Mr. GOLD - Iba každá druhá 23. kapitola

RUMBELLE

Iba každá druhá

23. kapitola

Ráno

XXVI.

  Ležala tam vyplienená, so známkami dobývania v troskách skrkvanej prikrývky. Vlasy jej tiekli dolu tvárou a strácali ju vo vankúši na tom najmenšom krajíčku postele, tesne nad priepasťou. Zvyšok územia mu veľkoryso prenechala, netušiac, že odtiahne skôr, ešte za svitania.

  Pozorne sa potichu obliekal a ešte pozornejšie sledoval jej spánok. Pohľadom pohládzal nájdené fragmenty tela medzi látkou návliečky a predstavoval si ich hebkosť. Tak dávno nemal v rukách ženu...tak rýchlo mu nimi túto noc pretiekla. Neprajná krátka noc!

XXVII.

  Zadýchal sa. Musel spomaliť. Hore schodmi to šlo o poznanie ťažšie. Pred dverami susedy zaváhal, či nebude na ňu priskoro, ale zaklopkal. Ozvala sa hneď.

  - Momentíček, už idem. – znelo spoza dvier.

  Chudinka stará zvedavá sa pozabudla, že by aspoň trošku poodstúpila, aby hneď neprezradila, že stojí rovno pri dverách a divo pozoruje dianie.

  Ukázala sa v škáročke, zaštrngotala retiazkou. Zvedavo zažmurkala poblednutými očkami na nečakanú návštevu.

  - Dovolil som si priniesť vám malé odškodnenie za tú medovku. – podával jej papierové vrecko s čerstvým pečivom, ktoré rozvoňalo už celé schodisko.

  Z vlastného vydoloval podlhovastú škatuľku.

  - A tuto je čaj. Ou-ou, nemal som okuliare, vzal som omylom detský ...ale medovku obsahuje. – ospravedlňoval svoj výber.

  Babka po ňom chňapla, zručne ho roztvorila a vytiahla dve vrecúška.

   - A neopovážte sa mi ešte niekedy nivočiť moje okrasné bylinky! A nemuseli ste byť na ňu taký mrchavý. Nie, že by si nezaslúžila, ale je to len žena.-

  Bolo mu jasné, že šmírovanie za dverami a medzi panelmi patrí k povinnej výbave týchto susediek, ale predsa len našiel odvahu sa hrdo vypnúť.

  Babka sa zaškerila.

   - Hlavne, že nohy má už teplé. To je dôležité. Hybajte už. Ešte spí. Inak by ináč hrmotala. Ako vždycky. Nič nie je horšie, po studených nohách, ako že sa žena zobudí a posteľ prázdna. Verte mi. – potichúčky zavrela svoj poklad s múdrosťami, ktorými ho vystrájala o poschodie vyššie.

XXVIII.

  Pragmaticky si vzal na nákupy jej kľúče a ani ich lomoz pri odomykaní ju zatiaľ nezobudil. Ješitne sa pousmial, že búrlivá noc, hlavne jej vyvrcholenie ...povzdychol.

  Zamestnal sa varením čaju a aranžovaním raňajok. Poprestieral stolík a pohodlne sa usadil do kresla. Jej kresla. Dosadol na knižku, vydoloval ju spod zadku a bez pohľadu šuchol pod stolík.

  - Dobrú noc...- zašepkal jej lesklému obalu. Možno skôr chcel:  Spi naveky...

  - Snáď dobré ráno...- sedela na posteli, pokrčená, rozospatá, ledabolo zachumlaná vo zvyškoch zvlečeného už paplóna.

  Neodolal. Vstal a prisadol si na okraj postele, skúšal si ju trochu učesať a popritom popátrať, ktoré miestečko v hierarchii najkrajších vyberie ako prvé na pozdrav. Mykala sa nevôľou, predstavujúc si, ako  hrozne asi vyzerá. V kombinácii s tým, čo sa vlastne nadránom prihodilo, nevychádzalo jej nič pochvaly hodné.

  - Dobré ránko...- zaváhal. - ... a už by si mi mohla konečne povedať aj ako sa voláš. – zvolil pery.

  Naoko ho rozčertene odsotila a praskla so sebou späť do postele. Roztiahla ústa do úsmevu.

