AKTY „X“- GOLD
Zberačka
nádejí
XXXI.
Premieľalo sa mi hlavou, či mohla odísť
po svojich, alebo... A nie celkom mi bolo jasné, ako som mohla tak náhle
zaspať. Koho sa pýtať?! Kde vlastne začať?! Adam už niečo pozačínal, ale dážď
zmyl naše nádeje tak dôkladne, že aj keby sme našli toho záhadného bezďáka
s čoklom, čo sa zjavoval a mizol, nepomôžu nám ani jeden, ani druhý.
Sedíme a zízame pod prázdny prístrešok za hypermarketom. Ale bezdomovec nás ani tak netrápi. Je iba alternatívou, náhradou, možnosťou ako sa odosobniť od pálčivejších otázok.
- Mohlo mi dôjsť, že sa vráti do starého
bytu. Kam inam by tu šiel... Prakticky sme mu ju doviedli rovno pod nos. –
otriasal zo seba sklamanie a čakal, že dopoviem svoj podiel viny.
Posledný obraz, čo som videla. Jeho
a mňa v odraze kuchynského skla.
- Bol to môj nápad. Je to len moja vina. - dobrovoľne si sypem popol na hlavu, ale jasné mi to nie je. Potom mi to zrazu jasné začína byť. - Aj ty môžeš... prepáč, ale teraz ma mrzí, že
som sa o to tak málo zaujímala, mohla som sa vyhnúť...mnohým prešľapom...–
začínam zoširoka.
- Nemohla. - skáče mi do reči. - Ak ťa to poteší. Mohol by som
s ňou manipulovať, ale ja nie som ON! – zdôraznil. - Ak sa pýtaš na to, či
je schopný nabúrať sa ti do myšlienok, odpoveď znie: je. Ak chceš vedieť, či
môže manipulovať s tvojou vôľou a nasmerovať konanie, odpoveď bude
rovnaká. Vie, smie, môže...všetko. Je mi to ľúto, Belle. Je to tvoj Zberateľ.
Mala si jedinú šancu – nezvoliť si ho. Vybrala si si opak. Nie, nevyčítam ti
to, poznám taktiky Zberateľov... A teraz, keď je tu, tak blízko, bude ťažké sa
mu priečiť. To vieš aj sama...- skúsil to nevyčítavo, ale nevydalo.
Moje zhrozenie ho asi obmäkčilo, aby sa
konečne odmlčal a nechal ma skrúcať sa v klbku bezmocnej zlosti.
- Ako je to možné?! Veď...ja som prakticky
zradila teba, Lili, robím presne to, čo chce a ani o tom neviem?! –
Sedí tu vedľa mňa. Muž, ktorý je silnejší,
než som si kedy o ňom myslela. Osud mu jednostaj hádže polená pod nohy
a on si z nich dokáže robiť odrazové mostíky a ustáť celú tú
kavalériu katastrof. A ja som jednou z nich.
- Prečo si to so mnou už dávno nezabalil? –
vymlelo mi mozog a zostali len základné existenčné otázky. Básnické, ale
ja potrebujem počuť odpoveď. Akokoľvek bude infantilná a jednoslovná.
- Zberateľ je istý druh špecifikácie, ale aj
my sme len ľudia. Vo svojej podstate obyčajní. Potrebujeme jesť, spať,
sprchovať sa a potrebujeme aj niekoho, o koho sa oprieť.
A potrebujeme, aby nás niekto mal rád takých, akí sme. S oboma
našimi pólmi. - dvihol kútik úst.- Nie si mojím médiom, nemám ťa v moci a tajne dúfam, že to, že si so mnou, je tvoja slobodná vôľa a...-
- A... ľúbim ťa. Veľmi. – zdvihla som ten svoj,
pritiahla sa opatrne a oprela hlavu o jeho kostnaté rameno.
Naklonil
ku mne tú svoju a v ráme spätného zrkadla boli práve dve oči. Jedno hnedé
a druhé modrosivé. Dva protipóly, ktoré by sa v podstate nikdy nemali
stretnúť, a predsa sa priťahujú nekonečnou silou, proti ktorej neznamená nič
celá tá sprepadená subkultúra, ktorá sa snaží ovládnuť svet, pohltiť ho, vnútiť mu svoje dogmy a spôsoby.
- Konečne viem, prečo si nechcel spať
s Lili. A... a ani so mnou... dosť dlho. Vlastne si ju zachránil pre otroctvom. To je ...strašné. Keby som
to tušila... – zámerne vynechávam seba.
Adam zas nie. Asi je to v ňom boľavejšie rozjatrené, ako som si myslela. Chcela. Dúfala.
Adam zas nie. Asi je to v ňom boľavejšie rozjatrené, ako som si myslela. Chcela. Dúfala.
- Ani ja som nemohol tušiť, že... práve On by
mohol... zrovna on, zo všetkých tých Zberateľov akurát môj foter je predurčený
byť tým tvojím. – natiahol ku mne ruku, páchnucu po koži z volantu
a vnoril mi ju pod vlasy. Vďačne som ju prijala a obložila tou
svojou.
- Vidíš, a predsa som ju neochránil...
"pred otroctvom", ako tomu hovorí š... A čo je horšie, ani teba...- povzdychol.
