o hodinku! - zatiahla veľmi, preveľmi zvláštne, až Emmou trhlo.

  - Emilie, prepáč, ale ešte to ani celkom nevyschlo a asi niekto zabudol vreckovku v...- dvihla oči k sestre a zmenšujúcej sa medzierke vo dverách. Zo suseda zazrela len tmavé vlasy. -  Tmavovlasý... Ale, ale, ale, nevravela si, že je to dedko? -

  Emilie sa pousmiala.

   - To bola tvoja konšpiračná teória. Ja som vravela, že je to dôchodca. -

   - No, šak... dedko... Jáááj, ty si myslela invalidný dôchodca?!-

  - Super slečna policajtka. Máš bod k dobru. Nijaký dedko,  - založila si prameň vlasov za uši a zošpúlila smiešne pery,  - povedala by som skôr, muž v najlepších rokoch. - prižmúrila jedno oko.

  Emma si nadhodila kôš s nákladom a striaslo ju prebudením.

   - Teraz ho chcem vidieť o to viac, drahá sestrička! -

  Sestra sa zapýrila, záporne zakývala hlavou a na znak obrany vchodových dvier zaprela ruky do bokov.

- Nechceli ste sa, náhodou,  s Henrym baliť na cestu? -

     Do odpovede sa ozvalo tiché zaklopkanie.

  Emma prehodila kôš pod pazuchu, rozkročila nohy a vyčarila úsmev. Svoje stanovisko zvedavého ostreľovača neopustí.Vchodové dvere, medzera medzi dvanástou a jednou.

  Emilie to vzdala, rozhodnutá nezväčšovať medzierku, čo to pôjde. Kto z koho.

  - Prepáčte, len som vám zabudol odovzdať...toto víno... to za ochotu...- ozvalo sa pološeptom.

  Za Emilie sa ozvala rana polobuchotom. 

  Emme vypadol z rúk kôš na prádlo a vygrcal všetok obsah do stredu chodbičky.

  Otočila sa, zadkom pribuchla dvere. Žena pred ňou bola bledá. Oči dokorán, akoby videla ducha. 

OUAT - Pristrihnuté krídla V. séria, 5. kapitola

OUAT

Pristrihnuté krídla V.

                                                                         5. kapitola

      Víno jej rástlo v hrdle. Aj bez hnojenia stuchnutými orieškami. Ani Emma sa netvárila nadšená jeho zvýšenou hladinou v krvi. A momentálne aj v mechúri. Prestala si ocucávať slankasté pery a mračila sa na svoj uchytaný pohár. Prievan z vetrákov sa len vyvaďoval s roletami, funkciu nutného respirátora neplnil.  Vzduch v obývačke bol čoraz ťažší, presýtený čímsi nehmotným, čo sa lepilo na podnebie a chutilo trpkejšie ako víno. Staršie ročníky vín sú už raz také. Emilie však stále nemala informácií asi dosť. Možno to ani nebola Emilie, skôr to víno. Vína bývajú uvravené. 

  Nevedela sa dočkať návratu sestry z toalety. Toalety tiež bývajú podozrivé...

  Známe zvuky, známe mrmlanie. 

   - Došiel ti toaleťák. - hodila smerom k Emilie prázdnu rolku, keď sa cez ňu dovynadívala po miestnosti a v kruhu ju nenašla na tom istom ostrove, kde predtým kempovala.  Vypaľovala zobák pri vetračke.

   -  Však si jej aj ty závidela? - vyfúkla, kým sa zohla po Emmin ďalekohľad. 

   - Sme teraz priateľky. Veľmi dobré...priateľky. Za veľa vecí som jej zaviazaná a...aj jej veľa vecí dlžím. Obávam sa, že ich nikdy nebudem môcť splatiť. - 

  Emilie sa pozrela do prázdnej diery rolky natočenej k zemi. Nič, len holé nohy. Nohy s jazvami. 

   - Prečo, prečo... niektoré majú ...všetko...a my...a ...niektoré ...niektorým nezostane vôbec, vôbec nič?! - zaznela výčitka, ktorá Emmu prebudila z bdelého spánku. 

   - S ňou by si nemenila, ver mi. – zadívala sa niekam do rohu izby, predstaviac si inú, detskú, tam ďaleko v ich meste, s dievčinou zas raz zlomenou osudom, ktorú na pár dní nechala napospas stropu a  precitlivelému otcovi.

  - A čo ak menila?! Ako ti môžem veriť, keď mi toľko vecí celé roky skrývaš? Som predsa tvoja sestra. Dobre, len nevlastná. Medzi nami by malo byť puto, ale mne je jasné, že nikdy nebolo a už ani nebude. Ok, s tým som vyrovnaná. Ale, prečo ti verí ona? Sama si vravela, že...sa cítiš vinná z Robovej smrti. To je taká veľkodušná, že ti to odpustila?! –

   Vínu nešlo medzi bublinky v hlave spájať isté indície. Emma sa na sestru pozrela zas vážne. A tak veľmi chcela byť celý čas návštevy nad vecou, nepoučovať, nevyčítať, nevnucovať sa.

   - Nevie celú pravdu. Keby vedela... - zamietla to už v zárodku. - Ja nechcem prísť o jedinú spriaznenú dušu. Nepoznáš ju. To dievča je úkaz. Ona si dokázala aj po tých všetkých ranách zachovať vieru, že život nie je sviňa. Aj keď... –

  Znovu ju videla s očami zaborenými do stropu. Pochudnutú, zoslabnutú, bez chuti vstať a znova vykročiť. Adamova smrť ju položila... Ale ona to dá. Ona vstane. To príde. Belle sa dá veriť. Komu inému, ak nie jej. 

