RUMBELLE - Iba každá druhá II. - 20. kapitola

RUMBELLE

Iba každá druhá

2. séria

20. kapitola

Papierová

XX.

    Premokol. Do nitky. Oblečenia mu nebolo ľúto, bolo cudzie, ale vlastného tela hej. To mal rád. Dostalo zabrať vodou, studenú sprchu v jeho byte už nerátal, šprintom aj prekážkovou dráhou na nástupište, odkiaľ sa vlak stále nemal k odchodu, kvôli nepredvídaným potiažam na trati. O nepredvídaných potiažach už nechcel počuť ani slova. Vytriasol do chodbičky zvyšky dažďa z bundy a znechutený ju zavesil k náprotivnému oknu v kupé, ktoré našťastie zívalo prázdnotou. A asi aj bude. Koľko ľudí už prešlo okolo, ale vidiac jeho, len sa zaškľabili a pokračovali ďalej. Väčšinou ku kráskam si ľudia ostýchajú prisadnúť. Ale to bude tými nemožnými handrami. Kto už dnes nosí košele a obleky. Trochu sa zamyslel a predstavil si samého seba s kravatou. Nepredstavil. Nešlo to.

  - Prosím, mohli...by ste mi pomôcť? - pokúšala sa mladá žena vystrčeným zadkom udržať otvorené dvere sústavne sa jej natruc zasúvajúce, aby sa dnu pretlačila s detským skladacím kočíkom a nákladom v náručí, čo nemal v úmysle jej situáciu uľahčiť a dosť výrazne protestoval, asi proti celému svetu. Podľa intenzity celkom určite.

  Jasné, že mu nenúkala uvrešťaný batoh, tak sa chopil kočíka a obrovskej príručnej tašky a nasťahoval to všetko dnu.

  Dvere zašušťali, žena si prestala všímať príručnú batožinu a pritúlila si krikľúňa. Použila nejaké zaklínadlo a bolo ticho. Päť sekúnd.

  - Hovorila som ti, aby si trčala doma v tomto nečase! - vtrhla do pokojnej domácnosti v kupé staršia žena, zmoknutá a naštartovaná.

  Škvŕňa spustilo ďalší protest.

   - Ak ti ochorie, potom sa nečuduj... Nie, nie je tu voľné miesto! - osopila sa na akúsi dávku študentiek, čo sa tiež chceli nasťahovať.

   Najradšej by sa dal vyhodiť tiež, ale jeho si nikto nevšímal, navyše baba zatarasila celú chodbičku ďalšími obrími taškami.

  Aj vlak pocítil ten náklad a s ťažkým fukotom sa konečne rozbehol.

  Trochu ňou myklo. O niečo menej ako pred chvíľkou, keď začula plakať dieťa. Na niektoré zvuky sú ženy akosi citlivejšie. Skúsila rozpoznať druh plaču. Spomenula si, ako ju to Ashley učila. Ako dobrá krstná mama...  na všetko kašľala. Po krste ju bola zo dvakrát pozrieť a zhaslo to. Ak si dobre spomína, aj pri prvej návšteve v pôrodnici mala iné starosti, ako ochkanie, mniaukanie a ťuťkanie nad bábätkom.

...pred pár rokmi...

http://anazuz1.blogspot.sk/2014/03/mr-gold-stvrta-ii-123-kapitola-dvaja.html

Za presklené lietačky ich aj tak nevpustili. Komando ďalších sestier nerešpektovalo priepustku recepčných, ale na doprosovanie, Ashley aspoň ohlásili.

  Pritláčajúc mäkké papuče, akési plyšové tlamy neidentifikovateľného zvera, o liatu podlahu, opierajúc sa jednou rukou o stenu, druhou strčenou takmer po lakeť vo vrecku fialkového županu  pridržiavajúc si spodok stále uboleného brucha, pomaly sa k nim presúvala spolužiačka. So zvláštnym, smutno-krásnym úsmevom na vyčerpanej tvári.

  Hoci porodila už pred pár dňami a jej telo bolo mladé a v jej veku aj pripravené, predsa len, krehká konštrukcia, vystresovaná neprajným okolím znášala pôrod dosť zle.

  Videla mu za vráskami, že v tom ohavnom vyprašivenom, iste erárnom  župane, čo sa poobtieral už o desiatky rodičiek z celého mesta a papučiach  z pyskov anglických boxerov si svojvoľne drzo predstavuje ju. Striasla sa a keď sa ju pokúsil nenápadne prichytiť za studené prsty, vyšmykla sa mu a skryla dlane pod pazuchy. Zneistená tým, že netušila, ako sa k tomu stavia.

