OUAT - Pristrihnuté krídla, 10. kapitola

OUAT

10. kapitola

pristrihnuté

krídla

Návraty

      Mala priveľa energie na to, že celú noc pila, hrala divadlo a nepila a nehrala sa už na nič. Postupka: alkohol, ožratosť, káva a Emma. A či on môže za to, že tú maličkú včasne rannú kaviareň na rohu zrušili a jemu to zabudli oznámiť?! 

  Ťahal sa za jej ráznym galupom ako cigáňova žena, obvešaný vakom, ktorému sa urval jeden z popruhov a cez dieru po jeho ukotvení postupne vypadávali veci, ktoré len zbieral a bezradne prevesoval cez ruku. Jediná inštitúcia,  s neobmedzenými otváracími hodinami a príjmom pacientov v akomkoľvek stave, čo ich napadla, po funuse trochu,  bola ich materská. Stanica. Bola nahnevaná, že ju to nenapadlo skôr, nemuseli dve hodiny tvrdnúť na autobuske a potom zízať na vybité okná vyhorenej kaviarne.

  Na stanici sa už svietilo. Na stanici sa ešte svietilo. Bez pozdravu vtiahla a do kávomatu za dverami nahádzala mince. Už si vedel živo predstaviť, ako by ho dokopala, keby náhodou nechce spolupracovať. Náhodou chcel. Zašušťal a vypľul dve pančované žbrndy s penou, ktorá mala zrejme zatajiť, že farba nápoja nezodpovedá nijakej existujúcej odrode kávy.

  Zagánila na akúsi sporo odetú babenku, čo na lavičke dospávala noc, kým ju obslúžia, respektíve, kým si sformuluje, po čo sem prišla. Po koho. Takýmto vyhovuje zostať bez pasáka, čo zrejme skončil v cele predbežného zadržania aspoň o pár hodín dlhšie, a dospávať nočné šichty, ale so svedkami v uniforme, že ona tu bola a prosila, plakala, zaklínala...drichmala a načiahla sa za Emminou kávou. Za jeho kávou...od Emmy.

   - Jéžiš, dikičko, moja, máš to u mňa! Na sline sa už idem obesiť. - pomkla sa kúsok, hoci Emminej malej riti stačil aj ten, čo tam predtým zíval.

  Zaksichtila sa ľútostivo na parťáka, čo ukladal premočené veci na kôpku za automat a zámerne vtiahla posledné zvyšky pary do nosa spôsobom, akoby to bola rovno cibietková varianta kávových zrniek za tisícdvesto dolárov za kilo. No, v reále fakt chutila, akoby zrniečka vydlabávali zo sloních hovien, ale kávu urobili bez nich, len z obalu. Pri pražení kávy zhorela aj továreň. Ako tá kaviareň. Hold vivat kávomatové nápoje.

  Neuveril jej, že si bahní a skúšal vyškriabať z vreciek vlastné drobáky na vlastnú... žbrndu.

   - Tvoj fešák je nejaký skleslý. Vyzerá, že by pototo aj zástrčku, keby netriasla. - prilepila dáma v ryšavom prelive žuvačku o kelímok a srkla si z druhej strany, pozorujúc, ako zmoknutý chlap bezmocne hádže drobáky do stroja a ten odmieta zachrčať a spustiť prúdik teplej šťanky. - Jeb naňho, ak nemáš poriadneho nabijáka, život stojí za prd. - štrngla si s novou kamoškou ryšaňa a nevadilo jej, že časť nápoja aj vyžvachtaná žuvačka skončili na Emminom stehne.

  - Nemôžem. Sľúbil mi ubytko, ...ak budem poslúchať. - zhnusene odliepala žuvku, čo sa ťahala ešte pol metra a hľadala, kam ju premiestni. Ryšaňa sa jej ujala a strčila ju späť do úst.  

  - Tak to máš blbé. Ale s hentakým sa aspoň nenadrieš. Tipujem ho tak na tri šluky. - prešla si ukazovákom po obvode poraskaných pier koldokola, vedomá si prevahy, že aj priemer tipla presne.

  Nečakal, že Emma prikývne. Bez kávy a s egom ešte opľutejším ako pred chvíľkou, zozbieral posledné zvyšky hrdosti a pristúpil k ženám. Zahrá sa na geroja.

  - Toto si vypiješ. - namieril prst na Emmu, či skôr na jej kávu a hoci práve schytal nelichotivé hodnotenie, skončiac v rebríčku samcov kdesi medzi ventilátorom a petržlenom, kútikmi úst mu pobavene cukalo. 

  Niekto iný, ale nemal taký zmysel pre humor. 

  - Tak pŕŕŕ! Je mi šuma fuk, že ti semeno tlačí na mozog, ale k dáme sa budeš správať ako džentlmen! - vyskočila samozvaná obhajkyňa a kým sa stačil zorientovať, schytal zas raz do slabín.

