RUMBELLE - Hýrivé tiene II... 7. kapitola

Rumbelle

Hýrivé tiene 2

7. kapitola

    Taký zvláštny pocit. Už pri obliekaní sa do šiat, čo jej priniesol s trochou rečí, čo chceli byť akýmsi nepodareným ospravedlnením, ale opätovne vyzneli len ako príkaz, cítila ľahkosť. Áno mala na sebe pomerne málo látky vzhľadom k návykom, nijaké spodnice, nijaký korzet, nič zväzujúce, zaťažujúce, nič, čo ju pútalo k miestu a postaveniu...terajšiemu postaveniu. Ani k tomu minulému. Na to už zabudla. Jej telo a duša však nie...Len sa mlčky prispôsobili. Ale toto bolo zas niečo nové.

  Teraz vykročila za bránu hradu a mala pocit, ako práve narodené dieťa. Prvý nádych, prvé prekvapenie zo sveta, ktorý je tu pripravený pre ňu.

  Pripravený bol iba on, aj keď nervózne podupkával obďaleč, netrpezlivý a nesvoj, lebo kým ju priestor mimo zámku oslobodzoval, pre neho sa stával nepohodlným väzením.

  - Dohoda je jasná. – nevedel, ako ju narýchlo privítať a ukotviť jej rozlietané pohľady a letmé úsmevy zas ješitne na seba.

  Venovala mu z každého z nich po jednom a pridala pár elegantných úklonov ku každému slovu.

  - Nebudem zavadzať, miešať sa do rozhovorov, upozorňovať na seba akýmkoľvek spôsobom...- formulovala body jeho podmienok, že ju dnes vezme so sebou, ale...

  - A nechcem vidieť nijaké takéto tieto pukerlíky, drahá! Uvedom si, že tvoj odev ťa radí medzi slúžky a tie...také dievčatá z ľudu a podľa toho sa aj ráč správať! – znervóznel, lebo nech sa na ňu díval z ktorejkoľvek strany, napriek handrám, čo tvorili jej dnešnú garderóbu, aby ladila s tými jeho, stále spod jednoduchej blúzky a hrubej ľanovej sukne vytŕčalo telo šľachtičnej.

  Priveľmi štíhly pás, neskutočne jemná pleť, pestované vlasy...hrôza! Perla tlačiaca sa z fazuľovej šupky.

  Uznala, že sa hnevá právom.

  - Smiem si aspoň...

  - Nie, nesmieš nič! A kráčať treba dva kroky za mnou, tak to sedliačky robia.- zastavil jej protesty.

  - Tak to robia cigánky! Sedliaci sú družní, seberovní muž k žene a nápomocní...- nedala sa. – Vídavala som ich chodievať z poľa, dokonca muži svoje polovičky nechali viezť sa na vozoch plných mäkkej slamy a oni s úsmevom kráčali a poháňali zvieratá. – strčila si päsť do boku.

  - Ja poženiem teba, ak mi takto budeš hubovať a odvrávať! Späť do hradu! – stopol ju.

  Radšej si zahryzla do jazyka. Na tento výlet sa teší, odkedy jej ho v slabej chvíli ponúkol, ako satisfakciu za posledné svoje výčiny, tak si to nesmie na poslednú chvíľu pokaziť. Sotva vytiahli päty z hradu, už sú zas kosa na kameni.

  Po očku ju sledoval, ako pokorne kráča, občas sa ohne, čosi popri cestičke urve z trávy a motá medzi prstami.

  - Nechcem byť hnusný, drahá...- ukázal na takmer dopletený venček v jej rukách, ktorý si s úľubou primeriavala už na vrchu hlavy.  – Ale tamto nosia mladé, slobodné dievčatá a ty budeš hrať moju ctenú právoplatnú manželku, takže...zabudni na vienky zelené...- dodal s dávkou cynizmu v hlase.

  - Si hnusný, aby si vedel! – nevydržala a s vykrútenými ústami dodala. – Som stále mladá ...a...a slobodná...a aj vienok zelený...ako symbol panenstva mi stále prináleží...-

  - ...a hlavne sa dobre rozkrikuj po celej doline!  Manželka – panna, to vyjdem na poriadneho paka v krčme! – prekrútil očami.

