RUMBELLE - Depozit krídiel III. - 42. kapitola

RUMBELLE

Depozit krídiel III.

42. kapitola

      Druhé tajomstvo ju nadchlo trochu menej ako to prvé. Lepšie raz vidieť, ako stokrát počuť. A to videné beztak ešte nemala čas si vychutnať a vstrebať a s prvotným narušiteľom ani nemienila. To už radšej sama. Emma, prepáč, vynechávam ťa.

  Emma nevynechávala ani centimeter. Lofla jednu hubku na riad od báb nedobrovoľne nanominovaných dnes do kuchyne a modrou, neškrabľavou časťou sa pedantne umývala. Uprostred leta. Cez prázdniny. S nevôľou ju pozorovala, aj počúvala.

   - Neviem, ako ty, ale mňa to celkom zaujíma. - naliala blondína teraz s netradičným drdolom na modrý obdĺžniček trochu jari, tiež čorchnutej z kuchyne, lebo sprchový gél zabudla pribaliť. - ...ešte na základke sme hrávali divadielka... - vyžmýchala penu, ktorá to zobrala vážne a penila podľa predpisu a reklamy  ako besná. - ...také tie vianočné pre babky na polnočnej...  a hoci sa katechétka nedala presvedčiť, že Mária by mohla byť aj blondína, to ako ja! - ďobla si do hrude a zostali jej tam penové obláčiky. - ...ani keď som tej, čo vybrala ona, natrhla obočie, ...mám fajn spomienky. – rajbala si Emma v lavóri paže a asi sa priveľmi stotožnila s úmorným putovaním tých dvoch z Biblie púšťou, keď za poslednú pol hodinu z nej nevypadla ani jedna nadávka.

  Jej prehovor na margo druhého prezradeného tajomstva, že večer im prídu miestni ochotníci zahrať nejaké to divadlo pred kulturákovou premiérou, tu, v hradných ruinách, šiel mimo ňu. Na noc mala iný plán...

  Žmúrila nenápadne na mokrý fľak na Emminej hrudi. Nemá podprsenku, tie pevné pekné prsia sú fakt jej a pravé. Taká nespravodlivosť. Sklonila hlavu na svoju plochú hruď. Prečo si len nevzala z domu pušapku?!

  - Ty nemáš rada divadielka? – konečne Emme prebleskol záchvev irónie začervenanou, riadne vyšúchanou tvárou. – Tak to ti zas ja neprezradím, že len čo si zmizla na rýchlovečku s docentíkom, tak sa pristavil tvoj šampión v ľahkej váhe a po prvé ...sa chcel spýtať na radu, či mu odobríš nápad so skúltúrňovaním tejto smečky Shakespearovými následovníkmi v montérkach, alebo ich necháme napospas nevedomosti, že nejaké to divadlo vôbec existuje. A po druhé, chcel vybrať zábavu podľa teba. Teda, či chceš vidieť radšej Perinbabku, alebo Od Silvestra do Troch kráľov na motívy pána Hurbana...- prevesila uterák poza krky a založila ruky na hrudi. – Takže, ako vidím, tieto body rovno škrtáme, ako nevyužité. Potešenie na mojej strane. – uvoľnila jej miesto pri rozpenenom lavóri.

  Penilo to aj v nej. Vypenila.

  - Ako to, že to riešil s tebou?! To predsa... ty predsa... vy predsa...- ani to z nej nechcelo vyliezť.

  Emme doklaplo. Táto tu si zas v pár sekundách iste vystavala celú konšpiračnú teóriu, ako jej kamoška paktuje s jej frajerom -  čakateľom! To by ju nebolo napadlo ani vo sne. To ju malo napadnúť! Irónia a satira sa v prípade násťročných používa len okrajovo, pri exemplároch, čo mali možnosť si v teórii literatúry naštudovať oné pojmy. Precenila ju? Obháji ju zatiaľ tým, že ňou trmácajú hormóny a tie majú schopnosť akousi oblbovacou hmotou obaľovať všetky dovtedy zdravé mozgové závity.

  - Vieš čo? Trhni si nohou! Ani keby bol posledný svojho druhu. Ja nemám v merku trosky, ja na ne nie som totiž odkázaná...- stíchla skôr, ako našla potrebné ostré prirovnanie, lebo jej vlastné, neobalené mozgové centrum poslalo do čítačky portrét istého, nemenovaného...zabudnutého.

  Nedokázala hneď povoliť pritesno zatiahnuté pery. 

  „Hej, všimla si si už párkrát, že sa okolo seba títo dvaja tmolia, že?!“ 

  Verí Emme. Pri nej sa nečervenal, nechtiac sa jej nedotýkal, nepozeral uprene... 

  „Alebo?!“ 

  No, nič, bude si ich oboch lepšie všímať. 

  „To, že Emma stále brojí proti nemu by mohlo naznačovať, že má sama záujem...“ 

  Koniec. Voda chladne.