   -  Vždy som si myslela, že to ty si tá silná a my všetci ostatní k tebe vzhliadame. -

   - Nie, Emilie, ako vidíš, ja som len poslom zlých správ. Bojím sa toho dňa, keď aj jej budem musieť povedať pravdu. -

   - A čo také? Že jej frajer mal aj inú frajerku a bol do nej zaľúbený napriek tomu, že s ňou nič nemal? Alebo,  nebodaj, ...nezabila si jej aj ďalšieho frajera? – už lolotala a hľadala, čo horšie ako zistenie, že jediná pravá láska na svete sa netýka vás, ešte môže byť?!

   Nečakala, že Emma vážne prikývne. Nečakala ani, že sa rozrozpráva. Kvalitný ročník vína...

  - Po tom hroznom lete som sa vrátila do školy. Ja, stará mrochta. Vieš si to vôbec predstaviť?! Normálne, vlasy do gumičky, brílky v tučnom ráme, taška s knihami... Tá malá žaba mi to vybavila. Stačili len vymyslené doklady o mojom skutočnom veku ako požehnanie nadriadených  za prísľub, že budem inkognito pokračovať v riešení prípadu... a mohla som ísť maturovať. To...to bolo niečo, čo...niečo ako splnený sen. Ako kúsok cesty, ktorú som opustila, ale dostala z nej reparát. A ja som to využila! Ja som zmaturovala! - rozplývala sa.

  Dobre si vedela predstaviť svojho pubertiaka, ako zhrozene by prekrútil očami nad matkiným nadšením školou.

   - Vidíš, ty si zmaturovala prirodzene a máš aj pár semestrov farmácie. -

   -  Všetky, moja milá. -  uškrnula sa Emilie, rada, že aspoň v niečom má nad sestrou navrch.

  - Ja som vtedy mala nemanželské decko, na krku súd a... Robo ma vytiahol z kaše a dal mi šancu s ním spolupracovať. A potom Belle mi pomohla dokončiť strednú. Ok, na fiktívne meno, ale dala som to, Emilie, fakt som to dala! -

  Kde to už je.... vyšumelo.

   - Nikdy nebudem právoplatný poliš, ale v zázemí som dobrá, som fakt dobrá...som...- klamala sama seba a kartám s Robovou fotkou, čo sa jej vykladali pred oči. Tento prípad, tamten prípad a ešte henten a tamten a posledná karta. Robo v alobale, húkajúca sanitka, Viktorov telefonát... A potom to ticho. Absolútne ticho.

   - Ako sa tebe podarilo zabudnúť na...neho? - zaplo niečo v Emme, ale nečakala odpoveď. - ...lebo Belle už o ňom nikdy viac nehovorila. Výpoveď na stanici a ticho. Akoby ho zasklila, vymazala z pamäte...- 

  - Možno to bolo tým, že medzi nimi nebolo až také puto, ako si si myslela. Jeden, dva bozky...- skúsila odľahčiť analýzu.

   - Emilie, ani sama tomu neveríš, čo si práve povedala. Ale nasadila si mi chrobáka do hlavy. Myslela som si, že Belle poznám, ale...- 

  Dobre tak syntéza. 

  - Možno len rešpektovala, keď si o ňom nevravela ty. Iste mala pocit, že teba, práve teba by to bolelo viac. Poznali ste sa s Robom roky. Ona jedno leto. Ani ja som už nikdy s nikým o ňom nehovorila. Až teraz. A ľutujem to... Emma, sľúb mi, že jej o ňom už nikdy nebudeš nič hovoriť, prosím. -  

  - Možno... - zamračila sa Emma.  Prikývla si. Ale na toto sa Belle ešte spýta. Musí! Nie, na toto sa jej už pýtať nikdy nebudeš. Ani na toto, ani na...

  - Vieš ako hrozne sa musí cítiť teraz?! - otočila sa zrazu na sestru, ale tá nemala šajnu, na čo naráža. - Predstav si. Rok potom, v maturitnom ročníku nastúpil na gympel týpek. Profesor chémie. Nejaký Adam Gold. Strašný človek, fakt kreatúra, ale ona si vybrala práve jeho. Ona, hviezda ročníka sa ulakomila na starnúceho jedovatého chlapa s nejasnou minulosťou a ešte nejasnejšou budúcnosťou. Odhalila som totiž, že profesoríkovanie, rovnako ako moje štúdium,  nie sú jeho priorita. Riešil si na škole svoj vlastný prípad. Paradoxne...Obaja sme hľadali svojich synov...-

  - On bol tiež poliš v utajení ako ty?! - zaklipkala očami Emilie a film sa jej začínal pozdávať.

   - Hovno. Vlastne dodnes netuším, kto to vlastne primárne bol, jedno však vyšlo napovrch hneď. Tramtaradááá...Vykľul sa z neho...  môj... svokor! - zaklebetila babka na trhu.

  -Táraš! - zakontrovala jej druhá.

  - To je zvrat, čo? - pyšne sa vypla Emma, tešiac sa, aký skvelý rozprávač je.