  - Vyzerá taká krehká, ako z cukru. – prilepila Mulan svoje žlto-snedé ruky o sklo a ešte viac prižmúrila oči.

  - Hovorí sa: ...z hovna zlepená, moja! – opravila ju Ruby a škrabkala sa za uchom, hľadajúc tam asi niečo, čo by ju donútilo usmievať sa aspoň z diplomatických dôvodov.

  - Ste trapky, baby! – zahamovala ich Emma a hoci si pramálo pamätala z onoho dňa a dní po ňom, k Ashley nepociťovala súcit, ani ľútosť, práve naopak, bola na ňu hrdá, tak, ako bola pred jedenástimi rokmi hrdá na seba za privedenie potomka na svet.

  Ale tieto tomu aj tak neporozumejú...Zbytočná námaha.

  -  A nie, že sa jej budete pýtať dajaké debiliny! – prízvukovala im preventívne.

  - Ako čo napríklad? - naivne sa k Emme otočila Aurora, mysliac svoju otázku smrteľne vážne, poznajúc sa detailne, že jej mozog iste vloží do rečového centra niečo dobre trápne a nevhodné.

  - No, či to bolelo a koľko hodín sa zvíjala v kontrakciách, či sa roztrhla, či ju zašívali, či jej dávajú horúce metadonové injekcie, aby prestala krvácať, či ju nemuseli po zašití cievkovať a nemá zahnisané zapálené bradavky ...-

  - Drž hubu! – drgla jej Ruby do ramena, druhou rukou podopierajúc práve omdlievajúcu Auroru.

  - Tak nech sa opýta, ako udrží vložku medzi nohami bez gatiek! – uzavrela urazená Emma.

  Gold sa vystrel a zažmurkal do strán, či niekde nie je dáka voľná myšia diera. Pochopil, že návšteva prvorodičky s tlupou jej kamarátok zrejme nebol najšťastnejší nápad a pevne veril, že sa s Bellou k nemu a jeho obsahu, nebudú viac vracať.

  Neušiel však. Hlavne nie Ruby.

  - Sklapnite, lebo chudákovi pánovi profesorovi sa už dnes z vašich blbých rečí nepostaví...- triasla hlavou ako baran pred útokom.

  No, nepomohlo mu to veľmi, cítil sa ešte trápnejšie.

  Teraz myšiu dieru hľadala aj Bella.

  Našťastie Ashley už pri dverách vysvetľovala službukonajúcej sestričke, že bude vonku len dve minútky a prikyvovanie slečny v čepci zrejme znamenalo, že o chvíľu sa dotasí s mrnčiacim balíčkom vyzdvihnutým z izby pre novorodencov.

 Ruby sa konečne vyškerila od ucha po ucho. Mláďatká ju vždy fascinovali a bolo jedno či ide o tuleníka, hrošíka, malú ondatru, alebo Ashleynho syna.

  Od radosti zatlieskala a zopár dievčat sa fakt vážne zamyslelo, či to po nej majú zopakovať, keď sa konečne otvorili dvere a pretiahla sa cez ne zvláštne, akousi zmesou mlieka a kamiliek voňajúca mladá žena.

  - Božinku, nestojkajme tu, Ashlinka, poď si niekde sadkať, chúdiatenko moje. – vrhla sa okamžite na ňu úslužná Aurora.

  - Drbká ti, dievčatko?! – usmernila ju Ruby.

  - Jáj, ty nemáš gaťky, však?! – skormútene sa zatvárila Aurora v roli chodbovej hostiteľky, na čo Ruby s Emmou skoro vybuchli do rehotu.

  Našťastie ju Ashley brala tiež s rezervou.

  - Nejde o to. Nesmiem ešte sedieť a štichy dosť pichajú...navyše o chvíľu vám donesú ukázať maličkého a potom musím ísť kojiť. Strašne ma už bolia prsia. Mám ich ako dva balvany, pozrite...- bez zábran odklopila časť županu a hrdo ukázala svoje naliate pýchy, s bradavkami ako gombíky, teraz väčšie ako tie Ruby.

