RUMBELLE - Depozit krídiel 10. kapitola

RUMBELLE

Depozit krídiel

10. kapitola

    Elegantný muž sa zohol a z nádoby vytiahol nechutný tmavoružový žvachol akejsi hrubšej handry. Držal ho medzi prstami chvíľu s úsmevom na tvári, počúval kvapky skáčuce späť do vedra hlavičky, kým ostatní držali očividné dobre naštudované divadelné štronzo. Dokonca aj zvuk z veže akoby sa stíšil a splynul s ventilátormi.

  Elegantný muž oblúkom švacol zvršok o pult. Mokré sako sa oň prilepilo ako sasanka na morský vrak a jeho časti sa predĺžili o stekajúce prúdiky mútnej vody. Kolegyňa bude mať radosť. Vytieranie miluje.

  S hrôzou sa naň díval a jediné, čo mu behalo po rozume bolo, ako sa dostal ich domáci kýbel s prádlom do rúk jeho šéfovi. A prečo?! Načo?! ...a čo ona? A...ako to, že vie kde býva? Čo je so sestrou?! Poslal ju domov autobusom, aby stihol načas prísť do roboty. Boli u neho doma?! Odkiaľ vedia...

  - Mám ti vyliať tú smradľavú vodu rovno do ksichtu, alebo mi konečne povieš, ako sa toto dostalo na jedno odporné sídlisko, do jedného ešte odpornejšieho pelechu?! Bez menovky?! – mieril na neho ukazovákom a dorozprával ním oveľa viac, ukazujúc aj na Sama, že tam nemusí začínať, túto časť príbehu už z neho dostal. Podľa monoklov na Samovej tvári, už dávnejšie. Zrejme hneď ráno. Podliatiny začínali ožívať vo farbách.

  Čo mal k tomu dodať? A prečo sa tu bavia o blbom saku, ktoré sa len omylom dostalo k nemu do rúk, k nemu domov, k nej  do prania a asi aj sem na pult. Omylom. Veď koho by už trápilo ružové nechutné sako. Mokré. Ale vonia pekne. To tá sestrina aviváž. Dvihol mimovoľne kútik úst.

  To sa elegantnému nepáčilo. Asi  ani jeho komplicom. Kruh sa začínal uzatvárať.

  Dvere cinkli a do baru vošli prví zákazníci. Zmena akcie. Plán „B“.

  Všetko  zmizlo. V zákulisí. Rýchlosťou, ktorá bola vopred predurčená a nacvičená.

  Trochu bolelo, keď skončil v tmavom sklade v prepravkách, ale odrazom to ku podivu  ustál. Opäť sa mu pod nohami zjavilo vedro s nákladom.

  - Tak, aby bolo jasno. Dostaneš teraz trochu voľna. Povedzme do zajtra. Len teoretického, tuhľa chlapci ti ho vyplnia, ak by bolo treba. Voľna, ktoré si potom vyberiem späť, ako úroky. A ty mi prinesieš všetko to, čo k tomuto krásnemu sačku kedysi patrilo. Vieš, sú detaily, ktoré mi chýbajú a bol to dizajnový kúsok, to ti teda poviem. – zanôtil elegantný a oprel sa o stôl oproti, s rukami prekríženými na prsiach.

  Mračil sa. Nič nechápe. Čo?! Odtrhol sa gombík? Ok, niekde v bordeli na balkóne by mohol byť. Alebo ho urvali pri kmásaní sa oň so sestrou...Ozaj je to dizajnový kúsok? Neveriacky naň zagánil, čo to akože za značku má byť. Beztak sa v nich nevyznal. Sestra možno.

   Skúsil sa zohnúť nad vedro a povytiahnuť sako opäť zo zvyškov vody. Nič zaujímavé na ňom nevidel. Trocha flitrov, kamienkov, dokonca ani gombíky to nemá. Rukáv jeden, rukáv druhý, golier, nejaká rozstrapkaná fazóna na spodnom okraji. Dotkol sa jej prstami a šéf konečne obdivne zatlieskal, zrejme spokojný s postupom obhliadky.