  - Takže ten nemožný chlap, ten Adam Gold, či ako sa volal... bol Nealov otec? Jeho skutočný otec? Nevyrastal Neal...hej. Spomínam si. Ani Neal nevyrastal s vlastnou rodinou. Bol najdúch ako my dve. Prečo sa práve tieto typy priťahujú...? To je zvláštne, však? Počkaj,počkaj... takže on bol aj Henryho starý otec, potom...-  spájala si nitky cudzieho života. - Svet je malý. -

   - Ešte menší, než si myslíš. Moja najlepšia kamka si totiž začala románik s mojím svokríkom. Nerieš vekový rozdiel, kašli na predsudky, nepoznáš Belle...Ochranárska, s obrovským srdcom, každý si klopkal na čelo... Postavili sa proti celému svetu a vyhrali. Červená knižnica môže ísť doriti! -  zrecenzovala príbeh.

  -  Tvoja kamka chodí s tvojím svokrom?! Nealovým synom?! Či, vlastné s Nealovým fotrom...Emma?! Henryho dedkom?! Neverím. Bŕ... Ale OK...Super, tak sa milovali, milujú a budú milovať a žijú spolu dodnes, ak nepomreli...respektíve asi skôr len on...Emma? On bol starý...On jej umrel?! – otvorila oči dokorán Emilie. 

  Kvá-kvá-kvá...

  Emma prikývla, ale zdvihla prst.

   - Nebol zas až taký starý, niečo cez päťdesiat... možno kúsok viac...Je mŕtvy. A...a...ale... nezomrel prirodzenou smrťou, dievča... -  čas na timeout. Dve hrste prepražených orieškov. Koniec času na timeout.

  Emilie si v reklamnej prestávke predstavila nejaké formy neprirodzenej smrti. V mraziaku, alebo pri sexe, autonehoda, alebo pri sexe. Jedine pri sexe.

  - Takže s ním spala... Žiadne len dva bozky... -  

   Emma sa zas prebrala z rozjímania nad nechutnou večerou. Posledný arašid.

.  - No a čo, že s ním spala, to je irelevantné, Emilie! Čo to sem pletieš?! Jedného dňa, to už sme obe s Belle boli na výške na intráku... Hej, hej, začala som aj výšku...ale stopli mi ju. Falošné doklady vypršali. Musela som sa stiahnuť.  Skrátka jedného dňa prišla Belle domov, do jeho vily a...bol koniec. Našli ho niekde pri smetiakoch. Úmrtný list vystavili na meno: masívny infarkt miocardum. Hovno! Počkali si na neho...Bol Nealov otec... nechápeš, čo? - prikyvkala si sama sebe. Zas až taký dobrý rozprávač nie je.

  Emilie prikývla kladne, potom záporne a bolo jej v podstate asi jedno, ako tento film skončí. Nebol o nej a osudy cudzích žien...aj tak jej závidí...ale už si nie je až tak celkom istá čo.

   - Vrátim sa k tomu letu. – rozkladala si Emma, neriešiac, či má ešte poslucháčku. - Roba napadla v tej jaskyni banda díleríkov. Skrývali tam svoj kontraband. Staré známe firmy a...jedna firmička v zácviku. Tipni kto... -

Emilie mlčala.

-  Neal. -

  Emilie mlčala.

   - Chápeš? Neal, chlap, ktorého som milovala, s ktorým mám syna bol spolupáchateľom jednej hnusnej, neospravedlniteľnej vraždy! Neal mi zabil Roba! - 

  -  Tak...preto vám to...s Nealom...nevyšlo... -

  -  Preto! Najskôr ho legálne zabásli, ale potom...Po smrti svojho otca sľúbil spolupracovať s políciou ako korunný svedok. Premiestnili ho, skryli  ktovie-kde. Chvala Bohu! Nikdy ho už nechcem vidieť...

   - Emma, veď tá malá prišla už o druhého frajera! - doplo Emilie. - Je mi jej tak ľúto...- vykrivila tvár. No jasné, deti v taškách z IKEA a sokyne s úmrtnými listami exfrajerov.

  -  Ona o Nealovi, no, že v tom...v smrti Roba... má prsty...  vie? - v rýchlosti upratovala vo veľkosklade informácií.

   - Nie. -

   - Nikdy jej to nesmieš povedať... - zatvorila obrie dvere na sklade.

  Nechápala prečo, ale rozhodnutie zamknúť to celé na sedem západov si odobrila aj sama.

  Aspoň kým nepríde východ slnka...

OUAT - Pristrihnuté krídla V. séria, 4. kapitola

OUAT

Pristrihnuté krídla V.

                                                                         4. kapitola

      Z tajných zásob vydolovala nejaké oriešky. Privoňala si k nim, ale neoslovená predpokladaným puchom, odložila ich na stolík v nádeji, že Emma sa na ne tiež neulakomí. Emmu nepozná až tak dobre.

   - Po tomto mi bude dobre zle. - skonštatovala nad miskou a pustila sa do nej hrsťami, ale nepatrilo to jej obsahu.

   - Tak do toho...a všetko, poprosím... - nahrala jej Emilie, vrátivšia sa z útrob bytu s novou fľaškou vína aj s legendou k nej. -  Je od suseda, spláca mi tým pranie. Nemá automatickú pračku...- vysvetľovala nájdený poklad, pôvodne skrytý na horšie časy. Naozaj, horšie. Ale čo by mohlo byť horšie, ako sa rýpať v minulosti a exhumovať staré lásky. Starú lásku...

