nedeľa 1. októbra 2017

OUAT - Pristrihnuté krídla, 4. kapitola



OUAT
4. kapitola
pristrihnuté
krídla
Burina

    Keďže už bol dostatočne „oprášený“ jej očakávaným výbuchom, prestal sa smiať a obratne jej zachytil obe ruky. Metala sa ďalej a prskala horšie ako marcový jež, ale robila to už len preto, aby sa náhodou nerozplakala od bezmocnosti.
  - Prepáč, prepáč, prepáč... chcel som ti len ukázať tvoju budúcnosť. – prilial posledný olej do jej iskrenia.
  - Ja nikdy neskončím ako bezďáčka, či žobrák, či na čo sa to tu... vlastne hráš! – pochopila aj sama akosi  automaticky postupne a konečne sa prestala brániť.
  Súhlasne prikývol a cúvol o pár krokov späť. Nechal ju už mlčať, len zbieral jej veci z prachu cesty a vešal si ich na plecia. 
  Pochopila, ale neodpustila. Periféria mesta bola bližšie k pádu na samé dno, ako si bola ochotná pripustiť. Vytrhla mu niektoré veci z rúk, ale vak nechala. Nech sa s ním pokojne nadrapuje. Pohla sa dolu miernym svahom.
  Bol  rád, že si vlastne vybrala správny smer. Podhodil chabý náklad a odhodlaný počkať si, kým začne  sama s výčitkami, snažil sa dobehnúť ju a držať krok.
  Do mesta tridsať minút. Odhadovala, ale vyčamblané, predraté tenisky sa jej snažili naznačiť posledných maximálne desať. Spomaľovala. Už sa aj nadychoval, že začne teda sám, keď dostal ďalší buchnát, aby ho trochu stočila a mohla si strhnúť svoj vak z jeho pliec.
  Pohrabala sa a vytiahla čosi škaredo chlpaté s obrázkom pandy na ksichte. Odgumičkovala to a hodila na zem. 
  - Vidím, že zmysel pre humor ťa neopustil, ...alebo skôr mám pocit, že si ho práve tam nadobudla...- komentoval jej vykopávanie deravých topánok do buriny a nazúvanie si... papúč. Obula si televízne papučky. S brmbolcom namiesto nosa pandy, čo ich zdobila.
  - Ešte nie sme doma, Emma. – skúsil ešte jeden pokus na rozprúdenie dialógu. Zabral.
  - Ak neprestanete drístať...- pomykala prstami v papuči, aby sa noha lepšie zatiahla dnu, - ...ak mi ešte jediným slovkom pripomeniete tú pakáreň tam..., - skúsila spraviť pár krokov hore-dolu po ceste, či prezúvanie vôbec malo zmysel a či nebude musieť zrušiť letecký deň tenisiek a popátrať po ich provizórnych pristávacích dráhach v jarkoch kanálového smetiska, - ...tak vy domov ani nedorazíte! A o mňa sa prestaňte konečne starať! Kto sa vám prosil o výlet do priemyselnej zóny? Há? Poseriete zrejme všetko, na čo siahnete, vyprosím si, aby ste ma do toho zaťahovali! – takmer napľula jeho smerom, ale pípeť mala takú, že zabudla aj na plný mechúr.
  Plný mechúr však nezabudol na ňu. Šmarila mu zas vak do náručia, odhrnula záves prerastených vyschnutých rastlín, čo sa týčili polamcované a zúbožené okolo a vliezla do ich šuchotavého labyrintu.
  - Emma, neblázni. Robím to fakt pre tvoje dobro. – zakričal do buriny obávajúc sa jej vzbury.
  Skúsil ju zadržať v smere, ktorý si pravdepodobne zvolila, len aby sa ho zbavila, aj by bol vykročil za ňou, ale z druhej strany vyšla tlupa akýchsi výrastkov a s vyškerenými ksichtami sa blížila rovno k nemu.
  Počula rehot. Zachytila, ako sa zrejme jej veci práve dostávajú z vaku na cestu, drzo vysýpané mutujúcou svorkou. Počula, ako on prosí o akési zmilovanie a zásah všetkých svätých, aj dvoch navyše, čo ani nepoznala, zas zmeneným hlasom úbožiaka. Hluk na ceste zosilňoval. Drepila tu s holým zadkom a bola by sa zatiahla aj hlbšie, ale zrak jej zrazu padol na čudnú vec, ktorá jej robila spoločnosť pri ľavej pande. Papučovej.
