OUAT - Prvá... 20. kapitola

OUAT

20. kapitola

Prvá

Ergonomický dizajn trajektórie...

        V potuchnutej kutici starého fotolabáku bolo chladnejšie ako inokedy. Ono to podzemie má predsa len svoje pravidlá, obzvlášť v januári. Namiesto trápnych karimatiek sem mohli radšej prepašovať nejaký teplý sveter. Deku. Alebo hot-dog. 

  Priťahovala nos ku kahančeku a nastavovala teplu z plamienka centimeter po centimetri svoju tvár. Miniatúrne dávky tepla. Skoro ako jeho prsty...bozky. Bozky nie. Tie má také trochu zaslintané, to by sa mal ešte naučiť nejak...no, inak. Opýta sa Ruby, ako. Ako čo? Ako ho naučiť, že on nie je zvon na čistenie zapchatého umývadla a pery sa len nežne prikladajú a nie to jeho nasávanie celej tváre, akoby ju chcel zožrať. Ale šak to je pekné, že by ju najradšej od lásky zožral. Ešteže mu zatiaľ stačí jej desiata. Zatiaľ.  

  Ale to je detail. To sa dá odpustiť. Horšie je to fajčenie... A ešte horšie, že je január. Už spolu chodia tri mesiace. Ak Ruby začne to o tom "skórovaní". Radšej nenápadne podsunula karimatku hlbšie pod zadok a privrela viečka, aby si jej rozpaky neprečítala z očí. Ruby je macher na vzťahy. Takú neoklameš.

  - Chytia ti vlasy! - zamrmlala Ruby do gumy ožužlávanej ceruzky, úporne zamyslená nad diárom, ktorým si prikrývala kolená. Márne. Babkina rada, že v zime sa nosia teplé štrinfle a nie sieťkované, zostala v komode v spodnom šuplíku. Úplne vzadu.

  - Mám rada, keď ma chytá za vlasy. Mám potom také... zimomriavky...- šepkala, aby nevyplašila plamienok.

  - Daj pokoj so zimomriavkami! Je tu zima jak v ruskom filme. Ja ich mám skôr tu, pozri, z bodu číslo dva a o tom treťom ani nehovorím! - ďobla tvrdo do počmáraného papiera.

  Belle sa odtiahla a so záujmom pozrela na ustarostenú kamku. Ona, taká šťastná, asi by mala súcitiť s tými...no, čo nemajú frajera. Vyskočila za ňou na rúru pokrytú zopár vrstvami starých kobercov a nakukla, čo to za katastrofu rieši.

  - Zas niečo z lifestylových časákov?! - skúsila opatrne, vediac, ako je Ruby háklivá na svoje informačné zdroje.

  - Jasné! Že váhaš! Konečne som našla niečo aj pre seba. "Ako byť šťastná za dvadsaťjeden dní!" Mrkni na to! Ak to dodržím, budem šťastná akurát na Valentína. Dnes je dvadsiatehoštvrtého, to mám akurát tie tri týždne...a búm! Valentín je môj! Stretnem iste muža svojich snov! - podstrčila jej svoj zoznam s pedantne vypísanými dňami a "povinnosťami" na každý zvlášť.

  - Muža snov? Myslíš Breda Pitta?! - zošpúlila Belle pery.

  - Nie, ten je až bod číslo devätnásť. Spoj sa s idolmi. - vážne podčiarkla jedno z čísiel. - No, nekukaj na mňa ako žaba z prachu! To je jeden z tých ľahších bodíkov. Treba len napísať mejl alebo na twiter alebo skrátka niekde napísať svojmu idolu a predstaviť sa v tom najlepšom svetle. To je maličkosť. Ale, čo bod číslo tri, napríklad. - podstrčila jej zas zoznam.

  - OK,  poďme od začiatku, tak čo tu máme: Po prvé: Vyčisti si zuby... Vyčisti si zuby?! - zhrozená pozrela na Ruby, či takouto kravinou môže začínať vážna cesta za princom na bielom koni.

  Tá vycerila dokonalý chrup.