   - Nevie si vyprať ručne? - naznačila Emma vulgárne gesto, ale nedostala sestru do rozpakov. V tomto ju poznala priveľmi dobre.

  - Je to dôchodca a súčasť môjho povolania, zabudla si? Do lekárne ma už nepustia a opatrovateľská služba berie aj na dohodu a pol úväzok. Z niečoho žiť musím.

  Emma si vážne obzerala vignetu na fľaške. Ako strava málo výživné, ale pozná aj horšie stravovacie návyky.

  - Nebude z najlacnejších. Z toho dedula je aspoň nejaký osoh. Vždy si mala záchranárske pudy, pokiaľ mi pamäť siaha. A aj Roba si klofla pri charite, ak sa nemýlim, - nevyberala slová, len štupeľ.

   - Tebe keby prinesú spiace dieťatko v taške z IKEA s prasknutou odsávačkou a prešťatým listom v poslednej plienke, tiež by si sa postarala. – apelovala Emilie na materinské bunky sestry.

 Tá ale žiadne momentálne nenašla. Chlapa s deckom v igelitke by nakopala do riti. Ona je Emma. Vlastné dieťa vyfasovala až keď už chodilo do školy. V popise práce má adolescentov. Plienky a odsávačky sú neznáme telesá, nikdy neobývajúce jej súkromný vesmír.

  Povyzliekala víno zo špinavého celofánového obalu, do ktorého ho natiahol pobyt v kúte špajze a naliala si čistého.

  -  Bol taký bezmocný, ako stratené šteňa. Keby si ho bola videla...- rozcítila sa druhá. Krajšia časť spomienok.

  Skrz rozpenený nápoj sa jej sestra rozmazávala, ale v hlave videla Roba ostro. Napríklad na mol po noci, kedy nezohnal živočíšne teplo a riskli obdobné zásoby. Po ráne, kedy to teplo zohnal a hrýzlo. Po záťahu s rozbitým nosom, aj s vykriveným ksichtom, keď od tej šľapky na stanici dostal ľavým hákom medzi nohy, aby jej domnelú kolegynku Emmku nechal na pokoji. Bezmocného Roba jej spomienky pred bublinky nepriniesli. Asi preto, že on vždy pôsobil ako stratené šteňa, čo by sa pritúlilo aj k pouličnému hydrantu. Niektoré šľapky tak aj vyzerali. Emma, ty žiarliš... Ale ešte jednu podobu. Ema, ty naozaj žiarliš... Tvár, ktorou sa vpíjal do jednej šestnástky. Takú nikdy Emilie nevidela. Chudera Emilie. Chudera Emma, lebo mala tú časť.

  - K tým listom ešte... Povedala som mu vtedy, že ho budeš kontaktovať, keď si vysporiadaš veci. V podstate, keď sa to tak vezme, som mu neklamala. Ty si nikdy nemala celkom vysporiadané veci... pokiaľ viem. Opatrovateľka s praním na dohodu... -  zhodnotila vecne, kašlúc na to, ako veľmi sa Emilie od toho času zmenila. 

   Tá kupodivu pritakávala. Mala ďalší pohárik v sebe. Vo víne je predsa pravda. A Emma sľúbila, že bude hovoriť pravdu. Nikdy by nenašla odvahu ho kontaktovať. Nemala povahu vtierky. Vyhovárala sa na to, že by ho mohla skompromitovať a on ju znenávidieť. Prípadne, že by ho ohrozila a on by... Spomienky, ktoré neboli jej.

    - Emma, prečo musel zomrieť? -  spýtala sa rovno.

   -  Lebo som krava! Aká som ja bola partnerka, keď som mu nekryla chrbát?! ...keď to najviac potreboval... keď bol v nebezpečenstve. ...keď riskoval život... Ešte aj tá naša malá Belle mala viac rozumu  a vedela, čo urobiť, keď... – vypila ďalší pohár na ix. 

  -  Belle? Naša? Naša malá Belle...?! Kto, kto...kto je...Belle? – zarezonovalo v Emilie jediné slovo. Trojslovie. A šlo tak ťažko u úst.

  Ticho. Neskoro. Rozum, čo príde neskoro, už ani nemusí chodiť.

  - Dobre, Emilie. Ak to chceš tak veľmi vedieť... Máš právo to vedieť. Neviem, na čo ti tá informácia bude, ale dobre, dobre...Ona...s ním bola posledná. V tú sprepadenú noc. Boli sme na stope vyriešeniu veľkého prípadu. Pokašlali sme to a Robo za to... zaplatil... -

  - Takže tá cigánka mala pravdu. Bol ešte niekto potom...po mne... ja som nebola tá posledná, kto za ním plakal, ale... Belle? -

  Emma už len prikývla.
  - Naša malá naivná Belle...- 

...pred rokmi...

   Bol stále pri vedomí, ale telo opakovane načítavalo niektoré funkcie. Výpadky pohyblivosti a pauzy v dýchaní sa zatiaľ dali zvládnuť, dokonca aj nastupujúca bolesť, len bezmocnosť nie. Ťapkal ňou vedený po balvane, ktorý úplne presne nazvala: „Obetný“. Koľká irónia. Zošuchol sa po ňom už niekoľkýkrát a zostal radšej ukotvený chrbtom. Pridal i hlavu.