  A just si ho nasadila a drzo si pohla, aby mu stačila v ráznom kroku. Bok po boku. Či s vencom, alebo bez neho, aj tak bol rád, že tu je. Radšej s tým vencom, prehodnotil samoľúbo a roztiahol pery do úsmevu.

  - Čomu sa smeješ? – zožierala ju zvedavosť, vidiac, tak často nevidenú, jeho dobrú náladu.

  Ošíval sa, kým z neho vyliezlo.

   - ...som si predstavil, ako mi dáš...- nedopovedal a ukázal rozžužlanou byľkou, vytiahnutou z úst, na vädnúcu ozdobu na vrchu jej hlavy, akoby ju bol rozmaľovával.

  S hrôzou sa nadýchla a riadne doňho sotila, až sa jej venček zosunul na oči a nič nevidiac, podkla sa o akýsi výmoľ a nebyť jeho...spadla by len sama. Takto sa skotúľali obaja do trávy a ešte hodný kus dolu kopcom, kam sa zvažovala cesta do dediny.

  Pristanúc síce tvrdo, nezdržali sa smiechu, vidiac jeden druhého polepených trávou a kadejakou z vlasov i šiat trčiacou burinou, trochu doškriabaných a strapatých, rozpleštených ako žaby v prachu. V tráve.

  Natiahla sa trochu viac, vystrelila ruky nad hlavu a zhlboka sa nadýchla rozbzučanej reality okolo seba. Podoprel sa o lakeť a nadýchol sa vône, čo mu bola bližšia. Tej jej.

  Viečka sa jej chveli, riasy kmitali v predĺžených tieňoch na zamatových lícach, pery ešte držali úsmev. Kde-tu neposedný, z vrkoča uvoľnený vlas, rozbehol sa jej po líci a zmizol v záplave ostatných, naverímboha rozhádzaných všade vôkol. Neodolal.

  Kúsok po kúsku, zmámený slnkom, teplom a ružovou farbou sklonil sa nad jej tvár a priložil pery na tie jej.

  Pootvorila oči, neveriacky zažmurkala a jemu sa zazdalo, že v ich odlesku nevidí nič, čo by ho vyháňalo z práve sebecky vyvlastneného miestečka. Toho jediného na zemi, po ktorom tak nekonečne dlho túžil a dosiaľ nebolo v ponuke. Až teraz...

  Spomalene sa odťahoval, očami čosi hľadal. Našiel. Načiahol sa, vymotal z trávy venček, čo pri kotúľaní sa dolu svahom takmer stratila. Trochu ofúkal polámané kvietky, napravil pár lístkov a počkal, kým si tiež nesadne.

  - Veľmi ti pristane. Ja ...nemám nijaké právo ti ho brať. – položil jej venček späť do vlasov, prešiel ešte letmo po celej ich dĺžke, a keď sa mu stratili posledné kučierky pod prstami, rýchlo vstal a bez obzretia vykročil.

  Akoby to bol iný...človek.

  Bez obzretia vykročil. Bránka za ním čosi zadrnčala a vrátila sa popamäti späť, oddeliac tu a tam.

  - Ako by to bol iný...človek. – skonštatovala smutne, dívajúc sa na jeho v poraste lesíka miznúcu siluetu.

  Muž v okuliarikoch, s rukami spokojne založenými za chrbtom sa pozeral tiež. Ako lekár bol dostatočne naivný, aby veril. Aj tohto pacienta vyprevádza „tam“, do nového života, do reality, v ktorej rýchlo zabudne na „tu“. 

  Už dávno zabudol. S prvým krokom, s prvým nádychom, ako čerstvo narodené dieťa objavil svet. A svet objaví jeho.

  Už nevie, že Kde bolo, tam bolo, bola raz nejaká kráska, ktorá súc jeho súčasťou, sformovala ho a pripravila a tuší, že jej miesto zahalí milosrdná hmla zabudnutia a bude to chcieť čas, aby sa on otvoril inej kráske, možno v niečom paralelne záhadne podobnej, pri ktorej bude mať len matný pocit déja vu, ale nikdy, nikdy ju nedá do spojitosti s tou, čo teraz drží mreže bráničky ústavu, v obnosenom starom kabáte, spod ktorého vytŕčajú sinavé manžety nemodernej nočnej košele a po imaginárnych lícach jej tečú úprimné slzy.

