RUMBELLE - Hýrivé tiene II... 3. kapitola

Rumbelle

Hýrivé tiene 2

3. kapitola

     Držala medzi prstami oválny, práve z lesklého papierika, čo skončil odfrnknutý za lavičkou, vydolovaný ďalší  cukrík a skrz jeho priesvitnú škrupinu, vo vnútri ktorej sa síce amorfne rozlievala matná plnka,  dívala sa do slnka. To jej na oplátku vymaľovávalo tvár dakus do tyrkysova, dakus... ktovie, čo je to za farebný odtieň odlesku...  Podľa plnky.

  Papieriky za lavičkou sa už množili.

  Zastrčila prsty s „ďalekohľadom“ do úst, chvíľu pedantne spracovávala, vytiahla ho ešte napojený na slinu, ale o poznanie priesvitnejší a prižmúriac oko,  pozorne sa zadívala znovu.

  - Vždy ma to fascinovalo. Ten zvláštne jedinečný lesk, čírosť, záhadná mäkkosť  v paradoxne studenom odtieni. – nakláňala ožužlaný cukrík do strán a zvláštne sa usmievala.

  Sedel vedľa nej a márne žmúril. Pre neho to bol len polepený, iste nechutne sladký, obyčajný  kus cukrovej hmoty v oválnom tvare. 

  Neovládol svoje sklamanie.

  - Nezdá sa ti scestné takto oslavovať...ten...cukrík?! -  zadrel necitlivo a tváril sa, že je nad vecou, rád, že aj dostatočne ďaleko od onej slizkej, lepkavej ingrediencie jeho znechutenia.

  - Aký...cukrík? Hovorím o dúhovkách...- zažmurkala a natočila sa k nemu.

  „Ozaj. Dva identické cukríky!“  trhlo ním, akonáhle sa konečne, po prvýkrát dnes, a vlastne odkedy ju má, zadíval rovno, do jej očí.

  Za trest mu to neumožnila dostatočne dlho.

  Striasala rozleptanú, stápajúcu sa už nadobro, masu z prstov a utierala ich do dreva lavičky. Chytali nebezpečne tmavú farbu od špiny, odlupujúceho sa náteru a prachu do nej rokmi vtlačených, teraz polepených roztekajúcou sa hmotou márne odstraňovanej cukrovinky. 

  Ona vie aj nadávať. A ako šťavnato.

  Radšej zachytil bezmocnú, do osídiel cukrového lepu chytenú malú ruku do svojej, aby jej nebodaj nezadrelo. Nemal chuť vycucávať íverčeky zo špinavých rúk, na to bol priveľmi perfekcionistický puntičkár, paranoidnejší ako seriálový Monk, v prípade, že jeho mozog sa práve nekúpal v alkohole.  A dal sa pozorne urýchľovať očistu svojou vlastnou vreckovkou. Iste má v úmysle sa ho kde-tu dotknúť... Aké ľahké je formulovať vlastné túžby.

  Mraštila sa. Tušila, že ju predtým naslinil. Ale rozhodla sa poníženie vydržať.

  Bolo mu to trochu smiešne. Pritiahol si jej prsty k nosu, aby sa pokúsil identifikovať, čoho ju to vlastne zbavuje.

  - Bol tuhý! – zatváril sa prekvapene.

  Začervenala sa. Pritakala a mrkla k jeho lonu. Myslela si, že nenápadne. Sklopila zrak.

  On svoj prevrátil. Zo všetkých možných ženských konštelácií si musel vyfantazírovať akurát nepobozkanú pannu... Zrejme kríza stredného veku, ako by poznamenal Archie. S obavou sa poobzeral, či po ňom náhodou zas nesliedi. Po "nich."

  Chvíľu sa ešte ošívala, kým sa odvážila pristúpiť bližšie, aby zazrela, čo za zvláštne pukotavé praskanie ho to práve zamestnáva.

  Stojacej na špičkách tesne za jeho chrbtom, naskytol sa jej pohľad, aký už dávno nevidela. Že vôbec, by trochu klamala. Pochádzala predsa zo šľachtického rodu a kedysi vlastnila niekoľko, dobre, tak zopár, možno dva, tri...takéto kamene.

  Medzi prstami premieľal a presýpal drahokamy. Zafíry, ametysty, kde tu opál, čistý kryštál, drobné očká zatiaľ nevybrúsených diamantov. Niektoré, krásne farebné ani napoznala.

  Až po chvíli si všimla, že napriek tomu, že jej stojí chrbtom, díva sa rovno na ňu. V truhličke, ktorú držal v úrovni očí bolo o vrchnák pripevnené zrkadielko. A v ňom jeho oči.

 Strhla sa a jeho to zamrzelo. Kým zaklapol vrchnák, videla ešte, ako sa mu zreničky rozšírili a zas stiahli, riasy rozkmitali a všetko nakoniec zatiahli drapľavé sivasto-zelené viečka. A vrchnák škatuľky to všetko nadôvažok pochoval.

  Odložil truhličku a prudko sa k nej otočil. Cúvla. Spravil ďalší krok. Necúvla. Zatiahla len pierkovú metličku za chrbát a čakala na ortieľ. Prinajlepšom ju vykáže z miestnosti, nech sa ide motať a spratávať prach niekam inam.

