RUMBELLE - Akty "X" GOLD, Zberačka nádejí 33. kapitola

AKTY „X“- GOLD

Zberačka nádejí

XXXXXV.

      Skúsila ho nadvihnúť. Skúsila odtiahnuť z tela doktora, čo mu pri dolete pripravil pomerne mäkké pristátie, ale precenila svoje sily. Nešikovným manévrovaním s jeho bezvládnym telom prišiel k ďalším modrinám, a ak nedostal otras mozgu z rany dverami, ktorú mu nešťastne uštedrila, tak zgúľaním sa z mäkkej masy tela na kamennú podlahu celkom iste mal k tomu zas o krôčik bližšie. Mordovala sa, pot sa jej perlil pod parochňou, paže sa triasli vypätím, ale podarilo sa jej doslova odtlačiť ho do vedľajšej miestnosti, usadiť ako-tak do polosedu, aj sa mu v duchu ospravedlniť za prípadné nepohodlie.

  S doktorom si už toľko starostí nerobila. Bolo jej jedno či sa zadusí zvratkami, ak sa telo začne vysporiadavať s drogou, ktorú aj jemu podstrčila. Len očakávala trochu iný výsledok. Menej akčného Adama a doktora, čo nebude zbabelcom.

  Bola zvyknutá spoliehať sa sama na seba, tak jej nerobilo problém s meravou tvárou bezcitne potlačiť aj druhé telo, ale len pod stôl a poprikrývať plachtami, čo našla všade dookola, aby nebudil pozornosť... kým sa neprebudí sám.

  Ešte tak vedieť, kde je teraz ona. Aby jej neskrížila plány skôr, ako vyrieši túto zapeklitú situáciu. Nemôže si dovoliť ďalšie zlyhania. Pochopila, že jej útlocitnosť s "priateľmi" nebudú tolerovať a hoci sa naoko tvárili, že jej vyhovejú v požiadavkách, opak bol pravdou. Ale balansujú na tenkom ľade. Oni potrebujú ju, nie ona ich! Na to si mali spomenúť, kým totálne pobabrali celú akciu. Žiadala tak veľa?! Trochu pokoja?! Aspoň pár posledných mesiacov?! Nasala ľadový vzduch a zahľadela sa na displej mobilu. Mohol by konečne začať zvoniť... Možno slabý signál.

  Pohla sa smerom k ďalším dverám vedúcim pravdepodobne kdesi už konečne na poschodie, vlastne možno len na prízemie. Toto tu sú iba pivnice. Znechutene si ešte v rýchlosti obzerala neznáme, zrejme pedantne vopred pripravené laboratórium skrížené s operačkou, či rovno pôrodnou sálou. Nebudilo dôveru. Ani štipku. Sterilné, strohé, takmer neľudské. Spomenula si na experiment, na jeho laboratóriá, na celý komplex... Toto je len zlomok. Všetko je tu ešte dôkladne poprikrývané viacerými vrstvami hrubej zelenkastej tkaniny. O jednu indiferentnú kôpku navyše.

  Má zhruba niekoľko hodín čas. Čas ale hrá proti nej. Nebude ľahké ich skĺbiť. Musí konať. Rýchlo.

  Po pár krokoch pocítila akúsi nepríjemnú bolesť, čo jej z panvy vystrelila rovno do mozgu. Zaliala ju ďalšia várka ľadového potu. S hrôzou sa obzrela na amorfnú kôpku jedného tela a dvere, za ktorými vegetovalo ďalšie. Pochopila. Asi sa namáhala priveľmi. Zabudla, že... Musí si dávať pozor. Dieťa je to jediné, na čom teraz záleží... Druhá strela jej roztriasla nohy. Musela sa zachytiť steny. Zaškrípali nechty.

  -  Adam...Adam! Prosííím...nie! - vyšlo z nej zúfalo, kým bezmocne škriabala bruškami prstov a pokúšala sa zachytiť sa steny. Ale nikto ju nemohol počuť. Nikto ani nepočul.

  Miestnosť stíchla, po pár sekundách sa vyplo aj svetlo reagujúce na pohyb. Nijaký tu už nebol.

XXXXXVI.

  Nechce sa mi veriť, že som tu nakoniec sama. Prešla som celý objekt. Vraj hrad. Minihrádik. Pár izieb, ktoré ťažko nazvať komnatami, pár kumbálov, kutíc, kúpeľka, kuchyňa. Tá jediná svojím štýlom zodpovedá môjmu vkusu. Zvyšok je des. Eklekticizmus vez štipky noblesy, bez rešpektu k histórii a vôbec. Ľuďom bez vkusu by mali automaticky odobrať financie. Mnoho vecí tu svedčí o ich premrštenom využití a...celé zle!

  Niekoľkokrát som už skontrolovala každú z miestností. Dôkladne. Nikde ani stopy po nikom. Ani len izba pre personál tu nie je. Takže tí dvaja z nádvoria tu nemali byť s ňou, respektíve so mnou, ako s ňou, preto tak ľahko poslúchli. Aj tá scéna s  ochranou a nešťastný telefonát bola asi len finta. Má tu byť sama. Tak ako chcela Lili? Alebo tak, ako to chcú ONI?