  - Jasné! Vyčisti si zuby a rob to pravidelne. Čo je na tom čudné?! Dokonalý úsmev je pre balenie chalanov podstatný, ba priam nevyhnutný, ako by naša Cora vytvorila priraďovacie súvetie stupňovacie.

  Belle okamžite vypleštila oči. Netušila, že je kamka na tom až tak zle. Veď ona tým, že nemá nikoho, tak sa doma asi aj začala normálne od nudy vzdelávať!

   - To valíš blbáky, čo?! Niiijééée, zachovaj paniku! Nijaký bod, že by som sa mala niekedy učiť, v ceste za šťastím nie je, ale babka mi zatrhla vreckové, ak si neopravím tú guľu zo syntaxe. Som sa obetovala. Ale nezdržuj. - afektovane sa obhajovala. Ešte to by jej chýbalo ku šťastiu. Byť za bifľu!

  Belle odľahlo. Tak to je len násilie páchané na maloletej. Žiadna depka z bezchlapia.

  - Bod číslo dva: Zacvič si. - trhlo ňou.

  - Ja tak neznášam telocvik! - pritakala jej druhá. - Myslíš si, že aj relax joga sa bude počítať? Vieš, keď len ležíš a myslíš na niečo pekné...- pokrčila trochu čelo, ale drgla hovorkyni do pleca, aby čítala ďalej. S cvičením to netreba preháňať.

  - Bod číslo tri: Začni s denníkom. Super. Aj ja si píšem denník. Budeme si ich požičiavať, čo ty na to?! - nadšene zaklipkala viečkami.

  - ...Čo?!...ti náhodou nedrbká, takto?! ...si vieš predstaviť, že by babka náhodou našla a čítala moje memoáre?! Dostane infakt už z prvých strán! Zabudni! Nijaký denník. Hádam nebude vadiť, ak jeden bod, tak trochu, len trochu, preskočím...Dva. Body. Aj ten štvrtý je o ničom: Začni čítať knihu. - poklopkala si Ruby na hladké čelo.

  Belle pritakala. Kniha a Ruby, je ako perleťový rúž...a Ruby. Bŕŕ. Nepredstaviteľné.

 - Bod číslo päť: Choď na obed s neznámym kolegom. -

 - Vidíš, toto je zaujímavý bod. Akože mám spoznať nové obzory a zaujímavých ľudí, ale je v tom háčik. Kto mňa už nepozná?! Respektíve, koho z gympla nepoznám ja? Kolega, kolega... Čo tak pozvať Krasoňa? -

  - Nášho telocvikára?! -

  - Máš pravdu. Je to jebo z lesa. Nájdem niekoho iného. Do piatka času dosť. -

  - Bod číslo šesť: Choď do múzea. - Belle ledva zadržala úškľabok.

  - Sa moc nerehoc! Ty ideš so mnou! - natrčila na škeriacu sa necht.

  - Bod sedem: Podpor dobrovoľníctvo. -

  - Tak to už mám premyslené detailne.  Tu sa dobrovoľne vzdám napríklad umývania riadu. Alebo postielania. Babka bude síce prskať jak marcový jež, ale moja cesta za šťastím je prvoradá. - zaťala Ruby päste, odhodlaná z tohto bodu nepopustiť ani chlp.  

  Takto to asi práve nebolo myslené v tomto bode, ale nebude jej brať radosť z polovičného virtuálneho plnenia.

  - Bod osem: Začni šetriť. -

  - Veď už som začala! Totálne suchoty! Babka stopla vreckové. Ešteže díška mi necháva, ak obsluhujem. Takže v poho. Ďalej.-  

  - Bod deväť: Vytrieď šatstvo. -

 - Nie, ani to nepôjde. Mám tak strašne, nenormálne, neuveriteľne  málo vecí. Už si niekedy ráno pripadám ako socka. Nemôžem sa vzdať ani jedinej. To musí každý pochopiť! -

  - Bod desať: Pretrieď mejly. -

  - Kto už dnes používa mejl? Ako by sa stalo. Pretriedené. Nulové skóre. Ozaj! - pritiahla tvár k Belle, aby jej pohľadom neunikla. - ...že Gaston ešte neskóroval!? Že je to tak?! Že?! - žmurkla na obeť.

