RUMBELLE - Akty "X"-GOLD, Zberačka nádejí 10. kapitola

AKTY „X“- GOLD

Zberačka nádejí

XIX.

      Nevraživý pohľad by bol akurátny. Neveriacky málo hodnoverný, spýtavý ešte menej, vzhľadom na našu minulosť, ale, že sa usmeje, to som nečakala ani v najhoršom sne. Robí si prču?! Zo mňa?!

  - Očakávaš aj potlesk? – nedá mi ironicky nevyprsknúť a zrejme to ešte chvíľu bude celé o monológu.

  V mojom prevedení.

  - Môžeš byť na seba právom hrdý. Zožrala som ti to všetko aj s navijákom a prikrmovala sa celé dni ďalšími a ďalšími efektne podanými jednohubkami... Alebo týždne?! Dočerta, Adam, mesiace?! ...alebo aj roky?! – strácam kontrolu nad spätným chodom myšlienok, ktoré hľadajú východiskový bod, kedy ma začal vodiť za nos. A úspešne.

  Stále má plachý úsmev na perách a ruky majú čo robiť, aby sa nenatiahli mojím smerom a tým ukončili fázu mrnčania a nahradili ju tou udobrovačkovou.  Vie však, že nebývam ústretová a on neznáša prehry, zvlášť tie so mnou a mojimi občasnými rozmarmi. Dá mi čas.  Našťastie necháva rozprávať aspoň oči. To má odskúšané, ako účinné. Stratené šteňa pripravené pritúliť sa aj k pouličnému hydrantu.

  Ďalším hysterickým preslovom aj tak nedosiahnem nič, napriek tomu pretlak vypustím a nakydám okolo nás všetky tie frázy o chránení a neprosení sa a ešte niečo o úprimnosti, otvorenosti, dohodách a férovosti. Dalo by sa nabaľovať donekonečna o kadečom, čo neriešime, ale asi sme  mali.

  - Takže Lili a jej...“nehoda“...nebude tak celkom náhoda, ani zhoda nešťastných okolností, však? - stočím tému, hoci netuším či mierim presne.

  - Je neskoro. - konečne odpovie a v pohľade pribudne k úzkosti bezmocnosť s ľútosťou. - Myslel som si, že to ...vyriešim sám. Naivne som sa domnieval, že všetko mám vo svojich rukách a nechcel som...zaťahovať ťa do toho...a hrabať sa zas v minulosti...- vstal a hľadal pochopenie.

  „Hovno, hovno, zlatá rybka, akvárium nebude!“ Pár slovíčok mi tentokrát nestačí. Zatínam pery. Ako odpoveď je to jednoznačnejšie ako jednoznačné. Pochopil.

  - Súdny zákaz po tom prvom pokuse odstrániť Lili sa nám obom zdal adekvátny a v podstate účinný. To predsa vieš. Navyše, keď ho vyhostili aj z krajiny ako personu non grata, to vyhovovalo všetkým nám trom a správa o jeho smrti to vlastne nečakane uzavrela. Naozaj som netušil, že to všetko je len dobre premyslená kamufláž. – jeho pohľad sa zmenil.

  Akoby pátral v mojom vnútri, ako to vnímam s odstupom času a či...

  - Verila som tomu. Prečo by aj nie... Prijala som to, vyrovnala sa s tým a život šiel ďalej. Obdivovala som ťa, ako to zvládaš a zbytočne sme nejatrili rany. Tá dohoda bola v tomto fajn. –

  Trápne sa obhajujem, aj keď ma z ničoho neobviňuje a nikdy mi nič nevyčítal.

  Dokázal sa celé tie roky tváriť, že k ničomu nedošlo, respektíve, že on o tom nič nevie. Vedela som od začiatku, že vedel. Viem to aj teraz, že sa s tým nikdy nezmieril a nevyrovnal. Len to v sebe udusil.

   - Je späť už niekoľko mesiacov. Inkognito. Vyhľadal ma a ja som pochopil, že chuť pomstiť sa Lili za Zoe časom len narástla. Pochopil, že som jediný, kto mu vlastne zostal a aj keď sa vyhráža, že i ja zaplatím, teraz ma ešte potrebuje. Nie, neskúšaj sa ma presvedčiť, že sa mám obrátiť na políciu a takéto žvásty. Vieš sama dobre, že by to bolo kontraproduktívne. Dostal ma medzi dva kamene a ja som mu musel...ja som mu  sľúbil pomoc. -

  - Adam?! – neverím vlastným ušiam.

