RUMBELLE - Akty "X" - GOLD, Zberačka nádejí 21. kapitola

AKTY „X“- GOLD

Zberačka nádejí

XXXV.

      Odomykám si sama. Nasávam ticho a presne viem, kde ho nájdem. Obľúbené kreslo. Sedí a číta. Nečíta. Povedzme, že sa tvári, ale jeho mozog iste skôr spracováva nekonečné algoritmy konšpiračných teórii. Zastanem nad ním a nechám ho ešte chvíľu puchriť sa, že som mu nedvihla mobil. Dvakrát.

  - Rozbil mi ho. - ukončujem, alebo skôr začínam. - ...keď zistil, že to voláš ty. - zaklincovala som.

  Psí pohľad si mohol odpustiť. Aj to párenie sa v ňom, čo nabehlo v druhom slide. Hovorila som predsa jasne, že mi rozbil mobil, nie, že ma zas pretiahol, došľaka! Prečo im to treba vždy upresňovať. Chlapi nemožní! Nech si vyčíta z môjho kukuča, slovne to zo mňa nevylezie!

   - Nasťahuješ sa ku mne. Teraz! Hneď a bez rečí. - zosypalo sa mi k nohám netradičné vyznanie, možno aj so skrytou žiadosťou o ruku, tak, ako knižky k tým jeho. Mohol to spečatiť objatím, ale dal mi, predsa len, poslednú šancu na útek. Vlastne nedal. Z očí do očí mi je jasné, že to myslí vážne. Sakramentsky vážne a mne asi cvrkne od dojatia. Vidíš, ako ja viem čítať medzi riadkami? 

  Úsmev v očiach. Letmý.

  Musím nahodiť ešte jednu udičku, čo...bude bolieť. Musím.

  - Sťahovanie budeme musieť na chvíľu odložiť. Viem, kde je Lili. Teda...viem...kde bola. Bude... - habkám.

  Viem presne, čo bude nasledovať.

  Dosadá do kresla a topí hlavu v dlaniach. Nebodaj to vyplače za mňa? Trie si tvár, funí do nej a hľadá slová, ktorými ma na jednej strane prizabije a na druhej učičíka a ktovie, čo z toho bude myslieť naozaj. Neviem a dnes je mi všetko aj tak jedno. A to som odmietla antidepresíva k pôvodnému menu. Lekárnik bol ústretový.  Radšej to urýchlim, nech agónia neskazí moje plány.

  - Nebudeme sa o tom vôbec baviť. Vyhlasujem embargo na túto tému, aj všetky pridružené ostatné. A ponuku na sobáš prijímam. - vzdorovito dvíham bradu a do nozdier sa mi tlačí také to šimorenie ako pred prsknutím.

  Nie, teraz sa nebude plakať. Upokojíme hormóny a kúpime si cestou hamburger.

  - Ideme. Ak teda chceš... byť tam skôr, ako poliši. - natrčím dlaň a hoci by som radšej dostala chladný diamant na prstenník než zasa ten starý známy ľútostivý pohľad, znesiem aj ten.

  Mohol by ma objať. Skrúcam pery do seba, ale moje signály len chabo prehlušujú uragán, čo som mu spôsobila. Aké milé, že ma prežíva tak intenzívne. Asi by mi to malo lichotiť. Mám to u riti. Celé... Ako keď si pricviknete všetky prsty do okna, ktorým ste pred chvíľkou vypustili splašeného vrabca, čo vletel do bytovky a narážal tam kdesi na siedmom poschodí do stien v márnej snahe nájsť nejaké to nebo. Bolieť to začne až neskôr. Budem pripravená.

  Stiahol ma k sebe a zaboril prsty do ramena, akoby sa chcel dostať ku koži.  Asi som už precitla, lebo to zabolelo.