   Nie je čas riešiť toto. Mať za chrbtom nepomenovaného nepriateľa je to isté, ako...mať nepriateľa! Musím sa dostať preč. Hrad je prázdny. Na nádvorí nikto, ale skontrolujem.

   Presviedčam samú seba, že treba aj toto. Je mi jasné, že tu musí byť podzemie, alebo aspoň pivnice, lenže prisilné nedávne vízie ma blokujú. Moju odvahu celkom iste. Viem, že sa im nevyhnem, ale, čo ak... čo ak časové nastavenie bude iné. Čo ak vízia, jej scenár je od reality len pár minút?! Toto som nikdy ako médium nestihla natrénovať. "Adam! Teraz zabijem aj teba! Tá tvoja útlocitnosť a rešpekt a tolerancia mojich manierov ma teraz privedú... no, najskôr to nádvorie.... katakomby, podzemie a možno aj hrobky si nechám na koniec..."

  Slnko mi vráža päsťou do tváre. Fajn. Je to príjemnejšie ako puch potuchliny a predstava, čoho sa mi asi dajú nadýchnuť tam niekde dolu. Alebo dá nadýchnuť... že som ja neotvorila aspoň pol očka, aby som toho sviniara, čo si dovolil ma ohmatkávať videla...

  Pod nohami mi praštia kamienky, paranoidne sa nakláňam za každý kríček aj vyšší trs buriny, ale ako som predpokladala. Nikde nikto. Tu dokonca ani kamery. Múry to tu istia. Brána okovaná, predpokladám, že zvonka aj padacie mreže budú. Nie, neboli tam. A keby, sú z tejto strany. Sú z tejto strany! Ale sú vytiahnuté. Možno len dekorácia.

  "Koniec prokrastinovania, Belle. Práš do podsvetia!" Nedá sa svietiť. Žmúrim ešte raz do slnka a volám ho so sebou.

  Viem presne kadiaľ. Niekoľkokrát som už dnes prešla okolo tých dvier. Niekoľkokrát som ich úspešne obišla.

  "Nič sa mi nestane. Nič sa mi nemôže stať. Som tu sama. Celkom iste. A mám nôž z kuchyne... a mohla som si vziať aj pokrievku. Som jasná. Svetlo. Musím si posvietiť."

  S lapmášom a trasúcou sa sviečkou v ňom v ešte trasúcejšej sa dlani skúšam otvoriť dvere dolu. Už som došla. Zamknuté. To je úľava, ty trapka, čo?!

  Hryziem spodnú peru. Lustrujem materiál. Iba drevo. Ozajstné, pravé. Pánty vyzerajú skôr ako atrapy alebo ozdobné prvky... možno, možno, ak sa posnažím. Kuchyňa to zas istí.

  Obklopená výbavou špízových ihiel a nožíkov na filety, ryby či akú to pliagu, čo by som ani do úst nedala sa pokúšam vypáčiť zámku.

  "Som dobrááá!"

  Tma ma neoslovila. "Našťastie..." Uškŕňam sa. "Trapka."  Srdce mám až v krku, ponúkam lampáš, nech sa pozrie ako prvý. "Čo to tu teda máme?"

  Nečakane čisté, zrejme mramorom obložené schodisko aj steny klesajú dolu. Takže nijaké katakomby. Leda ak pivnica. Pomaly zostupujem. Škatule, debničky, poháre, konzervy...Víno. Jasné. Špajza, komora, dva v jednom. Tri v jednom. Vínna pivnica.

  Opatrne vyťahujem z regála fľašku zrejme čohosi archívneho a riadne drahého, ale dvom sa nám bude kráčať ľahšie. Keď som zvládla dvere, zátku dám. Dala som.

  Nie som vínkar, ale týchto pár hltov mi spraví dobre. A pár hltov naviac mi spraví ešte lepšie. Dobrý, lepší, najlepší... stupňujem si veselšie. A je mi veselšie...Veci okolo akosi naberajú rýchly spád. Aj schody sú strmšie... a majú spááád... aj mi to nevadí... Pád. Nevadí.

  Zas vidím Adama, ako sa prísne díva zaseknutý vo verajách kuchyne v jeho byte, či mu vybrakovávam zásoby s náznakom promile v chladničke do čista. Je mi to smiešne. Stačí mi tak málo...Mať v hlave. Mám v hlave? Tak rýchlo?! Adam sa už ani pozerať nemôže na mňa?! Žmúri oči, odvracia hlavu...

  Zakopávam a rozkývaný lampáš osvetľuje a zas ponára do tmy Adama. Môjho Adama? Môj Adam?  Halucinácia z tých pár hltov?!

  -  Belle, prisahaj si, že už v živote nebudeš piť, dievča! - prísne lampáš nakazuje takmer dopitej fľaške, prehadzujúc rozmazané videnie z jedného na druhého.

  -  To by si teda mala... - ozve sa zdola zachrípnutý hlas. Tretieho.

domiceli