  Konečne niečo, čo sa aj triednemu na návšteve páčilo, napriek tomu, že to zostalo skryté za anjeličkovou, vpredu až po pás rozopínateľnou erárnou košeľou.

  A potešilo ho aj to, ako sa Bella neovládla a v jej pohľade jeho smerom zračila sa očividná žiarlivosť. Ješitné ego mal pofúkané, už túto návštevu dajako v zdraví prežije.

  Bla-bla-bla...reči sa niesli chodbou obaľované chichotom, potom bolo ťuťuli-muťuli, však je len sladučký a dojaté spolužiačky, pevne rozhodnuté rodiť buď hneď zajtra alebo nikdy, sa pomaly porúčali. Treba urýchlene ísť rozchodiť dojmy a najlepšie v babičkinom bistre zapiť pojmy ľadovým čajom s nejakou tou tajnou, pocit ženského údelu povzbudzujúcou ingredienciou.

  - Baby, už musím...- snažila sa ich rýchlo vypoklonkovať aj ubolená Ashley. – Pán profesor, môžete ešte vy, na chvíľočku? – pribrzdila len Golda.

  Pozrel prekvapený. Bella začala cúvať, ale Ashley stopla aj ju.

  - Viete, chcela by som vás...vás oboch o niečo poprosiť. Som veriaca a ...tento hriech mi moja rodina zrejme nikdy celkom neodpustí...a ja by som chcela, aby malý mal...skrátka...pôjdete mu za krstných rodičov? – usmiala sa placho. – Veď ho mám...len vďaka vám dvom... – doložila vážne.

  Prikývol a rýchlo sa spamätal, vytasiac svoj darček z vrecka kabáta.

  - Nepravý drtený losos...nezabudli ste...- zašepkala a uvoľniac si jednu ruku spod maličkého,  oblapila ho okolo krku, silno sa k nemu z vďaky pritisnúc.

  Cítil aj cez perinku teplé krehké telíčko svojho budúceho krsniatka a zostal tak nejak namäkko.

  Odtiahol sa a zdvihol jej bradu.

  - Toho „pravého“ pre oboch, musíš nájsť ty. A ty to zvládneš, Ashley! – prešiel pohľadom po spokojnej zmraštenej tváričke drobca stiahnutého v perí a so stisnutými perami zachytil očami Bellu. Ako vždy na pokraji dojatia...

  Je taká nežná, zraniteľná a...moja!

...práve teraz...

  Plače sa striedali s pauzami ticha. S rukou na bruchu sa skúšala odosobniť a na nič už nemyslieť. Prázdny žalúdok však zle spracovával cestu vlakom. Aj keď bol prázdny. A zase plač...

  Spotená mamička sa snažila udržať batoľa na klzkom koženkovom povrchu a nevystavovať ho dlho nepriazni vonkajších vplyvov, najmä svokrinho dohovárania, ako už po stovkách jej viet pochopil, o koho ide. A čudoval sa mladej, že neokomentovala ani jednu z nich. Totálny ignor. Asi jediné možné riešenie, ak nemáte voľné päste.

    Grimasami sa bavila s nemluvňaťom a pokúšala sa ho konečne doprebaľovať.

  Chudák malý, vie sa vcítiť do jeho kože... prebleslo mu trochu cynicky mysľou, vidiac, ako mamička s úsmevom balí zakadenú plienku do úhľadného balíka a ...nevie, čo s ním.

  - Prepáčte, pane, boli by ste taký láskavý a vyniesli to von na toaletu? Majú tam väčšie odpadkové koše. - usmiala sa na neho.

  Poslušne vstal a zhrozene sa ujal páchnucej kôpky, čo pripomínala loptu na rakby. Iba matne.

  Nespravil však ani krok, lebo z vedľajšieho kupé s rukou na ústach vytrielila žena.

  Nutkanie na zvracanie ju prešlo, keď zbadala, komu stojí zoči-voči.

  Spomalene zosúvala ruku z pier.

 - Ty čo tu robíš? - vyšlo z nej automaticky.

 - Prebaľujem, čo nevidíš? - preložil náklad z jednej ruky do druhej a natrčil pred ňu.

  Opäť ju naplo. Zvrtla sa a v zrýchlenom móde pokračovala opačným smerom.

  - Hej, Belle, kam utekáš?! Ťažko na cvičišti, ľahko na bojišti...- skúšal zažartovať, ale v tom momente mu došlo, že ona... asi...