 - Došľaka, Emma, odkedy ťa poznám, stále niekto útočí na moje... už mám pocit, že asi ani...nikdy...nezaložím rodinu! - stiahol sa a odcúval za priškrteného rehotu strážnika, čo práve vošiel pre svoju klientku.

   - Dúfam, že ti jedna lekcia vignety stačila, chrobáčik... Čau Emma, a nedaj sa, chcípakovi nadržanému! - drcla do neho odvádzaná obhajkyňa ženských práv a hrdo sa odniesla na vyčamblaných čižmičkách vedľa do kancla.

   Konečne si mohol sadnúť. A zistiť, že to po útoku tej šľapky nebude bezbolestný nápad.

  - Baví ťa to stále ma strápňovať?! - vytiahol si ruku z lona a následne kelímok z jej prstov a odpil si za dúšok.

   - Bude to poľahčovacia okolnosť, ak sa priznám, ...že hej?! - prešla si náročky jazykom po obvode pier a jemu sa chcelo vypľuť zvyšok kávy späť do pohárika.

  - Počuj, prirýchlo si sa aklimatizovala do role ľahkej devy. Hovorí sa "poľahčujúca okolnosť" a tamtá si zas pletie "vignetu s etiketou"... kam to len ten svet ľahkých žien speje. - zatiahol ironicky. -  Kedysi boli také hetéry či gejše výkvetom ženstva, vzdelané, sčítané, spievali, hrali na nástroje...- 

  - ...tak na tri šluky! - doplnila s prízvukom starej šľapky a radšej si kúsok odsadla, ak by sa náhodou urazil.

  Vysúkal z depozitu odpovedí grimasu.

  Vzala ho na milosť a prehodila rameno cez jeho plece, ukoristiac si späť nedopitú kávu. Už na ňu nemala chuť, ale aspoň zamestnala ruku

   - V tomto džobe sa pár známostí môže zísť, nemyslíte? - hrdo dvihla bradu aj pohárik, akoby mu pripíjala na zdravie.

  Zakýval záporne hlavou.  

  - Tieto nie sú môj džob. Ani tvoj. Doteraz som sa orientoval na prácu s mládežou, chcem v tom pokračovať a... tamtie nechávam radšej kolegom. - mykol bradou aj on smerom ku kancelárii, odkiaľ začínal prenikať piskľavý plač a krik miešaný s nadávkami nejakého hulváta, ktorému vytryskovali z huby ešte zvyšky opice. 

  - Tamtá nebola staršia ako "naši klienti"...len mala viac skúseností. - dodala smutne a oprela si hlavu o jeho plece.

  Únava si prišla pripiť. 

 Z kancla práve vypoklonkovávali uplakanú ryšaňu, ale očividne boli tieto scény iba hraným divadielkom, lebo Emme venovala súcitný široký úsmev a elegantné žmurknutie s povzdychom.

  Emma sa strhla. Prešla ňou triaška. Odlepila sa z jeho pleca, vytiahla dlane zakvačené akosi nevedno kedy okolo jeho lakťa, napchala neposlušné ruky do vreciek a vstala. Akoby prebudená zo sna, preletela očami po mieste a stratila sa v chodbičke s toaletami.

  Šľapka dopodpisovala potrebné šalabastre, nespúšťajúc ho z očí, poposielala fízlom vzdušné bozky a než vypadla späť na ulicu, tentokrát ona zastala nad ním, rozkročmo, zas čosi žviakajúc v primaľovanej tlame a vážne si ho prezerala.

  Dvihol hlavu a fakt zistil, že za make-upom je dievča. Mladé...ale vyžité.

  Dievča začalo starenkovsky.

  - Nevyzeráš na hajzla, ale takí bývajú najhorší.  Vravím ti, tej malej daj pokoj. Tá nie je pre teba. Ak bude mať rozum, ujde ti. Ak nie, neopováž sa mi ju zlomiť! Poznám tu dosť típkov, čo ich svrbia dlane... - zostala stáť a nerozpakovala sa dívať sa mu rovno do očí.

  Nechcel, ale prikývol jej. Pohľadom ho potľapkala po pleci, kde ešte stále ležal Emmin svetlý vlas.

  - Ak pôjdeš okolo benzínky nad mestom, zastav sa. Dám ti zľavu na prvé kolo. Mám na tachometri najazdené viac, než si myslíš. Bude sa ti to páčiť. - stíchla a otočila hlavu smerom do chodbičky, kde zmizla Emma. - Jej daj pokoj. - zašepkala,  odfúkla mu prameň z tváre. Dych jej razil po mentole a po melónoch. Zvonka dovial prievan smrad z rybníkov, kde pivovar vypúšťal prebytky zhnitej vody.

  Mal chuť omilostiť všetky šľapky sveta a napísať pre ne ódu na radosť. Alebo aspoň pre tie citlivé. Na hodiny klavíra sa zapíše až zajtra. Dnes musí nájsť ubytko pre Emmu.

domiceli