RUMBELLE - Hýrivé tiene 4. kapitola

Rumbelle

Hýrivé tiene

4. kapitola

  Mliečne svetlo sa pomedzi pokrčené, dosluhujúce, ba dokonca podľa stavu, dávno nadsluhujúce, žalúzie tlačilo do izby v nerovnomerných tenkých pruhoch. Ale aj tak ťahalo oči, navyknuté na šero, dokonca na tmu. Už ležal pozorne zastlaný do paplóna, dokonca i s dekou, polovica tela trochu vydvihnutá do polosedu. Pod krátkymi rukávikmi na deke vzorne pozdĺž tela uložených paží sa chúlilo posledné teplo, po ktorom sa začínal naťahovať ranný chlad importovaný sem skrz diery zle už tesniacich okien zvonka.

  Všade sivo. Skonštatoval, vyhodnotiac steny, plafón, podlahu i celý inventár. Bolo tu toho viac, ako si spočiatku myslel. Z každej strany ešte po jednej posteli. Prvá skrkvaná, druhá s balom akéhosi mĺkveho spolubývajúceho, ktorý ešte ignoroval ďalší deň.

  Prvý tu. Ďalšia nemocnica. Prvá, kde konečne pocítil aký-taký pokoj. To, že sa o neho za posledných pár hodín zaujímali len povrchne a sporadicky, mu prišlo milé a vhod.

  - Z toho svetla až bolia oči. Tma je ale horšia. – ozvalo sa spod okna a prevŕtalo mu ticho.

  Stála tam malá, útla žena a krútila šnúrkou dávno pokazenej žalúzie. Guľôčky sa jej premieľali v prstoch ako ruženec a plastové rebrá bzučali tiché protesty, vyrušované jej dotykom.

  Žena? Obzrel sa na rozostlanú posteľ po svojej ľavici, ale logiku mu to nedávalo. Aké nečakane progresívne naladené sanatórium. Vrátil svoj pohľad oknu. Už iba oknu. 

  Preglgol. Pachuť na jazyku pýtajúca si piť vyhrala pred rozumom, ktorý sa chcel zamyslieť, kam zmizla žena, čo tam pred chvíľkou ešte stála.  

  Ruka to však videla inak. Triaška, čo ho premohla, vysmiala sa poháru s tekutinou skôr, ako sa k nemu vôbec priblížila. Vzdal to a skúsil naprázdno preglgnúť zas.

  Počula svoje meno v hromžiacom, stupňujúcom sa móde odovzdávané z chodby do chodby. Volá ju. Bez náhlenia, pokojne doložila ešte trochu horúceho vývaru a krčah studenej vody na obklady. Rázne sa chopila  oťaženej tácky a vykročila do útrob hradu, navigovaná už len neutíchajúcim kňučaním.

  Neklopkala, potisla dvere a niesla sa s nákladom rovno k oknu, odtiahnuť najskôr závesy a riadne vyvetrať. Cestou spokojne skonštatovala, že izba nie je plná zvratkov, ani porozbíjaných vecí. Zrejme jedna z pokojnejších opíc.

  S tácou zapretou o vypuklý bok, trhla hrubým závesom i hrmotajúcou okenicou a urobiac čerstvému povetriu takmer poklonu, vpustila ho dnu. Nedalo sa dvakrát ponúkať.

  Vzadu na lôžku sa čosi pohlo a ešte viac stiahlo do klba, zachumlalo do prikrývok, že takmer nebolo vidno, čo za kopa to pri čele postele leží naskladaná.

  Hlavu mal obrátenú do druhej strany a zasypanú polepenými, spotenými vlasmi, čo sa vlnili a triasli spolu s majiteľom. Tvár skrytú v látke.

