OUAT - Pristrihnuté krídla II. - BONUSová kapitola

OUAT

BONUSová kapitola

pristrihnuté

krídla 2.

Prší, prší...

   Za oknom sa čerti ženili. Záhrada sanatória bola vyplieskaná ostrým vetrom, zmrznuté snehové jazyky len kde-tu vypustili kúsok zľadovatelého snehu zo svojich zlepencov, aby ho odkotúľalo a šľahlo o najbližšiu prekážku. Lietali nezotleté listy, papieriky povyťahované z kontajnerov, trsy preschnutých bylín. Dolámané, kostrbaté.

  Sedela na kraji postele a dívala sa tiež von. Netušila, čo sa deje pri zemi, nebo v jej rovine bolo monotónne sivé. Ako všetky dni tu.

  Už sa neponúkal, že jej pomôže vstať. Dnes bol jeden z tých dní, ktoré odmlčí. Výrazne schudla, ale kratší zostrih a svetlejšie vlasy jej pristali.  Pridávali na krehkosti. Rád sa jej tváre dotýkal očami. Ďalej si netrúfal. V košeli bola stratená rovnako, ako vo svojom osude. On by bol v oboch. A predsa tu bol.

  - Si bosá. Mala by si sa obuť. Aspoň ponožky. - zatarasil jej polovicu výhľadu.

  Pozrela nevraživo na neho, aj na svoje odporné nohy. Pooperačné jazvy sa sceľovali do škaredých pruhov, fľaky po kadečom, od cvičenia, cez maste a lepkavé pozostatky leukoplastu dotvárali disharmonickú kompozíciu vynárajúcu sa spod nočnej košele. Denno-nočnej.

  Aj vedel, čo chce povedať. Načo. Neslúžia, ako majú, nebude ich rozmaznávať.

  - Mali by ste už ísť. Zákaz návštev platí v chrípkovom období aj pre vás. Polícia musí mať povolenie, inak...- nakukla dnu mladá vystresovaná sestrička, čo sa dala zmajkať a pustila ho tajne na oddelenie za kus čokolády. 

  Poprosil ju pohľadom. Bola dostatočne vnímavá. Stiahla sa a čo najtichšie zatvorila dvere.

  Pozrela na neho skúmavo, či odchádza.

  Sadol si k nej a natrčil dlaň.

  - Pôjdeš ma vyprevadiť? - naložil si do nej jej ruku a prikryl druhou. Sama by to nespravila. Len trochu nadvihla hlavu. Stačilo ju párkrát spustiť, aby to znamenalo súhlas, ale...

  - Zabudol si...priniesť čokoládu. - zahľadela sa späť na ponuré oblaky. Zrkadlili sa jej v lesklých očiach. Lesklejších ako pred chvíľou.

  Vynadal si za to dnes už stokrát. Prvýkrát, prvý, prvučičkýkrát zabudol cestou sem kúpiť čokoládu. Ešte sa spamätal v bufete, ale ako natruc, tú pravú nemali. Kúpil inú, ale prišiel o ňu pri zákaze vstupu na oddelenie, kvôli prenosu chrípky. Riskol radšej prísť naprázdno. Celé zle.

  Chabo sa usmial a previnilo sklonil hlavu.

  Pomrvila sa a zošuchla ešte kúsok na kraj postele. Tvár sa jej zvlnila potláčanou bolesťou. Trasľavo sa pokúsila nahmatať palcami papuče. Žiadne tam dnes neboli. Sanitárku už nebavilo ich každé ráno obchádzať metlou, keď ich aj tak nikto nepoužíval.

  Opatrne jej priložil ruku na chrbát, prešuchol sa až k pásu, zhrozený, kam sa mu ruka prepadla. Veľmi schudla. Skúsil ju prevážiť a preniesť tiaž jej tela na svoje plece, ale bránila sa. Chcela vstať sama. Chcieť nestačilo...

  Telo vystavené záťaži sa započalo potiť a nekoordinovane triasť. Vrátil ju do sedu.

  - Najskôr tie ponožky a papuče a prinesiem aj župan. - pomaly ju púšťal, ochotný poplniť, čo si nahlas nakázal.

