RUMBELLE - Hýrivé tiene 8. kapitola

Rumbelle

Hýrivé tiene

8. kapitola

     Chcel sa nenápadne vypariť. Rozložiť na jednotlivé bunky a odtransportovať ich po jednej  kdesi preč. Do ticha. Park, izba, kaplnka, nevypísal cestovný príkaz jasne. Preč. Škoda, že dodávka na dvore je už prázdna, zabudol by sa kdesi pri poslednej škatuli. Ani tie nie sú nekonečné. Toto tu asi bude...

  Sťahoval rukávy na bunde a keby to šlo, zastokne sa do nej celý, ako dieťa, čo sa hrá na skrývačku a pritajený zostane, kým ten chaos okolo úplne neutíchne.

  - Neutekaj, synu. Vždy utečieš. Navláčiš sa najviac a nič z toho. Milosrdné sestry z charity poslali iste aj tebe niečo. Stačí si len vybrať. – karhala ho zas svojsky monotónne jedna z tunajších sivých myšiek a snažila sa mu telom rovno zatarasiť východ z izby, v ktorej to už vrelo ako v úli. Nedočkavé prsty trhali lepiace pásky, mumlali, smiali sa naivne nevinnej predstave obšťastňovania darčekmi a domáhali sa svojho prídelu.

  Neznášal tieto spoločenské akcie. Neznášal sedenia, skupiny, spoločné jedlo, sprchy...čím ďalej začínal byť od dna priepasti, tým viac sa mu cnelo za obyčajným tichom za zatvorenými dverami. Len s nejakou knihou, alebo...Ozaj. Už zopár dní ju nevidel. Tu by snáď... Poobzeral sa.

  - Tak je to dobre. – pochválila ho sestra, vyhodnotiac jeho blúdenie očami ako započatú iniciatívu, konečne si vo veciach nájsť niečo aj pre seba a nechodiť celé týždne v tom istom a hodiny tráviť v práčovni, aby sa po modlitbách k sušičke a jej rýchlosti  dopracoval zas len k tomu istému.

  Nebolo jej. Hrabali sa tu všetci, vycierali úsmevy na kusy odevov, čo sa vymykali módnym trendom a zväčša už neboli na nič súce, len na ten pritajený smiech a prekvapením neveriacky vypleštené oči. Ale na čo tu strúhať módu?

  Dobre, možno si niečo vyberie z tohto second handu a dá druhú šancu niečomu, čo to už vo svojom úbohom textilnom živote dávno vzdalo. Tu bol taký trend. Aký požičaj, taký vráť. V čom je rozdiel?! Veci a títo ľudia. Kto alebo čo z nich si zaslúži skôr druhú šancu? Úsmev, objatie, aj keď šlo len o pritlačenie k telu, či gate padnú a svetrík bude hriať a nepichá...dosť. Tu skonči.

  - Prajem si, aby sa ti páčila. Môj vlastný výber. – pristávalo mu čosi nečakane na pleciach. Biele, skrkvané. Obaľovalo ho to a vyrovnávalo faldy rovno na tele frčkami a potľapkaniami.

  - Nenosím takéto veci. Tu sa to nehodí. – skúsil odvrávať košeli, čo mu stekala dolu chrbtom, kým jej prsty po nej stále prechádzali a preludovali, akoby to bola harfa, rozťahujúc ju, zakladajúc, priliepajúc o telo.

  Ignorovala jeho slová. S úľubou na svoj výber hľadela a nôtila si nejakú melódiu, držiac rukávy ako ruky...Nezdá sa mu to. Ona tancuje. Dva kroky doboku, dva dozadu, dva vpred, dva doboku, dva dozadu....Trhlo ním a radšej prichytil límce, aby mu neodtancovala aj s odevom, s ktorým sa práve akosi stotožnil a ktorý už považoval za svoj.

  - Vidíš, synu, takto je to správne. Potešiť sa treba. ... a k tej peknej košeli, čo si si vybral, ešte načim tesilové nohavice. Najlepšie tmavé. Dobrý strih. Taký, čo padne. Sadne. Ako uliaty. Škoda, že opasky s prackami sú u nás zakázané. Ani kravatu nesmiete mať...Ale topánky, také poriadne, si nájdi. Tamto v tom vreci. To ešte nikto nerozbalil. Budeš štramák! – pochválila ho sestra.

