OUAT - Pristrihnuté krídla, 5. kapitola

OUAT

5. kapitola

pristrihnuté

krídla

Málo

    Schodisko nebudilo nijaký dojem. Tobôž dobrý. Ale bolo jej to už tak jedno, až to bolelo. Spodky nôh najviac. Väčšinu vecí zo seba zhodil už pred dverami. Trochu zaváhala, či ho nemá nasledovať. Teda, či to náhodou aj neočakáva. Ak nejakí susedia šmírujú kukátkom, to by bolo to pravé orechové pre vchodový klebetník. Zhrabol prepotenú smradľavú kôpku, mlčky,  narval všetko do odpadkového vreca, čo ho čakalo hneď za dverami a pedantne zatiahol plastové šnúrky.

  - Moja priateľka neznáša obyčajné handry. – vysvetlil napokon narýchlo, kým zažínal svetlá v byte.

  Trochu ju urazilo, že práve pri slove handra pozrel na ňu. A možno je len háklivá a vzťahovačná.

  Poslušne nechala papuče pred dverami. Z pánd boli z farebného hľadiska prestárnutí grizlyovia. Ponožky vedeli prerozprávať celú cestu detto. Neriešila to. Vtiahla do bytu.

   Bytovka mínus, vestibul dva, schodisko jeden a pol a byt ju prekvapil. Niečo medzi vintage a klasikou kdesi z polovice minulého storočia. Kusy starožitností a kusy, čo sa na ne len hrali. Skôr funkcionalistické, než minimalistické riešenie rozmiestnenia. Bytík ako stvorený na pohodlie, oddych, relax, posteľ... Bože, ako jej zrazu chýba obyčajná posteľ. S úľubou sa zahľadela na stoštyridsať krát dva metre pred sebou do polovice zahádzané bláznivými čipkovanými vankúšikmi.

  - Nerob si chute. Zabila by nás. – vyťahoval ju zo spálne, kam si to drzo pri prehliadke namierila.

  Zagánila, ako sa na slušne vychované dievča patrí. Odlepil si síce už tú hnusnú bradu aj obočie a stál tu len v košeli a slipoch, ale ak by mala zostaviť rebríček príťažlivosti z artefaktov chodby, kam ju vytlačil, tak jednoznačne vedie botník. Aj keď je najskôr z debničky na zemiaky.

  - Nemyslel som to tak... - ukazoval striedavo na seba a na ňu. - Ja tiež musím spať v obývačke na gauči. Keď tu nie je. Je háklivá na svoje veci. Ani sama tam... nespáva. - vytmavoval, ale jej prekrútené oči ho stopli vo zvyšnej spovedi a prijal skôr opačný proces, rýchlo jej osvetliť kde sú a prečo.

  - Pracuje v zahraničí. Staral som sa jej o byt a o kvety. – prekrikoval prúd vody a vyťahoval spoza práčky niečo, ako osušku, privoniavajúc si nenápadne k nej. Asi prešla cenzúrou, keď ju preložil na polovičku a nainštaloval cez umývadlo.

  - Kvety? Žiadne tu nevidím. – nasávala paru z horúcej vody a tešila sa na kúpeľ, spokojná, aký je galantný a úslužný, keď sa o ňu chce postarať.

  - Veď vravím. Staral...nie, že sa starám. Vzdali to... Boli to len... kvety. Nie som záhradník, som policajt.  - akoby sa ospravedlňoval celosvetovej flóre za neschopnosť uchovať pár úbožiakov v zelenom stave. - A teraz dovoľ, sadni si tam v kuchyni, ničoho sa tu nedotýkaj, ja sa potrebujem vykúpať! – obišiel ju s kôpkou čistých veci vybratých z veľkého vaku, ktorý tu bol asi tiež len na návšteve a zavrel za sebou dvere na kúpeľni, nechajúc ju tam v nemom úžase.

  S hlbokým nádychom, ledva nájduc vôbec dych od jedu, chňapla po kľučke vonkajších dvier. S týmto nevycválaným grobianom nezostane pod jednou strechou ani minútu!

  Zamkol ich. A kľúč vzal. Darmo nimi trmácala.