  Skôr než sa stihla spamätať, vnoril jej dlane do vlasov a vykrútil tvár smerom k svetlu, čo sem striedmo dopadalo zvonka. Zo strachu otvorila oči dokorán. Presne to  chcel...

  - Vždy ma to fascinovalo. Ten zvláštne jedinečný lesk, čírosť, záhadná mäkkosť  v paradoxne studenom odtieni... – prihováral sa jej tvári, lichotil tyrkysovým dúhovkám, vyznával im svojsky drsno-krásne svoj obdiv, ale bola priveľmi sparalizovaná jeho surovým držaním, ktorým jej zovieral tvár, aby čokoľvek pochopila.

   Ani nežmurkla, ani neprikývla, takmer ani nedýchala.

  Až keď trochu povolil zovretie, hoci sa opustiť húštinu jej vlasov akosi nechystal, dokázala mu pritakať, netušiac však stále o čom hovorí. Netušila ani, že mu nepriamo prihráva...

  - Sú prekrásne...- zašemotila, aby mu ješitne polichotila k hromade vzácnych kamienkov.

  - Prenádherné...- opravil ju a ruky sa mu trochu viac roztriasli.
    Mal čo robiť, aby sa neprezradil, tak ju opäť  zovrel silnejšie a vlastnej už-už pripravenej tvári striktne prikázal, aby sa neopovážila priblížiť sa k tej jej, nech by sa dialo čokoľvek.

  Zasŕkala bolesťou, ale skúsila  vydržať. Ani jeden z nich neodvrátil pohľad, nezatiahol ho za viečka.

   - ...ste...ste ten najbohatší  na svete.... Máte všetko, čo si len môžete priať...je...je to len a len vaše...- pokračovala radšej v lichôtkach a nečakala, že ju po nich odsotí.

  Odsotil. Zvrtol sa a zaprel oboma rukami do stola. Iba na okamih, kým veľkým rozmachom nezramoval z neho všetko na zem.

  Z truhličiek sa vyrojili drahé kamene ako mravce.

  - Klameš! – precedil cez zaťaté zuby si do hrude.

  Znelo to akosi smutne.

  - Chcela som vás...len trochu... potešiť. – oprašovala zo šiat opatrne diamanty a ostatné skvosty, čo ju práve zasiahli, neriešiac, že vytriasaním vrstiev sa čoraz viac odhaľuje...

  Zvrtol sa a oprel o stôl. Póza, v akej mu ležala pri nohách, v poplašených, rozlietaných spodničkách...

  - Len trochu? ...Potešiť?...Mňa?... – kladúc lascívne nohu pred nohu posúval sa k nej, zvíjajúc sa neprirodzene. Had s prstami od seba, ako chobotničími chápadlami namierenými presne na ňu, akoby ju chcel začarovať a zmocniť sa jej... Predátor krúžil okolo svojej obete a sparalizovával ju každým našliapnutím, každým výdychom, bližšie a bližšie...

  „Chce sa jej zmocniť?!“ zmeravela a začala nohami kopať o to viac, o čo viac sa jej z mäteže rozhádzaných sukní nedarilo úspešne sa vymotať a vstať.

  Stále na zemi, dokázala sa odšuchnúť len kúsok dozadu, ďalší kúsok, ďalší... V očiach sa jej zračila hrôza, lebo v tých jeho si dokázala veľmi rýchlo prečítať, aké to „potešenie“ myslel. A už nielen v očiach...

  V komnate sa zotmelo. Nie, slnko ešte nezašlo. To len ona zakryla si tvár oboma rukami a odvrátila ju, koľko sa dalo, aby sa nemusela dívať na hrôzu, čo ju zrejme čaká a tentokrát iste neminie.

  Ale preľakol sa. 
 Zľakol sa tej náhlej tmy, čo nastala, keď už nesvietili jej oči... Jeho jediné iskierky v temnote ničotného života, ktoré mu dávali nepatrnú, ale predsa nádej, že z nich už, v poslednom čase,  tak často nevídať len strach, odpor  a opovrhnutie a ktoré teraz takmer sfúkol...

  Len ju obišiel veľkým oblúkom a zmizol. Len studený vzduch z chodby jej prinášal ozvenu jeho náhleho úteku. Len chlad prikladal neviditeľné obklady na rozhorúčenú tvár. 
   Chvíľu ešte lapala po dychu.

  Oprášila zvyšné skvosty a zo srdca jej odpadol ten najväčší kameň...

  Pozhrabávala spodnice v snahe pozakrývať, čo sa dalo. Zahanbená, vykoľajená, nahnevaná paradoxne skôr zo seba, než...

  ...aké nečakané, že obvinila samú seba z toho, že sa správa neadekvátne, ako dáma nepatrične a nevhodne a dáva mu podnety zachovať sa k nej takto vulgárne. O to viac ocenila, že sa dokázal ovládnuť a ukázať sa ako gavalier. Takmer... Pošúchala si sánky, v ktorých ešte doznievali ozveny jeho drsných dlaní.

domiceli