  Garderobiérky tam už nebolo. Pridŕžal si košeľu stále za límec, rukávy už mĺkve viseli po bokoch a nie veľmi nadšene si ju pozornejšie premeral. Sám seba si v nej radšej ani nepredstavoval. Ale, ktovie, možno...raz. Pošúchal medzi prstami látku. Ale vkus má, to sa musí nechať.

  Ledva sa dotiahla do svojej izby. Izbičky. Pretrela čelo. Zdalo sa jej suché, drapľavé. Teplé. Nie, tu je teplo. Zabudla zhasnúť sviečku? Aj tá vôňa je jej cudzia. Niečo jej tu nesedelo. Nie nesedelo, niečo ležalo na jej lôžku.

  Pristúpila bližšie a nechápala, kde sa tu vzala honosná róba rozložená, že ani posteľné prádlo vidno nebolo. Toľko snehobielych spodníc a lesklých látok plných prapodivných výšiviek, samé krajky a najjemnejšie čipky, aké kedy videla, drobné perličky, kamienky. Snáď len nie sú pravé, zažmurkala neveriacky a neodvážila sa dotknúť sa tej nádhery.

  - Prajem si, aby sa ti páčila. Môj vlastný výber. – ošíval sa jej za chrbtom, ruky zopäté ako v modlitbe, točil sa na špici topánky a díval sa všade možne, len nie rovno jej do tváre.

  To zas bude ďakovačiek a sĺz a možno, možno sa mu aj hodí okolo krku... nadvihol nedočkavo kútik úst.

  - Nenosím takéto veci. Tu sa to nehodí. – hrdo dvihla hlavu a stala si nabok, aby si honosnú toaletu láskavo zas odčaroval, alebo vlastnoručne pozbieral z jej postele a vypadol. Je unavená, narobená, jediné, po čom túži, je spánok, aby ráno zas mohla vstať a tvrdo pracovať.

  Zmeravel. Kútikmi úst mu začínalo šklbať. Pochopil. Jej spustené ruky mu dávali jasne najavo, že ani v najmenšom nestojí o takéto prekvapenia. Ostatné, o vlúpaní sa do jej súkromia a izby a únave a námahe a tom, že ledva stojí na nohách, si prečítal zo vzdorovito zomknutých úst a rovno doňho zabodnutých očí, čo sa to pokúšali ustáť.

 Neodišiel. Rovno zmizol.

  Zhlboka sa nadýchla a dala do skladania. Ešte aj s týmto, aby teraz mala robotu. A kam to celé vlastne uloží?! Sú prekrásne. Najkrajšie, aké kedy videla. Pošúchala medzi prstami látku. Ale...vkus má. To sa musí nechať.

  Ani netušil, čo tu ešte hľadá. Prečo stojí a stráži, s košeľou prevesenou ako plášť stále na pleciach, keď tu vlastne zostalo už len pár nepotrebných, nikomu nepadnúcich kúskov, neporiadok a puch chemickej čistiarne, čo odmietol odísť s vecami do izieb nových majiteľov.

  Dnes mal síce už službu v kuchyni, ale pomôže skladať a upratovať.

  Po jednom bral veci, skúšal, ako najlepšie vedel, dostať ich do formy, ktorá by sa ľahšie zas uskladnila v škatuliach. 
  Spomenul si na syna. Na večery, kedy skôr, ako vypadol za kumpánmi, vyvešal prádlo, prípadne poskladal z radiátorov to suché a skúšal ho uložiť tak, aby nebolo vidno, že nemajú doma žehličku. Čosi ho pichlo tam dnu. Ktovie. Možno je aj on kdesi v domove, pridelili mu veci, ktoré opral a vyžehlil štát. V čom je vlastne rozdiel?

  V niečom predsa. Aj bez žehličky tie malé zvršky jeho syna boli hladené. Jeho trasúcimi sa už v poslednom čase rukami. S láskou. Každý osobitne aj niekoľkokrát, akoby veril, že tam tie dotyky zostanú a jeho syn, keď si bude veci ráno obliekať, to isto-iste ucíti...

  Jeho syn ráno vždy ucítil len puch alkoholu... Tak čo si chce teraz navrávať?! Na čo...na koho sa to hrať?!...

domiceli