RUMBELLE - Hýrivé tiene 7. kapitola

Rumbelle

Hýrivé tiene

7. kapitola

     Vymieňal jednu triašku za druhú. Tvrdo dopadol na mokrú, machom potiahnutú lavičku, ktorú by obišli aj bezďáci, vyvrátil hlavu dozadu, akoby tam kdesi za ňou bol vzduch sviežejší a nasával ho plytkými vdychmi do pľúc. Nohy mu ešte tŕpli pridlhým behom a dožadovali sa plynulejšieho prechodu k nečinnosti, ale odmietol im vyhovieť. Vynechal aj povinné cviky, čo si naordinoval na každé ráno. Mal skrátka nutkanie sa zastaviť a chvíľu prehodnocovať.

   Park bol beznádejne prázdny, okrem vždy a všade prítomnej hmly. Vstával a vykrádal sa von  privčas. Dozor tu bol beztak chabý a hoci o ňom vedeli, nechali ho napokoji. Neubližuje si. Možno...

  Sestričky z ranných modlitieb sa zimomravo striasali nad jeho športovým vyžitím a tisli sa jedna k druhej, aby ich čím skôr pojala hlavná budova a ranná šichtová káva, ktorá sa im ujde ešte vrelá.

  Dostať sa znovu do formy bol pekný plán, ale cieľ, taký ten motivačný, vysvietený v cieľovej rovinke, sa stále neobjavoval a to mu zoskratovávalo celý systém. Aj teraz.

  Cítil, ako sa mu na sluchách začínajú tvoriť nové vrstvy potu zo zmeny, ktorú práve učinil telu. Skúsil rozopnúť vrch teplákovej bundy, ale vietor prestrčiac mu dnu svoje ľadové ruky ho neveľmi nadchol.  Potiahol zips späť a skoro si jazdcom vybil zuby. Zasŕkal a zošuchol sa nižšie, aby si ramená mohol natiahnuť po celej dĺžke opierky. Po celej to nešlo.

  V rovnakej polohe tam kempovala ona. Bez pohybu, ustrnutá, pokojná a vyrovnaná. Iba jej ústa vyzerali neprirodzene otvorené. Akoby ani nedýchala, len čakala, kým jej do nich nekvapne niečo...niečo zo stromu. Dúfal, že to bol dážď. Sklapla, aby jej tekutý poklad nevyprskol späť. Chvíľu sústredene pozorovala strom nad sebou, kým si vyhliadla ďalšiu z kvapiek, čo tu zostali po daždi a skoncentrovala sa na jej zachytenie.

  Pozorne odsledoval jej trajektóriu a skúsil si inštinktívne odsadnúť. Väčšina pacientov bola nadopovaná oblbovákmi, tak sa konflikty a fyzické inzultácie nekonali, ale eliminovať niektoré činnosti, vskutku pochabé, zrejme nebolo v silách liekov.

  - Dažďové kvapky sú sladšie ako slzy. – ozvala sa, keď jej obria kvapka trafila namiesto úst stred líca a ona ju utierala opakom ruky a tú potom oblizla.

  Má pekné zuby. Úplne biele. Pravidelné. Aj keď by ich nemusela toľko ceriť. Letmý úsmev by stačil.

  Otočil sa radšej dopredu, smerom ku kaplnke, či ich niekto odtiaľ nepozoruje a nevyvodí dôsledky a opäť otvoril vrch bundy.

  Zatarasila mu výhľad. So zubami zaťatými v spodnej pere sa odvážila zachytiť jazdec a odtiahnuť ho od tela. Zvedavo nakukla za zips.  Bolo mu to trápne. Neošívala sa a vliezla mu voľnou dlaňou rovno dnu. Zastavil na chvíľu dych, lopatky už boleli, ako ich tlačil do rozmokvaného dreva,  tep cítil až kdesi v hrdle.

