RUMBELLE - Akty "X" GOLD, Zberačka nádejí 36. kapitola

AKTY „X“- GOLD

Zberačka nádejí

XXXXIX.

      Je mi jasné, že jej pripadám ako mechom udretá. Aj pohľad žaby z prachu dávam autentický a vierohodný. Stále nie som stotožnená s tým, že som polovičkou plánu a v konečnom dôsledku tu asi pôjde iba o mňa. Kto sa im prosil o túto láskavosť?!

   Možno nevie čítať myšlienky, ale dešifrovať môj výraz tváre jej problém nerobí. Spod prižmúrených očí sa díva do tých mojich a sarkasticky dvíha kútik úst.

   - Mala som ťa zabiť, kým som mala tú možnosť. -

   - Prečo mám pocit, že aj teraz ju máš? - preprskne mi nielen hlavou ale aj ústami.

  Toto nie je Lili. Kedy sa tá mŕtva žaba prerodila na hnusnú ropuchu, čo si dovolí do mňa skákať?! Neznášam ju! A to som mala tendenciu ju celý život iba ľutovať...

   - Stále mi neveríš, však? Nečudujem sa ti, Belle. Nedala som ti veľa príležitostí, aby si... videla moju lojálnosť...voči... vám! Dvom! - zasŕka bolesťou. - Toľkokrát som si priala, aby som ďalšie kvety šla kupovať na tvoj hrob... - sekavo skúša spoveď medzi návalmi a milosrdnými pauzami.

  - Nenamáhaj sa. Viem to odjakživa. Mám ťa v zuboch obdobne.  Ak ťa to poteší, zbalila som ho len preto, aby si ty žiarlila, že ja na to mám. - obzerám sa potuteľne na Adama, ale nervózne, prudkými pohybmi odokrýva s doktorom všetko navôkol a ponurá miestnosť sa razom nečakane mení na špičkovo vybavené laboratórium. Nič proti, keby som jednou z pokusných krýs o chvíľu nebola ja sama. Našťastie ma nepočul. Dúfam.

  - ...klameš, ty trapka. Všetky sme boli do neho buchnuté... všetky rovnako. Ale ty si mala... šťastie! Neznášam ťa! - skúša sa usmiať, ale len cerí zuby.

  - Vyškriabeme si oči hneď? - skúšam žartovať, ale, že nemiestne, mi dopína až po chvíli. Vzhľadom k tomu, čo ju čaká...

  Doktor ma odsúva a Adam ťahá k sebe.

  - Mohla by si prestať, Belle. - šepká, ale radšej sa na mňa nedíva.

  Sám má na rováši dosť hnusných slov, čo jej za posledný čas venoval a najnovšie skutočnosti mu na pohode asi veľmi nepridávajú. Takých je tu viac.

  - Bojím sa. Čo je na tom čudné, že mám obyčajný, sprostý, normálny strach! Nejdem do toho! Chcem ísť preč. Domov! Adam, poďme... - vešiam sa na neho a upokojujem sa rozčuľovaním.

  - Nie, nechceš, Belle. Rovnako, ako ja, Lili... si aj ty uvedomuješ, že... musíme to aspoň skúsiť. Prešli sme tak dlhú cestu. Nie, nebudem ti tu filozofovať o morálnej povinnosti či nejakej drbnutej obeti pre ľudstvo. Musíme to spraviť len kvôli nám. A kvôli nej... - pozrie na mňa tak, ako sa díval na ňu, kým bola ešte krpcom so zababranými rukami.

  - Vždy si mal pre ňu slabosť. - špúlim pery.

  - Ty žiarliš... -

  - Pch... nemám na koho...- puchrím sa a prskám ako marcový jež.

  Opiera si čelo o to moje. Smrdí ako pes. Potí sa a očividne nevie kam z konopí. To tu zas musím byť silná len ja?! Nie som! Stále sa bojím rovnako... Stále. Bojím a bojím!

  - Je čas. Budem potrebovať asistovať, potrebné veci sú tam za plentou, hlavne sa riadne umyte pán Gold. Riadne... - dáva doktor pokyny, ale je mu jasné, že napriek špičkovému vybaveniu nám nad hlavou stojí infekcia s riadne nabrúsenou kosou.

  Lili sa zvíja a zdá sa, že vo fáze pokoja upadá už do mdlôb. O chvíľu sa tam dopracujem aj ja. Mala som si vziať viac fliaš z tej komory...ako predanestetikum.

   - Nebudem sa vyzliekať pred iným chlapom! - skúšam ešte chvíľu idiotský štýl obrany.

  - To nie je chlap. To je gynekológ. - pokojne vysvetľuje Adam bublinám v umývadle a rajbe si akousi kefou ruky až po lakte.

