Mr. GOLD - Iba každá druhá 22. kapitola

RUMBELLE

Iba každá druhá

22. kapitola

Do rána

XXIV.

  Dopil do dna čaj. Mal obdobne hnusnú chuť, ako tá, čo mu zostala rozplazená po naivných predstavách na nový začiatok kdesi uprostred prázdneho srdca. Neroztopená kvapka medu zachytená po lístkoch medovky sa to ešte pokúšala zachrániť, len už nemal dostatok guráže pohnúť ani prstom smerom k nej. Smerom k NEJ.

  - ...napríklad tu, vypočujte si tento kúsok...- pokývala ukazovákom, kým ho zabodla do ktoréhosi riadka v knižke, v ktorej roztržito listovala.

 Nie, nechcel už počuť nič.

  - Na dnes, ak dovolíš...mi stačilo. Ostatne, pripraviť anotáciu na plagát a úvodné slovo, či nejakú tú moderátorskú vsuvku, prípadne premostenie od diela k tvorcovi je čisto v tvojej kompetencii. To mňa absolútne nezaujíma. Ten...skrátka, autora si nechaj, ja sa pokúsim osloviť nejakých sponzorov. Možno by bodlo malé občerstvenie, niečo vypiť... keď už si ma nedobrovoľne nanominovala do tejto úlohy...  pomocného asistenta. - sťahoval rukávy košele, ktoré ani netušil, kedy si stihol vyhrnúť ako doma.

  Pochopila, že je na odchode.

  - Odkedy literárni kritici zoháňajú kus žvanca a chlast na čítačky svojich obetí? – nedalo jej zalomiť otázku.

 Rozosmial sa.

  - Drahá, prečo si ty stále myslíš, že som kritik? Navyše fundovaný, literárny?! – vstal a až ku krku si zapol košeľu. -

  - Prísny, odmeraný, tvrdý, bohatá slovná zásoba...- skúsila priamu charakteristiku, ale po každom slove len záporne pokýval hlavou.

  - Študoval som právo a doštudoval pedagogiku. Nikdy som nechcel robiť jedno, ani druhé. Osud ma namočil do oboch. Ale nikdy, naozaj, nikdy vo svojom živote som nijakú knihu nerecenzoval. A túto...- s povzdychom, ktorý sa nedal už zastaviť, zadíval sa na jej lono, kde ležala voľne pohodená. - ...túto už vôbec nie. – zohol sa po sako, ktoré tiež nechápal, ako sa dostalo dolu z jeho pliec a rýchlo si ho obliekal.

  - Prečo ste si ju potom kúpili? Prečo ste sa nemohli dočkať, kedy konečne vyjde, keď teraz...- zadívala sa na dnes už stokrát odmietnutú, dehonestovanú a ponižovanú knihu aj sama, potom na neho.

  Nenechá ho odísť bez odpovede.

  Dvihol a spustil ramená. Vyhol sa jej skúmavému pohľadu.

  - Asi...mala dobré recenzie v literárnom týždenníku. – ironicky sa uškrnul a radšej obrátil chrbtom. – Nemusíš sa unúvať, dvere zabuchnem...- ozvalo sa z chodbičky a vonkajšie dvere sa otvorili a  naozaj buchli. 

  Ticho. Úplné ticho.

  On odišiel?! On odišiel!

  Mračila sa smerom k východu zo svojej manzardy, ale na dvere nedovidela, len si predstavila drnčiace pánty, lebo nimi buchol práve takto „nemilosrdne“. Zas bude mať suseda plno rečí o rušení nočného kľudu. Dlabať na ňu, hlavne, že ešte zostalo z medu, čo mu dala. 

  Načiahla sa za miniatúrnym pohárikom, odmontovala viečko a oblízala ho po obvode. Chutil akosi trpko. „Naštvala si ho. Asi. Tiež nevieš držať jazyk za zubami...“ vyťahovalo jej svedomie výčitky až kdesi z päty, kam sa ich pokúšala zatlačiť. Márne. 