  Pred nami sa ako  poplašené mravce motali príslušníci, ale jeho zaujal bezďák. Náš bezďák,  spokojne sa vyvaľujúci pod svojím prístreškom za hypermarketom, totálne ignorujúci mladého uniformovaného muža, čo sa snažil z neho dostať nejaké informácie. Dokonca aj ten jeho čokel len letargicky sedí a zametá chvostom zem za sebou.

  Trapko, čo sa k nám blíži, bude zlatým klincom nechceného programu.

  - Chodíme sem pravidelne nakupovať. Ako všetci ostatní ľudia. - vychrstol na neho Adam hlúpo, skôr, ako tamten spustil maratón otázok.

  Tamten sa iba usmial. Ironicky. Moje prekrúcanie očí ho aj tak nedojíma.

  - Práve sme vám chceli volať. - obracia sa na Adama.

  - Volali sme vám. - patrí zas mne trochu mäkším tónom.

  - Práve si idem kúpiť nový mobil. - som rada, že ma Adam drží tak majetnícky a cez brušká prstov naťukáva posilu do mojich poryvov v ovládaní sa, inak vyprsknem ešte sarkastickejšie.

  Odpúšťam mu vopred aj tú modrinu.

  - Nebudem vám komplikovať dnešné nákupy, slečna, ale ak dovolíte, vášho partnera by som na chvíľu potreboval. - reže nás pohľadmi, aby mi bolo jasné, že potrebuje Adama. Iba Adama a nikoho iného, len a len Adama. Je mi to jasné.

 Nechávam ich odísť k iným hlúčikom uniformovaných. Prilepená o chodník, ignorujem  oňuchávanie pouličnou zmeskou. Pokiaľ pri mne nedvíha ľavú zadnú... Až hlas za chrbtom ma odtrhne od živo gestikulujúceho trapka, ktorému Adam len mlčky prikyvuje. Poznám to. Hlavou mu beží iný film.  

  - Toto mi tu pre teba nechala. - natŕča predo mňa škatuľu od kečupov bezďák, čo sa zázračne rýchlo pretransformoval spod prístrešku. Prijímam dar. A ešte netuším, že ním je.  Točím sa radšej chrbtom a jemu je to smiešne. Cerí na mňa ďasná s cintorínom zubov, párkrát si odpľuje, strká prázdne ruky do mastných vreciek a odtackáva sa kdesi ku kontajnerom.

  Zahrkám škatuľou. Šuští. Nenápadne dvíham veko. Nestačím ho zachytiť, padá na chodník a tým končí moja intimita. Je mi jasné, že muži vpredu odteraz sledujú, čo sa deje.

  Sledujú zblízka.

  - Stalo sa niečo? Urobil vám niečo? Žobral?  - sypú sa monotónne, trochu zadýchané otázky, kým medzi prstami mrvím polozvädnuté hlavičky gerber sprevádzané ich nechápavými pohľadmi. Je ich do pol škatule. Niektoré ešte s glitríkmi, s očkom od drôtu, čo ich kedysi vystužoval v kytici.

  Iba Adam asi chápe. 

  Adamova tvár je na kameň. Niečo sa muselo stať. Nevybuchol.

  Mám už alergiu na opáskované miesta. Ten nechutný zvuk tenkého igelitového  plátku, čo ako telegram vysiela do vzduchu informácie o čine. Ešte tu zostali staré nedočítané telegramy od Lili, ktorú tu pred pár dňami našli a teraz prišli nové. So škatuľou pod pazuchou sa modlím. Normálne. Klasika, základná zostava. Chce sa mi privrieť oči. A chce sa mi kymácať sa spredu-dozadu, ale Adam ma zas pritesno drží pod druhou pazuchou.

  Nenechala som sa presvedčiť, že mám zostať v aute. Ani Adamom, ani trapkom. Teraz začínam ľutovať. Aj odmietnuté antidepresíva. Moje "u riti" je v riti...

  - Áno, je to on... - zachrapčí muž vedľa mňa.