  Márne otváral zásuvku, aj skrinku, ponožky, ani papuče nikde neboli.

  - Nepotrebujem ich. Už ich ...nikdy...nebudem potrebovať. - zamrmlala a oberala z lona nočnej košele neexistujúce žmolky.

  Keď sa naposledy zhováral s jej ošetrujúcou lekárkou, vravela čosi o depke. Vraj je to normálne a labilné osoby, ako ona, si tým prejdú počas rekonvalescencie v rôznych intervaloch dokonca niekoľkokrát. Márne jej vysvetľoval, že táto tu bude bojovať a labilná teda nie je. Doktorka sa len zhovievavo usmievala.

  - Nebude spolupracovať. Nemá motiváciu. Tam vonku ju čaká vyšetrovanie, súd, možno väzenie. Nemá sa o koho oprieť. Nikto, okrem vás, za ňou nechodí. Podpora rodiny je veľmi dôležitá. A vy?! Kto ste pre ňu vy?! Viete jej na to odpovedať tak, aby sa mohla o vás oprieť? Môže chodiť. Jej nohy sú po zlomeninách vyliečené, fyzioterapia naordinovaná, oporný systém funguje. Mala šťastie v nešťastí. Teraz je to na nej. Na jej psychike. Psychologičku odmietla. - uzavrela lekárka anamnézu, aj svoju dávku pomocnej ruky, keď ňou zovrela tú jeho a potom stisla palec do päste  s prianím: veľa šťastia.

  Zatiaľ ju šťastnú nevidel.

  - Už ti nikdy neprinesiem ...čokoládu, Emilie. - založil ruky za chrbát a vystrel sa. - Pretože...po toľkých mesiacoch som dospel...skrátka mám dojem, že obyčajnej už bolo dosť a teraz je čas na...horúcu čokoládu. - nadvihol obočie.

  Pochopila. Ústa sa jej však vykrivili smerom dolu.

   - Nikto nemá chuť na kripla! Ani ty nie si na tom tak zle, aby si...si to rozdal s reťaskou, čo sa nevie ani ...Choď preč! - pritlačila ruky o lono, akoby sa chcela zaprieť, ale skoro ju prevážilo a nebyť jeho, spadla by z lôžka dolu nosom.

  Podobral ju, ľahkú ako pierko a položil krížom cez posteľ. Skúsila ho kopnúť, ale len bezmocne vysielala príkazy nohám, tie sa iba chveli. Ruky mu však dali zabrať. Odhodlaná sa posadiť, ba aj postaviť, chaporila sa v perine, ako chrobák vyvalený na krovkách. Bezmocný, zúfalý. Bolo mu jej ľúto. Riskujúc inzultáciu pomohol jej sadnúť si späť na predošlé miesto a ustúpiť do bezpečnej vzdialenosti, akú mu naznačila vystreleným ukazovákom.  

  - Máš vypadnúť! - zazvonila na sestričku.

  - Máš dva dni. Kým prídem s tou horúcou čokoládou. - rozlúčil sa šeptom tesne pri uchu.

  Bozk nevyšiel. Uhla sa.

  Tresol dverami na aute.

  Emma zašramotila kľúčikmi v zapaľovaní.

  - Podľa ksichtu vyzeráš, že to už vie. Podľa toho, ako ťa poznám, si jej to nemal odvahu povedať. Takže? Čo si jej povedal? - skúšala naštartovať, ale skôr čakala jeho odpoveď.

  Tú si nemôže nechať ujsť.

  - Povedal som jej, že s ňou chcem spať. - natočil sa k pásu a pripol sa.

  Zízal stále pred seba.

  - Pako! Čo si tým chceš dokázať? Komu? Sebe? Jej?! Sorry, kámo, nemám pocit, že by si šalel z lásky k nej. Ani predtým, ani teraz. Toto tu sú len zdvorilostné návštevy. Hryzie ťa svedomie. Nestačilo ti, že sme toho grázla dostali za mreže, máš pocit, že niečo dlžíš aj jej. -

  - Dlžím jej... - stopol sa.