  Začervenaná mrkla radšej do bloku a zvýšila decibely čítania.

 - Bod jedenásť: Spoj sa s ľuďmi, ktorých si dlho nevidela. -

 - Teraz neviem, ako to myslia, to "spoj sa". Akože: spár sa? Spáriť sa? Dať zas všetkým svojim bývalým? Čo myslíš, Belle?! -

  - Bod číslo dvanásť: Choď na koncert. - rýchlo radšej prešla ďalej.

  - Máš pravdu, dlabať na všetkých ex. Zistím, kto tu bude hrať, je mi jedno, ideš so mnou. Vyhodíme si z kopýtka. V Králičej nore býva o víkende vždy nejaká kapelka. Spojíme povinné s... Babka mi dá síce zaracha aspoň do smrti, ak ešte raz prídem pod parou... - mávla rukou.

  - Bod trinásť: Vyraz na výlet. -

  - To vidím jednoducho tak, že ak piatok pôjdeme na pivko a zdržíme sa do soboty, máme aj koncert aj výlet. Choď ďalej. -

 - Bod štrnásť: Tvor. -

 - Tvor, tvor, tvor... - striaslo Ruby. - ...dobre, namaľujem Ashley, zakaždým, keď ju Sean zlíže. Ozaj, vravela som ti, že to dali? Fakt! U neho doma. Fotrovci boli niekde na plese. Vraj trikrát. Najmenej. Nič moc za noc, ale začiatky amatérov sú ťažké.-

  - B...b...bod...se...sedemnásť. Nie, bod pätnásť!  Preboha, Ashley má len pätnásť a už...ona mu fakt dala?! -

  - Belle, netrapoš! Dlab na Ashley, teraz som tu dôležitá ja a moja cesta za šťastím! Bod pätnásť hovorí: Urči si svoj životný štýl, už vieš, čo ťa baví. Viem!  Sex. Fakt. Baví ma sex. Urobím všetko preto, aby... -

  - Ruby!  Bod šestnásť: Skontroluj heslá na internete. -

  - S tebou je teda zábava, ty netýkavka. To chceš doživotne zostať pannou?! Chudák Gastonko. Keby viem, nechám si ho pre seba. Ty ho utýraš! Čo to tam máš? Aké heslá? Blbé heslá. To je OK, babka je autista, čo sa počítača týka. - mrkla no papiera.

  - Bod sedemnásť: Urob si finančný plán. -

  - Tu som sa rozhodla, že si tú novú špirálu kúpim až v marci. Tak ďalej. -

  - Bod osemnásť: Analyzuj profily na sociálnych sieťach.-

  - To je veľmi dôležitý bod. Musím si porobiť nejaké super premakané selfíčka. Úplne topkové, aby z nich všetci padli na riť. -

  - Veď vždy padajú... -

  - Sa mám zabiť, keď som dokonalá?! -

  - Bod devätnásť: Spojte sa s idolmi. -

  - To už sme prebrali. Napíšem Bredovi, Robertovi, maestrovi Holopainenovi a ešte zopár ľuďom. - zasnívala sa pri každom mene. Synonymá spoj sa - spár sa vyhodnotila síce reálne za málo pravdepodobne naplniteľné, ale... Chuti si naber kde chceš.

  - Bod dvadsať: Tri hodiny v prírode. -

  - A jéje...to neprežijem! Belle, toto nedám!  Čistý vzduch a hlina a fuj... ale jeden sa musí obetovať.  A posledný bod? - nedočkavo sa pohniezdila.

  - Bod dvadsaťjeden: Uvarte si. -

  Obe sa rozosmiali.

  Ani babka, ani otec Belle zatiaľ v tejto misii neboli úspešní.

  - No, hádam mi takáto debilina nezabráni v úspechu. Nejakú praženicu hádam dám! Ale, mala by si, drahá, aj ty už začať myslieť na vajcia...-  zatiahla Ruby a oblizla si pery dookola.

    Načiahla sa za karimatkou a natriasla ju ako paplón.

    Belle sa striasla. Nie, nijaké...skórovanie... nebude. Ešte je čas.

domiceli

OUAT - Prvá... 19. kapitola

OUAT

19. kapitola

Prvá

Linajky filematológov...

