RUMBELLE - Iba každá druhá II. - 12. kapitola

RUMBELLE

Iba každá druhá

2. séria

12. kapitola

Plstená

XII.

    Tresla dverami tak, až ho zas zobudila. Zahryzol si radšej do jazyka, aj keď v reále by ho bol najradšej v gumených rukavičkách diskvalifikoval zo zápasu o použiteľnú ústnu dutinu, nabral na červenú kartu, zabalil do novín a vyšmaril von oknom. Dal sa, hovädo, najať za správcu cintorína a práve vymeriaval ďalšie hroby exhumujúc pozostatky neboštíkov z poslednej návštevy žalúdka. Radšej vstal a váhal nad smerom.

   - Vyzeráte, že ma chcete opľuť! A či ja za to môžem, že sa to všetko posralo?! - chrstla mu do tváre vlastnú slinu, ktorú neprerazila ani mentolová žuvačka a preletela ako vietor do kuchyne.

  Tú svoju radšej s veľkým premožením sa preglgol.

  - Predpokladám, že po nich niet ani stopy. - pozoroval tie jej, čo nechávala na koberci.

  Asi je tu viac ako doma, keď si toto môže dovoliť, keď sa neráčila ani vyzuť, keď si tu šafári so všetkým bez akejkoľvek úcty a bázne. Alebo je na  neho fakt riadne naštvaná. To druhé, výstižnejšie slovo už nikdy nepoužije. Verí predsa na karmu. A karma sa vracia. Nikdy už nechce zvracať!  

  Našiel ju meditovať nad krajcom suchého chleba.

  - Som taká hladná, ale mám strach. - ďobkala do polomäkkej striedky.

  Dobre vedel, že nerozoberá biologické transformácie potravy na ďalšiu možnú vykládku na vecku. Oprel sa vedľa nej a zahrešil, lebo lakťom natrafil na práve sa prebúdzajúcu rýchlovarnú kanvicu. Dostal k bolesti aj komentár.

  - Aspoň toho čaju ste...si... mohol zatiaľ navariť. - tápala trochu v oslovovaní. 
  Ale nadávky sa jednoznačne lepšie hodili k TY. 
  - Uhni, ty leňoch! -

   Lapla ju, zaliala ich dve šálky, čo sa nikto neunúval poumývať a prelomila krajec.

  - Nech v tom nie som sama. - podelila sa s povzdychom.

  - Pekne ďakujem. - prikývol a skúsil si odhryznúť. Ako výplň hrobov to nebolo zlé, ale ako jedlo to zatiaľ nechutilo.

   - Čo budeme robiť? - ponúkla mu aj svoju polovičku.

  Počká, či to nevyvráti, v skrinke ešte niečo chleba je.

  - Mal by som ísť na vlak. Domov. Mám rozpísanú ďalšiu knižku. -

  - Máš prd rozpísané...- zadrela.

  - Prestaň už s tou fekálnou témou, doriti! -

  Usmiala sa.

  - Dobre, sme si kvit. Nikam nejdem. Doma sa to aj tak nebude dať vydržať, počkám tu s tebou. - odložil chleba, vzal šálky a vracal sa do obývačky, aby ju nenapadlo obsadiť mu to pohodlné kreslo.

  Posunul ho viac k stolíku a spod neho vykukla dobre známa beletria.

  Usmiala sa zas.

  - Mám nápad. Spravím s tebou interview! Potom už na čítačke nebudem taká nesmelá a vytrasená zo všetkého. Nájdem papier a pero, ty si zatiaľ rozmysli ...rozmysli, ako si... ako si sa zoznámil s Belle. - vyložila karty na stôl, papiere, čo vydolovala v kabelke, pár pier, gumu, dve farebné spinky.

  Chvíľku sa s tým hrala, papiere boli fakt v dezolátnom stave a opis od čoho všetkého sú zababrané by bol tak na jeden arch, znalecky ohodnotil jej novinársku muníciu.

  - Tak, už si? - nadvihla pero.

  On položil ruku do rozkroku na to svoje a pozrel bokom, akoby sa zamýšľal.

  - Prestaň, si trápny...- poškrabala sa zmätene za uchom.

