RUMBELLE - Akty "X" - GOLD, Zberačka nádejí 20. kapitola

AKTY „X“- GOLD

Zberačka nádejí

XXXII.

      Našlo nás až ráno a nielen to. Po prvom tóne som rozpoznala trapka z polície, čo zas bude robiť múdreho, lebo sme, pravdepodobne, zabudli na nejaké to stretko. Alebo vypočúvanie? Alebo konfrontáciu? Alebo...

  Teraz mi dochádza, že sme nezabudli na nič. Na ničom sme sa nedohodli, nič neplánovali. Nič políciu nezaujímalo? Ako to? Ututlanie, zametanie pod koberec ani presun na "vyššie" miesta, v tom nebol. Tak čo?! A prečo volá práve teraz...

  - Asi prišli na Lili. - skôr odgestikuloval, ako mi našepkal Adam a úsmev v strnisku prezradil, aký pyšný je stále na ten geniálny únos. Takmer geniálny. Geniálny ako pre koho. Došľaka!

 - Áno, ...počúvam. Nie, neviem... nevieme, ...že pacientka zmizla. Zmizla? To, naozaj?! Ako to, že zmizla?! Z nemocnice?! Ako sa to mohlo stať?!  - ledva udržím aj ja nutkanie na úsmev a sviňa Adam mi vôbec nepomáha. Vyzerá, že by si bol dal aj like, keby situácia, momentálne, nebola až priveľmi vážna.

  - ...stopu? Akú stopu?! Čo by som ja mohla mať ...so stopou?! -

  Kopem ho pod koleno a mimika nestačí prefackovávať jeho škodoradostné mrvenie ksichtom.

  Aké ťažké je zahrať blba v momente, kedy by ste sparingpartnerovi na druhej strane aparátu  najradšej vynadali za level "imbecil", prípadne mu direktom poďakovali za vyzvanie na súboj, ale, bohužiaľ, ešte radšej sa rovno spýtali, čo vedia oni, aby sme my zas boli o krok vpred.

  Nejde to. Sedíme tu uzimení, každý vo svojom kúte. Tieňový súboj cez telefón pokračuje a zrejme ďalší tu, v zasrienenom aute,  práve začína...

 - Belle, Belle...- ťahá ma Adam za rukáv, sŕka a bradou mieri kdesi smerom von.

  Snažím sa počúvať a ako-tak vnímať monotónny hlas trapka, ale zároveň sledovať Adamovu navigáciu. Hej, niečo sa aj mne zamarilo. Niekto.

  Vylietavame svorne, ako nočné motýle za svetlom, ale prefackáva nás len hmla a šramot smetiarov, čo práve začínajú skororannú službu. Kdesi vdiaľke pred nami zašteká pes. Spoja sa nám pohľady. Musíme za hlasom! Kašlem na mobil. Na trapka. Na trapas s neskorším vysvetľovaním!

 XXXIII.

  - Tak mi vysvetlíte konečne, kde ste boli v noci a nad ránom približne... -

  Ako zo zle nadabovanej detektívky. Som taká vyšťavená a vypľutá z podoby, ako vidím v odraze skla predo mnou, že použiť v tomto bode reč, by bolo nevierohodné. Bobríka mlčania drží so mnou aj Adam. Držal, kým ho pred minútkou neodviedli asi niekde vedľa.

  - Slečna Belle, dúfam, že si uvedomujete vážnosť celej situácie...- vyhodnocuje môj vrchný diel odevu trapko a ja mu s radosťou ukazujem celý nápis na pyžame, aj so žirafou s neodolateľným úsmevom na svojej oranžovej tvári. Strkám prst do dierky na bavlne a drzo ju zväčšujem, aj keď len o dva bloky nižšie býva už moja bradavka. Trapko sa ma snaží presvedčiť na spoluprácu. Mäkne.

  Ľaľa idú byť zúžitkované aj hodiny psychológie. Mám u riti, či mal zo skúšky na akadémii za jedna v indexe, dnes mu neprisvedčím ani na meno. Nie som to ja. Nie som tu. Zavolajte neskôr, pane... Hudbu za vás vyberie náš hudobný redaktor. Nastavila som mozgu prehrávanie Nightwish. Ak bude treba, odhmkám celý album.   