  - Chcem počuť, ako bije. – nahradila drobnú dlaň hlavou a zachuchliac sa, prilepila mu ucho o hruď, len čo mu úplne prepotené tielko stiahla nižšie, aby kontakt s jeho kožou bol úplný.

  Jej výdychy na mokrej koži trochu chladili. Pochopil, že sa snaží napodobniť búchanie srdca a zosynchronizovať sa s ním. A že sa snažilo. Zato rozum sa mu začínal zastavovať.

  - Ty žiješ! – zatlačila obe dlane o jeho ramená a prekvapená, naozaj očividne detinsky prekvapená, doslova vyjavená zo zistenia, rýchlo klipkala viečkami.

Odkráčala.

  Našiel ju v tej istej polohe, ako dopadla. Pred stotinou sekundy zachytil len jej výkrik a potom spomalený záber letiaceho rebríka, košíka s bielizňou a metre látok jej sukní. 
  A jej nehybné telo, čo mu zostalo v očiach ako nemá výčitka.

  Chvíľu sa len ošíval, bál sa k nej prikloniť, bál sa ňou pohnúť a preklínal aj dym, čo sprevádzal jeho okamžité zhmotnenie sa tu, obviňujúc ho zo spomalenosti, nieto sám seba, že tomuto pádu nezabránil.

  Natiahol nad ňu ruky, ale necítil žiadnu energiu.

  „Čo ak jej vyrazilo dych? Iste jej vyrazilo dych!“  napadlo mu, zohol sa, navzdory prvým obavám, že jej ublíži, ak je zranená, natočil ju a bezmocný a nie celkom presvedčený postupom, potrmácal jej krehkým nevládnym telom.

  Akoby to bola len handrová bábika.

  Nič. Ležala mu  cez ruky bezmocne ovisnutá, vláčna. Priložil si rýchlo ucho k jej hrudi.

  - No tak! Chcem počuť ako bije! - nespoznával svoj hrôzou zmenený hlas.

 Slabúčko sa vymrštila, takmer naraziac hlavou o tú jeho, stále silno pritlačenú k jej hrudníku a z úst konečne  vyšiel chabý chrapot namiesto výdychu.

  - Ty žiješ! – vykríkol a triasol ňou viac, ako chcel a mal by, v márnej snahe dostať ju do polohy, kde by jej bolo lepšie, hoci sa metala, rozhadzovala rukami a kašľala už o dušu, aj na plné ústa.

  Chaporila sa vstať a keď si uvedomila, čo sa vlastne stalo a rozhľadela sa, zaborila mu do tváre veľavravný pohľad. Oči sa jej leskli dojatím a on zrazu nevedel vydržať ich prenikavý tlak a jasný odkaz, vyvierajúci kdesi z hlbín jej vnútra.

  Odlepil od nej svoje stále zakvačené dlane a odtiahol ich aj od vlastného tela, záporne potriasajúc hlavou aj celým telom v snahe presvedčiť ju: „ja nič, ja muzikant...“

  Možno z kašľa, možno z nejakých úplne iných pohnútok sa jej dolu poblednutými lícami spustili dva nezahatateľné  pramienky sĺz.

  V tvári sa mu popremieľali desiatky mimických odpovedí, ale našiel len jednu detinskú.

  - Dažďové kvapky sú sladšie ako slzy. – zamudroval, natrčiac jej ukazovák na líce, ale nevedel, čo viac dodať. Aspoň, že prikývla.

  Odkráčal.

  Zohol hlavu do výstrihu, ale puch ho neoslovil. Keby mu tam zostala  jej vôňa namiesto jeho vlastnej. Voňala vôbec? Iste. Len si asi nestihol všimnúť. Spomalene zaťahoval zips. Čo ak ustráži aspoň teplo po nej, čo mu tam kdesi zostalo.

  Iba sa striasol.

  Ide predsa len dokončiť rozcvičku. Ide!

domiceli