  - Prepáč, Lacey, ale trápny je tento tvoj nápad. Koho už len bude zaujímať, ako som vlastnému synovi prebral frajerku a urobil ju spoluautorkou tejto ...- hľadal slová, ako nazve svoju najnovšiu knižku, ktorou sa započal ovievať.

   - Ja som to tušila! Takže si to nepísal ty, ale ona! A hanbila sa to vydať, tak si to vydal ty, pod svojím menom! - namierila na neho pero a tiež sa zahľadela bokom, ako to asi zapíše, aby to bolo na Pullizerovu cenu za novinový príspevok v oblasti bulváru. Dáva sa vôbec taká?

   - Chceš so mnou robiť rozhovor, alebo ma totálne potopiť pred čitateľmi, há? - odšmaril knihu medzi čaje a radšej si jeden z nich vzal.

  Bol menej horký, ako jej obvinenie.

  - Jasné, jasné. Síce by sa to čitateľom páčilo, ale začnem odinakiaľ. Takže... takže... Ozaj, ako je možné, že sa voláš presne tak isto, ako tvoj hlavný hrdina? Potom si každý bude myslieť, že on si ty a to nie je fér! - opäť sa ho pokúsila inzultovať perom v pozícii ostreľovača.

  - A to je čo zas za otázku?!  Toto  mi skôr pripadá ako súdne pojednávanie a nie interview...- skúsil sa brániť, ale to, čo povedala, v ňom zarezonovalo a fakt sa na to doteraz nedíval takto. - Zdá sa ti, že on som ja? - spýtal sa teda sám.

  Prižmúrila oči, akože ide v duchu porovnávať, ale urazilo ho to. Nevadí.

  - Máš pravdu, podľa časákov je pravdepodobné, že žena vždy siahne po tom istom type chlapa. Čiže vy dvaja musíte mať niečo spoločné, čo ju na vás priťahovalo.-

  - To bude to meno. - skúsil jej ironicky napovedať, aby prestala s porovnávačkou.

  - Blbosť. Na svete sú stovky Adamov Goldov...- mrvila nespokojne perami, úplne odignorujúc jeho iróniu.

  - Fakt? A aká je asi pravdepodobnosť, že sa akurát dvaja stretnú - jeden ako autor a druhý ako hrdina jeho knihy? - tlačil ju k stene, nabehnúc teda na jej smiešnu hru, ale nečakal, že má otázku na každú odpoveď.

   - To je jasné. Za všetkým hľadaj ženu! Ja to vidím takto. Ona, to ako Belle,  bola tak buchnutá do toho prvého Adama Golda, že zámerne hľadala muža, čo sa bude volať tiež Adam Gold! - vyfúkla svoju teóriu.

  Opatrne sa oprel a premýšľal, kde spočiatku videl v tejto tu náznak inteligencie. Ona musela vygrcať aj zdravý rozum, chúďa.  
   - Potom prepáč, Lacey, ale bol by som radšej, keby si bola slepá, dievča. - nerozpakoval sa jej povedať rovno, čo si myslí o jej videní.
   - Ha-ha-ha! Ja viem, že som vás možno zranila, ale...-

   - Nijaké ale, prosím. Belle  nie je so mnou kvôli menu. Belle ma ľúbi. - proklamoval ješitne.   
 - Z tejto hypotézy je pravdivá iba veta číslo dva, a aj to len čiastočne, čiže: "Belle nie je so mnou..." - skoro na neho skríkla a v rovnakom móde pokračovala, trieskajúc sa po stehnách svojím blokom. - Akým právom si sem prikvitne, ukradne mi môjho chlapa a zmizne s ním ktovie kam?! Akým právom si dovolila mi po ňom vyštartovať, keď už on mal mňa?! Akým právom sa mi ty teraz škeríš do tváre a si totálne pokojný a vyrovnaný a sebavedomo si tu tvrdíš, "Belle ma ľúbi..." - pero vyletelo cez pol obývačky.

  Dívali sa svorne na jeho trajektóriu.

  - Ty si ju pozvala. - vrátil ju do reality.

  - Ako som mala vedieť, že môj Adam a ona... - skúšala sa so slzami na krajíčku obhájiť, ale nedarilo sa.