  Hrad ožil. Rozžiarila sa mu tvár pod nánosom reflektorov, temné čierne oči bývalých okien ponocovali nedočkavosťou a torzá múrov, ako prsty zdravili príchodzích. Vpustili ich na horné nádvorie, ktoré prešlo už v minulosti rekonštrukciou a z ktorého spravili mini amfiteáter vhodný akurát na takéto predstavenia. Nevhodný!

  S nevôľou si obzerala stupne obložené doskami lavičiek, ktoré zakončovali kamenné múriky, čo pod sebou skrývali bývalé zasypané hradné miestnosti. Barbarstvo. Toľko betónu a prvkov, čo tu nemajú čo robiť. 

  „Teraz hodnotíš komparz alebo divákov, drahá?!“ ryplo zas vnútro.

  Emma medzitým  pátrala a vyhodnocovala, kam si sadnú, aby videli, ale zas, keby videli a nepáčilo sa im, aby mali možnosť sa vytratiť, prípadne zložiť tak, aby sa vyspali. Amatérski divadelníci zatiaľ nebudili jej záujem. Dvaja bradatí, tri plnoštíhle, jedno dieťa, zo päť zavadzačov a krikľúňov ako krovie.

  Všimla si, že Emma sa nejako odmlčala. Čas si ju trochu udobriť. Ešte sa s ňou potrebuje pozhovárať o tom prvom tajomstve a či pôjde  do toho s ňou, lebo... Ok, sama sa bojí.

  V spodnom rade sedel rozvalený chlapík, nebol od nich a vedľa neho brašňa a voľné miesto. Nenápadne si sadla a Emmu stiahla k sebe.

  - Prosím ťa, môžeš nás s kamoškou cvaknúť? – natrčila pred neho svoj mobil a oblapila nič dobré nečakajúcu Emmu okolo krku, natrčiac bradu dopredu.

  Chlapík, totálne znudený sa k nej spomalene natočil, s dešpektom si obzrel jej telefón a neochotne po ňom siahol.

  - No, to nemyslíš vážne?! ...ale hádam sa postavíš, nie?! Dobrý fotograf fotí zvrchu, potom sú modelky štíhlejšie, to nevieš?! ...som si zas mala koho vybrať...- dodávala obeti guráž.

  Vedľa chlapíka sa rozosmiala dievčina. Emme zo dvakrát vypálilo oči a Belle bola síce nespokojná, zo záberov odspodu, ale kamošku iste potešila. Budú mať pamiatku na insta a na fb a snapchat ešte... už aj ide do toho. Nejde.

  Emma ju štuchla a ukázala smerom k vyšším podlažiam, kde on rozkladal deky. Nebolo treba ju ponúkať. Po prvé on, potom deky, opierka a možnosť vyložiť si nohy na tých pred nimi... samé výhody. 

  „Ale, ale, aká je zrazu ústretová, už ťa k nemu normálne, že posúva...“ zadrelo svedomie. Dlabala naň. Má fotky.

  Konečne sa uhniezdili. Jasné, že ju sklamalo, že rozkladač dek sa posunul aj inam a rozkladal a rozkladal...

  Začula len, že prístup majú aj dedinčania, aj platiaci diváci z okolia a pri tej príležitosti pozvali aj redaktorov regionálneho plátku z mesta, ktorí celú akciu zachytia a ktovie, možno budú v novinách skôr niekde v strede, v kultúrnej rubrike, než na titulke, ako budúce celebrity prekračujúce zákon, ako im v reedukačných a v škole a doma a vlastne všade otrieskavali stále o hlavu. 

  - Sekundárne z toho vyplýva, že momentálne budete držať hubu a krok, naopak, nebudete upozorňovať na seba a  zasa sme pri budete...nie, nebudete vyvoválať konflikty. - dodávala patrične rázne Cruela, ale tú nikto vážne už nebral. 
 Ok, nebudú pľuť vedľa seba, ani do „lóží“ pod sebou, žviakať budú kultúrne potichu, kvôli akustike grgať a vypúšťať plyny skúsia tak maximálne raz. To by mohli dať. Kvôli tým novinám...

  Ahá, takže ten maník dolu, čo ho prevychovávala a čo teraz z brašny vytiahol namakanú zrkadlovku, bol zrejme profesionálny fotograf s licenciou. Pch! A nevie fotiť...

  Ešte raz si prezrela zábery, čo jej spravil. Dve vyhúkané opice s duckfejsom. Nevie fotiť! Nijaký insta, fb ani snap nebude. Vymazala to.

  - Máte tu voľné, dievčatá? – skúsil ich podplatiť ďalšími prezretými broskyňami, čo si niekto už na obed nevyzdvihol.

  Zdvihla oči od mobilu. Preboha, namaľovala sa?! Očesala?! Netrčí jej ramienko z podprdy?! Nemohla si dať väčší výstrih?! Nesmrdí ešte od obeda?! Ne...ne...ne...

  Emma chňapla  po oboch plodoch. Na dnes si berie voľno a výplatu hneď v naturáliách. Akože tu vôbec nie je. Aj keď je. Máš službu, kámo. Výnimočne. Uži si to!

domiceli