  Nadvihla kútik úst. Aspoň nejaká satisfakcia. Temný-netemný, ráno po opijáši má rovnaké bolesti a stavy ako bežný smrteľník. Aj by ho poľutovala, keby nemala odskúšané, že to len prileje zlosť do jeho výčitiek. Rozhodla sa diplomaticky taktne mlčať. za čo si vyslúži síce výčitky tiež, ale z iného súdka. Nie, nie! Súdkami sa provokovať nebude!

  Funel do zvlhnutej deky, radšej neriešiac od čoho asi a ošíval sa vytiahnuť tvár na svetlo božie. Pred jej zrak. Vnímal jej prítomnosť len cez zvuky. 

  To bude voda v miske, to kusy plátna do nej namáčané. Vôňa horúceho vývaru, ktorý v mžiku vyvracia, len čo ho donúti pozžrieť prvých pár lyžíc. Skúsi sa vyhnúť jej rukám. Natriasanie vankúša tesne, tesne vedľa neho, kam dúfa, že sa posunie, aby mohla upraviť zvyšok lôžka, kým sa naje. A just nie. Nevystrčí sa dnes ani chlpom.

  Stála a pokorne čakala. Takto dlho ešte nikdy netrucoval. Vývar chladne. Zbytočná námaha. Skúsila jemne potiahnuť za deku. Riskovala, že na seba upozorní a peklo otvorí skrz klopy deky svoje brány. Strhol si ju späť, ako vzdorovité decko. Veľké decko.

  Zarazila ruky do bokov. Ale skúsila byť milá. Teda skôr zhovievavá. Skúsi, ako dobrý trhovník ponúknuť svoj tovar. 

  - Čerstvý vzduch ti urobí dobre. Aj slepačia polievka. Priniesla som i obklad. Chladivý. Ak si budeš priať, pripravím zas kúpeľ. To posteľné prádlo treba vyprať...- zasekla sa, balansujúc na tenkom ľade, aby to nevzal ako drzé obvinenia, že sa zas neovládol, či nedokázal kontrolovať. Tak tá opica asi nebola z tých pokojnejších. S nevôľou hľadela na všetko, čo jej poskytlo svetlo zvonka.

  - Zmizni...- ozvalo sa mumlavo spod vrstiev prikrývok.

  Toto poznala. Po prvom kroku začne ziapať a pýtať sa, kam ide a prečo. Zostala.

  Ticho.

  Za neho rozhodol prudký kašeľ. Na začiatku potláčaný, o chvíľu strašný výbuch, chrapčavý, sípavý, dusiaci ho, až sa takmer doškriabal na krku, akoby ho chcel z neho vyrvať tadiaľ, nie cez ústa. Donútil ho vykoptať sa z úkrytu a vyštekať svetu zabehnutú slizkú slinu. Rýchlo obehla lôžko, pritlačila ho ku kolenám a párkrát dobre hrkla medzi lopatky.

  Trhol sa späť, skoro ju prevaliac a rozhodil rukami. Ešte chvíľu lapal dych a zatláčal vyčiňovanie, ako si dovolila, ako si len mohla dovoliť...

  Držala v ruke plnú lyžicu vývaru, z ktorého ešte stúpala para a nebojácne ju niesla k jeho perám. Podvolil sa. Nabrala odvahu, vzala misku do rúk a snažila sa dostať do neho čo najviac horúcej slankastej tekutiny.

  Po každom súste, čo mu stieklo útrobami ako láva, slastne prižmúril oči, aby ich rýchlo zas otvoril a videl ďalšiu a ďalšiu lyžicu polievky a za ňou ešte v hmle jej tvár s pootvorenými ústami, aby jej náhodou nekvaplo.

  Cítiac, že organizmus viac nie je schopný vstrebať, natočil hlavu zas viac bokom. Pochopila, spokojná, že jej misia bola aspoň trochu úspešná. Ešte ho donútiť vydať to inkriminované prádlo, prezliecť sa a predtým by bolo hádam dobre sa aj vykúpať.