  Odvraciam pohľad. Teraz som za igelity vďačná.

  Mám chuť vysypať tie hnusné kvety a kopnúť do škatule. Len by som sa opičila po Adamovi. Lenže ja by som nehrala divadlo. Ako on vtedy, keď sme tu stáli prvýkrát. On to vie. Škatuľa iba zašuchotala. Zostala zapravená pod pazuchou. Aj s mojím zrakom.

  Medzi kreslenými fľaškami kečupu je perom napísaných pár slov: Svadobný dar a prikreslený smajlík. Adamova kamenná tvár je ešte kamennejšia.

  Už nemám chuť vysýpať. Teraz prišla tá s vyhadzovaním do vzduchu. Fŕŕk. Adamove brušká prstov, kde ste?! Držte ma! Poriadne! Ešte viac...

domiceli

RUMBELLE - Akty "X" - GOLD, Zberačka nádejí 20. kapitola

AKTY „X“- GOLD

Zberačka nádejí

XXXII.

      Našlo nás až ráno a nielen to. Po prvom tóne som rozpoznala trapka z polície, čo zas bude robiť múdreho, lebo sme, pravdepodobne, zabudli na nejaké to stretko. Alebo vypočúvanie? Alebo konfrontáciu? Alebo...

  Teraz mi dochádza, že sme nezabudli na nič. Na ničom sme sa nedohodli, nič neplánovali. Nič políciu nezaujímalo? Ako to? Ututlanie, zametanie pod koberec ani presun na "vyššie" miesta, v tom nebol. Tak čo?! A prečo volá práve teraz...

  - Asi prišli na Lili. - skôr odgestikuloval, ako mi našepkal Adam a úsmev v strnisku prezradil, aký pyšný je stále na ten geniálny únos. Takmer geniálny. Geniálny ako pre koho. Došľaka!

 - Áno, ...počúvam. Nie, neviem... nevieme, ...že pacientka zmizla. Zmizla? To, naozaj?! Ako to, že zmizla?! Z nemocnice?! Ako sa to mohlo stať?!  - ledva udržím aj ja nutkanie na úsmev a sviňa Adam mi vôbec nepomáha. Vyzerá, že by si bol dal aj like, keby situácia, momentálne, nebola až priveľmi vážna.

  - ...stopu? Akú stopu?! Čo by som ja mohla mať ...so stopou?! -

  Kopem ho pod koleno a mimika nestačí prefackovávať jeho škodoradostné mrvenie ksichtom.

  Aké ťažké je zahrať blba v momente, kedy by ste sparingpartnerovi na druhej strane aparátu  najradšej vynadali za level "imbecil", prípadne mu direktom poďakovali za vyzvanie na súboj, ale, bohužiaľ, ešte radšej sa rovno spýtali, čo vedia oni, aby sme my zas boli o krok vpred.

  Nejde to. Sedíme tu uzimení, každý vo svojom kúte. Tieňový súboj cez telefón pokračuje a zrejme ďalší tu, v zasrienenom aute,  práve začína...

 - Belle, Belle...- ťahá ma Adam za rukáv, sŕka a bradou mieri kdesi smerom von.

  Snažím sa počúvať a ako-tak vnímať monotónny hlas trapka, ale zároveň sledovať Adamovu navigáciu. Hej, niečo sa aj mne zamarilo. Niekto.

  Vylietavame svorne, ako nočné motýle za svetlom, ale prefackáva nás len hmla a šramot smetiarov, čo práve začínajú skororannú službu. Kdesi vdiaľke pred nami zašteká pes. Spoja sa nám pohľady. Musíme za hlasom! Kašlem na mobil. Na trapka. Na trapas s neskorším vysvetľovaním!

 XXXIII.