  - Je čas,  Belle...- ukázal ryšavý muž v plášti pred seba, kdesi na dokonale prázdne miesto a široko sa usmial.

  Nadýchol sa, vydýchol, ešte raz pozrel smerom na cestičku, kde už nikoho vidno nebolo a otočil sa späť k budove, kde bol doma.

  Pustila mreže, utrela si nos do rukávu, nadvihla jednu nohu a dala sa skákať škôlku.

  Ktovie, koľko vydrží, kým nespadne...

domiceli

...koniec. 

RUMBELLE - Hýrivé tiene II... 6. kapitola

Rumbelle

Hýrivé tiene 2

6. kapitola

    Muž s kravatou oproti na neho nepôsobil vôbec vierohodne. Tmavošedé bodky olupujúcej sa fólie zozadu zrkadla dodávali obrazu akúsi patinu starej olejomaľby, ale on dnes stál o opak. Toto mala byť jeho nová podoba. Nová tvár. Nervózne rozkmásaval dokonalý uzol. Škrtil viac, ako bol ochotný rešpektovať a tolerovať.

  - Akoby to bol niekto iný. – naťahovala v rukách kravatu, čo práve zodvihla zo zeme, premeriavala si ju z jedného konca na druhý a následne omotávala okolo dlane, ako obväz, v úhľadných, na seba naskladaných vrstvách.

  Aj jej ruka pod ňou oťažela. Cítila, rovnako, ako on, jej váhu, aj keď to bola váha medziriadková, dodaná novým, budúcim statusom, ktorý symbolizovala. 

  Zoskočila z nízkej skrinky, podišla k nemu a otvorila dlaň. Ponúkla mu ju späť.

  Mračil sa. Nechcel ju prijať. Nebol ešte vnútorne stotožnený, pripravený na takúto zmenu. Pomaličky odmotávala navitého hada, čo aj ju škrtil a držiac ho za tenký, trochu labilný chvost, nadvihla kravatu k jeho očiam, preplazila sa s ňou za jeho krk a nechala ju tam bezvládne ovesenú.

  - Toto patrí k tebe. Odjakživa. -  napravila mu límec  a natočila ho späť k zrkadlu, aby svoju dnešnú premenu konečne, raz a, dúfajme, navždy, dokončil.

  Ošíval sa zhrozený z podoby, ktorú práve na seba vzal. A to nešlo len o šaty. Zatiahol za ucho tmavý prameň vlasov, aby ho zas odtiaľ vybral, premeral ho prekvapene pred očami a roztrúsil medzi prstami. Na rad prišla pleť. Vrások pomenej, drapľavosť zmizla, ochabnutosť tiež. To by šlo, ale ten odev...Ten odev!
  Zvyknutý už na určitý megalomansky pôsobiaci luxus, aj keď podľa publika „úkaz maximálne nevkusný vzhľadom k preferovaným módnym štýlom, nahádzaný na jeho figúre bez ladu a skladu, len dokazujúci, na čo všetko má a čo všetko si môže dovoliť",  bol jediný štýl, ktorý preferoval. 

  Teraz tu stál vo svojej pôvodnej podobe. Bedár. Najchudobnejší z chudobných. Úbožiak. Spodina.

  Schádzala dolu schodmi s náručou práve vo veži dosušenej bielizne a uvidiac ho otáčať sa okolo svojej osi v handrách, ktoré sa nedajú vidieť ani u žobrákov v podhradí, na okamih zastala, aby sa neprezradila a mohla pozornejšie vnímať  detaily pred sebou. S kým to asi ide dnes uzatvárať zmluvu, takto nahodený?!

  Nadvihol nohu omotanú onucami, len v akýchsi bačkorách z nekvalitnej kože, popruhmi upevnenej okolo štíhlych lýtok, podstlanými handrami, aby to nedrelo kožu.  Spravil pár neistých krokov. Uškrnul sa takmer pobavene. Nie, chýbali mu jeho kvalitné čižmy z najjemnejšej teľaciny, s ostrohami, vysokým opätkom, podbité a  patrične vyleštené.

