OUAT - Pristrihnuté krídla, 6. kapitola

OUAT

6. kapitola

pristrihnuté

krídla

Von

    Zo všetkých mimických kreácií, čo jej tvár dovolila vymodelovať, bolo mračenie sa tou najprecíznejšie nacvičenou. A tak veľmi jej nepristala.

  - Odkedy poliši zamestnávajú opačnú stranu? To už sme na tom v tejto krajine tak zle?! - 
Tváril sa nezúčastnene. Nehlasoval za ani proti, takže sa to priráta k súhlasu s ňou. 
 - ...No, čím ďalej, tým lepšie! - pokrčila nadôvažok aj nos neuveriteľne odporným spôsobom a tento prasiatkový obrázok už naľakal aj jeho. „Čím ďalej tým lepšie...čím bližšie tým horšie.“

  Odsunul sa, aby si trochu vystrel nohy a rozhrabal vlasy. To zas znechutilo ju.

  - Mali by ste si častejšie meniť ponožky. A dajte sa ostrihať. - vstala a šla vysypať omrvinky pozachytávané do trička.

  - Dobre, že hovoríš. Potrebujem, aby si večer zahviezdila. Koktejlky, lodičky, kučierky, niečo nevtieravé, ale spoločensky akceptovateľné. Sme pozvaní do nóbl spoločnosti. – stiahol nohy aj prsty z hlavy. „Fakt smrdia? Nohy? A čo sa naváža do vlasov?! Ledva narástli...“

  Vrátila sa k stolu.

  - Policajný ples? Mimo sezóny?! – zatiahla ironicky.

  Usmial sa. Tlesol si do dlaní a potom o stôl.

  - Takže pracovnú zmluvu by sme mali. Podpíš to tu dvojmo, nech to hodím na osobné. Personalistka je známa, zaradí ťa do programu prednostne. Na nákupy ťa pozývam, zatiaľ za vlastné, a potom mi na konci mesiaca všetko vrátiš, aj s úrokami. - podstrčil k nej papiere aj s perom.

  - Vrátim vám všetko hneď! Jediní civilisti u polície sú donášači a informátori. Nie, že by som bola na spoločnosť za mrežami nejak vysadená, ale zo mňa nič z toho nikdy nebude! Zgrcala by som sa hnusom zo samej seba! - drsne posunula lajstrá opačným smerom, až sa rozleteli.

  - Nemôžeš stáť na oboch stranách barikády, Emma. – zohol sa po ne pod stôl. Fakt mu smrdia laby. Zdvihol papiere a švacol ich zas pred ňu. - Ok, niekto ťa dostal do sračiek, ale už si z toho vonku. Môžeš začať odznova a ...povedzme s čistým štítom, len trochu naštrbeným, to si nikto nevšimne. - teraz krčil ksichtom aj on.

  Ako jej jemne naznačiť, že v živote nestretol ženskú, ktorá by sa viac hodila za policajtku, než je ona, aby to nezobrala sexisticky ani nijak inak vtieravo! Navyše nebude policajtka, bez školy nemôže byť, bude iba pracovať pod jeho vedením, odborným, policajným, obaja v utajení, na prípadoch, kde nemôžu vyrukovať v uniformách a plnej zbroji. On v modrom, ona v ružovom, obaja žltí... už si to vedel krásne vybaviť aj s detailami. A to ju osobne testuje len pár hodín a pozná len zo spisu. A nemýli sa! To vie iste.

  - Emma, si ako stvorená na túto prácu! Pre teba to ani práca nebude! Bude to zábava...no, možno vážna...zábava... – zamotával sa a jej sa hlava nakláňala viac a viac k ramenu, čo mu jasne naznačovalo, že mu jeho žvásty nežerie.

  Omotávala si utierku okolo päste. To tiež nevyzeralo povzbudivo.

  - Aspoň to skús, prosím. - zašepkal nad okrajom priepasti, do ktorej ho šla sotiť.

   - Tam ste mali začať. Slovo „prosím“ mám rada. Zas potrebujete pomôcť, ako počúvam. Ale vyhľadávanie zbraní to nebude však? Môj detektor kovu akosi štrajkuje...– znovu ten mraštivý nosový fejs.

  - Pracujem na protidrogovom. - pozrel zdola, či vyvolal aspoň štipku záujmu.

  - Tie časy sú už za mnou...- zvážnela.

  Radšej k nej natiahol ruku hneď a čakal. Dala si trochu načas, ale nič pracovno - ponukové v playliste svojej budúcnosti aj tak nemala, tak ju prijala. Bola teplá. Jej ľadová. Dva protiklady sa priťahujú... Botník stále vedie. Vyplietla sa zo stisku.

  - Vraveli ste malé koktejlové? S lodičkami? V živote by som si to na seba nenavliekla! – zaťala zas ruky vspurne vbok.