  - Tak mi vysvetlíte konečne, kde ste boli v noci a nad ránom približne... -

  Ako zo zle nadabovanej detektívky. Som taká vyšťavená a vypľutá z podoby, ako vidím v odraze skla predo mnou, že použiť v tomto bode reč, by bolo nevierohodné. Bobríka mlčania drží so mnou aj Adam. Držal, kým ho pred minútkou neodviedli asi niekde vedľa.

  - Slečna Belle, dúfam, že si uvedomujete vážnosť celej situácie...- vyhodnocuje môj vrchný diel odevu trapko a ja mu s radosťou ukazujem celý nápis na pyžame, aj so žirafou s neodolateľným úsmevom na svojej oranžovej tvári. Strkám prst do dierky na bavlne a drzo ju zväčšujem, aj keď len o dva bloky nižšie býva už moja bradavka. Trapko sa ma snaží presvedčiť na spoluprácu. Mäkne.

  Ľaľa idú byť zúžitkované aj hodiny psychológie. Mám u riti, či mal zo skúšky na akadémii za jedna v indexe, dnes mu neprisvedčím ani na meno. Nie som to ja. Nie som tu. Zavolajte neskôr, pane... Hudbu za vás vyberie náš hudobný redaktor. Nastavila som mozgu prehrávanie Nightwish. Ak bude treba, odhmkám celý album.   

  Asi pochopil. Nejasné šu-šu-šu a nenápadný povel. Nie, nechcem sa nechať zaviezť domov, hoci mi to je veľkoryso ponúknuté. Aj keď posteľ a sprchu potrebujem viac, ako ďalší nádych a to už je čo povedať. Áno, jasné, že budem k dispozícii, aj keď chuť vracať sa sem nepotrebujem už vôbec. Čo ja vlastne potrebujem? Jáj, tú posteľ. Prečo mi prebleskla myšlienka na linoleovú jazdu? Zimomriavky...Zlý deň. Zlý, veľmi zlý. Všetko ma svrbí, omína, mám chuť rozhadzovať rukami a keby viem, rozhádžem im aj tie strohé úradnícke ksichty.

  Obzerám sa po Adamovi. Kašlem aj na Adama. Kašlem na všetko.

 XXXIV.

  Dívam sa na budík. Na mobil. Prijímanie pod obojím. Nenastavovala som budík. Ani na mobile. Zvoní mobil. Koľko je? Zaspala som? Môže byť tak poludnie. Ktorý deň? Mesiac...rok...storočie.

  - Nezdvihneš to? -

  To bola rana z dela!

  Spomalene a s nádychom, ako veľmi ho to obťažuje, pristupuje k nočnému stolíku, chvíľu sa idiotsky usmieva na displej, kým doň nestrčí prstom. Stíchne.

  - Synáčik bude musieť počkať. Najprv pán a potom pes... - utiera si prst očividne znechutene do klopy saka, akoby sa aj ten mohol nebodaj znečistiť len od zrušeného hovoru v mobile.

  - Tak veľmi ho nenávidíš? Ako môžeš? Si predsa jeho otec! - neodpustím si a snažím sa zostať pod paplónom, lebo žirafa skončila v práčkovom bubne a iné bavlnené zvery doma nechovám.

  - Chodí mi do kapusty! Nevďačník...- zmraští ironicky tvár a už chýba len, aby nado mnou mávol rukou. - Rád by nakládol vajíčka, ale môj postrek proti škodcom, je viac ako účinný...- proklamuje nadradene a mne sa chce zvracať.

  Škoda, že sa nezmôžem na slovo.

  - Asi sa chceš spýtať, čo tu chcem, však, drahá...Belle! - skúša sa mi dostať pod bradu, ale cuknúť sa ešte zvládzem.

  Stiahne prsty do dlane a uzamkne palcom. Obzerá si svoju päsť a rozpráva jej monotónne akúsi rozprávku o uväznenej princeznej, vysoko vo veži, kam sa za ňou nikto neodváži. Nie je mi celkom jasné, o čom točí. Asi by som sa mala zobudiť. Ďalšia rana ako z dela, keď si mobil dovolil zamrnčať znova a tentokrát ho vypol päsťou. Nadobro. Navždy.