  A tie nohavice... Pomrvil medzi prstami tkaninu.  Nohavice?! Čoby, primitívny strih, hrubá vlna, či ľan, ťažko rozoznať, lebo už boli značne obnosené. Vlastne len dva kusy zošitej látky priviazané špagátom o iný, hrubší, čo mu nahrádzal opasok a v strede...aká to hrôza?! Ako takto mohol medzi ľudí?! Sťahoval nižšie predok košele, tiež navrchu previazaný špagátom, čo ani košeľou nebola, skôr len tunika, končiaca skrkvaná kdesi pred kolenami, s nevykasanými, rozstrapkanými  rukávmi. A handra, z ktorej  to čudo bolo ušité, nebola hodná ani na vrecia. Viac-menej rozfranforcovaná, pichľavá, samý fľak a záplata, hruď takmer holá, lebo šnúrky bolo na zatiahnutie pramálo, ale zato dier na jej pretiahnutie viac, ako sa patrilo a slušilo.

  Ošíval sa. Striasal nepohodlím, mrvil sa, ani si nevšimol, že už zišla zo schodov a obzerá si ho celkom zblízka.

  Vlasy mal tmavšie, očividne rovnejšie, pleť zase svetlejšiu.

  - Ako by to bol niekto iný, však, drahá?! – vystrel sa v celej tej „nádhere“ a chvíľu zapózoval.

  Pousmiala sa. Premerala si ho teda ešte raz, skrúcala pery dovnútra, žmúrila trochu, dokonca sa odvážila obzrieť si ho dookola, čím ho len privádzala do rozpakov a točil sa rýchlo v antirytme jej opatrného našľapovania. Čakal verdikt. Dočkal sa.

  - Tak sa mi zdá, že sa potvrdila stará známa múdrosť, že: „Šaty z vás urobili človeka.“ – preložila váhu bielizne na jednu ruku a druhú smelo vytiahla až k jeho hladkej svetlej sánke a opatrne mu končekmi prstov prešla po jej obvode, netušiac ani, akú triašku to spustí v jej vlastnom vnútri. Ani aký ohňostroj vonku.

  - Vysmievaš sa mi?! – odtlačil jej ruku, surovo ju zdrapnúc za bradu, nadvihol jej ju nešetrne k svojej tvári.

  Zas ju mal šedivú, vráskavú, plnú jedu, obrúbenú pochlpenými vlasmi.

  Zhrozená vypustila prádlo z rúk a zabalansovala rukami, ale ubrániť sa jeho kriku nešlo.

  - Toto nebol človek! – ďobal si druhou rukou do dier v tunike. - Táto podoba nebola hodna ani pomenovania zviera! Toto bol nikto, nič, úbožiak, plevel, spodina! Len úbohý ničotný červík, do ktorého si každý mohol kopnúť, rozšliapnuť ho, napľuť naň a vysmiať sa jeho biede! Toto by si mi dopriala?! Takto chceš, aby som zas dopadol?! – prskal jedovaté sliny do jej vystrašenej, nič nechápajúcej tváre.

  Nemohla ani prikývnuť, ani mu protirečiť.

  Odstrčil ju.

  Luskol a zas tu stál vo svojom hodvábe, v kožiach zo vzácnych zvierat, veste obrúbenej drahou kožušinou, ovešaný šperkami.

  Zohla sa radšej zbierať prádlo. Povzdychla a akoby to vravela látkam pod nohami, iba tíško vysvetľovala.

  - Chvíľu sa mi zazdalo, že vidím pred sebou...muža. Obyčajného, prostého, možno trochu chudobnejšie odetého, ale muža. Hrdého na to, že mužom je. Nezapodievajúceho sa tým, že odev, čo nosí, nie je pánsky, premýšľajúceho skôr nad niečím užitočným, niečím, čo môže priniesť úžitok jemu a jeho blízkym...-skladala kusy na kôpku a mrzelo ju, že sa hnevá.

  - Čo ty môžeš vedieť, o čom ja premýšľam?! – skočil jej nevrelo do reči.

  Narovnala sa. Vystrela a obzrela si ho zas. Tentokrát sa, ale neusmievala. Z pohľadu cítil, ako ním opovrhuje.

  - Obyčajní ľudia, myslia na obyčajné veci! Na ...na...napríklad na prácu...na zábavu...na spoločné jedlo, pri spoločnom stole...na rodinu, ktorá ich doma čaká...na lásku...- radšej si zahryzla do jazyka.