  - Spomenul som ti, že pracujeme v utajení? Ale ak si myslíš, že v pyžame a bosá zapadneš na gardenpárty u primátora, môžeš to skúsiť. – zas natiahol nohy pred seba a rýchlo ich vrátil späť pod stoličku.

  - Klára sa vráti až o mesiac. Jej vkus som ti spomínal tiež. Vytríbený. Môžeš si od nej na dnes večer niečo požičať. Bonznem ťa len v prípade krajnej núdze. – zložil ruky jednu do druhej a podložil si bradu, očakávajúc módnu prehliadku.

  Dočkal sa len jej výstrihu, keď sa nad neho nahla zapretá päsťami o stôl. Začala červenieť. Od nich až hore k tvári.

  - Vaša Lolita má, predpokladám, tak asi  dvanásť a nožky nosí v ortopedických topánočkách. Ja, ako žena, nebudem nosiť detskú konfekciu! Ani vytríbenú! Sľúbili ste mi nákupy, tak ideme... Kúpim vám fusakle, ak niečo zostane...- konečne našla aj inú grimasu.

  Ale nemohol ju vidieť, zízal do výstrihu. Všimla si to neskoro. Len prekrútila očami. Aká podarená mimická kreácia. Tú bude pri ňom asi potrebovať dosť často.

  Trmácala sa, mykala, hádzala so sebou a nech sa snažil akokoľvek dostať jej pracku cez svoju kĺbovú jamku v ohybe paže, mala stále blbšie a blbšie pripomienky.

  - Nebudem vás oblapávať! Ste o pol hlavy nižší a vyzerala by som ako krava, čo si nevie nájsť poriadneho chlapa. – uzavrela poslednú ponuku a potiahla si prikrátke šaty vzadu na zadku, kým druhou držala lem výstrihu, aby jej nevyskočil zas vyššie.

  - Hneď som vedel, že vy dvaja ste manželia. Tak prirodzene sa k sebe správate, hoci som nepočul nič z dialógu, gestá vás prezradili. – lepil sa Emme na líca svojimi ocápanými v drahej kolínskej nejaký prihriaty típek, z ktorého sa zrejme o chvíľu vykľuje nejaké miestne zviera. Preto ho rovno neodsotila a zobrala na milosť jeho vtieravosť. Dokonca so sladkým úsmevom.

  Jej „manžel“ však taký ústretový nebol a v momente, kedy ho štramák pritlačil o hruď, inzultoval ho takmer nenápadne do slabín a s prstami zakvačenými medzi lopatkami pekne pridržal, aby prvotný nával červene od bolesti vyfúkol jemu do pleca a bol ochotný vypočuť si dobre mienenú radu.

  - Tú náušnicu jej vrátiš, beztak je to bižutéria a budeš si dávať odpich. Úplne najlepšie by bolo, keby si odtiaľto rovno vypadol a našiel si inú spoločnosť. - zachytil mu ešte dlaň, ale stisol len prsty zas tak bolestivo a s takým žiarivým úsmevom, až sa obeť musela nasilu rozosmiať, aby zakryla to, prečo sa tak kláti do všetkých strán.

  Ešte im obom zakýval odkrvenou dlaňou a fejsom pretapetovaným na vypískaného šaša.

  - Očakávaš potlesk? – prekrútila očami.

  Natrčil pred ňu dlaň. Ležala na nej náušnica.

  - Toto nie je bižu, drahá a ocenil by som, keby si na požičané veci dávaš väčší pozor. Klárine zirkóny zasadené v platine majú celkom slušnú cenu a začať zarábať splácaním nejakej dlžoby...tsc...tsc...tsc. – díval sa jej rovno do očí a hoci fakt očakával potlesk, stačila mu satisfakcia jej prekvapením vypúlených očí. Keby k niečomu takému došlo.

  Pristúpila ešte o pol kroka bližšie a tvárila sa, že mu napráva motýlika, nežne šemotiac.

  - A ja by som zas ocenila, keby ste ma prestali podceňovať a svojho kamoša inštruovali, že ponožky do roboty sa k požičanému fraku nehodia. Že vy ich fasujete? Tsc...tsc...tsc... – mykala mu ním do strán a ľutovala, že nemá kravatu, tá by sa dala lepšie pritiahnuť.

  - Nevrav, že si ho identifikovala podľa fusakiel?! – obratne jej nasádzal náušnicu, no, tak menej obratne, aby sa jej pri uchu mohol zdržať čo najdlhšie. Natrčila mu inkriminované ucho viac. Pozerala len zboku.

  - Hostia málokde preberajú kabáty v šatniach. - pricukrovala si víťazstvo. - A personál nežmurká na štandardných hosťov. -  uzavrela pátranie.

  - Máš právo na potlesk. Pohnime sa, o chvíľu končí koncert v zimnej záhrade. Nemám vzťah k vážnej hudbe, ak dovolíš, budem tlieskať iba tebe. –

  Tentokrát natrčené rameno prijala.

domiceli