  - Tak a sme doma. Presne tak! Chýba mi podšívka k tomuto kúsku! – vyštartoval, nestarajúc sa o to, že keď sa priveľmi priblíži k obeti, zamáča si svoj značkový outfit o sako, čo urobilo bariéru medzi nimi.

  Dobre počul? Podšívka?! Doriti! Došlo mu... Pozrel na Sama, ale ten sa spuchnutými očami díval kdesi do zeme a pokorne čakal na ortieľ v ďalšom obraze.

  - Nechce sa mi veriť, že tento truľo v tom ide s tebou, ale jeden nikdy nevie...- oprašoval si elegantný znehodnotený odev a len tak trafil úbožiaka Sama obratne tak, že sa mu skotúľal k nohám prevrátiac vedro.

  - Naivní babráci! – zaškeril sa šéf a kým on pomáhal Samovi zo zmáčanej zeme,  opustili ostatní sklad.

  Snažil sa poutierať kvázi kamoša, ale skôr preto, aby sa konečne dozvedel, v akom prúsere lieta tentokrát.

  Sam celkom slušne nadával a takmer prehlušil telefón, čo sa mu zas nástojčivo ozval vo vrecku. Sestra.

  - ... ja nerozumiem. ..som prišla domov a...je tu neporiadok. Všetko prehádzané. Niekto tu bol a... treba volať...políciu. Mám strach....- koktala mu do telefónu.

  Mal čo robiť, aby ju upokojil, zavýjala nástojčivo, presvedčivo a naozaj sa bála.

  - Nie, nie, nevolaj. Je to len nedorozumenie. Zamkni sa...nie nemáš ako, viem...vypáčené dvere. Čakaj! Prídem. Nič nerob! Nikam nechoď. Nikomu nevolaj!  – sprízvukoval a zrušil.

  - Sam, o čo tu ide?! – potriasol stále nadávajúcim chlapom, ktorého slová sa už začínali miešať so vzlykmi.

  - ...si debil! Idiot sprepadený. Skurvený... Toto nám neprejde, ty sviniar... prečo ja?! – vyprskol na neho chlap a radšej kúsok cúvol, dívajúc sa na sako, čo sa váľalo na zemi, akoby sa ho bál. Hoci bolo opäť v stave, totálne mŕtvolnom, neobživiteľnom, že skôr pripomínalo ľudské vnútornosti, než kvalitný, vraj dizajnový kúsok.

    Práve tie, tie svoje už videl chudák Sam na dlážke a okolo neho bielou kriedou namaľovaný obrys svojho tela. Radšej spustil ďalší nárek a výčitky, z ktorých konečne pochopil, že to sako nebolo len sakom, ale dômyselnou skrýšou. Jasné.

  Kvokol si a namočil prsty do mláky, čo sa zostala kývať v kýbli. Privoňal. Zhrozil sa chemikálie, ale odvážil sa strčiť si brušká do úst a otrieť o jazyk.

  - Zas ti drbe?! – utrel si Sam boľavý nos do rukáva a namiesto neho odpľul.

  Zmraštil sa hnusom z pachuti, čo mu pristála na jazyku, ale bol doma... Už vedel, čo šéf zháňa. Už vedel aj to...kde a ako to skončilo... Už vedel, že mu nemá, čo priniesť. Ani do zajtra, ani inokedy.

  Nervózny naťukal jeho číslo... Skúšal vysvetliť...

  ...už vedel, že po tom smiechu na druhej strane aparátu je v kaši. Nie, v kaši! Po členky v aviváži, ktorá by v tejto, o ďalší prvok obohatenej konzistencii, stála majland. Ale, kde ho teraz zobrať?!

  Sam zmĺkol. Bolo mu jasné, že sa v tom vezie s ním. Namočený, ako sa patrí. Aj v aviváži.

  Z nadávok mu zostala visieť na jazyku jediná. S istým jasným smerovaním. A taký krásny ženský pohlavný orgán by to inak bol...

domiceli