  Nepovedala nič a on prikyvoval. Vedel čítať myšlienky.

  Ticho.

  - Z toho svetla až bolia oči. Tma je ale horšia. – zašepkal pruhu, čo ho zvonka pozdravil práve trochu viac poodchýleným závesom.

  Prikývla.

  Naberal a vylieval polievku spať do taniera uloženého v lone. Bola dávno studená. Ani horúcu by nemohol. Už celé dni nič nemohol. Telo neposlúchalo a odmietalo spolupracovať. Jedlo prichádzalo a odchádzalo. Nezostávalo. Nezdržiavalo sa.

  - Keď nebudete jesť, napojíme vás zas na výživy. Nemôžeme si dovoliť, aby ste umreli na podvýživu. Máme prostriedky, ale...jedlo sa má jesť. – skúsila presviedčať sestrička, doslova ako kŕmnu hus natláčajúca muža na druhej posteli. Chudákovi tiekol pot vo viditeľných prúdoch dolu tvárou, ale ruky aj telo mal...to je zvieracia kazajka!

  Nadvihol ďalšiu lyžicu, povylieval z nej polovicu a zvyšok buchol o tanier, až sa sestra otočila aj k nemu a zamračila sa.

  Natlačil sa viac do lôžka, radšej privrel oči, hoci v ten okamih sa mu chcelo zvracať viac, ako keď vnímal okolitú realitu.

  Rinčanie lyžice o podlahu, črepy taniera a zvuky, ktoré by radi vytlačili čosi z útrob tela, ale už nebolo čo vykladať. Čiesi silné paže, čo sa ho pokúsili dostať späť na lôžko a nejako tam ukotviť, lebo sa bránil. Bránil sa? Prečo sa bráni?!

domiceli

RUMBELLE - Hýrivé tiene 3. kapitola

Rumbelle

Hýrivé tiene

3. kapitola

    Rozoznal šuchot šiat. Silne naškrobených. Ale nijaké našľapovanie. Ani žiadnu ďalšiu otázku. Takže použiť komparatívnu metódu porovnávania zvukového záznamu z pamäte s akýmkoľvek novým, zrejme nepôjde. Postava sa tu tmolila, respektíve vyskytovala, ale zrejme držala bobríka mlčanlivosti, lebo ani po pekných pár minútach nepreriekla ani slovo. Keby aspoň svetlo, ale tomuto prízraku stačilo aj to zvonka, hoci mesiac sa na túto funkciu kvôli búrke pomerne nešetrne vydlabal.

  Konečne to utíchlo. Ale neodišlo.

  Zažmurkal očami a nad sebou zbadal sivú tvár postaršej sestričky v habite. Bez výrazu, bez mimiky. Dokonca ňou ani neheglo, keď sa strhol a odsunul inštinktívne kúsok bokom.

  - Dnes treba vydržať. Ak sú bolesti, povedzte. Ak budete musieť...tiež. Pošlem sanitára, ešte nespí. Treba ale kričať. Elekriky nieto. Hlasno kričať. – rozprávala monotónne a premeriavala si ho, akoby skenovala jeho biologické potreby a porovnávala s možnosťami. On, naopak, už vyhodnocoval. Hlasy nekompatibilné.

  "Hlasno kričať." Najradšej by jej bol povedal, že mieni aj musí začať hneď. Moč bol ale až na druhom mieste v tlačení sa svojou nutkavosťou kdesi do reality. To ten mimovoľný pohyb ho samého upozornil na bolestivosť miest, ktoré zaťažoval v tejto polohe už hádam aj niekoľko dní.

  Sestrička, alebo vedela čítať myšlienky, alebo verila v zázraky a to jej umožňovalo pochopiť jeho do tmy práve vycerené zoťaté zuby a promtne zareagovať na súradnice nimi vysielaných signálov. Že je len profesionálka si odmietal pripustiť, bolo by to pre ňu dehonestujúce.