  To, čo prehltol, mu nechutilo, ale nedalo sa to vyzbierať a vyložiť von. V databáze nenašiel nič, k čomu by to prirovnal, možno preto, že krv ešte nepil. Toho sa obával. Vylovil kdesi ruku a priblížil ju k perám. To bude ono. Zasŕkal, nahmatajúc rozmokvanú trhlinu v kútiku. Pokúsil sa ešte zostabilizovať dýchanie, ale pochopil, že prešlo na automatiku a nebude ho poslúchať.

  Boli preč. Naisto. Podzemie bolo tiché. Ten nový, ktorého nepoznal a bol tu dnes s nimi, musel byť ťažký začiatočník. Nezniesol pohľad na krv. Oni nezniesli jeho dohováranie a krik.To mu zachránilo kožu. Kožu ani tak nie, skúsil jazykom zatlačiť dieru v pere.

  Skúsil aj úškľabok, ale bolel viac, ako mračenie sa. Nebude viac skúšať. Štvalo ho, že si nedokáže pomôcť sám.

  - Belle...- zašepkal do tmy.

  Ani to už viac nebude skúšať. Ak sú, náhodou, ešte tu, zbytočne by aj ju vystavil nebezpečenstvu.

  Keby aspoň našmátral baterku. Keby aspoň mal sprostý mobil! Keby fajčil, mal by zapaľovač, zápalky. Aké mohli byť zlozvyky praktické. Nadával si v duchu smiešny so svojimi požiadavkami.

  A predsa bol vypočutý. Vpredu zablikalo miniatúrne modrasté svetielko.

  Dosť dlho jej trvalo vydolovať sa sama z tufovej jamy, kam ju zatlačil, ale začula svoje meno. Pomohlo to. Zrýchlilo snahu a námaha sa vyplatila. Ešte v podrepe skúsila zaktivovať jeho aparát, nadávajúc si rovnako ako on, že sama si svoj nechala drichmať v stane. Nič. Baterka v tomto type nebola, alebo nefungovala. Držal len vysvietený displej s tapetou vysmiateho chlapčeka zababraného nejakým jedlom. „Robko...“ Jeho krsniatko. Aké milé. Infantilne dojímavé na veľkého drsného chlapa. Fotka však bola pritmavá a tak aj svetlo prepúšťala len skúpo.

  Pohla sa smerom, odkiaľ slabúčko zaznelo jej meno. Zavolá na neho tiež? A teraz zaváhala. Ako ho osloví? On ju „Belle“, ale ona? Nikdy si nepotykali, nemôže jednoducho: „Robo, Rob...“ ako Emma. S funkciami sa jej to zdalo ešte trápnejšie. „Ujo, vedúci, pane...“ všetko zle.

  - Si tam?! - nič moc, ale...

  Zachytil šuchotanie vpredu. Nebol si celkom istý, či sa nevracajú ho doraziť. Vzdal by to. Beztak nemal v tomto stave šancu sa ubrániť. Šanca. To slovo sa mu zapáčilo. Tomu ešte „šancu“ dá.

  - Belle...- zašepkal naliehavejšie.

  Svetielko si pohlo do kroku.

  Chvíľu ho musela hľadať. Nečakala, že bude skrčený pod balvanom, zarazený v smetiach, v klbku.

  Rozmyslel si to. Žiadna šanca nebude. Nebolo by to voči nej fér. Stresovať ju. Vystrašiť...

  - Belle, Belle...nechoď sem, choď po... po Emmu, prosím. Rýchlo, aby...aby nám celkom nezdúchli. Ja...ja počkám a postrážim to tu...- zaklamal, ale tón hlasu prezradil, že nezostáva dobrovoľne.

  Svetielko sa prestalo hýbať. Iba na okamih, kým sa nepohlo smerom k nemu.

  Pokúsil sa odvrátiť tvár, ale našlo si ho.

  - Ok, vraciaš mi môj výsluch. Dobro...dobrovoľne sa priznávam. Pobil som sa. A schytal. Som...som nemožný...- skúšal sa natočiť tak, aby nemala šancu vidieť celý rozsah zranení. Stačí, že ich cítil sám.

  - Čo?!...Kto?! Oni vám ublížili! Prečo?!...- načiahla k nemu ruku, ale trhol hlavou a zopakoval požiadavku drsnejšie.

  - Neser ma, dievča a práš po Emmu! Nepotrebujem tu počúvať tvoje kňučanie! ...uvedom si, ako ma teraz strápňuješ! Vypadni ...vypadni konečne po pomoc! – precieďal sucho medzi pery, ale slová ho štípali viac ako jej natrhnutá časť.

  Prikyvovala a mobil sa jej triasol v rukách.

  - Idem... -  skúsila sa pohnúť, ale zakopla.

  Pozviechala sa, neustále sa pohľadom vracajúc k nemu. Videla len ostrý profil tváre opretej o kameň. V matnom svetle bola sivastá. Vážnej tváre. Smutnej tváre? Na tejto strane nezranenej. Jeho tváre!

  - Už idem...- zopakovala si sama pre seba, natočiac svetlo, aby našlo chodbu k východu.

  Spravila len niekoľko krokov, keď ju zastavil.

  - Belle...-

  Natočila svetlo. Už nevidela profil. Len temeno a vlasy spustené do sklonenej tváre. Kolená mal od seba, pritiahnuté k telu, nohavice špinavé, dokonca roztrhané. Tmavé škvrny. Všetko splývalo v šedi chabého svetla. Ruky položené vedľa tela. Napoly vyzlečenú bundu, s jednou rukou ešte v rukáve, druhou bez nej, prehodenú cez pravú polku brucha, akoby už nevládal sa dovyzliekať, keď mu tu, v jaskyni, prišlo náhle... teplo?