  - Celú noc si...ste ma ma volal...i... „belle“, tak v tom pokojne aj pokračuj...te. Nemám nič proti tomu. Oslovenie „kráska“ nemôže uraziť žiadnu ženu. Skôr jej lichotiť...– založila ruky pod hlavu a tešila sa na jeho úsmev za svoju obhajobnú rannú filozofiu.

  Neprišiel. V útržkoch včerajšej noci mal tento text už akosi vymazaný. Nespomínal si, že by niečo bol šepkal. Milovali sa bez slov. Nebolo treba nič vravieť...a predsa? Milosrdná pamäť a nemilosrdné ústa! Tie jej pokračovali ďalej.

  - A ak si...ste  mal...mali... v pláne všetko poprieť a oľutovať, prípadne sa ospravedlňovať, nechajte si zájsť chuť! Nehanbím sa nič... možno za to, ako práve vyzerám... trochu. – skúsila sa viac zakutrať do periny. Potrebovala by počuť nejaké tie lichôtky.

  Nič. Akoby ho prelialo studené ráno, čo sa už strešným oknom tlačilo do vyhriatej izby.

   - Sklameš svoju... „belle“? – spýtala sa s maličkou výčitkou v očiach, čo márne prosili, aby sa jej s úsmevom zas venoval.

  Mračil sa. Ošíval. Pohľadom metal po izbe a hľadal rozbité kúsky samého seba. Netušila, čo všetko sa v ňom práve zosypalo a aké ťažké je vytiahnuť sa z toho.

  - Včera... si celý čas vravela niečo iné. O starých mužoch a mladých ženách. O nevierohodnosti a klišé...Ako to, že si tak náhle zmenila názor?! Začínam mať paranoidné obavy, že pre tú sprepadenú čítačku urobíš všetko možné. Všetko. – zatiahol drsne, až aj jej prešiel mráz po holom chrbte, lebo po týchto slovách vystrelila do polosedu neveriac, že by takéto niečo vypustil z úst.

  - Koľko máš rokov? Dvadsaťpäť? Šesť? Stážistka, posledný ročník výšky, ak sa nemýlim. Ja päťdesiatštyri! Ty si študentka, ja bývalý profesor. Obdivuhodné odhodlanie pre prácu na vlastnej koži vyskúšať príbeh hlavných hrdinov nejakej knižky... len aby výsledný efekt dopadol čo najlepšie. Šéf to iste ocení! - zatiahol cynicky.

  Zhrozene pozorovala, s akým jedom vypúšťa slová, ako bez rozpakov zabodáva do nej svoje výčitky a obvinenia. Kto to tu stojí pred ňou?! Kam zmizol ten vášnivý muž, čo sa nevedel nabažiť jej tela a každým dotykom, každým bozkom rozprával jej, ako veľmi po nej túži, ako ju obdivuje...Miluje? Už si ničím nebola istá. Vykutrala sa z postele, stala si pred neho taká, ako ju boh stvoril, nerozpakujúc sa zo svojej nahoty.

  - Nemáte mi čo vyčítať! Zneužili ste ma, ako naivnú hlupaňu, len aby ste si overili, že knižky nemusia klamať a jej autor mohol opísať realitu?! Tak ako? Sekol sa? Alebo z toho, čo...máte pocit, že sa mladá žaba nemôže zamilovať do staršieho chlapa? Len tak, úprimne, otvorene, bez okolkov a skrytých úmyslov, bez toho, aby vôbec tušila, kým v skutočnosti je? – prudko dýchala a vôbec jej nevadilo, že si práve protirečí, že presne opak toho, čo sa ho pýta, vravela včera ona sama.

  Všimol si jej rozhodenosť, rozpoltenosť, nedostatok dôvery v samú seba, po tom všetkom, čo sa v noci stalo, ako veľmi potrebuje...

  Objal ju. Prudko. Pevne a odhodlane, akoby do toho jediného drsného pohybu vedel vpísať všetko, čo jej chcel pôvodne povedať a vymenil to v poslednej chvíli za tie hnusné obvinenia vlastnej slabosti.  

  - Neviem, ako to vnímajú mladé žaby, srdiečko, ...ale my, starší muži sa dokážeme zaľúbiť, úprimne, otvorene, bez okolkov a skrytých úmyslov, aj keď nevieme ani meno ženy, ktorá nás jediným úsmevom dokáže pripraviť o zvyšky zdravého rozumu. – šepkal jej do vlasov, cítiac, že sa stále trasie.

  Opatrne sa odtiahla.

  - Volám sa Lacey... -  

domiceli