AKTY „X“- GOLD
Zberačka
nádejí
VIII.
Policajné riaditeľstvo je len prechodná
zastávka. Štandardné postupy, neštandardné postupy. Zopár papierov, šušušu,
vážne tváre, neveriaci Tomášovia, zopár ďalších svätých k tomu. Prakticky nikto
netuší, ako sa k nám postaviť. A každý sa chce. Podozriví? Svedkovia?
Podozriví svedkovia? Obete? Páchatelia? Z každého rožka troška? Kopa slov,
rečí a stále netušíme, čo sa vlastne deje. Aspoň ja určite. Lustrujem
Adamovu tvár, ale nie je veľmi čitateľnejšia, ako inokedy. Povie mi, až sám
bude chcieť.
- Som poverený vedením tohto prípadu. Áno,
zámerne som sa vám nepredstavil. – s rukami vo vreckách staromódneho
baloňáku prihovoril sa nám... kto vie kto.
A vyzýva nás, aby sme ho zas niekam nasledovali.
Nuž, konečne sa to možno aspoň trochu pohne. Čo je to „to“?
Nášmu pridelenému sprievodcovi sa miestnosť,
čo nám veľkoryso požičali a, dokonca, vypratali od personálu, nepozdáva.
- Pôjdeme do terénu. Pozývam vás. - urobil
afektované gesto, ktoré mi k nemu nepasuje. Smer dvere však prijímam s radosťou.
Bzukot policajnej stanice vo mne vyvoláva len negatívne spomienky.
Má zvláštny druhovetový typ humoru. Prvá veta
strohý oznam, druhá buď pokus o odľahčenie situácie, navodenie pocitu
neformálnosti, alebo obrana formou vtipných dvojznačných poznámok. Nevydarená
forma humoru.
Fajn, súkromné auto. Už dávno sme
s Adamom nekempovali na zadných sedadlách. To spolujazdcove má zapratané
fasciklami, taškou, stravou z fastfoodu a nemožnou šiltovkou
pasujúcou k jeho celkovo katastrofálnemu outfitu. Pred ženou nič neschová.
Prvý dojem – totálny prepad.
Naštartoval, ale kým sme sa pohli, podal nám
dozadu akúsi novotou voňajúcu zložku. Fotky a nejaké oxeroxované stránky, pravdepodobne, nemocničných záznamov. Neplatia na ne pravidlá lekárskeho tajomstva
a tak?! Zrejme, na tieto nie. Všetko ešte vonia čerstvosťou
a tlačiarenskou farbou.
- Ste z brandže, dokonca, ste
z úrovne, kedy vás už fotky, čo uvidíte, nemôžu veľmi vyviesť z rovnováhy
a akokoľvek rozrušovať. -
Skúša v spätnom zrkadle sledovať obe
naše tváre, ale dobre vie, že si musí vybrať. Tipujem tú moju.
S neskrývaným záujmom hľadím na dosť
nekvalitné čierno-biele zábery, zrejme z akéhosi miesta činu. Podarilo sa
mi dešifrovať noc, les, kopy hliny. Hej, aj telo. Až detailný záber, ešte
rozmazanejší ako pôvodný, spôsobil, že sa mi fascikel roztrasie v dlani.
- Spoznali ste ju. Je to teda ona. – neomylne
zareaguje náš šofér a necháva nás vychutnávať si podané menu.
Bola to ona.
- To miesto je mi povedomé...- loví z kôpky Adam niekoľko záberov
a natáča ich viac do svetla.
- Je to ten pahorok nad supermarketom. –
odobrí mu sprievodca.
- Podľa tohto, tam policajné tímy urobili
prieskum. Hľadali telo, ale... – odmlčal sa.
Ani on nechápe, prečo v jednej z dier,
v rôznych hĺbkach vykopaných na mieste, ktoré sme označili, leží ona?
Alebo je to len kamufláž? Na sprievodcu? Aj na mňa?!
- Je
mŕtva?! – nedá mi nespýtať sa rovno.
- Dobrá otázka. Chcete počuť: „Žiaľ, nie.“
Alebo: „Chvalabohu, nie?“ – skúsi byť zas sarkastický.
Nezareagovali sme. „Nie“ v oboch
možnostiach nám postačuje. Lepšie sme sa zahľadeli na detaily fotiek. Na
čierno-bielej má bielu tvár. Viečka zatvorené. Čmuhy budú hlina,
prípadne aj krv, alebo oboje. Hlavne, že nie je mŕtva.
IX.