  Mlčky pristúpila a čakala, kým zdvihne hlavu.

  Nezdvihol.

  - Belle, ...zopakoval a zas zmĺkol.

  - Rob...Robert...- vyznelo ako bežná oznamovacia veta, namiesto otázky.

   Čosi mu stiahlo hrdlo. Aj srdce. Aj celé vnútro. Aj to bolelo. Aj hrialo. Aj mal pocit, že toto bolo to, na čo celý život čakal. Jedno, jediné slovo, ktoré počul tisíckrát, ale nikdy nie takto. Nie, teraz sa nemohol rozplakať. Teraz to musel ustáť. Usedieť. Uhrať. Uhrať, ale na úprimno. Otvorene. Čestne. Teraz tú šancu už...

  - Belle, prosím...Vieš, ten bozk...vtedy v átriu. Potrebujem, aby si mi ho vrátila. Ja...nechcem ti zostať nič dlžen a ...ani ty mne nesmieš...- mrmlal si do hrude, stále nechajúc hlavu v nej.

  Nechápala celkom. Nerozumela. Nebola pri vedomí?! Nie je on?! Zas tá...iná kódovacia sústava. Naozaj nemajú šancu sa spolu normálne zhovárať tak, aby všetko bolo jasné?! Čo...čo má vracať?! Čo dlžia jeden druhému?! Aké smieš...nesmieš...Došľaka!

  - Pobozkaj ma, Belle, prosím. – zopakoval naliehavejšie, stále s bradou zabodnutou v hrudi.

  Už nič nedešifrovala. Tomuto rozumela. Stačí kľaknúť si k nemu. Takto opatrne vziať jeho tvár do rúk...

   „Bože, kto mu to urobil a prečo, začo...“

  S hrôzou sa dívala na podliatinu i krvavý kútik úst z odvrátenej polky tváre, ktorú sa doteraz pokúšal pred jej pohľadom skryť.

  - Bude to bolieť...- vyšlo z nej.

  Usmial sa. Boľavo. Prikývol.

  - Viem, viem, srdiečko. Bude. Veľmi... -

  Bolelo to. Nie fyzicky, tak inak. Cítil jej pery na svojich a vnímal ako nimi prúdi niečo nezvyčajné, na čo aj zabudol, že bolo a mohlo by ešte byť. To nehmotné chvenie, ktoré prelieza a rozochvieva všetko, na čo cestou narazí. Tie nevypovedané otázky a odpovede z druhej strany, ktorými dokážu komunikovať len pery.

  Prižmúril viečka a viac ich odmietal otvoriť. Jej prsty mu odlietali z tváre, ale nechávali nemé sľuby, že sa raz vrátia. Nie raz. Že sa budú vracať stále. A vždy. Donekonečna.

  - Vrátim sa. Budem sa ponáhľať a vrátim sa...- skúsila hovoriť rázne a vyrovnane.

Chodba došumievala. Stíchla.

   Bolelo to. Nie fyzicky, tak inak...

   Presne si pamätala, ako Belle krátko potom vypovedala na polícii. Detailne. Viac ako to...nehanbila sa povedať im úplne všetko. Muselo to z nej von.

  - Platonická láska? Tí dvaja si vykali?! On a... Šestnástka? Romanca o dvoch bozkoch a...nič viac? -  mrmlala si Emilie získané indície. - Tá cigánka mala pravdu. Posledná pre neho bude plakať iná... ale...vykali si? Dievča? Iba bozk a... -  bolelo to o to viac. Chápala, že za tým všetkým bolo presne to, čo jej bolo odopriate. - Mňa teda...naozaj, nikdy... nemiloval. –

   Emma záporne krútila hlavou. 

 - On miloval každú. Len...vás bolo akosi priveľa. –  natrčila Emma dlane do stropu a nadvihla plecia. Potom všetko spustila rada, že to má celé za sebou.

  Emilie cítila v hrdle balvan. Čakala všetko možné, čo by ju znecitlivelo a dovolilo sa konečne nadýchnuť, ale...

OUAT - Pristrihnuté krídla V. séria, 3. kapitola

OUAT

Pristrihnuté krídla V. 

3.kapitola

   Ticho prestrihla nová veta. Vlastne stará, tak veľmi stará, často omieľaná, až sa Emilie zdalo, obhajujúc ňou celý ten čas svoju samotu, že je jediným záchranným kolesom, na ktoré sa vždy môže spoľahnúť. Nebolela, netlačila však o nič menej, ani po toľkých rokoch. Primalé koleso.

    - ...tá cigánka mi povedala, že ja nebudem posledná, čo bude za ním plakať. Takže si to bola predsa len ty? – otočila sa na blondínku vyštibrávajúcu si niečo spod nechta palca, ale vínom zahmleným zrakom to nebola veľmi produktívna akcia.

    - Vždy mal k sukniam blízko. - poznamenala lakonicky, prehodnocujúc, či je vhodné a bude účinné tejto tu zavrieť ústa aj spomienky jeho „posledným prípadom“. Asi nebude mať inú možnosť, len predložiť nejaké tie fakty. Možno trochu prelisované, vyprchané. - Ale ako si si mohla všimnúť, ja sukne zásadne nenosím. - usmiala sa na sestru hrdá na svoj dodatok.