  - Ja nie som obyčajný človek! – vyprskol ješitne. - Nie som! A nikdy nebudem! Už nikdy! Nechcem! Nemôžem! – kričal, až si musela zakryť uši, ako sa ozvena jeho hlasu rozliehala, odrážala od kameňa a vracala k nim.

  Keď trochu utíchol, naberal dych, zložila dlane z uší a podišla zas k nemu. Pokojne. Ticho. Takmer láskavo skúsila na neho prevravieť.

  - Prečo sa tak bojíš ním byť? Prečo to aspoň na chvíľu neskúsiš? Toto...- ukázala  so znechutenou grimasou na jeho honosný odev, na hrad, na ústa, čo kričali...- Toto patrí k tebe? Odjakživa?! – spýtala sa rovno a skúsila nežmurknúť, upriamene sa mu dívať rovno do očí, a hľadať práve v nich  odpoveď, lebo tie nezvyknú klamať.

  Zalapal po dychu. 
  Oči ho prezradili.

domiceli

RUMBELLE - Hýrivé tiene II... 5. kapitola

Rumbelle

Hýrivé tiene 2

5. kapitola

    Obiehala okolo neho ako neriadený boing a drankala, aby jej konečne ukázal, čo píše. A komu píše.

   Natáčal sa do strán a usmieval slnečnejšie a srdečnejšie ako inokedy. Dokonca hlasnejšie. Až ho sestričky museli už párkrát napomenúť, aby nerušil ostatných v spoločenskej miestnosti. Čo nevie, aké ťažké je vytrhávať a nalepovať čiastočky novinového papiera do tvaru vázičky? Ako tvrdo musí človek tlačiť, kým z plastelíny nevytvaruje rovnú placku? Koľko námahy stojí navliecť korálku za korálkou na šnúrku od topánok? 
  Bavkal sa jej preletmi a jeho duch lietal zrovna tak. Dve pobláznené nočné múry za bieleho dňa, každá s vlastným zdrojom intímneho svetielka s adresátom známym, ale...

  - Prezraď mi to! Prezraď mi svoje tajomstvo...- už takmer drankala

  Pozrel sa na ňu a v jej zreničkách videl sám seba. Vyrovnaného, spokojného. Pod dlaňou mu spočíval list synovi, ktorý konečne dokázal zosnovať a ospravedlniť sa mu za všetko s vierou, že ho pochopí a všetko bude dobré. Keď sa odtiaľto, tam, k nemu raz vráti. Veď ho predsa ľúbi. Nadovšetko na svete ho miluje. Svojho jediného syna.

  Videl sám seba a rozhodol sa jej teda vyjaviť, prečo je zrazu iný, keď ho pred chvíľkou obvinila, že akosi skrásnel a pýtala ihneď recept, o ktorom si myslela, že ho práve spísal. A myslela správne.

- Láska...Iba láska dokáže učiniť človeka krajším, ako by bol...bez nej. –

     Rýľ odhrýzal rovnomerne hlty zeme a nemilosrdne ich vyvracal slnku napospas.  Rozmeľnievané za pochodu.  Občas k nemu nevraživo vzozrel, zastaviac prúd slaného potu, čo by inak boľavo zaštípal v očiach s nemou prosbou, nech si dá pohov a nechá sa ukolísať do nejakého toho mraku. Ale tých tu dnes široko-ďaleko nebolo. Pritlačil košeľu o hruď, aby dopila vlhkosť, hoci už takmer nebolo ako, párkrát ju odtiahol od tela, ale prievan nehrozil.

  Zaboril nos rýľa opäť do zeme. Na rukách mu navierali žily, ale piaď za piaďou pociťoval akési vnútorné upokojenie.

  - Možno to nevonia práve vábne, ale ...- skúsila zaujať jeho pozornosť, lebo misky v košíku a džbán pod pažou zapretý o bok neboli práve najľahšie a jej ruky sa už pomaly, ale isto ledva držali na nohách.

  Vystrel sa, prudko zabodol nástroj do rozkopanej hliny, oprášil ruky a vidiac ich, rozmyslel si, že si nimi pred otočením sa ešte pretrie tvár.