  Obratne ho lapla a ani sa nenazdal, ležal prevalený na jednom pleci, v polohe, čo nebola o nič pohodlnejšia, ani príjemnejšia. Ale na odhalený chrbát v anjeličkovskej, na krku ani nezviazanej erárnej  košeli, čo siahala len kúsok pod bedrá a teraz už nezahaľovala nič, sa spustilo tisíc pažravých vzdušných jazykov a obšťastnilo ho svojou bohabojnou činnosťou. To potreboval.

  Chlad a čerstvý vzduch. Pofúkanie. Pohladenie.

  Podsunula mu zrolovanú deku k bruchu a pritlačila.

  - Opri sa, synu, uľaví sa ti. Tie preležaniny potrebujú vyvetrať. Oddýchnuť, uľaviť telu. Potom, ráno niečo natrieme, neboj sa. – prešla k tykaniu usúdiac, že jeho trpiteľstvo ju oprávňuje pojať ho do rodiny a vyjadriť zľutovanie sa i poľutovanie.

  Zasŕkal, ale poslúchol. Objal drsnú deku a utrel do nej sliny, lebo pery sa mu nedarilo ešte spojiť.

    Ticho ju desilo viac, ako jeho krik, čo sa pravidelne rozliehal hradom. Zahryzla do spodnej pery a opatrne strčila do dvier. V komnate sa miešali vône s puchmi, čo znamenalo, že sa okiepil sám a jej dá nejakým zázrakom dnes už asi pokoj. Ktovie, možno už aj spí.

  Vtiahla hlavu viac do vnútra a čakala, či ju nezdrapí za vlasy a nevtiahne si dnu celú. Nič. Ticho.

  Tak skúsila vstúpiť.

  Ležal dolu bruchom krížom cez lôžko, iba  ledabolo zakrútený v mokrej plachte, asi ako vyliezal z kade. Neunúval sa obliecť. Ešteže ho zahaľovala, kde mala. Nasucho preglgla.

  Zarazilo ju však čosi iné. Celý jeho chrbát bol posiaty ranami. Akoby spáleninami, mokvajúcimi už pľuzgiermi, kožou, čo sa miestami odcerovala, odlupovala a vytvárala krátery, v ktorých bolo vidno celú štruktúru jednotlivých vrstiev. Medzitým hnis, zvyšky rozmazanej, zasychajúcej krvi a podliatiny.

  Vedela o jeho samoliečiacej schopnosti, dokonca sa povrávalo o nezraniteľnosti, ale zrejme to budú len fámy. Inak by nemal teraz chrbát preoraný zraneniami, z ktorých by sa slabšej náture zdvihol žalúdok.

  „Čo ak na ne, takto vzadu nedočiahne?“...skúsil jej súcit. "Čo ak je taký sťatý, že to ani necíti a zistí to až ráno, keď si bude s krikom odliepať prikrývku  zrastenú s mokvajúcou kožou?!“ odvrkla jej skúsenosť.

  „Nemôžeš ho takto nechať...“-  útlocit. „Ale môžeš!“ – realita.

  Bezmocne sa obzerala a hľadala východisko z dilemy. Byť tu, či nebyť? Pomôcť? Či?... 
  Aká náhoda, na príručnom stolíku truhlička s masťami. Takže vedel o zraneniach, ale spánok bol zrejme rýchlejší.

  - Treba začať liečiť čím skôr. Bude to menej bolestivé... Nie, bude to bolestivé. – opravila sa, keď sa len zľahka dotkla na mieste, kde ani žiadna rana nebola a  strhol sa. Radšej ustúpila. Ale on spal ďalej. Dokonca sa jej zazdalo, že začula chrápanie. Pomodlila by sa aj k Poseidónovi, keby jej to zaručilo, že sa teraz nepreberie. Zrejme vyslyšané...