        Milý denníček! Nevolal! Nevolal! Nevolal!  Je mi tak strašne smutno. Ja viem, že už dávno vravel o tej dovolenke s rodičmi, a že tam musí ísť, a že tam možno ani nebude signál, a že...ale...je mi smutno. Chýba mi. Chýba! Chýba! Chýba! Pozerala som aj nejaký romantický film a predstavovala si nás dvoch. Ale ani to nešlo. Neviem variť a tam tá žena urobila úplne super vianočnú večeru. My s otcom budeme mať rybie prsty. Dúfam, že aspoň kúpil tie drahšie, čo trochu chutia ako ryby. Aj mi povedal, akú rybu budú jesť v hoteli oni, teda on s rodičmi, ale nezapamätala som si ju. Predstavujem si ju celú farebnú a trblietavú, aby ladila s Vianocami. Možno dá nejaké fotky na insta.

  - Belinka poď už pripraviť prestieranie, moja. Vieš, že sa to musí stihnúť ešte za svetla. Potom zapálime prvú sviečku... - rozcítil sa. Nedopovedal.

  No, jasné, tie otcove tradície. Radšej idem sfúknuť aj ten kahanček, čo som už dala na parapetu. A dám si nabíjať mobil.

  Vytiahla šnúru zo zásuvky. Schumlala v dlani.

  V kuchyni. Pod linkou. Tam naňho dovidím. Čo ak...

  Nevolala. Je to tak nejak... Taký...blbý termín. Viem, že...nie, neviem nič. Vykašlal som sa na všetko a spoliehal sa, že to niekto porieši, alebo, že prídem domov a ona zas bude sedieť na vrchnom schode, zvlhnutá, to ako zmoknutá, neplaš sa hneď... Odpovedáš si sám sebe? Hrabe ti?! Nadobro?! Emma zavolá. Dá ti vedieť. Emma je sviňa. Má ťa rada. Neodpustí si to. Zaškerí sa do mĺkveho mobilu.

  Mal by som si pozrieť nejaký romantický lepák a urobiť sa pri ňom. Predtým zjesť obschnutú rybu z mrazáku a šalát z lahôdok a zapáliť sviečku a ešte kadečo, Ronia už bude vedieť.

  - Robo, poď už, malý je jedovatý, pôjde asi skôr spať! -

  Sviatky sa vždy robili kvôli deťom. Nebude ich kaziť ani malému. Nerozumie ničomu, ale svetielka sa mu páčia. Dobre, že mu ich Katryn pripomenula.

  Odhodil mobil na posteľ. Emma aj tak nedvíha.

  Vrátil sa poň. Emma vravela, že zavolá hneď, ako...

  Volá? Nevolá. Sedí a zíza na koberec, alebo do mobilu. Razí z neho smútok. Nikdy sa nijak zvlášť neusmieval, ani ako malý veľký brat, ale vedel byť šťastný. Tam v prenatálnom veku ich detstva. Možno. Ale s ňou nie. S tou to bol len omyl. Dobre, že je to preč.

  - Papaj, rybku, rybka je zdravá...-

  Nevie, že žuje rybku a nevie, čo je zdravie. A nevie odpovedať a nevie pomôcť s jeho ujkom. Dávnejšie ho vedel rozptýliť. Dávnejšie je nekonečne ďaleko. A možno ho chápe.

  Najradšej by mu ten mobil vytrhla a niekam odšmarila.  

  - To snáď nie je ani možné, hovadské hory! Ani čiarka signálu! Nič...to v akej riti sme to zas...?! - prská polohlasom do mobilu a márne ho hypnotizuje, aby začal zvoniť na adrese, na ktorú má už len pár minút. Bude päť. Budú večerať. Zakázala volať po piatej.

  - Švihne mi z toho, ak ju nebudem aspoň počuť. No, tááák! - prehovára spojenca, čo nespája.

  - Obliekaj sa, nebudú na nás čakať s programom! - súri matka, otec, ujo, teta, iný ujo, iná teta, prvý otec, druhý...dočerta aj s Vianocami!