  Emma má pravdu. Emma má vo všetkom pravdu! Emma je horšia ako svedomie...

  - Robo, spamätaj sa! Toto nie je cesta. Nemôžeš sa priviazať k niekomu len preto, že to pomôže jej zotavovaniu a postaví ju to na nohy. Hej, aj ja som hovorila s lekármi. Poviem ti pravdu. Ona dúfala, že ju ľúbiš a ďalší život by možno šiel vo dvojici lepšie, ale Emilie nie je sprostá. Lásku a kašel neskryješ. A ty... nemáš čo skrývať. Ty ju skrátka neľúbiš. Ona to cíti. Priznaj si to konečne aj sám a netráp seba, ani ju. - konečne naštartovala.

  Vrazil medzi zuby hánky a hrýzol.

  Emma má pravdu. Emma má vo všetkom pravdu! Emma je horšia ako svedomie.

   - Kúp nejaké teplé ponožky a papuče. Ja zoženiem na piatok horúcu čokoládu. - omilostil hánky.

  - Super. - pomykala šoférka dlhým vrkočom. - Dať babe nádej a potom jej vraziť pravdu rovno do srdca a vytrhnúť jej ju odtiaľ jediným slovkom.  Tá dvojročná zahraničná stáž sa nedá odmietnuť! Uvedomuješ si to?! Vedenie na nej trvalo, ako na kompenzácii tvojho prínosu v tomto prípade. Čo by iný dal za takú možnosť. Nemôžeš to odmietnuť! Nemôžeš to vzdať! - zaškrípali kolesá, ako pridávala s výčitkami plyn.

  - Ja nikdy nič nevzdávam. Potrebujem ďalšie tri letenky. Papiere nechávam na teba. Roniine a Robkove údaje dodám, o Emilie vieš všetko. - klopkal si prstami na bok dvier.

  - Robo?! - prudko zahla do zákruty.

  - Máš pravdu! Máš vo všetkom pravdu. Si horšia ako svedomie! A preto tu zostaneš...a budeš mi polievať kvety v byte. -

  - Ty máš nejaké kvety? V byte? -   

  - Ty nevieš?! Myslel som si, že vieš o mne a mojich veciach, citoch,  pohnútkach, skrátka o všetkom, čo sa mňa týka, úplne všetko! - zatiahol sarkasticky.

  Pochopila.

- Aké číslo tých papúč? - spýtala sa pokojne.

  Usmial sa.

  Emma je Emma. Má ju rád.

domiceli

OUAT - Pristrihnuté krídla II. - 30. kapitola

OUAT

30. kapitola

pristrihnuté

krídla 2.

Pec nám spadla...

  Skontroloval, či po ňom fakt nezostali na nepoškvrnenej plachte čmuhy. V jej hlave celkom iste, pomyslel si pyšne, ale hrdý na seba dvakrát nebol. Raz hej, za ten bozk. To stálo za držkovú polievku. Ozaj. Preslov sa nekonal?

   Zmizla niekde v byte. Čaká, kým ju nájde a prednáška z chlievoznalectva a chovu bezbožného dobytka v domácnostiach iste začne. Len s malým oneskorením. Bude. Celkom určite. 

  Aj mal nutkanie priložiť cestou ruku k imitácii krbu, ale chcel si nechať aspoň nejakú platnú teplú ilúziu dnešného dňa. Rande. Uškrnul sa. Cítil sa ako v stredoveku. Mladý pár vybrali rodičia, pristavili rebrík ku komôrke. Materiálom sa neplytvá, mačka vo vreci sa nekupuje. Roba musí byť statná a plodná, Robo bude plodný a statný. Chvalabohu, že nemá v spálni zrkadlo. Nerád sa díval na svoju vycivenú postavu. Nad plodnosťou sa radšej nezamýšľal. Za gombík potiahol padajúce rifle vyššie k pupku.

  Prekračovanie prahu bola cesta do Narnie. Už len sneh po členky chýbal, taká bola vo vedľajšej  miestnosti kosa.

  Z kuchyne sa ozýval silný prúd vody. Má rada odtečenú. Chlóru sa nezbaví.