  - Ak ti to pomôže, toto som si už odžil. Ona žila v predstave, že je tvoj Adam už mŕtvy. Zistil som, že žije. Zistil som, kde bude a poslal som ju rovno tam. Netušila, kto ju tam bude čakať. Netušil som, či sa mi ešte vráti...- začal.

http://anazuz1.blogspot.sk/2015/05/rumbelle-postovne-uverovane-14-kapitola.html

...pred rokom a pol...

  Vtiahla sem s novým ránom a spravila ho sviatočným viac, ako dátum v kalendári. Tmolila sa opatrne, netušiac, že už dávno nespí, že túto noc vôbec nespal. Rozkladala cestou našklbané vetvičky nejakého  ihličnanu, prehovárajúc ich matersky, aby sa neondiali a rýchlo vyschli od srieňa, aby ich mohla trochu prizdobiť provizórnymi ozdôbkami z brniek do vlasov, farebných štipčekov a korálok, čo doma narýchlo vysypala z tajomnej truhlice detstva. Neboli to klasické vianočné ozdoby, ale aspoň mu o to viac budú pripomínať ju, hlavne, keď ku každej vlasovej lienke a margarétke podá patrične ľúbivý príbeh jej zrodu a náhlej premeny na provizórnu vianočnú guľu.

 Žmúrila oči a pery sa jej vlnili uspokojením a predstavou, aký prekvapený bude, keď to všetko uvidí. Ako bude prevracať oči a v duchu si mrmlať modlitby za prinavrátenie duševného zdravia na úroveň jej veku.

  Prekvapený už bol, že vidí ju. Tu. U neho. S ním. Pre neho. Jeho!

  Ziatiaľ...

  V hlave mu hučala lodná siréna, ale mal pocit, že na komíne sa  olúpava nápis Titanic.

  Snažila sa presvedčiť práve jednu z vetvičiek, aby držala na rímse krbu, keď už neodolal  a vtiahol jej pod paže, uložiac oťaženú, nevyspatú hlavu do rozpustených vlasov.

  Vymkla sa, neprekvapená už týmto ťahom a žmurkla, aby v mžiku zmizla v kuchyni.

  Nechala mu trasúce sa farebné korálky a rovnaké paže. A dych. A vnútro. A celého jeho samotného... akoby symbolicky, predzvesťovo  obraného o jej bytosť.

  - Náš Prvý sviatok vianočný...A tiež Prvý ako prvý... – niesla v oboch rukách akési suché vianočné pečivo, obozretne ho za jazdy vybaľujúc z mikroténového sáčku. – Mrzí ma, že som tu nebola...nemohla byť včera, na Štedrý deň. Ale dnes je aj tak väčší sviatok. Bude. Pozri. Sama som pomáhala otcovi. – hrdo mu podala tanier.

  V jeho strede trónilo perníkové srdce s polkou vlašského orecha,  pečením vnoreného takmer do cesta, akoby sa mozog prepadával do srdca a nakoniec zostane len čistý lesklý povrch. Čisté srdce. Čistá láska. Aké patetické. Deprimujúce v intenciách budúcnosti. Radšej rýchlo zatvoril viečka.

  Až teraz dostal bozk, aj zopár letmých pohladení, lebo zrejme premena jeho chalupy na vianočnú, podľa vzoru Santu, alebo skôr nejakého módneho salónu, sa zrejme ešte neskončila.

  - Prevoniame to tu. – komentovala šumiaci celofán na vonnej sviečke a hľadala pre ňu prechodné bydlisko.

  - Belle...- zašepkal, ale zvyšok sa mu zadrhol v suchých ústach.

  - ...aj čaj mám škoricový s vôňou klinčekov a s prímesou ibišteka. Daj variť vodu, spravíme si pohodlie a okoštuješ, aká som cukrárka. – štebotala a lietala z miesta na miesto, riešiac závažný dekoračný problém, či lienky a Hello Kitty budú ladiť s ryšavou sviečkou a plastovými korálkami ananásov a melónikov.

  - Belle... – pokúsil sa ju odchytiť pri najbližšom prelete nad hniezdom, ale márne. Ilúzia Vianoc musí byť dokonalá.