- Nikdy ti neodpustím, že si sa s ňou
vyspal! – zamrmlem vzdorovito.
Nijaké poľahčujúce okolnosti! Ani drogový
dôkazový materiál moje ješitné zranené ego neobmäkčí! Došľaka, veď mi môže
chrstnúť do tváre presne to isté...nemôže. Po prvé je to Adam a po druhé,
nie je to to isté. Nie, nie je. Je to horšie!
Vymochlávam sa z jeho prstov
a hľadám si ukotvenie, aby som mu bola z očí do očí. Mám nápad. Šialený. Ale nápad.
- Adam, teraz, keď, ...dobre, na chvíľu ti
odpustím, že si s ňou chrápal, lebo to takto potrebujeme. Mlč, mlč! Čuš, prosím... a vypočuj ma... Teraz je
v tvojej moci, ak tomu dobre rozumiem. Prečo to nevyužiť? –
- Lebo nie som ON! – skríkol, až som sa skoro
zosunula pod sedadlo.
- Máš iný nápad, ako zistiť, kde je a čo
sa s ňou práve deje?! – preberám jeho krik, aj s intenzitou. - Napoj sa na ňu...strč sa jej do mysle
a zisti, čo práve robí, na čo myslí a... a ak to ide, nasmeruj ju späť
k nám... chápeš?! – nevzdávam to.
Zapieram sa mu o ramená a aj
potrasiem, ak to bude nutné.
Má sklonenú hlavu. Radšej sa mi ani nedíva do
očí.
- Belle, prosím...ja nechcem... nemôžem byť rovnakým sviniarom... ako... Belle, pochop, nemôžem, nie, neurobím to... – krúti hlavou a žmurká a hľadá ako ujsť z mojej antihumánnej, nemorálnej, ako vidím, pre neho nepredstaviteľnej požiadavky.
- Belle, prosím...ja nechcem... nemôžem byť rovnakým sviniarom... ako... Belle, pochop, nemôžem, nie, neurobím to... – krúti hlavou a žmurká a hľadá ako ujsť z mojej antihumánnej, nemorálnej, ako vidím, pre neho nepredstaviteľnej požiadavky.
Chápem ho. Toto je môj Adam. Adam je iný, ako ON. Preto som
s ním. Preto ho ľúbim.
- Lenže ty to neurobíš zo zištnosti, ale pre
dobrú vec. – skúšam z druhej strany a nečakám, že ho rozhodím ešte
viac. Stalo sa.
- A v tom je rozdiel? Kde je hranica medzi profánnym a sakrálnym?! - zaafektuje. Boľavo. - Ide tu
o Lili. Hej, ide tu o matku môjho dieťaťa! Nevybral som si ju, ani
som to nikdy nemal v úmysle, ale stalo sa! Prichádza asertívno-empatická vložka! Som za ňu zodpovedný a mal
by som sa o nich oboch postarať. O Lili, aj o syna, aj keď to bude
ďalší Zberateľ! Ďalšia možná manipulátorská sviňa, ktorá bude riadiť
a ničiť životy obyčajným ľuďom! –
- Adam, hovoríš o dieťati...- skúšam ho
utíšiť, ale vedomosť, že Lili je v tom a dokonca vie, že to bude syn,
ma statočne dorazila.
Pozrel na mňa vyčítavo.
- Jediné dieťa, ...jediné, čo som chcel mať, by bolo to od teba. To naše.
Obyčajné, krásne ako ty, s malým noštekom a rovnako vzdorovité, ale
toto sa nikdy nestane! A nechci vedieť detaily...- potriasa hlavou
a radšej pozerá bočným oknom von.
- Chcem...- tuším niečo zlé, ale dnes je taká
noc, že to všetko musí von a znovu byť vstrebané. Inak nás to udusí.
- Médiá sú schopné dať život iba dvom.
Zberateľovi a Médiu. Toto je...už tvoja druhá, posledná šanca....Ak by som ti dovolil požiť tú tabletku, nikdy by si
nepoznala, čo je to byť matkou. A ty budeš dobrou matkou...-
Tentokrát trepem hlavou ja.
- Ja ale nechcem byť matkou jeho dieťaťa! –
skúšam sa brániť, ale viem, že je to len výkrik do tmy. A do dažďa.
Vieme to obaja.
- Vidíš, zase sme si kvit. Ani ja som nechcel
byť otcom dieťaťa, ktoré... nie je tvoje. Naše...- začína sa pochechtávať
a mne to dochádza. Podpichuje. Sme takí kompatibilní, až to bolí.
- Je čas nájsť Lili. Prestaneme obaja
prokrastinovať a dáme sa do práce. Tieto ...drobnosti...si doriešime
neskôr. – dvíham prst, ale skôr sama sebe, ako pre neho. Aj tak ho budem musieť ešte prehovárať, aby do toho šiel
a spolupracoval. Ako vidím, po počiatočnom nadšení je v strehu letargia. V plnej zbroji.
domiceli
nezamotávaš to trochu moc s toľkými deckami?
OdpovedaťOdstrániťpre boha... :D budú si jedna veľká rodina? fuj. Fakt dúfam, že to celé z tejto kaše nejak rozumne dostaneš
OdpovedaťOdstrániť