  Pochopila, narýchlo odložila košík do akejsi hriadky, čo tu ráno ešte nebola a natŕčajúc dopredu džbán s vodou, nezaváhala prikročiť až k nemu, hoci ho doteraz pozorovala len z úctyhodnej vzdialenosti, lebo verva, s akou odrána pracoval mohla znamenať len jediné. Je rozzúrený a takto sa snaží dostať zo seba zlosť. Podstatne lepší spôsob, ako pálenka.

  Prijal džbán a priložil ho k ústam. Videla, ako mu pod mokrou, opálenou kožou preteká čerstvá voda, ako si časť leje na tvár, striasa sa a...

   Rýchlo odviazala zásteru a podala mu ju.

  Zabáral do nej tvár všetkými smermi, prekvapený jemnosťou i nečakanou vôňou a keď ju konečne odtiahol, zhrozil sa stavu pôvodne iba na ozdobu šiat určenej,  krajkou obšitej látky.

  - To nič, to nič. To popoludní vyperiem. Už taká špinavá bola...Z kuchyne. Som varila...a nedala pozor.- skúsila ospravedlniť jeho čin a rozfúkať rozpaky, berúc svoju zásterku do dvoch prstov a pátrala, kam ju skryť, aby sa prestal cítiť trápne.

  - To tam, je obed? Akože mám jesť tu? Na roli? – trochu nervózne rozhadzoval rukami, uvedomujúc si, že jeho otázky sú viac ako hlúpe a mal by s nimi prestať.

  Prikývla. Takmer odhopkala ku košíku, kvokla k nemu  a odsunúc sa s nákladom trochu do tieňa, pod lipu neďaleko, dala sa rozkladať svoje dielo.

  - Nič zvláštne. Vývar je zo špikových kostí, chlebový posúch, ešte teplý a nastrúhala som do chrenu trochu jablka...pre zjemnenie...nevydalo...- odtiahla rýchlo nos od nádobky, lebo ostrá, štipľavá vôňa ešte stále prerážala viac, ako vedela zniesť. – K mäsu sa hodí. Ak... ovšem rád obhrýzate...to...tie......kosti. Niekomu sa toto jedlo môže zdať priveľmi prosté, jednoduché, vhodné tak pre chudákov, ale sľubujem, je to lahôdka... - nahla sa nad misu s vyvarenými, naozaj, na pohľad hnusne pôsobiacimi kosťami, len kde-tu obalenými ešte mäsom, nasala vôňu a oblizla si vrchnú peru.

  Bolo mu jedno, čo navarila, aj keď by to bola rovno len horúcou vodou obarená chiméra, s takouto obsluhou sa nedalo odolať.

  Prisadol, hľadal, kam položiť džbán s vodou. Prebrala ho a zastokla medzi nich. To nemusela.

  - Prinajhoršom si prikúzlite niečo lepšie. – sklopila zrak, už ľutujúc, že práve dnes sa nijak moc nevytiahla s kulinárstvom a to vyzerá, že má celkom dobrý deň. Jeden z tých spoločenskejších, kedy sa jej nevyhýbal a dokonca s ňou prehodil vetu, či dve.

  Kúzliť? Ešte to tak! Sklamať ju. S chuťou sa pustil do jedla, po očku ju s uspokojením pozorujúc, ako rastie jej malá ženská pýcha, že jemu chutí. Spokojnosť na oboch stranách.

 - Už len pár hodín a tento pás bude prekyprený a pripravený. – komentoval s plnými ústami spozorujúc, že sa už díva smerom k pokopanej časti záhrady.

  Natočila sa zas k nemu.

  - Smiem sa niečo spýtať?  - načiahla sa ku džbánu, vidiac, že dojedol a opäť mu ho ponúkla, hoci neobsahoval víno, ale len studenú vodu. – Viete, vy ste predsa Temný pán. Najbohatší, máte moc, ovládate mágiu, kúzla...vy vôbec nemusíte ťažko drieť. Stačí vám priať si a máte tu záhradu krajšiu, ako tie Semiramidine, tak...prečo tvrdo, v pote tváre pracujete? – cez čelo sa jej zjavila  sieť drobných vrások nepochopenia a obyčajnej ženskej zvedavosti.

  - Hnusí sa ti ten pot? Špinavá košeľa?! Nebodaj aj celý ja?! – jeho hlas naberal na intenzite. - A neskúšaj mi klamať! – načiahol sa a zaboril ruku do jej oblého pleca, vidiac, že sa zas odvracia.