  Opatrne nanášala pruhy mastí na poranené miesta, privoniavajúc si k rôznym, popamäti identifikujúc ich pravdepodobné zloženie, čomu sa naučila ešte doma na zámku od slúžok, čo ošetrovali vojakov. Opakovala si ich polohlasom, akoby to bola bývala robila, keby bol pacient pri vedomí a vnímal, aby ho upokojila a odbremenila od bolesti len z predstavy, že mu ju liečbou môže spôsobiť. "Toto zaštípe, táto ochladí. Tuto toto miestečko musíme nechať vzduchu, nech vyhojí sám..".

  Nevšimla si, ako nevydržal a perami do polovice len zaseknutými vo vankúši sa začína usmievať. Bahnil si v jej príkladnej starostlivosti, hrdý na seba, že si predpripravil dostatok rán.

  - Tak a ešte sem trochu tej chladivej...- uzavrela a počul už len trenie rúk o zásteru.

  - ...a ešte na kríže trochu tej zohrievajúcej a pokračuj stále nižšie a nižšie a nič nevynechaj, drahá...- ozvalo sa škodoradostne a patrične uštipačne a plachta sa začala strácať z tela a necudne ho odhaľovať.

 Vyskočila z polosedu, z ktorého ešte kontrolovala  jednotlivé liečené časti.

  Vystrelil tiež. Prevrátil sa a sadol si v tureckom sede, neriešiac, kde skončila plachta, v ktorej ležal.

  - Tvoja masáž sa mi páčila. A asi bola aj účinná. Zhovievavo ti dovolím pokračovať a to  úplne všade, drahá. -  lascívne sa natočil  a prešiel si dlaňou po celkom čistom hladkom povrchu chrbta.

  - Oklamal si ma...- zašepkala zahanbená, že sa nechala.

  Ušla.

  Začínala mu byť zima. Nie zima, to boli zimomriavky. Akoby mu čiesi ruky opatrne chodili po tele a dotýkali sa ho. Všade. Ramená, lopatky, pás chrbtice...zadok. Toto nebol vietor a nočný chlad. Prepánajána. On tu leží s holou riťou a niekto sa ho tam dokonca dotýka!

- Treba začať liečiť čím skôr. Bude to menej bolestivé... Nie, bude to bolestivé. – opravila sa, keď sa len zľahka dotkla na mieste, kde žiadna rana nebola.

  Strhol sa.

  Otočil. Dvere na izbe sa práve poodchýlili a dnu vošla sestra a s táckou, sviečkou a nejakými liečivami.

  - Vravela som vám, aby ste sa nehýbali. – opäť prešla k vykaniu, lebo „synak“ neposlúcha.

domiceli

RUMBELLE - Hýrivé tiene 2. kapitola

Rumbelle

Hýrivé tiene

2. kapitola

  Zadné dvere na dodávke sa rozpleskli a dnu sa konečne naťahal vzduch. Vlhký, lepkavý, ale hlavne neparfumovaný. Šofér láskyplne, ako decko do kočíka ukladal svoj súkromný majetok späť na pôvodnú pozíciu a nechal čakať i moknúť zhovievavé sestričky za rozložitým chrbtom, aby sa chopili toho svojho budúceho „majetku“. „Deciek...“

 - Do riti tam! – zahromžila z auta vyskočená a počasím zaskočená sprevádzajúca sestra, ktorej členky, v neelegantných ortopedických topánkach, sa práve kúpali v čerstvej mláke a priťahovala si obe strany vypelichaného svetra skrz plné prsia.

  Službukonajúce sestričky mdlo kukli jedna po druhej a svorne usúdiac, že nie je chuť na rozhrešujúce a odpúšťajúce modlitby za slovník štátnej kolegyne, s rukami nemo zopätými ďalej pokorne čakali, kým im šofér konečne dovolí prebrať pacientov. A neochotne, podperený patričnými protestsongmi pomôže vyterigať nosidlá s jedným z nich.

