RUMBELLE - Akty "X" - GOLD, Zberačka nádejí 17. kapitola

AKTY „X“- GOLD

Zberačka nádejí

XXIX.

      Prvé šťuknutie dvier som prepočula rovnako, ako to druhé. Vypätie vystriedala letargia a dnes by ma už neprekvapil ani slovutný Martinko Klingáč so svojou všetečnou otázkou: Ak uhádneš moje meno nechcem ťa, ale ak ho neuhádneš, vezmem ťa! Neuhádla by som zámerne, ani keby ho držal na transparente rovno nad hlavou, ak by mi to zaručilo zmiznúť presne v tom momente.

  Za zubami ale čaká oslovenie pre muža, čo mrmle popri zle doliehajúcich dverách, dokonca sa chystá byť vyslovené s nehou, ale tie štyri písmená nie sú jednovýznamové. Priveľa mužov na jedno meno.

  - Nenašiel som ho. Tie skety bezďácke sú lepšie organizované, ako mafia. Zapreli by aj... nos ...medzi očami. - je počuť pomedzi šuchotavé zvuky igelitiek a buchot topánok a zas obúvanie topánok s preslovom o blbosti, veď predsa  nie je doma.

  Zatvorím oči, možno budem. Budeme. Nie, nefunguje to.

  - Dúfam, že je, zatiaľ, všetko OK. Lili je v spálni? ...Ešte sa neprebrala? – skúsil s nádejou, kým vykladal tašky na stôl a hľadal slová, náladu aj podporu v celom tomto šialenstve.

  Nemám odvahu ho objať. Nenápadne si privoniavam sama k sebe, či nerazím po ňom. Po ňom! Toto sa nemalo stať... "Neskoro je plakať nad rozliatym mliekom."

 - Mlieko som vzal pre nás škatuľové, ale aj jedno... to také detské v prášku, predavačka vravela, že je hypoalergénne. Ak by sused zas nemohol spať, nech mu natrčím tú škatuľa pred oči... - 

  Pomrví prstami obťažkanými dosiaľ igelitom, aby ich uvoľnil a s dôverou sa zadíva mojím smerom. Možno aj na mňa, ale prítmie je nejednoznačné. Skúšam pomykať kútikmi úst, aby som ho upokojila. Stačí mu to, odpovedá obdobne.

  S nedôverou sa dívam na balíky, čo vykladá.

  - To sú snáď zásoby pre prípad vojny, či...- skúšam odľahčiť atmosféru a tvárim sa, že ma zaujímajú etikety na konzervách a instantných polievkach. Balík plienok pre dospelých taktne obchádzam. Ten by susedovi pred oči asi nenatrčil, aj keď, uznávam, Adam je v poslednom čase schopný čohokoľvek. Paradoxne si časť  svojich výčinov nepamätá. Mysľou mi preletel obraz skrkvanej plachty s gerberami i hádka s lekárnikom.

  - Dolu v aute mám ešte plynový horák, nebudeme riskovať s elektrikármi a nahodením generátora...  a vodu som vzal tiež radšej balenú. Táto tu nie je hodná ani na splachovanie... – otvára a zatvára poloprázdne, či skôr poloplné skrinky kuchynskej linky zapratané kadečím s očividnou známkou: po záruke, doba spotreby uplynula... ani to neskúšaj, kámo! Vzdáva upratovanie a hľadanie priestoru pre nové zásoby, vyhľadá radšej mňa.

  - Som tak rád, že si... – funí mi kdesi do krku a ja som schopná odprisahať, že nič krajšie som jakživ nepočula a ani necítila. - Viem, že to pre teba nie je ľahké, ale sľubujem, že ti to vynahradím. – dostávam ponuku a on ani netuší, že už to robí celé tie mesiace a roky, čo sa poznáme. Alebo, možno aj tuší, ale chce, aby som si myslela, že... Mojim výčitkám svedomia to na sebadôvere nepridá.

  - Musíme sa postarať o Lili. Je bezmocná a zraniteľná. My silní. – som trápnejšia než trápna, ale fackať samú seba ma nikdy neučili a pri tom to aj zostane.

  Prikývne mi do vlasov.

  Berie zo stola balíky a bradou naviguje k spálni. 

  Potichu, akoby tam spalo skutočné bábätko, stláčam kľučku a som odhodlaná našľapovať aj na špičky, no už prvý pásik pohľadu do vnútra izby, kde sme uložili Lili, zrúca moje predsavzatia.

  Posteľ je prázdna. Izba je prázdna.