   - Emilie, smiem zatvoriť to okno, prosím? Naozaj je tu... - nahol hlavu k plecu smerom ku kuchyni, kde ju prepokladal, ale oblúkom ju zhrozene  presúval k dokorán rozcabrenej diere do vonkajšej ľadovne.

  Do riti! Prečo má okno dokorán?! Lapol obe krídla, ale nebuchol nimi, iba sa o ne najskôr zaprel, aby ho neodpálkoval protestom prudký vietor. Voľne vlajúca záclona sa práve vracala z podvečerného výletu a prepleskla mu tvár vlhkým nánosom miešaným výfukmi a smogom centra mesta.  

  Kým sa jej zbavil, prešla ním dvojnásobná triaška. Predtuchová, aj z chladu. Obe reálnejšie, než reálne. 

  Vchodové dvere na byte v tom momente buchli. 

  Prievan. Prievan? Záclona poslušne vliezla do bytu. 

  Mykol hlavou dozadu, do bokov, späť k spálni, ku kuchyni.  Posledný záber chcel vynechať. Márne. Obavy mu rozštvorčekovali obrazovku. Vyklonil sa s nimi z okna. Minecraftové tsunami.

  Západom slnka do žltkava oblečená začínajúca tma sa ešte vadila s pouličnými lampami o trochu pokoja, ale technické služby mali presný harmonogram. Ich zombíkovo ošarpaní podriadení ožívali a odhaľovali sídlisku boľačky v nových odtieňoch. Sivé chodníky mäkli, tmavé cesty sa sucho rozpíjali, vo svetle reflektorov ponáhľajúcich sa dopravných prostriedkov, na etapy. Autá svišťali a kroky ľudí, aby ich prekričali, pridali na intenzite došľapovania.

  Šumenie sa zintenzívňovalo. K hlúčiku narastajúcemu pod bytovým domom dobiehali ďalší zvedavci. Mrviaci sa znehybneli, dosiahnuc na telá tých, čo prišli skôr. Kruh sa zväčšoval priliepaním ďalších vrstiev. Pípanie mobilov. Ktosi stopoval autá.

  Nevidel nič. Iba vrchy hláv.

  Iba jedna tvár sa pozrela smerom hore a nechala tam pohľad o poznanie dlhšie. Ostatné len bezmocne dvíhali a obracali tie svoje kdesi z neba ku chodníku. Iba jednu tvár chodník nezaujímal.

  Pohľady sa im stretli. Muž dolu cmukol bokom pier a zmenšil oči na štrbinky. Muž hore ustrnul. Muž dolu si povytiahol klopy ocvočkovanej bundy k ušiam, pretočil pár náramkov na ruke a s posledným cmuknutím, akoby si zo zadného zubu vyťahoval čosi zašprajcované, spomalene sa otočil na opätku a pohol sa sebavedomo preč.

  Hluk dolu sa stupňoval.

  - Emilie?! Emilie! - zvolal párkrát. Ticho. Zúfalo.

  Vedel, že sa mu neozve.

  Ktosi mrmlal, kde sa tu po zotmení berie toľko ľudí. Niekto iný sa vyhováral na stred mesta. Ďalší gánil na záchranku. Tamten nadával. Tento mlčal. On mlčal.

  Poznali ju. Info príslušníkom dávali s nadšením očitých svedkov celého jej doterajšieho života, ktorý sa dal krásne prikresľovať celou plejádou postavičiek a epizód. Pár prstov skončilo aj v jeho poli. Nemal šancu sa predrať k nosítkam, našťastie sa tie predierali práve jeho smerom.

  - Emilie... - zašepkal, ale nikto ho nepočúval.

  - Museli ju vystrihávať z tých handier, čo sa na ňu cestou namotali. Aha, koľko ich tam je naváľaných. Aj štipcov, aj šnúr... -

  - Ja by som nesušila prádlo takto do ulice, ale... ako dobre, ako dobre! -

  - To tie šnúry už nič nestoja, potrhalo ich všetky? Všetky. -

  - Spomalilo to pád.-

  - Kto to kedy videl, vešať do hlavnej ulice. -

  - ...skočila.-

  - ...neskočila. -

   Šumenie. Nekonečné šumenie. Hrozné! Príšerné!

