RUMBELLE - Akty "X" GOLD, Zberačka nádejí 34. kapitola

AKTY „X“- GOLD

Zberačka nádejí

XXXXXVII.

      Aj by sa zrejme bol vyšvihol hore, smerom ku mne, ale okolnosti, pravdepodobne vpísané vzadu na temene, ktoré si mraštiac tvár  brhlil,  pre mňa ešte nejasné, ho nedokázali zošrabať z kúta, kde som o neho práve zakopla. Mne celkovo bolo nejasných už viac vecí. Povedzme všetky. Nezaberá žmúrenie, ani potriasanie hlavou. Je príliš ťažká, to bude tým. Klobúčikom! Debilným! Radšej klesám dolu k nemu opáčiť, či je ozaj hmotný. Je. Stuhnutý.

  - Zima... zima... je ti zima. - vylezie zo mňa, hoci sa chcem vyjadriť k objavu zrozumiteľnejšie.

  - Omyl. Teplo, teplo, horí, srdiečko! Konečne som ťa našiel. - priťahuje si ma k sebe a funí mi do ucha. Za odmenu mu do rozkroku lejem zvyšok vína. Iba trošku.

  - Je to... kvalita...fakt. - skúšam namieriť ukazovákom na to miesto a on vážne pritakáva. Bodaj by nie, keď mu ukazujem rovno do stredu slabín. Milujem jeho smiech.

  - Aj ty si mi...chýbal! - vyprsknem a potom utriem, čo som poprskala. Už sa nesmeje. Utiera si tvár. Ja som celkom netrafila. Aj keď som trafila.

  - Belle, čo si to zas vyviedla? - drsne ma hladká a pokúša sa zas vstať, ale so sasankou, na ktorú sa mi, neviem prečo,  zmenilo telo to ide ešte ťažšie, ako s tými okolnosťami, o ktorých stále nič netuším.Vyzerá, akoby ho niečo bolelo.

  - Pár glgov... je tam toho...Je tam toho. Dosť. Tu toho... je. - skúšam sa obhajovať s pohľadom sklopeným už skôr únavou a alkoholom ako ľútosťou. 

   - Nevravím ...o tomto. - skúša oprašovať, skôr vysúšať svoj rozparok.

  - Hm...asi nebolo suché...- chcem pomáhať, ale radšej ma preventívne lapá za zápästie, rád, že tu stojí sám...nie dvaja. Vyťahuje ma k sebe a ako vidím, tiež má problém vyrovnávať tlak a rozštelovaný obraz. Rukou si opäť siaha na temeno. Polepené vlasy a opuch. Nič vážne. 

  Žmúri po kobke, kde sme sa ocitli.

  - Vieš, kde to sme, Belle? A čo tu robíme?! - pýta sa opatrne s miniatúrnou nádejou na logickú a zmysluplnú odpoveď. 

  On ma podceňuje? Zas? Adam! Začnem s bobríkom mlčanlivosti! Ty vieš, ako sa ja viem durdiť a odúvať a... Rozmyslím si to. Musím sa predsa pochváliť.

  - Toto je môj hrad. Teraz. Najmenší, aký si kedy videl...aj keď ja ho práve...už...nevidím, ale som tu...ako doma. Mám tu byť... - skúšam vysvetliť, lebo mi je trápne konfrontovať ho rovnakou otázkou s podtitulom: "A čo tu robíš ty, Adam?" v perexe. 

  - Sme vo väzení? - ohmatkáva stenu. 

  - No...až taký vymakaný hrad to zas... nie je. Majú tu kuchyňu, zopár izieb, blbú kúpeľňu a sklad s vínom a... nádvorie s oobrovskýýými múrami... múrmi... nočnými murami... - niečo sa mi mieša do vysielania. - Však ho nenecháš, aby sa mi rýpal...tam...dolu...však vieš. Nikto ma tam nemôže ohmatkávať! Však to nedovolíš?! - vešiam sa mu okolo krkov a myslím to smrteľne vážne a chce sa mi... - ...potrebujem na wc. Súrne.-

  Má čo robiť, aby poskladal moje tajničky.

  Chopí sa lampáša a nájde cestu, ktorou som sem k nemu spadla. Z oblakov.