  - Belle! – tentokrát skríkol, ale ani to ju akosi nevyrušilo a nestoplo intenzitu jej kmitania po obývačke. – Belle, srdiečko, prestaň mi tu poletovať ako chorá vrana, a zavolaj taxík. – rýchlo vyklopil, čo mal na duši a čakal, kým a či to vstrebe.

  Pohliadla na neho, obzrela si ho dôkladne a pozorne, potriasla hlavou a pokúsila sa narovnať jednu z neidentifikovateľných figúrok, čo by inak visela dolu hlavou. Neprípustné.

  - ...že ty si sa prejedol toho vlašského šalátu z hypermarketu a teraz ti je ťažko?! Vo vaku mám Malox, to je ako čierne uhlie, to prejde. Odvykni si otravovať pohotovosť v takéto sviatočné dni! Každý má nárok na pohodlie, pokoj a tak... – vyriešila razantne a prakticky jeho pomyselné tráviace ťažkosti.

  To však už sám vytáčal taxislužbu a vrásky uprostred čela sa mu prehĺbili, akoby ich bol práve niekto vyťal krompáčom.

  Konečne si k nemu sadla a vzala mu voľnú ruku do svojej.

  - Fakt ti je zle?! – skúsila opatrne.

  Zložil a záporne krútiac hlavou odpovedal.

- Áno... – a len sa zostal dívať a vstrebávať jej krásu a zapisovať si ju a nádejať sa, že...

- Prečo sa na mňa tak dívaš? – nevydržala jeho zvláštny pohľad. Rozprával zvlhnutými očami a ona nemala dekódovaciu sústavu.

- Predstavujem si, aké to bude, keď tu nebudeš...- vyslovil ticho.

  Prekrútila celým telom, nielen očami, po jeho vzore.

 - Ale veď sme sa už o tom toľkokrát bavili. Prečo stále rýpeš?! Musím predsa robiť aj školu...a aj môj otec si zaslúži, aby som s ním trávila nejaký ten čas. – špúlila pery. – Prezradím ti tajomstvo, chceš?! – nahla sa k nemu a ovila ruku okolo jeho krku.

  To slovo mu neznelo príjemne. Tajomstvo. Tajomstvo? Tajomstvo! S týmto slovom zápasil celý zvyšok prebdenej noci a teraz ho vyzvalo sa súboj zas?!

  - ...zapísala som sa k otcovi do kurzu varenia! – hovorila spomalene, s takmer neskrytou detskou radosťou. – ...je to trápne, ako ma celý čas rozmaznával a neviem ani chleba vo vajci uvariť! Vieš, aký bol rád, že...no, že ma môže naučiť niečo zo svojho umenia? Aj keď, povedzme si pravdu, nie všetko, čo kedy ukuchtil bolo poživateľné. To zas až taký majster nie je. No, čo ty na to?! – zasvietili jej oči a tie jeho pohasínali každou sekundou, kedy sa blížil moment pravdy.

  - Aj ja...jedno mám. – začal opatrne, ale odhodlaný, že to musí von, nech by cena bola akákoľvek. I tá najvyššia.

  Ona sa usmievala. Predstavovala si škatule a v škatuliach menšie škatule a v tých ešte menšie až možno po zápalkovú a v tej...jéééj, aké prekvapenie, niečo ako snubný prsteň z vysušenej sedmokrásky. Napríklad. Ona sa usmievala.

  - Včera... som bol v meste. – nádych, výdych. – ...na rohu tých dvoch ulíc s malým barokovým kostolíkom. –

  Zvážnela. To ho zamrzelo. Nechcel ju priviesť do rozpakov. Usmial sa tentokrát sám.

  - Rozbil som mu hubu, aby si vedela, ale ospravedlnil som sa mu za to. – vyklopil, vidiac, ako od úžasu otvorila ústa. – Viem, že to bol len jeho syn, ale keď som videl, že si na ňom nalepená ako etiketa, neodolal som... – pritiahol si jej vyhúkanú tvár a zatvoril jej pery tými svojimi. Ako ťažko sa odliepalo, ale tie jej začínali čosi mrmlať, nedarilo sa mu ich presvedčiť a umlčať.