  - Nemám, naozaj, ozaj...ja nič nemám! – krútil sa a rýchlo vyhodnocoval ksichty, čo si ho medzi sebou pohadzovali, ledva udržal rovnováhu. Na jedného sú štyria priveľa. 
  Pochopil, že sú zrejme po záťahu ešte nevytriezvení, prípadne majú niečo šupnuté navyše a akýkoľvek rozhovor a rozumné dohováračky neprichádzali do úvahy.
  - Ahaho! Teploša! – vytiahol z vysypaných vecí jeden z nich podprsenku a točil si ju na prste.
  - Skôr to bude úchyl! ...alebo hnusný lapka, ako väčšina bezďákov. Prašivec! Kde sú prachy z toho vaku?! Nevrav, že si ho čorchol nejakej pipke a tá bola bez many! Many! Navaľ prachy!  – kopal do Emminých vecí ďalší, nemilosrdne ich obaľujúc  špinou podložia.
  - Zišlo by sa mu zopár naložiť...na osvieženie pamäte. - navrhoval prvý, naťahujúc podprsenku, či bude držať, ale poddala. Naštvalo ho to a vrazil rovno päsťou do obete pred sebou.
  Horko-ťažko si vytiahla nohavice a intuitívne cítiac, že tam na ceste ide asi do tuhého, dlhými krokmi sa vracala z provizórnej toalety. Pred trasúcou sa ešte burinou zastala trochu rozkročmo s rukou za chrbtom a druhou vbok. Dianie vpredu zostalo v nemom štronze. Všetky hlavy na ňu.  Pipku od vaku nečakali. 
  - Emma, uteč, toto už nie je hra!  - zakričal jej smerom takmer nezrozumiteľne, lebo prúd krvi z nosa mu upchával dutiny.
  - Pozrime ho! Ono to má hádam frajerku ...a tá je aká šupa! – zatiahol prvý prebudený afektovane a potriasol ramenom ďalšieho, aby zavrel hubu a robil s ňou niečo...
  Ani sa nepohla. Vlastne trochu hej. Spomalene vytiahla ruku spoza chrbta. Zaleskla sa v nej zbraň. Trochu ňou pomykala do bokov, aby mali možnosť si ju obzrieť a vidiac, ako každý z típkov urobil krok späť, urobila malý dopredu.
  - Dosť bolo srandy chlapci. A neverte, že vás v tejto zabudnutej stoke bude niekto hľadať. Medzi hovnami je pre ďalšie miesta dosť. - mykla hlavou dozadu, odkiaľ sa vracala.
  Natrčené holé dlane boli pozitívnym znamením. Pomalé cúvavé ustupovanie tiež. Už  nikto nič nepovedal a zrazu zostali na úzkej cestičke len bezďák s rozbitou tlamou a bloncka v papučiach.
  - To, že ti v lochu dali na cestu štandardný chleba s maslom, chápem, ale ...tamto...toto... – opatrne vymotával je kŕčom stisnuté prsty zo zbrane, ktorou stále odhodlane mierila kdesi dopredu. Šlo to ťažko, stále bola v šoku.
  - To...to  ležalo...tam... v burine? – opýtal sa dementne, žmúriac na konečne vymotanú zbraň.
 - A čo má byť?! – vyprskla. - Vy ste v živote nič nenašli? – naštartovaná sa zohla k svojim zničeným veciam.
  Pár z nich zodvihla a narvávala do vreciek bundy, zvyšné skopla ku krajnici. Hnusili sa jej väčšmi, ako predtým. Potom sa natočila k nemu. Aj prikročila. Takmer láskyplne zašemotila.
  - Ja by som sa ňou toľko nemaznala. Podarilo sa mi ju totiž kvalitne ošťať. – mykla bradou ku kusu kovu, čo si stále so zaujatím obzeral.
  Obdivne k nej pohliadol.
  Nemohla sa zdržať. Jeho idiotský výraz ju pobavil. Usmiala sa. A zapla si rozparok. 


domiceli


2 komentáre:

  1. no dobre, polodrsná Emma :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. no toto bola totálne zabitá kapitola :D ale Robo nejako často dostáva nakladačku :D

    OdpovedaťOdstrániť