   Odložila pohárik, vstala a rozhodnutá umyť sa, vycikať a spať, a tým uzavrieť dnešok pred rovnakým zajtrajškom, pozajtrajškom a vôbec, celým jej nudným bytím, pohla sa smerom ku kúpeľni.

  Cestou zavadila o zrkadlo na toaletnom stolíku. Zadívala sa na seba. Pozorne. O čosi pozornejšie a zbližša. Odmaľovaná, kruhy pod očami, pery bez krvi, suché líca. Naozaj, úplne suché. Položila na ne dlaň a chvíľu ich trela. Keď zas pootvorila oči, videla len to isté.

  - Si ťapa! Vieš to?! Totálne trápna a hlúpa! – vyplazila odrazu jazyk. – Páliš mosty ešte skôr, než vôbec nejaké postavíš! Čo ak sa naozaj urazil a už nikdy sa o teba ani neozrie?! Jediný chlap v okolí, ktorý by stál za hriech a ty...?! Cítiš sa ako hrdinka?! Blbá bruneta! – drgla panvou do stoličky obhádzanej zvrškami, zatlačila ju pod stolík, aby nezavadzala a kopla do dvier medzi izbou a chodbičkou.

  - Nevadí! – stiahol si ju k sebe so šepotom a prv, než dobalansovala rukami a zaprela mu ich v kŕči o ramená, lebo sa jej podlomili kolená, stiahol z nej  obratne župan a rovno sa prisal kdesi na obnažený krk. Zostal iba krátko, cesta k potvoreným perám bola prikrátka a voľná. Nedal jej šancu sa rozhodnúť, či vôbec chce.

  Chcela. Nečakal, že kŕč v prstoch povolí tak rýchlo potom, ako mu ešte zachytená o kvalitnú látku stiahne na oplátku sotva pred chvíľkou obliekané sako.

  Paže sa im prapodivne motali v totálne kontraproduktívnej snahe dostať sa tomu druhému na telo. Na holé telo. Obnažené. Zbavené všetkých výčitiek, predsudkov, čo sa patrí a čo nie.

XXV.

  Jej prsia boli ešte krajšie, ako si predstavoval. Veľké, mäkké a biele týčili sa tesne pri sebe, pevne a hrdo, ako to dokážu len ony, zasiahnuté husou kožou z jemných, takmer nehmatateľných dotykov, ktorými ju rozmaznával a zároveň držal v strehu. 

  Držal za útly pás, prehnutý, až medzi plachtou lôžka zakotvená len o piliere lopatiek a zadku vytvorila poloblúk. A kým sa on, značiac si cestu špičkou jazyka, štveral na kopec k plesu pupka, jej stehná uzatvárali priesmyk, v ktorom uviazol. 

  Cítil, ako ho nenápadne pozýva, ako sa začína knísať do rytmu, ktorý jej zatiaľ priniesla len túžba a fantázia... Odveká a vrodená, v nej bytostne zakorenená, ako v žene, ktorá vie, čo chce a ide si za svojím cieľom.

  Päty sa mu drsne zaborili do chrbta až sa trhol od bolesti a odlepil tvár z preliačiny pŕs kam práve fascinovaný ich lepkavou mätúcou vôňou došiel. Videl, ako sa zhlboka nadychuje s hlavou vyvrátenou k tyčiam, rovnako ako oni, teraz obnaženej postele. Za priesvitnou kožou napnutého krku pulzoval jej život zvonka už poznačený jeho perami, čo sa tam nedávno podpisovali, nešetriac jemnú kožu ani na okamih.

   Vnímal jasne, ako sa nekontrolovane chveje a prsty ukotvuje o chladivý kov pripravená, zrýchľujúca rytmus, priťahujúca si ho neviditeľnými lanami vlastného chcenia, len naoko sa brániaca napnutým telom.

  Ešte chvíľu. Ešte malý okamih ju nechá zbierať napätie, kým vymení nežné bozky, len balamútiace špičky jej bradaviek naoko klamlivou, nevinnou hrou na stratu pozornosti a ostražitosti a zaútočí nečakane, zmocniac sa drsne jej prsníka a lona v jednom jedinom okamihu...

domiceli