  - To si sa fakt tak strápnil?! To si sa nemohol ovládnuť, alebo...prečo?! Pochop...nevideli sme sa vyše poldruha roka. Sme len...poznáme sa. Priatelia sa môžu objímať, či...netušila som, že si taký žiarlivec...Ty si ma vlastne sledoval?! Špehoval! – mrnčala a vykutrávala priťažujúce okolnosti jednu za druhou, nakladajúc mu ako na bežiacom páse.

  - Ešte väčší! Belle! Ja sa nebudem o teba s nikým deliť! – vstal a zabodol ruky do zadných vreciek. Tvár mal neprístupnú, vážnu, ba až zamračenú. - Teraz nejde o Bae, Neala, či ako sa vlastne ten chlap v skutočnosti vôbec volá. Teraz pôjde len o teba! ...a možno o mňa. Aj keď sa obávam, že...-

  Pred oknom práve brzdilo auto privolanej taxislužby.

  - Máš tu odvoz. – vytiahol ruky z vrecka, aj s pripraveným papierikom v jednej z nich.

  - A to má byť čo? Ty ma vyhadzuješ? Veď som ti to predsa vysvetlila, že sme len priatelia. Medzi nami nikdy nič nebolo a ...ani nebude. Nemáš prečo na mňa žiarliť! Ja ťa...ľúbim. – pomaly vstala a natiahla k nemu paže.

  Lístok s papierikom sa mu roztriasol v ruke.

  Ako rád prijal jej objatie. Ako rýchlo ho naplnil a stisol neprimerane, až povzdychla. Ako nekoordinovane zrazu bežali paže po jej tele, aby nachytali čo najviac z tepla, o ktoré sa bál, že práve prichádza.

  V jednom momente sa odtiahol a natrčil pred seba zas lístok.

  - Toho chlapa, Neala, včera zrazilo auto. Sám som volal záchranku. Je na tejto adrese, v nemocnici. Ráno volali, že jeho stav je vážny. Zoháňali príbuzných, lebo...- nedokázal to vysloviť. Zreprodukovať celý odkaz. Povedať celú pravdu. A chcel. Musel. Inak to nepôjde. Nedokáže žiť s pocitom, ktorý sa mu snažil pred haváriou nanútiť on.

  Ona musí vedieť pravdu. Celú pravdu.

  - Niekto ťa tam čaká, Belle. Nevie o tebe, že prídeš, ale je tam a myslím si, že tvoja prítomnosť ho poteší. Musíš ísť, Belle. Choď, prosím. Ponáhľaj sa...Potrebuje ťa. Ja... –

  Navliekala si kabát a pritakávala mu.

  Zvesila aj ten jeho a vnútila mu ho.

  - Bez teba nikam nejdem! – rozhodla.

  Chvíľu váhal. Nehýbal sa. Dával si pre a proti a nenašiel aj tak nič, čo by mu zaokrúhlilo prijateľný výsledok.

  - Nemyslím si, že je to dobrý nápad. – oponoval.

  - Ty, nemysli vôbec. Pôjdeš so mnou, alebo nejdem nikam! – naliehala. – Sme pár. A ja ti dokážem, že to s tebou myslím vážne. Budeme všade chodievať spolu, aby to každý videl a pochopil! A ty nemusel žiarliť...A rozbíjať hu...ústa chudákom, čo sa len snažia pomôcť. Čo ak si ho práve ty rozrušil tak, že vbehol pod auto?! Máš ty vôbec svedomie?! Mal by si sa mu ospravedlniť. Ideš so mnou! - vysvetľovala.

  Ako dobre sa to počúvalo. Aj keď to boli tvrdé výčitky...

  Ako rád by tomu veril.

  Ale v podstate má pravdu. Čo získa a čo stratí, ak bude tam, keď sa stretnú?! Rozhodnuté. Ide...

 ...aj keď... má čo stratiť...  

    - ...ale vrátila sa. K tebe.  - vážne prikývla jeho spomienkam, ale akosi jej to nevlievalo nádej na vlastný pokoj.

   - Vtedy hej...-  rozfúkal jej ju úplne.

  Bála sa opýtať. Bála sa položiť ďalšiu otázku ohľadom "teraz".  Interview skončilo...

domiceli