   Ťahala ho za lakeť.

  - Musíš sa vrátiť hore. Čakajú ťa tam. - skúšala byť Emma odosobnená, ale neznášala tieto konfrontácie rovnako, ako on.

  Ktosi odkopol fialovú hrudu ponožiek ku stene. Až teraz si všimol, že von vybehol bosý. Mal nenormálnu chuť sa k nim priplížiť, ukradnúť si ich, nazuť a bahniť si v teple. Svorka uponáhľaných ľudí zaisťovala stopy. Iba Emma si so ženským záujmom všímala viac zariadenie a vkus majiteľky. Čo tam po stopách. Zmerčiac rozbalenú, nahryznutú čokoládu na stole natočila sa prekvapená k nemu. 

  - Pýtala si kúsok...čokolády. S orieškami. - prehadzovala výhybky zo stola k nemu.

  Konečne ožil.

  - Bola pri vedomí? Čo...čo vravela?! ...Teda žije! Je to...vážne?! Nie je to vážne, povedz, že nie...- zasypal ju otázkami a chňapol po čokoláde, ochotný ju aj bosý odniesť do nemocnice, ako liek. 

  - Nedotýkajte sa dôkazového materiálu! ...Majte úctu ...k stopám! - hrešil ho kolega, kým ho spoznal. 

  Zagánili na neho svorne. Odpojila sa a čosi dohadovala s nadriadeným.

  - Vezmem ťa cestou. Idem na stanicu. Už som im vravela. -

  - Nechcem na stanicu... kde ju odviezli?! Emma?! - ignoroval svoje tenisky, ktoré mu znechutená podávala, držiac ich medzi dvoma prstami.

  Pritakávala mu a sácala ho von z bytu.

  Utvorili mu pred vchodom koridor. Veď to môže byť aj vrah.

  Celú cestu mlčali.

  Zdalo sa mu, že premlčal aj výpoveď. Slová, slová, slová. Podpísal niekoľko papierov a potreboval na vzduch.

  - Nič sa ma nepýtaj. Nič! Rozprávať budeš ty, Emma. Kto je Noro a kde ho teraz nájdem? Hneď, teraz! - počkal si, kým zabuchne dvere na stanici a nasmeroval si to rovno k žltému chrobákovi, čo sa pod lampou zdal ešte žltším. Ako žlč.

domiceli

 Koniec druhej série tohto FF. Ďakujem za prečítanie... :-)

OUAT - Pristrihnuté krídla II. - 29. kapitola

OUAT

28. kapitola

pristrihnuté

krídla 2.

Ej, čo koho, do toho...

  

   Bundu si dal dolu až teraz. Aj keď tu naozaj nebolo teplo, chladivá atmosféra patrila k nábytku. Všetko prísne studené farby. To sú tie, kde cítiť miešanie s bielou. Pamätal si ešte zo školy. Z tej základnej. Tá životná ho naučila o miešaní podstatne viac. Aj o nemiešaní sa, ale to mu veľmi nešlo. A asi ani dnes nepôjde. Intuícia sa mu už vyškierala spoza nejakého toho mozgového laloku. 

  Nábytok: bŕŕ.  Zima, zima, zima... Zrejme to mal aj v návode na údržbu: Univerzálne ošetrovateľné chladom. Odstraňuje povlaky, škvrny, odpudzuje vodu. Aj návštevy. Jeho teda nie. Udomácni sa a basta. Bunda ide dolu. Už je. 

  Nenašiel pre ňu miesto. Minimalizmus jej bytíku znemožňoval stratiť ju v bordeli, na aký bol zväčša zvyknutý v iných dámskych privátoch. Dokonca sa ju aj bál preložiť cez opierku. Bola príliš bledá. Komparácia s majiteľkou zamietnutá. Mohla niečo naznačiť, kam s tou sprepadenou bundou, mala ho odbremeniť, ponúknuť, obslúžiť...ale ona sa tak vžila do pozície pozorovateľky, nezainteresovaného  "oka kamery", až takmer zabúdala, že je tu doma. 