 - On neklamal?! -

  Pritlačil prsty, pozabudnúc, čo drží v ruke, do lopty, ale toto nebola antistresová pomôcka, skôr menej kvalitná papierová...

  S hrôzou sa díval. Na ruku a pred seba, na ruku a pred seba, na ruku...

 - Belle!...Hej!... Som v tom až po uši!...Belle!... Pomôž mi! - rozbehol sa jej smerom.

domiceli

...a to je koniec tohto fanfiction...

Ďakujem za prečítanie...

...pokračovanie v inom leveli... :-)

RUMBELLE - Iba každá druhá II. - 19. kapitola

RUMBELLE

Iba každá druhá

2. séria

19. kapitola

Ľanová

XIX.

    S nohami pod bradou, aby sa nemusela inak zahaľovať, ho poslušne čakala uprostred postele. Kútikmi úst jej stále cukalo. Aj on sa niekoľkokrát márne pokúsil presvedčiť dvere, aby zostali zatvorené, jednoslovne, ale patrične tvrdo, počastoval strhnutú tyč zašprajcovanú cez chodbu a zvýšená námaha potrebná pri prekračovaní zvláštne páchnúcich kôpok znemožnila mu vstup do kúpeľne, aby si aspoň umyl ruky prv, než...

  Prišlo jej to vtipné. Také trpko-smiešne vzhľadom k celkovej situácii. Nemohla za to.

  Prebrodiac neútulnú krajinu svojho kedysi nádherného bytu, ignorujúc, zatiaľ, globálne dopady jeho rabovania akýmisi barbarskými kmeňmi, ktorých časť sa mu práve, síce za úplatu, podarilo zatlačiť za vchodové dvere a druhú mienil zatláčať kdesi inde, dopracoval sa konečne do vytúženej Stredozeme.

  - Vieš si predstaviť, ako...tamto... zakladá rodinu a stará sa...-

  - Ty sa nestaraj! - stopla jeho príhovor hneď vo verajách, rozplietla sa a ostentatívne vzpriamená, polonahá dlhými krokmi opúšťala barikádu rozhádzaných paplónov a podušiek, s cieľom opustiť bojište, kde sa schyľovalo k slovnej bitke.

  Pochopil veľmi rýchlo, že jeho vnútorné pochody, s ktorými by sa rád zdôveril sú pomerne chúlostivé a absolútne nevhodné na rozpitvávanie s polonahým dievčaťom, čo sa  o chvíľu opýta, či jej nepožičia svoje veci, aby mohla odísť. Nie, nepožičia. Rozhodol sa.

  Vrátila sa, obliekla košeľu a mlčala.

  Chápal, čo mu vraví. Mala úplnú pravdu.

  Našiel ju umývať riad. To by mohol byť dôvod na nepodľahnutie panike. Chopil sa utierky a tváril sa, že chce pomôcť.

  - Nechaj to odtiecť. - navrhla a vzala mu ju. 

  Ale usmiala sa. Tak krásne sa usmiala, až mal chuť si ju pritiahnuť, ale ešte väčšiu nedotýkať sa jej a len vstrebávať ten plachý úsmev.

  - Sám to nezvládnem všetko opraviť... - nadviazal.

  - Ak mi vrátiš mobil, mám tam kontakty na tých robotníkov, čo opravovali byt nad kníhkupectvom. Boli od fachu. Všetko na kľúč. - oprela sa o linku s rukami za chrbtom.

 - Ten kľúč nie  je najdôležitejší... To skôr zámok. - zamračil sa smerom k vchodovým dverám.

  Zahryzla do spodnej pery.

  - Myslela som, že sa už vraciaš, vybehla von a ...on za mnou a plésk. Bolo to. Vravel, že sa mu to stáva bežne, že to zvládne...otvoriť. Zvládol. Len...trochu už nejdú zavrieť. Skúšali sme iným kľúčom, ale zalomil sa...asi...- opatrne pozorovala, čo priznanie spôsobí.

  Iba sa usmial.

   - Ach tie kľúče... -

   - Ako to myslíš? - s obavou si spomenula, ako jej nechal tie svoje vtedy na schodoch, aj ako mu ich vrátila, lebo mali spoločnú cestu...