  Nenechala sa vyviesť z miery. Dokonca siahla na jeho ruku, odlepila si ju z pleca, vyvrátila  a natrčila do slnka dlaň, na ktorej boli už pľuzgiere a koža zhrubnutá nie storočiami, ale poctivou prácou.

  - Nikdy by som si nemohla vážiť ľudí, ktorým sa hnusí práca. – chystala sa priložiť brušká prstov na jeho pľuzgiere, ale rozmyslela si to. Vytiahla aj druhú ruku spod tej jeho a objala si radšej kolená, aby si nemyslel, že je dotieravá a podlieza mu.

  Ruka spomalene padala dolu. Priložil ju radšej z druhej strany na džbán a zadíval sa doň. V hladine zvyšnej vody videl svoju škaredú tvár. Rozpohybovanú, zamračenú, nevrelú.

  - Ty si tiež...donedávna, netušila, čo je práca. Si šľachtičná. Len také tie tretky ako vyšívanie, zdobenie sa, trochu česania, štipka námahy na naučenie sa tanca, hodiny francúzštiny...veď aj preto si bola bledá, neduživá, pochudnutá, len kosť a koža, ako bez života. V priesvitnej tváričke šedivý smútok a znudené tiene ospalých  viečok.  Póza upnutá, každý vlas prísne sčesaný...hrozné sa čo i len dívať...- nešetril ju, aj keď tušil s akým sklamaním v očiach prijíma jeho „komplimenty.“

  - Takto ...ma vidíte?! – naozaj sa patrične vyjavená ozvala.

  - Presne tak...som ťa videl! Príšerné čosi! – vypúlil na ňu oči, ale tie jej sa začínali rosiť sklamaním.

  - To ste nemuseli...- smrkla.

  - Ale musel! Už som sa nemohol na to dívať. Musel som ťa zobrať sem! ...a naučiť konečne pracovať! Do úmoru! Dlho a ťažko. A vidíš, prinieslo to svoje ovocie! Len sa na seba teraz pozri...- podstrčil jej džbán, kvázi zrkadlo. – Líca krásne svieže, pery rumené, tvár ako dozretá broskyňa v náručí vĺn voľných rozlietaných vlasov. V očiach konečne jas. Plecia mäkké a jemné, hruď plná, nadýchaná, boky oblé...a žiariš. Sála z teba krása pri každom výdychu. A voniaš omamujúco a sladko...A si horúca, že aj to slnko ti môže závidieť...a prekrásna a...-

  - ...a ... prestaňte, prosím... – vrátila mu džbán rozrušená a zapýrená.

  - Ja len...chcela si vedieť! ...preto pracujem! Aj ja chcem skrásnieť! – vstal, doslova sa vyšvihol a začal smiešne gestikulovať a napodobňovať po kráse prahnúce slečinky. – Tak, bude to?! Koľko ešte rífov zeme musím obrobiť, aby som získal, to, čo máš ty?! Prezraď mi svoje tajomstvo... no, bude to?! – chvíľami znel smiešne, chvíľami smutno-vážne, chvíľu mala pocit, že nedokáže zahnať ten svoj, plný bezmocnosti, že nie roky, ale celý jeho život a činy, mágia a kúzla z neho spravili monštrum, zviera, človeka, čo sa už človeku ani nepodobal a nech by obšťastnil svojou prácou hoc aj celú zem, zostane takýmto, aký je, ak...

  Vstala a sklonila hlavu. Ešte v nej doznievali jeho lichôtky, ktoré sa nikdy nenádejala, že vôbec z jeho úst na svoju adresu niekedy bude počuť.

  - Prezraď mi to! Prezraď mi svoje tajomstvo...- už takmer drankal.

  Podišla k nemu, hrdo dvihla zrak a zadíva sa mu do tváre. Stále bola rovnako šeredná, ale...ona ju videla trochu inak. Musí mu to povedať. Nech sa potom deje, čo sa chce. Musí.

 - Láska...Iba láska dokáže učiniť človeka krajším, ako by bol...bez nej. –

  Nechala ho stáť umlčaného, zmeraveného, s dychom spusteným len na pol žrde.

domiceli