   - Moje náboje nikdy nestrieľajú naslepo a nikdy nie sú slepé. -

  Chce sa mi zvracať aj z jeho úsmevu, aj smeru pohľadu na miesto, kde mám pod paplónom lono. Inštinktívne stiahnem nohy k sebe. Pobaví ho to. Potriasa hlavou. A fakt nado mnou máva rukou. To je drzosť...

  To je bolesť!  Zdrapol ma za sánku a takmer vytiahol za ňu k svojej tvári. Šla som spola dobrovoľne. Modriny na tvári sa ťažko maskujú.

  - Tentokrát, si dávaj pozor! Veľký pozor! Tentokrát je to pre mňa bytostne dôležité! -

  V zacvaknutej sánke sa dosť ťažko vyludzuje úsmev, ale asi sa podaril. Odhodil ma späť do vankúša.

  - To neurobíš! To si... - zašepkal zmätený, zakopol, cúvajúc a mal čo robiť, aby to ustál.

  - A čo... ak hej?! - konečne sa mi rozviazal jazyk a našla som čosi ako posledné zvyšky hrdosti a sebaúcty. A bezmocného vzdoru, ako som práve  pochopila.

  Nebuchol dverami, ako som čakala. Zatvoril ich ticho a pomaly.

  Vedľa prasknutého mobilu sa chveli zvyšky vody v pohári, ktorým som zapíjala ráno, po návrate z polície, svoj osud. Privrela som zásuvku na stolíku, aby vylúpnuté očko na striebristom pláte z lekárne odpočívalo v pokoji...

domiceli

RUMBELLE - Akty "X" - GOLD, Zberačka nádejí 19. kapitola

AKTY „X“- GOLD

Zberačka nádejí

XXXI.

      Premieľalo sa mi hlavou, či mohla odísť po svojich, alebo... A nie celkom mi bolo jasné, ako som mohla tak náhle zaspať. Koho sa pýtať?! Kde vlastne začať?! Adam už niečo pozačínal, ale dážď zmyl naše nádeje tak dôkladne, že aj keby sme našli toho záhadného bezďáka s čoklom, čo sa zjavoval a mizol, nepomôžu nám ani jeden, ani druhý. Sedíme a zízame pod prázdny prístrešok za hypermarketom. Ale bezdomovec nás ani tak  netrápi. Je iba alternatívou, náhradou, možnosťou ako sa odosobniť od pálčivejších otázok.

  - Mohlo mi dôjsť, že sa vráti do starého bytu. Kam inam by tu šiel... Prakticky sme mu ju doviedli rovno pod nos. – otriasal zo seba sklamanie a čakal, že dopoviem svoj podiel viny.

  Posledný obraz, čo som videla. Jeho a mňa v odraze kuchynského skla.

  -  Bol to môj nápad. Je to len moja vina. - dobrovoľne si sypem popol na hlavu, ale jasné mi to nie je. Potom mi to zrazu jasné začína byť. -  Aj ty môžeš... prepáč, ale teraz ma mrzí, že som sa o to tak málo zaujímala, mohla som sa vyhnúť...mnohým prešľapom...– začínam zoširoka.

  - Nemohla. - skáče mi do reči. -   Ak ťa to poteší. Mohol by som s ňou manipulovať, ale ja nie som ON! – zdôraznil. - Ak sa pýtaš na to, či je schopný nabúrať sa ti do myšlienok, odpoveď znie: je. Ak chceš vedieť, či môže manipulovať s tvojou vôľou a nasmerovať konanie, odpoveď bude rovnaká. Vie, smie, môže...všetko. Je mi to ľúto, Belle. Je to tvoj Zberateľ. Mala si jedinú šancu – nezvoliť si ho. Vybrala si si opak. Nie, nevyčítam ti to, poznám taktiky Zberateľov... A teraz, keď je tu, tak blízko, bude ťažké sa mu priečiť. To vieš aj sama...- skúsil to nevyčítavo, ale nevydalo.