  Trvalo jej, kým vstala. 

  A, to budú arašidy, minerálka, misa s ovocím, pukance a zapnutá telka...

   Otvorila dvere do vedľajšej izby a vrátila sa ku kreslu.

   - Nemám večeru, ani šampanské. Celý deň som premýšľala, čo vlastne budeme my dvaja spolu robiť, tak som iba prevliekla návliečky. - poďobala prstom za chrbát. 

  Nahol sa. Spálňa? Spálňa.

  Bunda sa mu z ukazováka zošuchla konečne na podlahu. Načiahol sa za ňou, ale kopla do nej, aby ho nevyvádzala z koncentrácie, o ktorej navodenie sa snažila. Trochu sa vrátila do hĺbky kresla, mrvila sa, ale to len obratne zvliekala zo seba blúzku, čo nahrádzala sveter aj župan. Pošúchala obnažené ramená. Pár minút a vylezie husia koža. Pozrela na neho.

  Je na ťahu. Žiadne blbé reči? Fajn, vystačí si sama.

  - Nemusíš ma prenášať cez prah, ale nasleduj ma, lebo tu o chvíľu zamrzneme. - lapla ho za dlaň voľne pohodenú medzi rozkročenými kolenami a potiahla.

  V malej izbe vedľa bolo naozaj teplejšie. Alebo to len pot, čo ho zalieval, naberal na obrátkach pri kotúľaní sa od korienkov vlasov. Ilúzia tepla. Ale čoby!  Mala krb. Elektrický. Krb a posteľ s množstvom mäkkého čisto bieleho príslušenstva. Pripustil by, že v nemocnici bol výpredaj, či vyraďovačka starých plachiet, keby tieto neboli luxusné.

  Vtiahla na lôžko, zostanúc v sede a poklopkala na miesto vedľa seba. 

  Škoda neprijať. Vliezol ako poslušný psík do koterca. Ak rifle budú púšťať, zostanú jej po ňom nepekné indigové fľaky. A fľaky od všetkého ostatného, čo do nich počas dňa votrel. Preletieť možný zoznam nebolo kedy. Zatiahla ich akousi prikrývkou, na ňu dekou a poťahom, skrátka zopár vrstiev tepla.

    - Je to takto lepšie? - vytiahla kolená  a zaborila medzi ne holé paže.

  Zrkadlovo jej pohyb zopakoval. Bude lepšie uväzniť obe pracky a poriadne, hovorím, poriadne, ich stisnúť kolenami. Poriadne!

  Oprela sa o čelo postele. Oprel sa o čelo. Ruky držia zakvačené? Držia.

  - Tak začnime. - vystrela prsty oboch rúk rovnako zacviknuté medzi silno zovretými kolenami, ale ona skôr zo zimy, nie, že by im nedôverovala.

  Ani sa nepohol. Potom sa mu pohlo niečo v lebke, tam, kde mal byť zdravý rozum.

  - Kde berieš tú istotu, že tvoju ponuku nezneužijem? - už mu teda nedalo.

  Ani brvou nemrkla. 

  Teplo sa len pozvoľna dostávalo k ich telám, navyše ku každému zvlášť a dráždilo len minimálne. Takže zachovať chladnú hlavu... bude aj tak problém. Aj s uväznenými rukami. Ale nahnúť hlavu trochu doboku smie.

  Premeriaval si jej profil. Chvíľu mu to dovolila. Počítala v duchu do desať. Potom do dvadsať.

  - Začni už. - zopakovala.

  Vôbec sa mu nechcelo. Izba voňala. Ona voňala. Posteľ tiež. Nič nerušilo ticho a pohodu, načo to kaziť planými rečami. S nimi totiž, na to dá hlavu, počítala. A just nie. Usmial sa.

  - Mám aj nejaké meno? - na okamih pozrela jeho smerom, ale radšej to viac neriskovala. - Myslím, ako prípad. Čo vyšetruješ. - doplnila, aby sa mohol chytiť.

  Usmial sa zas. Cítil, ako sa mu potia nohy. Chvalabohu, že si nevzal tie teplé ponožky.