  - Šľapky vynechaj, tie sa nepočítajú. Vieš, čo chcem počuť. - nastavila Emilie rovno betónové zátarasy, aby sestričku ani len nenapadlo sa vyhovárať na jeho promiskuitu. Vedela o nej.

   - Fajn, to ma len teší, inak by sme tu boli dva dni! – zadrela naťahujúc čas.

    Emilie to pichlo. Každú by. Už-už sa chcela postaviť, uzavrieť prípad aj bez vynesenia rozsudku a zaliezť si do nory, zúžiť priestor, zmenšiť ho na minimum. Na malú.... Jediné teplo a svetielko. Pribrzdil ju však náhly príval slov z druhej strany.

   - Mal súdny príkaz. Bol odvolaný z prípadu. Ani ja som netušila, kde ťa nakoniec presunú a nemať isté kontakty, neviem to dodnes. A možno by to tak bolo aj lepšie. - domrmlala si v duchu len pre seba poslednú vetu. - Nám vtedy naposledy dovolili navštíviť ťa v nemocnici. Šiel so mnou, ale zostal pred nemocnicou. Vtedy som to poriešila... skrátka, myslela som si, že to bolo jediné dobré riešenie a myslím si to dodnes. Preto som ...mu nikdy nedala tvoj list a... počkaj, počkaj, kým mi začneš nadávať, - stopla ju, nadychujúcu sa, - ...nech to mám aj ja z krku, aby si vedela, nielen týmto smerom to nevyšlo, ale ani opačne. Aj on ti poslal list. Poslal, ale poštárka ho...nedodala. Bodka. Neviem, čo ste si obaja mysleli. Ty napíšeš jemu, on tebe, vyrozprávate sa, vyžalujete, pofúkate cez riadky a ty mu skočíš rovno z okna nemocnice do náručia. Takmer ani nie hypoteticky. Stál pri vchode. Zakázala som mu ísť hore. A je to vonku. Nech sa páči, ale upozorňujem ťa, že vedľa spia deti. Krič potichu. - hodila sa o opierku, právom očakávajúc tretiu svetovú s prirážkou.

  Emilie zažiarili oči.

    - Však ten list stále máš...? -  zaiskrilo to inak, než Emma čakala.

    - Šibe ti? Nie som archív, štyri roky staré šalabastre neopatrujú už ani babky v domovoch, nieto ja. Nie, nemám! Zabudni, že vôbec nejaký bol. -

  Ako bohapusto sa dá klamať. Má zapísané každé jedno jeho slovo. Ten list jej otrieskaval o hlavu celé dni potom. Aj predtým, keď ho chystal. Slovo za slovom. Celé týždne z neho citoval a márne premýšľal, ktorá pasáž Emilie mohla uraziť, podráždiť či nejako inak vyhodiť z krehkej rovnováhy. Celé mesiace mu pomáhala rozpitvávať, čo mal napísať inak. Odobrovala konšpiračné teórie, pridávala vlastné,  čo sa asi tak muselo stať, keď mu na list neodpovedala. Lepila s ním diery v srdci až kým z neho nebola obria kukla odložená na tiché miesto, márne čakajúc, že sa raz vyliahne. Škrupinka zapraskala až dnes.

  - Ale vieš, čo v ňom bolo, však? -  skúsila Emilie s malou dušičkou.

  - Mal potom zakázané sa s tebou stretnúť! Zakázané ťa kontaktovať! Bol zodpovedný a dobrý policajt. Zákaz bol aj pre neho zákaz. To vieš aj sama, ale... na druhej strane bol mäkký a tú zodpovednosť cítil aj voči tebe. Takú tú človečiu, vieš... On svoje...ženy...neopúšťal. Len...akosi, vždy zabezpečil, aby to spravili samé. Tebe sa ...akosi nechcelo. Priznávam, pomohla som...-

  - Nikdy by som ho neopustila! Bol jediný, kto vo mňa veril! Jediný! - ozvalo sa rázne.

  - Veď práve to je to. Veril...že sa už budeš vedieť sama postaviť sa zas na nohy. Bola to len jeho povinnosť, nejaké tie výčitky svedomia, že sa chcel o teba postarať, prípadne skontrolovať, či to funguje, alebo tak nejak, - tliachala akoby jej čosi obmedzovalo slovnú zásobu, dovoliac jej zastierať len po dĺžku garniže. Primalej garniže. -  Nie, nemysli si, ty naivka, že bol do teba po uši zamilovaný. Bola to len povinnosť, povinnosť postarať sa. Tak. Ako človek o človeka. Pomáhať a chrániť... -  vypočítavala pohadzujúc rukami.

   - Klameš... -

   - Nie.  Iba ti nehovorím všetko.  Emilie, je to tak lepšie.  Ver mi. -

   - Nerozhoduj, čo je a čo nie je pre mňa lepšie. Nechaj to, láskavo na mňa. Chcem len vedieť pravdu. Je to...pre mňa dôležité. Je to dôležité...pre nás. - pozrela smerom k detskej izbe.

  Emma pozrela tým istým smerom. Hej, jediný argument, ktorý jej vtedy pomohol zobudiť Roba.

...pred rokmi...

 Otáčal vrchnákom z kávy nad slabinami, už dávno oľutujúc, že ju prenechal Emme. Prisadla si iba nedávno, pije už druhú kávu a zjedla mu pol večere od Ronie. Aspoň jej po návrate z fušky nebude musieť vysvetľovať, prečo ju zas vracia nedotknutú.