  Moje zhrozenie ho asi obmäkčilo, aby sa konečne odmlčal a nechal ma skrúcať sa v klbku bezmocnej zlosti.

  - Ako je to možné?! Veď...ja som prakticky zradila teba, Lili, robím presne to, čo chce a ani o tom neviem?! –

  Sedí tu vedľa mňa. Muž, ktorý je silnejší, než som si kedy o ňom myslela. Osud mu jednostaj hádže polená pod nohy a on si z nich dokáže robiť odrazové mostíky a ustáť celú tú kavalériu katastrof. A ja som jednou z nich.

  - Prečo si to so mnou už dávno nezabalil? – vymlelo mi mozog a zostali len základné existenčné otázky. Básnické, ale ja potrebujem počuť odpoveď. Akokoľvek bude infantilná a jednoslovná.

  - Zberateľ je istý druh špecifikácie, ale aj my sme len ľudia. Vo svojej podstate obyčajní. Potrebujeme jesť, spať, sprchovať sa a potrebujeme aj niekoho, o koho sa oprieť. A potrebujeme, aby nás niekto mal rád takých, akí sme. S oboma našimi pólmi. - dvihol kútik úst.- Nie si mojím médiom, nemám ťa v moci a tajne dúfam, že to, že si so mnou, je tvoja slobodná vôľa a...-

  - A...  ľúbim ťa. Veľmi. – zdvihla som ten svoj, pritiahla sa opatrne a oprela hlavu o jeho kostnaté rameno. 

  Naklonil ku mne tú svoju a v ráme spätného zrkadla boli práve dve oči. Jedno hnedé a druhé modrosivé. Dva protipóly, ktoré by sa v podstate nikdy nemali stretnúť, a predsa sa priťahujú nekonečnou silou, proti ktorej neznamená nič celá tá sprepadená subkultúra, ktorá sa snaží ovládnuť svet, pohltiť ho, vnútiť mu svoje dogmy a spôsoby. 

  - Konečne viem, prečo si nechcel spať s Lili. A... a ani so mnou... dosť dlho. Vlastne si ju zachránil pre otroctvom. To je ...strašné. Keby som to tušila... – zámerne vynechávam seba.  
   Adam zas  nie. Asi je to v ňom boľavejšie rozjatrené, ako som si myslela. Chcela. Dúfala.

  - Ani ja som nemohol tušiť, že... práve On by mohol... zrovna on, zo všetkých tých Zberateľov akurát môj foter je predurčený byť tým tvojím. – natiahol ku mne ruku, páchnucu po koži z volantu a vnoril mi ju pod vlasy. Vďačne som ju prijala a obložila tou svojou.

  - Vidíš, a predsa som ju neochránil... "pred otroctvom", ako tomu hovorí š... A  čo je horšie, ani teba...- povzdychol.

  - Nikdy ti neodpustím, že si sa s ňou vyspal! – zamrmlem vzdorovito.

  Nijaké poľahčujúce okolnosti! Ani drogový dôkazový materiál moje ješitné zranené ego neobmäkčí! Došľaka, veď mi môže chrstnúť do tváre presne to isté...nemôže. Po prvé je to Adam a po druhé, nie je to to isté. Nie, nie je. Je to horšie! 

  Vymochlávam sa z jeho prstov a hľadám si ukotvenie, aby som mu bola z očí do očí. Mám nápad. Šialený. Ale nápad.