  - Hovorí sa, že ak vám aj žena dala kľúč od svojho srdca, nemáme to  my muži preceňovať, lebo zajtra môže pokojne vymeniť zámok. - žmurkol a pokračoval. - To mi napadlo hneď, ako som prišiel. Pokus o výmenu zámku, zalomený kľúč, rozhádzaná posteľ, iný chlap v mojom kresle... - zveličoval a bol rád, že vytiahla ruky spoza chrbta a zas ich radšej ovíja okolo jeho krku.

  - Debilná paralela, nemyslíš? To skôr ja by som si mohla čo-to domýšľať ohľadom jedného pána a jednej slečny, ktorí záhadne zmizli jednej noci...- už špúlila pery.

 - Niekedy nezáleží na tom, čo robíme, ale na tom, čo nerobíme. - dotkol sa jej nosom nosa, aj keď poriadne riskoval, ak zistí, že je mäkký.

  Uverila mu.

  - Už odtieklo, môžeš utierať! - vyvliekla sa z neho a podala mu späť utierku na riad. - Ja vyvetrám periny, mohli by sa večer zísť. A dám prať. Potom behnem po tie čísla na majstrov. To ako si mohol nechať môj mobil tam?! ...a aj tú tyč v kúpeľke opravia, ale...tebe sa fakt páči ten hnusný pogumovaný záves? Je to... neestetické a uznaj, pred kým sa tu chceš skrývať? - skúsila ho nenápadne presvedčiť o svojom názore.

  Príjemne sa počúvalo, ako sa vlastne zabývava. Nenápadne, ale jasne.

  Asi jej to dovolí.

  Vždy mal slabosť na ženy, čo sa ho pokúšali vytiahnuť z konzervatívnej stariny zvykov, čo ho požierala a pretvárala na nevrelého, uštipačného a nápadového. Len, aby to dnes vyšlo. Poprial si s  trochou nostalgie.

...pred pár rokmi...

http://anazuz1.blogspot.sk/2013/07/

   Vošiel do obývačky a zažal bočné svetlo. Konečne si mohol sadnúť a uľaviť nohe. Mal chuť sa ohriať aj zvnútra, pohľad ho stále ťahal k baru, ale ovládol sa. Natiahol obe nohy, zaklonil hlavu a prižmúril oči. Chcel to skúsiť s nejakou tou mantrou, ale prvé, čo mu priniesli myšlienky, boli tóny valčíka...Vpustil ich.

  

  Vplávala mu do nich ticho kladúc nohu pred nohu. Aj tak ju zachytil podľa vône a prievanu, čo rozštrngal kryštáliky v lustri.

  - Zase nie ste prezutá, slečna Bella French! Raz vám dám vyskúšať, ako ťažko sa tepuje ten perzský koberec...- podoprel si hlavu o stôl.

  - Raz tu bude aj tak plávajúca podlaha...ale tie prezuvky ma mrzia. Fakt som zabudla... Navyše sa tieto topánky tak ťažko vyzúvajú...- vyhopla na stôl, bezprostredne, ako v triede na lavicu a tiež natiahla nohy, vystaviac mu na obdiv oné skvosty obuvníckeho priemyslu.

  Naoko ležérne siahol na mašľu a potiahol. Poddala. Siahol na druhú...tiež. Topánky sa zošuchli z nôh ako podťaté.

  Zošuchol sa k nim a vzal jej bosé nohy do dlaní. Chveli sa, ako jeho ruky.

http://anazuz1.blogspot.sk/2013/08/mr-gold-stvrta-44-kapitola-rolnickova.html

1.

   Všetko mäklo. Vonku odmäk sneh menil na matnú čľapkanicu, čo fotografovala podrážky obuvi a pridávala zo dve-tri čísla navyše. Soľ mäkko kreslila miniatúrne biele kopce po obvodoch a maximálne sivé oblaky na nartoch, čo sa zázračne objavovali pri ostrej viditeľnosti vždy ráno, v závislosti od ceny drahých koží, po čižmách, keď sa každý najviac ponáhľal a nebolo času na handrovú turistiku. Tak sa horské panorámy miešali s mestskou architektúrou.

  Aj premrznuté nosy mäkli. Nekrútili sa nechuťou.

  Koniec-koncov, blížili sa vianočné prázdniny. Konečne voľno. Obžerstvo. Filmové rozprávkové klasiky, pregýčované ochody, ulice aj  byty a hlavne darčeky.