  Nezhovárali sa. Občas, keď na neho v meste náhodou natrafila,  takto nasadla, vidiac ho bezcieľne "strážiť vlasť" v služobnom aute unudených mestských polišov, pomlčali o jeho dočasnej práci aj o  jeho možnostiach návratu k tej skutočnej.
  Ale dnes bol urečnenejší deň. Mala novinky. Tešila sa z noviniek. Tešila sa, že aj on sa bude tešiť a všetko nabehne do starých dobrých koľají.

  - Ten nový projekt je pre teba ako stvorený. A... ak by si chcel, šla by som do toho s tebou,  - zahryzla si a mračila sa na nádielku,   -  preboha, Robo, závidím ti tvoju štíhlu figúru, ale žiť na tomto, to radšej plussize, kámo. Mi nehovor, že v mekáči sa takto zopsuli! - odrážala kúsky niečoho ružového s červeno-bielou vrstvou a to lepila o obal, kým ďalšíkrát zahryzla. 
   - Mňa zaujíma len jeden prípad... - potiahol kúsok servítky zo žemle, inak by bez okolkov pozžrela aj ten.  
  Kývla bagetou, rozprskla niečo po aute, ale nestarala sa. Bordelarizmu sa asi nedá odnaučiť. Robo je zvyknutý. Bola si celkom istá.
 -  Zabudni, kámo! Navyše na... tom sa už... nepracuje. Je to ad acta. Passé. Odložený prípad. Obložený... - striaslo ju, ale jedla pokojne ďalej, netušiac vôbec čo. - Toho debila nedonútili k ničomu a naša malá známa v resocializačnom k nemu...- doriti, doriti, doriti, blbá žemľa, blbá Emma!  
  Spozornel. Zavetril. Zreagoval. Zareagoval. 

- Ty máš info o Emilie a nepovedla si mi?! Do ktorého lapáku ju zavreli?! Počúvam! – skrkval viečko z nápoja. Porezalo ho to.

  - Nečakáš, že ti poviem viac, však?! – spomalene balila jedlo do zvyškov zasvineného papiera a pokorne odkladala na palubnú dosku. Čosi vydolovala z bundy. Omotávala mu skrkvanou hygienickou vreckovkou dlaň. Povrchové zranenie, ale štípe to asi statočne, keď mu hlas ide do fistule. To nebolo zranením.

  - Neviem, Robo, no, fakt, neviem! Len som počula, že... ako tehotnú ju nemohli teraz súdiť... - doriti, doriti, doriti, blbá Emma! ...-   Teda ...mohli, ale je to rizikové tehotenstvo, bola drogovo závislá, kombinovali liečenie s resocializačným... Robo, ty sketa, ty vytiahneš priznanie aj z mŕtveho! Viac neviem! -  dvihla trucovito bradu.

  Vytiahol si ruku z tých jej. Ako ošetrovateľka bola na figu. Ale na anestetiká macher. 
  Rozhostilo sa ticho. 
  - Robo...- 

 - Nechcem už nič počuť. - uzavrel po chvíli rázne.

  To ako fakt, teraz, keď začala, ju nenechá dohovoriť?! Počula jasne, ako to v ňom prasklo! Konečne!  Emma mlč! Emma, už dosť! Nechce predsa nič počuť! Počula si, nechce! Aj tak neskončí. Keď uspať, tak zodpovedne.

   - Stretávala sa s ním celú dobu. Vedeli to a nechali ju. Aj o tom tehotenstve vedeli. Len... ty nie. Ako vždy, keď sa buchneš, prestávaš myslieť racionálne. Čo myslíš, prečo som ťa pred ňou vystríhala?! Ale ty si si išiel aj tak svoje! On ju nikdy nenechá na pokoji. Ju nemá za nič, ale na decká ste vy chlapi hákliví. Ozaj, ako sa má malý Robko? Ronia by sa konečne mohla naučiť variť. Ak aj malého bude kŕmiť takýmto blivajzom... - snažila sa zahovárať a brúsiť ostrie kolov, čo elegantne do neho pozapichovala. Emma, Emma, Emma... Keď sa rúba les, lietajú triesky, ale toto boli brvná. Prepískla si to. Prehnala! Prečo?! Prečo?! Preto! 
   - Robo, je čas začať odznova. -

   - Mohla by si už ísť. Musím ...malému kúpiť... niečo na večeru. A... Odkáž, že to beriem. – poošíval sa, akoby šiel štartovať.

   -  Fakt? - 
    Nečakala to.

  - Už ma nebaví skučať doma. A robiť sprostého šoféra. Potrebujem nový prípad. A teraz vypadni. –

     Toto potrebovala počuť zas ona.  Starý dobrý Robo je späť!

   Stále hľadela smerom k detskej izbe.

  Teraz by mala niečo začať drístať o malej. O podrastení, o opeknení, o čomkoľvek mamkoidnom. Len nie, že začína v nej vidieť črty toho grázla, čo ju oplodnil. Bude to mať na očiach aj tak stále. Čuduje sa, že ju nedala rovno na adopciu. Nie, nečuduje sa. Možno je to škvŕňa jediná istota, že ju ten gauner nedal ešte odstrániť. 

  Emilie je lepšia matka, ako ona. Ona sa vzdala syna... muža, ktorého milovala. Emilie miluje dieťa od...

  Súcitne pozrela na sestrin profil. To fakt všetky baby z pestúnskych musia mať taký skurvený osud?!