  - Adam, teraz, keď, ...dobre, na chvíľu ti odpustím, že si s ňou chrápal, lebo to takto potrebujeme. Mlč, mlč!  Čuš, prosím... a vypočuj ma... Teraz je v tvojej moci, ak tomu dobre rozumiem. Prečo to nevyužiť? –

  - Lebo nie som ON! – skríkol, až som sa skoro zosunula  pod sedadlo.

  - Máš iný nápad, ako zistiť, kde je a čo sa s ňou práve deje?! – preberám jeho krik, aj s intenzitou. -  Napoj sa na ňu...strč sa jej do mysle a zisti, čo práve robí, na čo myslí a... a ak to ide, nasmeruj ju späť k nám... chápeš?! – nevzdávam to.

  Zapieram sa mu o ramená a aj potrasiem, ak to bude nutné.

  Má sklonenú hlavu. Radšej sa mi ani nedíva do očí.  
  - Belle, prosím...ja nechcem... nemôžem byť rovnakým sviniarom... ako... Belle, pochop, nemôžem, nie, neurobím to... – krúti hlavou a žmurká a hľadá ako ujsť z mojej antihumánnej, nemorálnej, ako vidím, pre neho nepredstaviteľnej  požiadavky.

  Chápem ho. Toto je môj Adam. Adam je iný, ako ON. Preto som s ním. Preto ho ľúbim.

 - Lenže ty to neurobíš zo zištnosti, ale pre dobrú vec. – skúšam z druhej strany a nečakám, že ho rozhodím ešte viac. Stalo sa.

  - A v tom je rozdiel? Kde je hranica medzi profánnym a sakrálnym?! - zaafektuje. Boľavo. - Ide tu o Lili. Hej, ide tu o matku môjho dieťaťa! Nevybral som si ju, ani som to nikdy nemal v úmysle, ale stalo sa! Prichádza asertívno-empatická vložka! Som za ňu zodpovedný a mal by som sa o nich oboch postarať. O Lili, aj o syna, aj keď to bude ďalší Zberateľ! Ďalšia možná manipulátorská sviňa, ktorá bude riadiť a ničiť životy obyčajným ľuďom! –

  - Adam, hovoríš o dieťati...- skúšam ho utíšiť, ale vedomosť, že Lili je v tom a dokonca vie, že to bude syn, ma statočne dorazila.

  Pozrel na mňa vyčítavo.

  - Jediné dieťa, ...jediné, čo  som chcel mať, by bolo to od teba. To naše. Obyčajné, krásne ako ty, s malým noštekom a rovnako vzdorovité, ale toto sa nikdy nestane! A nechci vedieť detaily...- potriasa hlavou a radšej pozerá bočným oknom von.

  - Chcem...- tuším niečo zlé, ale dnes je taká noc, že to všetko musí von a znovu byť vstrebané.  Inak nás to udusí. 

  - Médiá sú schopné dať život iba dvom. Zberateľovi a Médiu. Toto je...už  tvoja druhá, posledná šanca....Ak by som ti dovolil požiť tú tabletku, nikdy by si nepoznala, čo je to byť matkou. A ty budeš dobrou matkou...-

  Tentokrát trepem hlavou ja.

  - Ja ale nechcem byť matkou jeho dieťaťa! – skúšam sa brániť, ale viem, že je to len výkrik do tmy. A do dažďa.

  Vieme to obaja.

 - Vidíš, zase sme si kvit. Ani ja som nechcel byť otcom dieťaťa, ktoré... nie je tvoje. Naše...- začína sa pochechtávať a mne to dochádza. Podpichuje. Sme takí kompatibilní, až to bolí.

  - Je čas nájsť Lili. Prestaneme obaja prokrastinovať a dáme sa do práce. Tieto ...drobnosti...si doriešime neskôr. – dvíham prst, ale skôr sama sebe, ako pre neho. Aj tak ho budem  musieť ešte prehovárať, aby do toho šiel a spolupracoval. Ako vidím, po počiatočnom nadšení je v strehu letargia. V plnej zbroji.

domiceli