  Trvalo mu pol hodiny, kým vyliezol z miestnôstky na očistu. Šúchal si krk uterákom, šiel z neho puch toaletnej vody po holení, ale botník stále viedol v rebríčku príťažlivosti.

  Už nemala veľa síl vzdorovať a dožadovať sa vypustenia z klietky, ktorá len vyzerala, ako zlatá.

  - Musím odísť. Moja práca sa ešte  neskončila. Môžeš sa umyť, ale mám tu len svoje tričko, posledné čisté, ak chceš. Nie, že by priateľka nemala plné skrine handier, ale...fakt je háklivá. Donesiem niečo jesť, lebo ten tvoj vyschnutý rezeň bol fakt prúser. O ostatnom sa pozhovárame ráno. Usteľ si v obývačke, aby som nezabudol...- roztržito usmerňoval, kým sa zapínal, začesával a narvával vyvrátené vrecká do džínsov, hľadal kľúče, nazúval topánky, hľadal kľúče, hľadal kľúče...

  Natočil sa smerom k nej.

  Zásah. 

  Mala ich prevesené  na ukazováku a akoby si ich prezerala.

  Vrátil sa do kuchyne. Sadol si oproti nej.

  - Som rád, že si zostala, Emma. Musel by som ťa aj tak vyhľadať, aby som sa ti poďakoval. Tam hore, nad mestom  si sa zachovala... ako správny parťák! – pritlačil ruku o tú s kľúčmi, vyvliekol si ich z jej prsta a stisol. Úprimne.

  Pozrela na neho unavene.

  Ráno ju našiel v klbku. V spálni. A všetky gýčové vankúšiky po zemi.

  - Urobila som si mobilom sken, ako boli uložené. To dáme. – zívla ešte s očami zatvorenými a pomrvila sa, zacítiac vôňu čerstvého pečiva. Odpustil jej aj pyžamo, čo si drzo požičala zo skrine. Priateľky. A tak sa tešil, ako jej bude jeho tričko krátke a úzke...

  V kuchyni ju už čakala šálka kávy a sezamové žemle.

  - Pijem iba kakao. So šľahačkou a štipkou škorice. - odrypkávala z tváre žemle jednotlivé semiačka a vkladala si ich po jednom do úst. - Ododnes! – odpovedala na otázku, ktorú ani nevyslovil. - Možno je život otázkou priorít, ale keď ho máte zmenšený na dva krát dva metre, dôležitými sa stávajú detaily. Kakao so šľahačkou. A štipkou škorice. - vzala obrýpanú žemľu a hľadala niečo múdre aj k jej osudu. Nič nenájduc, zahryzla.

  - Budem si to pamätať. – pritiahol si odmietnutú kávu, aj keď to už bude jeho tretia dnes.

  Z vreciek bundy vytiahol kľúče, potom identické kľúče a niekoľko hárkov papiera. A pero.

  - Makal som na tom prípade niekoľko mesiacov. V utajení. A zrazu príde dievča v papučiach, apropó vyhodil som ich ešte v noci do kontajnera, prepáč, že som ti nedôveroval až tak celkom...- pokúšal sa navodiť zmierlivú atmošku, ale tými papučami ju fakt naštval. 

   Chcela odísť. Nie ujsť, len sa ešte pomotať po nočnom meste a nasať pocit slobody. Musel jej stačiť balkón. Lodičky „priateľky“ boli o dve čísla menšie.

  - ...takže tebe sa to podarilo...ani sama možno nevieš ako. - pokračoval trochu nejasne, ale pokiaľ ide o lichôtky, nech len pokračuje. Pokračoval.

  - Šlo o policajné hliadky a sťažnosti na ich neprofesionalitu. Podal som správu, budú ťa predvolávať, ale je to len formalita. Prípad uzavreli, nie síce celkom tak, ako som očakával, ale ja už nemôžem viac urobiť. A tá zbraň... aby som nezabudol, pochádza zas z iného odloženého prípadu. To je ešte v štádiu riešenia, ale mám ťa pozdravovať a vyjadriť ich vďaku. To je vlastne toto tu...- oprel prsty na papiere, čo medzitým porozkladal.

- Vitaj v klube, Emma. –

domiceli