  - Veľmi ťa sklame, ak...poviem, nie? -

   Prikývla, že veľmi.

  Pár minút štronza a mlčania.

  - Mala som oveľa krajšiu izbu. V nej by sa ti určite páčilo. Spoločnú síce s ostatnými dievčatami v pestúnskej, ale mala farebné tapety. Dobre sa na ne lepili obrázky a fotky. Dovolili nám to. Z police na knižky viseli moje náhrdelníky a svetielkovali, keď niekto mal zapnutú nočnú lampu. Bolo tam teplo... - zahľadela sa na krb, v ktorom síce blikali plamienky, ale ako správne pochopil, bol na ozdobu, nie ako výhrevné teleso. Všetko je  len ilúzia.

  Tri deky a jej telo pár centimetrov od neho, však... Rád by sa odkopal, ale bál sa, že jej pohostinnosť by tým urazil. Trochu náporu tepla ešte znesie. Roztriasol vlasy. Boli už polovlhké. Kto ti dovolil oslobodzovať ruku?!

  - Prečo si si aj túto nezariadila podľa svojho vkusu? - položil si básnickú otázku. Prečo?! Preto! Pre toho! Bodka. Veta zostane nerozvitá.

  - Nie je to moja izba! Som tu len v podnájme. - zaprízvukovala.

  Ticho. Teplo. Nedostatok tekutín.

  - Tak veľmi som chcela vidieť tú tvoju, izbu, vieš...že... viem, takto sa správajú len vtierky a nemala som s tebou ...k tebe ...vtedy ...vôbec chodiť, ale...fakt som chcela vidieť tvoju izbu. Jej charakter, vieš. To veľa o človeku prezrádza...- zrýchľovala preslov a aj sama sa akosi pomaly, pomaličky odkopávala.

  Zarazila sa v polovici snaženia, stiahla vyrovnané nohy zas skoro pod bradu a vytiahla cez ne všetky vrstvy.

  Predstavil si svoju izbu. Nedomaľovanú, nedoupratovanú, plnú použitých, aj nových novín po kútoch, čo sa ešte môžu zísť. Ledva aspoň vyvetranú.

  - Nepáčila by sa ti. Tak ako ani ja. - nerozpakoval sa jej pripomenúť, že už ho ráčila zaškatuľkovať medzi koporosty nehodné záujmu.

  - Aj tak ju nikdy neuvidím. - zatiahla smutne. - Viem, že si ma odpísal, ako prípad, čo ani nemá poriadne meno a tvojou úlohou je ho len dotiahnuť dokonca. Nepomôžem ti. Nemôžem. Nie som bonzák, ani špina, čo potápa ľudí, ktorí... - sklonila hlavu. - A ani ja nechcem, aby si mi podal akékoľvek informácie, čo podsunúť jemu. Nič mi nehovor. Poviem, že som to skúsila, ale ty si sa nedal ani nalomiť, ani zbaliť a vôbec... iba si to na mňa hral a keď vyšlo najavo, že je to obojstranné...- šermovala rukou v chabom svetle a dopĺňala ňou chýbajúce argumenty.

  - Nedáš si aspoň maličký kúsok tej čokolády? - skočil jej do preslovu. - Možno by ti...zachutila. Niekedy treba skúšať nové, nepoznané...- približoval sa. 

  Skúsil to zas za uchom. Nadýchnuť sa z nej. Opatrne natočila k nemu tvár. Takmer sa už dotýkali nosmi. Stačilo trochu pohnúť bradou a pery mali druhé pery na dosah. Na dotyk. Len taký letmý. Krátky, prchavý...

   - Sladká, ale nie je to pravá...čokoláda. Je mi ľúto. - ohodnotila ochutnávku, vytočila telo a vykĺzla z postele tak obratne, že len prepadol, stále natiahnutý na jej predošlé miesto, rovno do epicentra vankúšov. Aspoň, že voňali po nej. To bude malá útecha, lebo teraz príde prednáška, že je ako ostatní chlapi, bla-bla-bla... už sa len nadýchnuť.

domiceli