  Mobil letí na obriu posteľ. Štýlovú. Vintage, studenú a prázdnu, ale aj to raz bude... príde sem s ňou. Toto by sa jej páčilo. To sa jej bude páčiť. Romantika. Len oni sami dvaja...

  Ani mobil tu nenechá. Sám. Možno poruší tradície a zavolá po piatej sama.

  Díva sa na stoličku bokom. Prázdnu stoličku. Pred ňou elegantne prestreté. Nedotknuto. Nevedel dlho riešiť dilemu, či má byť prestreté pre párny počet, či pre jedného navyše. Chýba mu do trojice. Chýba mu. Chýba. Nemali by rybie prsty, ale ozajstného kapra. A šalát by robili od skorého rána. Majonézový. A ešte dve polievky. A bolo by napečené a voňalo by to tu. Zas až tak mu prsty neprihoreli.

  Díva sa na dcéru. Jedinú. Zas vyrástla. Aj bez mamy...

  Na čele sa jej ešte leskne nezotretý medový krížik. Bude celý rok dobrá. Je to dobrá dcéra.

  - Belinka, dones už ovocie. Prekrojíme jabĺčko. -

  Vysúkava sa spoza stola. Cíti sa prežratá, ale dotlačí všetko a rýchlo. Nech má otec radosť.

  Nech má aspoň voľakto radosť.

  Blbé Vianoce! Vôbec nezavolal! Nemá ju rád! Našiel si inú! Užíva si! Potrpí si na luxus! Ona je nič! Už sa jej prejedol!

  Preje sa aj ona!

  - Páči sa, oci. -

   Sleduje ju, ako v kuchyni pomaly ramuje zo stola. Presadila ich na chvíľu do obývačky. Striedavo ich osvietia svetielka stromčeka a následne miznú v prítmí. Robo a Robko. Sedia vedľa seba a zízajú do telky. Je im jedno na čo. Tvária sa vážne.

  Vie, že má chuť si k nim prisadnúť, ale vie aj to, že vie, že by to narušilo tú ich chlapskú harmóniu ničnerobenia. A tú im nechce vziať. Neprisadne si. Nemá rada Vianoce. Sú clivé.

  - Aha, kúpila som prskavky. Posvietime malému Ježiškovi, aby trafil aj k nám. - natŕča mu balíček.

  Obaja pozrú jej smerom s nepochopením v očiach. Kedy naposledy mal v ruke prskavku a čakal novonarodené dieťatko?!  S plným kufrom hračiek, čo si vôbec nevedel predstaviť, ako ten krpec dá. Iný krpec chce vysloviť čudné slovo. Nevie si predstaviť ani to, ani...Čo je v balíčku ho zaujíma.

  - Lobko posieti! -

  "Novonarodené dieťatko." Doriti! A mohli to byť celkom pekné Vianoce...

   Emma ešte nevolala.

  "Nesiééém váám nóóviinuu, počúúvaajte!..."

   Je znudený. Otrávený. Osvietený tisíckami svetielok. Ohučaný. Nenadšený. Neprekvapený.

  Všetci okolo sa tvária distingvovane. So slzou dojatia v kútiku oka. Herci vpredu v akýchsi hastrmanských kostýmoch dospievavajú koledy. Idú na playback. To bosé decko v košeli pred omotýlkovanou kapelou je očividne nervózne.

  Asi ako on. Vezme ho za ruku a rozkopú celú tú pyramídu ligotavých gýčových balíčkov pod obrou jedličkou v kúte, na ktorú túžobne celý večer zíza. To decko. On zíza na mobil. Celý večer. Túžobne.

  - Gaston, okamžite odlož ten mobilný aparát! Si v slušnej spoločnosti! Bontón ti nič nevraví?! - syčí z úst muža, čo by mohol byť jeho otcom.

  Ale kto vie. Matka mu vybrala aj tak iného.

   Sú vo vytržení. Rozcítení. Osvietení tisíckami svetielok. Ohučaní. Nadšení. Prekvapení. Aspoň títo dvaja starci. Vianoce sú prúser...
  Nemali ho volať. 
  Mal by volať.

  - Áno, Emma. Spí. Poviem mu, že sa to narodilo. -  

   Raz. Určite.

domiceli