  - Mal som dokonalý plán. Teda len začiatok plánu, ako natiahnuť čas a využiť ho na odvetu a zvrátenie celej tejto situácie, ale... vymklo sa nám to z rúk. - natrčil prázdne dlane.

  - Nám?! To ako „nám“ – mne a tebe alebo tebe a jemu alebo... ty v tom celom ideš s Lili?! – v strese fungujú moje spoje nechutne presne.

  Adam prikyvuje.

  - Keď sme prišli o Zoe, boli sme ešte deti. Malé, nič nechápajúce decká a predsa... A predsa neváhal... zniesť ju zo sveta. Neúspech prvého pokusu ho len utvrdil v tom, že pomsta musí byť dobre pripravená a premyslená, aby bola pomstou o akej sníval, akú jej odprisahal v deň pohrebu. Belle, to čo vymyslel, je šialené ...a tak sa nečuduj, že som ti o tom ani... nechci to vedieť ani teraz. Prosím...- opäť ten psí pohľad.

  - To stačí, Adam! Som možno naivnejšia a ťažkopádnejšia, priznávam, ale tentokrát chcem vedieť všetko. Najmä to, prečo som posledná, čo sa o tom dozvedá?! Prečo...Lili dostala prednosť predo mnou?! Nevravel si, že...ona je len nástroj?!...že ľúbiš mňa?! – trapoším, ako sa patrí. Nejde tomu zabrániť.

  - Veď práve, Belle. -

  - „Veď práve“ je odpoveď na ktorú časť mojich požiadaviek a otázok?! – neprestávam vyšilovať.

  - Nevravela si zas ty, nedávno, že Lili je tiež len človek? Že je to žena, ktorá má svoje city a ták?! – impérium vracia úder.

  - Možno, ale nie pre môjho chlapa, dočerta! Nech si svoje úsmevy skúša na hociktorom, má ich tu milióny voľných, ale môj je môj! – normálne som dupla nohou.

  Výstup hodný stíhačky. Taxikár by bol na mňa hrdý. Adam je na mňa hrdý. Chce sa objímať. Aj ho nechám. Pokojne mi to môže dorozprávať za ucho. Je môj a môj a môj! Môj, môj...

  - Cítim sa za Lili zodpovedný. Celá tá mašinéria proti nej sa vlastne spustila kvôli mne. Ja som neustrážil Zoe. Ona ju len našla. Nie je spravodlivé, aby si odniesla trest a ja som mu v tom ešte pomáhal. Dohodli sme sa. Súhlasila s mojím plánom. Aj to všetko klapalo, keď ...neviem prečo zrazu začala s tými svojimi trápnymi návštevami hrobov, ktoré pozostalým zatajila, ako sme sa  dohodli, aby to vyzeralo, že zlyháva a schopnosti média sú fuč... Možno by všetko bolo stále fajn, keby... keby si do toho nestrkala svoj chutný malý nos...- oprie si čelo o moje a dotkne sa nosom nosa. Pošúcha.

  Cuknem a našpúlim pery. To akože som zase zlyhala ja?! Ja, ktorá som sama prišla na to, ako nás tá malá klame?! Teraz sa to obráti proti mne?! Tak to nie! Tak to...áno.

  - Čo som mal robiť? Tváril som sa pred tebou, ako ma to škrie a ako sa s ňou vážne zhováram, ale... zaťala sa. Odmietla ďalej spolupracovať. Je labilnejšia, ako som si myslel a teraz...-

   - Prišiel vám na to, že ste ho oklamali. OK.  Lenže ja stále akosi nechápem? Prečo by mu záležalo na tom, že Lili zlyháva ako médium? To mu malo akože stačiť... na pomstu?! – nereže mi to.

  Pomstu si aj ja predstavujem ako čosi megalomanské a veľkolepé, bez ohľadu na možné riziká a následky. Toto ho malo učičíkať?  Pochybujem.

  - Podcenil som ťa Belle. A podcenil som aj jeho. Celú tú situáciu som podcenil a teraz mám pocit, že už začínam platiť. Presne, ako mi bol predpovedal... –

  - Nezavádzaj a láskavo sa napoj tam, kde si prestal. Ten plán! V čom je háčik? – namierim na neho prst.

  Mlčí. Necháva, aby mi to došlo samej. Možno by aj, ale som príliš rozčúlená a osobne zainteresovaná, aby mohlo.

   - Mala by si to chápať. Bola si médium, kým... –

  To zabolelo.

domiceli