  Asi pochopil. Nejasné šu-šu-šu a nenápadný povel. Nie, nechcem sa nechať zaviezť domov, hoci mi to je veľkoryso ponúknuté. Aj keď posteľ a sprchu potrebujem viac, ako ďalší nádych a to už je čo povedať. Áno, jasné, že budem k dispozícii, aj keď chuť vracať sa sem nepotrebujem už vôbec. Čo ja vlastne potrebujem? Jáj, tú posteľ. Prečo mi prebleskla myšlienka na linoleovú jazdu? Zimomriavky...Zlý deň. Zlý, veľmi zlý. Všetko ma svrbí, omína, mám chuť rozhadzovať rukami a keby viem, rozhádžem im aj tie strohé úradnícke ksichty.

  Obzerám sa po Adamovi. Kašlem aj na Adama. Kašlem na všetko.

 XXXIV.

  Dívam sa na budík. Na mobil. Prijímanie pod obojím. Nenastavovala som budík. Ani na mobile. Zvoní mobil. Koľko je? Zaspala som? Môže byť tak poludnie. Ktorý deň? Mesiac...rok...storočie.

  - Nezdvihneš to? -

  To bola rana z dela!

  Spomalene a s nádychom, ako veľmi ho to obťažuje, pristupuje k nočnému stolíku, chvíľu sa idiotsky usmieva na displej, kým doň nestrčí prstom. Stíchne.

  - Synáčik bude musieť počkať. Najprv pán a potom pes... - utiera si prst očividne znechutene do klopy saka, akoby sa aj ten mohol nebodaj znečistiť len od zrušeného hovoru v mobile.

  - Tak veľmi ho nenávidíš? Ako môžeš? Si predsa jeho otec! - neodpustím si a snažím sa zostať pod paplónom, lebo žirafa skončila v práčkovom bubne a iné bavlnené zvery doma nechovám.

  - Chodí mi do kapusty! Nevďačník...- zmraští ironicky tvár a už chýba len, aby nado mnou mávol rukou. - Rád by nakládol vajíčka, ale môj postrek proti škodcom, je viac ako účinný...- proklamuje nadradene a mne sa chce zvracať.

  Škoda, že sa nezmôžem na slovo.

  - Asi sa chceš spýtať, čo tu chcem, však, drahá...Belle! - skúša sa mi dostať pod bradu, ale cuknúť sa ešte zvládzem.

  Stiahne prsty do dlane a uzamkne palcom. Obzerá si svoju päsť a rozpráva jej monotónne akúsi rozprávku o uväznenej princeznej, vysoko vo veži, kam sa za ňou nikto neodváži. Nie je mi celkom jasné, o čom točí. Asi by som sa mala zobudiť. Ďalšia rana ako z dela, keď si mobil dovolil zamrnčať znova a tentokrát ho vypol päsťou. Nadobro. Navždy.

   - Moje náboje nikdy nestrieľajú naslepo a nikdy nie sú slepé. -

  Chce sa mi zvracať aj z jeho úsmevu, aj smeru pohľadu na miesto, kde mám pod paplónom lono. Inštinktívne stiahnem nohy k sebe. Pobaví ho to. Potriasa hlavou. A fakt nado mnou máva rukou. To je drzosť...

  To je bolesť!  Zdrapol ma za sánku a takmer vytiahol za ňu k svojej tvári. Šla som spola dobrovoľne. Modriny na tvári sa ťažko maskujú.

  - Tentokrát, si dávaj pozor! Veľký pozor! Tentokrát je to pre mňa bytostne dôležité! -

  V zacvaknutej sánke sa dosť ťažko vyludzuje úsmev, ale asi sa podaril. Odhodil ma späť do vankúša.

  - To neurobíš! To si... - zašepkal zmätený, zakopol, cúvajúc a mal čo robiť, aby to ustál.

  - A čo... ak hej?! - konečne sa mi rozviazal jazyk a našla som čosi ako posledné zvyšky hrdosti a sebaúcty. A bezmocného vzdoru, ako som práve  pochopila.

  Nebuchol dverami, ako som čakala. Zatvoril ich ticho a pomaly.

  Vedľa prasknutého mobilu sa chveli zvyšky vody v pohári, ktorým som zapíjala ráno, po návrate z polície, svoj osud. Privrela som zásuvku na stolíku, aby vylúpnuté očko na striebristom pláte z lekárne odpočívalo v pokoji...

domiceli