  - Budem sa ti hnusiť, ak to... budeš vidieť... nikdy som nechcela, ani aby si bol raz pri pôrode...- trepnem bezhlavo a prúd vody steká do umývadla mimo rúk. Spomalene sa narovnáva. Ten smutný psí pohľad si mohol nechať. Obaja vieme, že ja a on a pôrod by nikdy nepripadli do úvahy.

  - Pripadám si ako krava. - zadriem.

  Rozhodí mokrými zamydlenými rukami.

  - Ani ja som nechcel byť býkom a podstúpiť stupídnu insemináciu! Alebo by ti bolo príjemnejšie, keby bola pravda to, čo sme si mysleli? ... že som s ňou naozaj chrápal? Nemôžeš byť aspoň trochu vďačná osudu, že ma len uspali, nadrogovali a stal som sa nedobrovoľným darcom semena? - opľul ma.

   Nechcel, ale prskal tak intenzívne, až ma fakt opľul. Ako vidím, je ešte nervóznejší ako ja. Fajn. To ma upokojuje. Vracia sa k umývaniu a ja sa poslušne vyzliekam. Som krava. Budem oplodnená a budem rada, že...

  Doktor kontroluje prístroje a nástroje a trepe niečo, že nemá predbežné vyšetrenia a ak mi ešte chvíľu bude vymenovávať dôvody, prečo to nemusí vyjsť, kopnem ho. A kopnem aj Adama, lebo hladká Lili po hlave. Načo sa umýval?

  Na, tam máš! Doktor ho vyhadzuje zopakovať celý umývací proces a pritláča moju posteľ k tej s Lili. Vyzerá chudera fakt úboho.

    - A dávaj na moju maternicu pozor...- vydychuje nečakané slová.

   Šibe jej? O čom to točí...

  Zrazu ma drapne za ruku a z očí jej sršia iskry.

  - Mohlo to byť moje decko! Iba moje a jeho! Bolo by jedinečné, krásne a múdre! Takto bude mať za matku bloncku a pochybujem, že skončí základku... - šteká na mňa. - Ty... ty si ho vôbec ... nezaslúžiš. Nechápem, čo na tebe vidí?! Ako ťa môže milovať... Ako?! ...- chraptivo kričí.

  Nemusela by mi zarývať nechty do kože. Bolí to.

  - Iba moje a jeho... - zatína mocnejšie.

  Ale držím ako hluchý dvere.

  - ...bol by to bastard!  - pokračuje. - Taký istý, ako bol Adamov foter. Starý  Gold. Jediné zadosťučinenie, že ťa dostal... - skoro sa zadŕha smiechom. - Aké to bolo, byť sexuálnou otrokyňou bez štipky vôle?! Adam sa skoro zbláznil... Ešteže mal mňa... - skúša vyvolať žiarlivosť.

  Márne. Oblbováky, čo do mňa práve tečú, asi zaberajú. Počúvam už len na pol ucha.

   - Zberateľ bez štipky morálky. To som nemohla dopustiť. Zberatelia musia nadobro vyhynúť. Skapať! Do jedného! ...Aj médiá.  Ty budeš posledná. Ja predposledná. Ja...to budem mať o chvíľu za sebou. ...- mrmle zízajúc už do stropu, kde jej oči vypaľujú veľké biele svetlá.

  Ale nechty nechala zatnuté. Preberá sa v kŕči.

   - Toto... bola jediná šanca, Belle... Už nijaké médiá. Nijakí zberatelia. Bude to človek... - prižmúri oči a viac sa neozve.

  Moje klipkajú tiež. Nerozumiem už ničomu, ale je mi to jedno... je mi to úplne jedno.

  ...že by rajský plyn?

XXXXX.

     Otváram oči a skúšam rozoznávať zvuky. To kvapkanie bude asi infúzia. Kdesi v ústach cítim plast. Hadička? Celú hlavu akoby som mala zmrazenú. Celé telo znehybnené, mozog malátny, sotva zaostruje vnímanie. Zmysly odpojené. "Nebuď sebec, zameraj sa na vonkajšie detaily!"

  Šuchot. Nie som tu sama. Konečne sa prebralo aspoň srdce. Strach rozpumpoval zmrazenú krv a ja si musím dať o to väčší  pozor. Nesmiem sa pohnúť. Blázon! Nemôžem sa pohnúť. Veď ok, nemôžem...

   - ...je mi to ľúto, ...nie nevyšlo... pokúšali sme sa o zázrak, ale subjekt nespolupracoval tak, ako sme očakávali... a podľa výpočtov... viem, že nemalo dôjsť ku komplikáciám, ...kompatibilita  nebola stopercentná... - šepot utícha, asi mizne kdesi vedľa. 

  Po chvíli sa vracia.  

  - ...ale lekárska veda je na tomto poli ešte stále v plienkach... potrebujeme urýchlene náhradný materiál z banky, ešte možno nie je nič stratené. Jeden pokus jej telo ešte môže... relatívne by mohlo...vydržať... -

  Milosrdná tma.

  Tma.

domiceli