  - Obloky! Tu nie sú obloky, Adam! Sme zatvorení? Vo väzení?!... A to tu majú fakt krásne nádvorie. Hradné. Ukázala by som ti ho, ale potrebujem cikať. Odliepam sa od neho a moje telo to vidí na rozopínanie.

  - Belle, prosím...-  skúša ma znova podoprieť a ťahá hore do schodov. 

  Jasné, že mu nadávam. Musím! Zato, že on má mokré gate, nemusím ich mať aj ja! To dá logiku! Nemusím, ale budem, ak si okamžite nečupnem...

  Nerieši moje protesty. Vyvlečie ma na poschodie. Alebo na prízemie. Dvíha mi dekel. Obratne si obzerá chodby, hľadá tie správne dvere. Aj nachádza. Strčí ma dnu a zabuchne.

  - Je tu tma! - protestujem.

  Pootvorí a podá mi lampáš. Rana na temene začína bolieť.

  - Belle, pohni si... -  hlas znie nervózne. - Netuším, kde môže byť naša "faninka" Lili a nerád by som ťa vystavil jej rane. Má ju celkom dobrú. -

  Zvraciam. A zas. Nepočujem, čo mi hovorí. Takto vyzerá lačný žalúdok?! Radšej sfukujem lampáš...

  - Pomôžeš mi? - nešťastne neskoordinované ruky nespolupracujú s navádzacím systémom, ktorý dostal pokyn z riadiacej veže: zapnúť nohavice. Preberá riadenie. Kedy sa toto stačil naučiť?!

  - Belle, o čom ...si to... vravela? Niekto tu je s tebou. Niekto ťa obťažoval? - z hlasu mu cítiť úzkosť, ale jeho gombík takmer poslúcha.

 - Obťažuje ma ten sprostý gombík! A tesné gate! To kvôli tebe sa tvárim, že nosím toto číslo... o dve čísla menšie číslo... ale ja nosím iné číslo. Ja ...som iné číslo...! -  kmášem zipsom s nohavicami zas na pol žrde.

  - Áno, ty si dobré číslo...-  pritakáva a radšej ma berie do objatia, ako sopľavé, nesvojprávne decko. - Si číslo, Belle, ale aj tak ťa ľúbim, srdiečko. Neviem, čo sa to tu deje. Je mi to ľúto. Tak veľmi ľúto. Bolí ma to aj za teba. Musíme preč...- hladká ma drsne a majetnícky, ale ja nemám potrebu sa tentokrát metať, ako inokedy.

  Potrebujem ho. Chcem jeho objatie. On ma ochráni. Iba on.

  - Presne! Šla som von. Ale vonku je ten bezočivý múr a ten nás nepustí! - fňuknem a túlim sa ďalej.

   - Vrátime sa tou istou cestou, kadiaľ som sem prišiel ja s Lili a tým doktorom.

  - Doktor?! Nie! Nechcem vidieť nijakého doktora! Adam! Doktora nie! - zadrapujem sa mu o ramená.

  Nič nechápe, ale tuší. Niečo sa muselo stať. Tvár sa mu mraští bolesťou z predstavy.

   - Už je dobre. Nijaký doktor. Nikto tu nie je. Iba ja a ty. - skúša ma zas objať. 

  - Budeme sa páriť? - zamňaučím líškavo. 

  - Belle! -

  Jasnejšie to ani nemohol vysvetliť! Dočerta, Adam. Ty nemáš nijaký zmysel pre romantiku! Sme na hrade! A sme tu sami... pretáčam si výčitky len v duchu, kým on ma ťahá späť do podzemia. Nechce sa mi tam. Motáme sa chvíľku akoby v kruhu. Nie a nie nájsť tie správne dvere. Alebo aspoň nejaké odomknuté. Konečne.

 Za dvermi sa rozbliká kontaktné svetielko. Automaticky ma sťahuje za seba, akoby ma jeho chabá žiara mohla inzultovať. Aký je zlatý. Môj Adamko...

  - Tam bol... ten ...doktor. Ležal tam. - mieri prstom na miesto pred náprotivnými poodchýlenými dverami.

  To slovo mi vráža facku, nie dostatočnú na vytriezvenie, ale stačí na spozornenie. 

  - A nestačí ti Ona? ...sa tu tiež ...váľa... - obzerám sa dozadu, na telo za dverami, ktorými sme sem vošli.

domiceli