  Búcha balíky o zem a horúčkovito otvára všetko otvárateľné v byte. Nič. Nikde nič. Nemusí sa ani pýtať. Ale odpoveď by iste rád počul.

  - Ja... neviem. Ja, prepáč... ja... som si trochu, ani neviem, ako sa to stalo... zdriemla, tam v kuchyni na gauči a potom...  potom si už prišiel ty. Kde je Lili?! – rozkladám rukami nefunkčne tým zohavujúc  svoj riadne zosekaný preslov a v hlave pretáčam kazetu poslednej hodiny, možno nanajvýš dvoch.

  Opiera sa o veraje a sklonenú tvár mu zasypali vlasy. Chvíľu nič nevraví. Obávam sa konfrontácie jeho a mojich konšpiračných teórií na nastolený problém:  Kde je Lili. Moje by sa mu asi nepáčili...

   - Je to dobré, Belle. Asi je to takto dobre. Ako som predpokladal. To, že som... že jej Zberateľ bol nablízku, ju prebralo. A... že nás opustila? Mala na to plné právo. Ani sa jej koniec-koncov nečudujem. – vydýchol, ale odpadnutý kameň zo srdca akosi nebolo počuť. 
  Kopol do balíka s plienkami, obišiel ma a sadá si v kuchyni na rozheganú stoličku.

  Jej vrzgot, keď sa snaží na nej hojdať, ho upokojuje, akoby kolísaním otriasal zo seba všetok stres, všetku zodpovednosť aj strach z budúcna.

  - Toto si naozaj myslíš?! – konečne sa preberám a dosiaľ paralizovaná svojimi predstavami scenára zmiznutia Lili, ktoré sú pravdepodobnejšie, ako tá jeho mierotvorná, začínam myslieť pod ich vplyvom a budem musieť asi aj konať.

  - Ako môžeš byť taký pokojný? Veď... veď mohla niekde odpadnúť. Znovu upadnúť do kómy... Je zoslabnutá, nepripravená, vyplašená a ...veď...čo ak ju niekto v tomto stave... čo ak jej ublíži?! Adam, nemôžeme tu zostať takto sedieť, musíme ju nájsť! Máš plnú pravdu, sme za ňu zodpovední! – pomyselne trasiem jeho ramenami, ale on sa hojdá.

  Nepridáva, nespomaľuje, hlava zaklonená, viečka privreté. On sa dokonca usmieva. Po každej mojej vete nastoľujúcej čoraz katastrofickejšie scenáre, čo všetko sa jej mohlo stať a kde asi tak môže byť, čoraz viac.

  - Asi, asi... Asi? - šepká ticho do rytmu a z tváre mu nemizne nepochopiteľný úsmev.

  Izbou sa monotónne ozýva vrzgot, ale ticho, do ktorého vráža,  je hnusnejšie. 

  Viem. 

  Ide o to: ASI... 

  "Och, ja hlupaňa! Nie, ale nevzdám to."

  - Nemôže byť ďaleko. Nájdem ju! Nájdeme ju...- naťahujem si bundu a ani nečakám, beriem dvere útokom.

  Potrebujem vzduch! Čerstvý vzduch! More vzduchu! Oceán! „Dočerta, Belle, čo si to zas urobila?! Ako si mohla?! Vliezť mu do pasce ako naivná hus, čo si nevidí ďalej od špičky nosa!“

  Vchodové dvere ma vypľuli a rohožka vsiakla. Roztiahnutá na zemi, zas na zemi, zviechavam sa, hoci nemám na to najmenšiu chuť. Kašlem na modriny, aj škrabance. Asi bude lepšie, to zo seba vypustiť. Ešte, že jestvujú slzy...

  Muž v kuchyni spravil ešte zopár pohybov  hore-dolu a predné nohy jeho dreveného tátoša prudko dopadli na podlahu. Hlava sa napriamila.  Viečka donútil dvihnúť sa. Pozrieť sa pravde očí. Pomrvil prstami na dlani, posunúc z nej maličký predmet medzi palec a ukazovák, zodvihol ho do výšky očí.

  V chabom, ale predsa vo svetle nakúkajúcom sem zvonka sa črtali ostré obrysy miniatúrneho manžetového gombíka. Chvíľu sa naň mračil, kým ho neuzavrel zas v pästi. Na zovretú sa díval, kým sa nezačala chvieť od bolesti. Rana, ktorú si vyslúžil stôl by bola bývala v prípade človeka smrteľná.

  Druhou rukou prehrabol vlasy, prudko vstal a buchol dverami.

domiceli