  Akcia s náhodným obdarovávaním v oktáve prešla. Aj prebehla. Od  mega strúhadiel na ceruzky s plávajúcimi kačičkami, cez jogurt hodinu pred zárukou až po čaj vo forme z biologického depozitu odcudzeného herbáru sa objavilo v triede kadečo. Vstupenka do  ZOO v Leroyovom komposte za školou, fotokoláž riaditeľky s Pichaču...strarostlivo zabalené tlačidlá  osem a mriežka z predpotopného mobilu.

  Niektorí hrali na Ježiška. Nechávali si prekvapko až na Štedrý deň, iní boli radi, že darček bol požuvateľný a ukončili jeho trápenie rovno na poslednej hodine.

  Predprázdninovej triednej anarchii sa už nedalo zabrániť.

  Tváril sa, že dokáže v tom hluku uzatvárať triednu knihu a bol rád, že nemusí z jej stránok celý čas dvíhať oči a hľadieť, ako si Gaston neónovým darčekom s nápisom permanentná fixka lakuje nechty na nohách a Mulan naťahuje hokejový suspenzor na hlavu. Asi slovník cudzích slov je pre nich rovnako neznáma veličina ako cudzokrajne znejúce názvy ich darčekov.

  Pokojne škrtal jednotlivé kolonky a zrátaval vymeškané hodiny a len občas s povzdychom pozrel na tučnú knihu s názvom Analytická chémia, čo knihou ani nebola. Nosil ju so sebou a dnes zas premrhal šancu zbaviť sa jej...Mäkol.

2.

  - Bella, Bella...počkaj ma ! Ešte skočím na vecko... Na, podrž mi kabát so šálom.... – napadla ju Emma odzadu a nánosom vecí zabezpečila, aby jej nezdúchla pred školu a skratkou domov, ako to v poslednom čase mávala vo zvyku.

  Pozerala na ňu spoza kopy hrubých zvrškov ako mizne v bočnej chodbe.  Otočila sa chrbtom a oprela o stenu. Začínalo jej byť teplo, celý deň bol jeden veľký chaos a jediné, na čo sa tešila, bola jej vlastná detská izba a nejaká tá hudba k tomu. Vyhrabe starý Nightwish a poprosí Tarju o pár slov do duše.

  Prižmúrila oči a snažila sa odfiltrovať hluk.

  Stál opäť už hodnú chvíľu meter od nej a nemal odvahu ju osloviť. Pozoroval jej chvejúce sa viečka. Videl aj to, ako si občas zahryzla zvnútra do spodnej pery. Povzdychla.

  Cúvol, akoby to vyčítavé povzdychnutie patrilo zrovna jemu.

  Prehodila ťažký kabát na druhú ruku a všimla si ho. Ustrnula.

  Pohľady sa im stretli.

  Odlepila sa od steny.

  - Ja...- začal neisto.

  - Potrebujete si aj vy odskočiť a mám vám podržať všetky tie knihy? – pozrela na neho prísne zospodu.

  - Nie! Vlastne áno. Túto jednu. – vysunul z kopy Analytickú chémiu a podával jej ju.

  - Zdá sa vám, že som nekompletná, alebo vás baví ma sústavne strápňovať?! – vyprskla nahnevane.

  - Nie, nie, nie, prepáč. Myslím to vážne. ..Je to darček. Pre teba. – doložil tichšie a skúsil letmý úsmev. 

  Mäkol.

  Vytočilo ju to.

  - Ja od vás nechcem nijaké darčeky, pán profesor! Je mi jasné, že možno kvôli tomu na polroka prepadnem z chémie, ale kaziť prázdniny bifľovaním si nemienim. A ak mi chcete vnútiť nebodaj doučovanie, nechajte si zájsť chuť dupľovane! To už dám prednosť komisionálke pred vami! – spustila marš.

  - Je to ...iba darček. Malý... Nie je to to, čo si myslíš, že to je. – opovážil sa parafrázovať vetu, ktorá ho mohla potopiť.

  Trhla ňou. Ale pochopila z nej, že už vie zrejme pravdu. Je jedno či od Emmy, či rovno od Gastona. Aj to, že ho to...asi...možno...pravdepodobne mrzí. Hnev z nej to však nevytiahlo.

- Nerozumeli ste?! Od vás už nechcem nič... Len pokoj! – odpovedala vzdorovito, ale tichšie.

  Nevzdal to hneď. Pozeral na ňu.

  Dych ju prestal počúvať. Chvíľu to vydržala hľadieť mu do očí, potom pokývala záporne hlavou a radšej zarazila oči do podlahy.