- Prečo stojíme tu? – pýtam sa hlúpo, ale
musím čosi vravieť, inak mi rozum nedá pokoj so svojimi konšpiračnými teóriami.
- Sme na mieste. Nechce si kúpiť nejaké
kvety? Gerbery, napríklad. – zadiera muž, pýta späť požičaný materiál
a vypoklonkováva nás z auta.
Frmol pred supermarketom nikoho nezaujíma,
vieme, kam máme namierené. Ani sa nesnaží viesť nás, dáva mi prednosť.
A zase kopa slov.
-... privolaná hliadka našla v jednom zo
skúšobných výkopov nehybné telo. Ten psíčkar tvrdil, že čiastočne bolo
zahádzané hlinou, listami, trávou, skrátka, zrejme skryté pred zvedavými
pohľadmi, ale nie dostatočne. Možno narýchlo, možno... skrátka nejaké to
vyrušenie, prípad sa vyšetruje. Vráťme sa k nálezcovi onoho nechceného
pokladu. Zdalo sa mu, že nájdená ...žena nevykazuje ešte známky primeraného
mŕtvolného rozkladu...- čas na zamyslenie sa, či humorná vsuvka je príhodná. -
...zničil takmer všetky stopy tým, že nám ju pekne odhrabal a pokúšal sa
oživovať. Zrejme. Zaradili sme ho aj medzi možných páchateľov. Kto normálny venčí psa pred štvrtou ráno?! – usmial sa na
Adama.
Ten mu úsmev vracia. A chce poštu
posunúť mne. Ale ja sa nehrám. Sklamaný vracia pohľad, so stále nahodeným
úsmevom, na rozrečneného muža, ktorý zjavne neskončil.
- ...o štvrtej ráno volal, dáme mu krycie
meno “psíčkar“,... – hrá sa na veľkého detektíva, -... na pohotovosť. Našli ju
podchladenú, nereagovala na podnety. Z lekárskej správy vieme, že na tele
mala viacero poranení, pohmoždenín a mala nedávno pohlavný styk. Nedávno
znamená v čase upadnutia do kómy. Chvíľu predtým, alebo chvíľu potom. –
opäť dramatická pauza.
Zrejme na pomyselný potlesk za bravúrne
zvládnutie spravodajskej relácie. Živo si predstavujem, ako by to dal Adam. Asi
skoro takto isto. Majú čosi spoločného. Čosi, čo mi je na Adamovi sympatické,
na tomto nie. Aké neobjektívne posudzovanie, uvedomujem si, ale...
- Vravíte, že bola znásilnená?! – opakujem
indície.
- To vravíte vy. Ja som vravel, že lekárska
správa potvrdila koitus. Či bol dobrovoľný, alebo vynútený, by nám zrejme
vedela povedať len ona sama. Ale nevie. Nezachytili ste pojem: kóma? – zarypne.
Nevenujem mu už pozornosť. Adam tuší, že sa
v duchu pýtam na jeho nemiestne poznámky ráno v kancelárii.
- Žartoval som...- skoro zapiští mojím
smerom, ale muž vedľa nás zvážnie.
- Našlo sa množstvo odtlačkov prstov.
Množstvo. Naozaj veľa a ľahko identifikovateľné... Čo ste robili včera
večer, respektíve v noci zhruba medzi desiatou a štvrtou hodinou
rannou, pán Gold? – trapoší náš sprievodca a ja mám vážnu obavu, že mu
Adam začne elegantne, do detailov vykresľovať niektoré z našich milovaní
a nehanebne do partnerky pretaví našu „Lili“, dobre vediac, že ja mu to
nezožeriem a tento tu akiste tiež nie. Alebo sa budem mýliť?
Asi očakáva, že mu prinajlepšom položím ruku
na plece, alebo si aspoň stanem vedľa neho na znak spolupatričnosti
a dôvery, mňa však zaujímajú zvyšky kvetov, čo sa tu všade povaľujú.
Gerbery.
Doplo mi. Lovím z vrecka tú, čo mi dal
Adam ráno. Jasné, že ma to skôr nenapadlo. Tá nie je z tých, ktoré tu
rozkladala ako pietnu spomienku v čase, keď sme tu boli prvýkrát
a skoro tajne ju pozorovali. Je síce zvädnutá, ale málo.
Zohýnam sa po jednu z hlavičiek. Do série...
domiceli
no...uvidíme...
OdpovedaťOdstrániťpáčia sa mi možnosti, ktoré hmlisto ponúkaš :) všetky, čo mi napadajú... budeme myslieť rovnako?
OdpovedaťOdstrániť