  Položil sklamaný škatuľu vytvorenú z obalu na encyklopédiu chémie na horné skrinky a hoci chcel ešte toľko toho povedať, iba sklonil hlavu a pomaly odchádzal.

  Hľadela na jeho chrbát a bolo jej tak všelijako.

  - Pán profesor...- zavolala.

  Zmeravel. Dobre počul? Naozaj to vyslovila? Zastavila ho...

  Neisto sa otáčal. Očakával najskôr, že tú škatuľu hodí po ňom...

  Vytiahla čosi z tašky. Dlho na to pozerala stále váhajúc, nakoniec vykročila k nemu.

  - ...toto je zas pre vás... Šťastné a veselé... – podala mu úzky plochý balíček pedantne previazaný stužkou. 

  Viac nepovedala. Ani na neho nepozrela. 

  Rýchlo odišla vyhľadať Emmu.

  Stál a mal pocit, že o chvíľu dôjde k štartu medzikontinentálneho raketoplánu do vesmíru za prítomnosti všetkých hláv všetkých štátov a vôbec... Prstami hladil lesklý neutrálny papier a bolo mu jedno, čo skrýva.

  Hlavne, že bol od nej. Bol od nej. Od nej. Od nej.

http://anazuz1.blogspot.sk/2013/08/mrgold-stvrta-45-kapitola-odmak.html

   Konečne doma. Síce to tu ešte nevonia ihličím. Zrejme zas len nejaké pichľavé opŕchnuté vetvy našklbe v záhrade a hodí do vázy na stôl v obývačke, aby mal pocit, že sú Vianoce, ani pečivom, to sa skočí do supermarketu po hotové, ale teplo a ticho a pokoj svätý tu už sú.

  Zbavil sa bagandží aj vlhkého kabáta. Potom sa k nemu vrátil.

  Z vnútorného vrecka opatrne vybral darček.

  Držal ho v rukách a bolo mu samému smiešne, že vyzerá ako dohladovaný, uzimený miništrant s oblátkami na korodujúcom podnose asistujúci velebnosti, zúfalo hľadiaci na to tenké papierové cesto povystrihované do koliesok, ktoré sa jemu robili od hladu pred očami. Ťažká služba... Nerád spomínal na tie časy. Rád si spomenul na tú chvíľu, keď mu ho neisto podala. A znova a znova.

  Až teraz sa začínal obávať, čo vôbec nájde pod vrstvou hodvábneho papiera. Venovanie žiadne. Vizitka žiadna. Pozdrav žiaden. Možno vo vnútri. Úfal si.

  Položil ho na stôl a sadol si. Táto chvíľa si vyžadovala sústredenie a určitú...Dosť.

  Pretrhol šnúrku a rýchlo odstránil dve vrstvy papiera. Starostlivo balené.

  V rukách držal tenký pásik, na vrchu s kovovým krúžkom, ktorý sa postupne roztváral do vejárika. Každá ďalšia vrstva bola tmavšia a sýtejšia. Imitácia dreva...zatvoril oči a so smiechom zaklonil hlavu dozadu, neveriacky v ruke presúvajúc stále tam a späť jednotlivé vrstvy darčeka. Na zadnej strane pečiatka s IČOm, DIČom... MARCO and syn.  Vzorkovník plávajúcich podláh.

  Vybavil sa mu ich nedávny dialóg...

  To bude otvárať oči, keď rozbalí ten môj...

  Znova sa rozosmial a bolo mu...tak nejak... Šťastné a veselé...

 

  Otvárala oči. V rozbalenej škatuli umne ručne zostrojenej tak, aby zvonka vyzerala ako veľká kniha s príhodným názvom Analytická chémia, ležali v bielom šušťavom papieri dve zlatožlté papuče s obrázkom a nápisom v nejakej hatlapatlančine, jednoznačne však vyjadrujúce pojem : môj domov.

    Vybavil sa jej ich nedávny dialóg...

  To bude otvárať oči, keď rozbalí ten môj...

  Rozosmiala sa a bolo jej...tak nejak... Šťastné a veselé...

...práve teraz...

- Máš už nejakú predstavu, ako strávime vianočné sviatky? -  dýchol na tanier, aby sa mu ľahšie leštil.

  Vypleštila oči. Kde sú ešte Vianoce a kde Dubov Diel?!

  Potom sa jej oči rozosmiali. Aj ústa.

  Obom.

domiceli