  Prižmúril oči, tušiac, že to bude potrebovať. Nikomu sa neunúvalo mu nad tvár roztiahnuť dáždnik, alebo aspoň provizórny igelit. Ako videl, nikomu sa neunúvalo sa mu vôbec venovať. Z auta sa vytláčala žena a muž-korytnačka. Sestry podopreli oboch a z kroka na krok odvádzali pod strechu ústavu.

  Nechal prvé kvapky, aby mu dopadli do tváre. Rozpleskli sa, donútili mimické svaly sa zmrštiť a zas vystrieť. Chladili. Šteklili, keď priveľké stiekli dolu ešte chvíľu suchým hrboľatým lícom a stratili sa v golieri.

  Nebo nad hlavou sa mu ešte stále rozmazávalo. Na rukách pozdĺž tela sa pohli zmeravené, len začínajúcim dažďom práve sotva prebudené prsty a skúšali identifikovať podložie. Mokrá tráva, mazľavá  hlina, studené kamienky. Precitol aj chrbát a začal chladiť.

  Ktovie ako dlho tu už leží. Od predchádzajúceho večera? Dňa? Noci?...Už by mal konečne prestať s deštrukciou vlastných spomienok tekutou formou rozpúšťadla, ktoré pôsobilo účinnejšie, ako by možno bol býval chcel. A rýchlosť nástupu účinku sa skracovala a medzery, v ktorých prichádzal k sebe, tiež.

  Vstrebal do nozdier čerstvý vzduch zmiešaný však s prachom, čo prudko už dopadajúce kvapky vyťahovali zo zeme, na ktorej ležal a na okamih zatiahol viečka.

  Kvapky prestali chladiť. Prestali padať. Opatrne pootvoril oči a namiesto šedého neba vialo nad ním čosi belostné, dokonca by odprisahal, že po okrajoch vidí biele barančeky.

  - Začína hrmieť. Nie je dobre byť teraz vonku. Sú tu stromy. Môže udrieť blesk. – šemotilo jeho nové „nebo“.

  Už nielen videl, už aj cítil jej prítomnosť. Jej vôňu. Hladkala ho lemom sukne po líci, kým v napnutých rukách držala nad ním roztiahnutú zásterku, akoby verila, že látka nepremokne a jeho ochráni. S obavami sa dívala hore, kde sa mračná premieľali iste podobne, ako jeho myšlienky a čakala, čo urobí. A dúfala, že zostane spať, sťatý zrejme zas pod obraz boží, tak, ako ho našla a bude ho môcť odtiahnuť dnu a...

  ...a možno zas pravdepodobne krik, nadávky, trmácanie, možno nejaký buchnát, ak sa preberie a neuverí, nepochopí, že mu chce iba pomôcť.  
  A aj tak tu stála a snažila sa ho chrániť, ako bezmocné dieťa, čo netuší, čo ešte dážď je.

  Nečakane chňapol po jej zástere, nechajúc na nej odtlačok svojich blatom už zababraných prstov, aby jej videl do tváre. Strhla sa a sklonila hlavu. Stisla pery.

  Neodolal. Držiac v ruke látku trhol a stiahol ju dolu. Nestihla ani zabalansovať rukami, ani sa ochrániť. Tvrdo mu dopadla na hruď s hlavou len kúsok od tej jeho s rukami bolestivo rozpleštenými v kamienkoch po oboch stranách jeho odpornej tváre.

  Víťazoslávne sa zaškeril.

  - Ty sa bojíš búrky, drahá? – vypleštil oči, cynicky demonštrujúc jej strach.

  Bála sa. Jeho hnevu, tých hromov a bleskov, ktorých sa jej už ušlo neúrekom a zrejme aj ujde. Skúšala sa pozviechať, ale nedovolil jej to. Držal ju majetnícky v obruči paží a kochal sa v jej neistote.

  Odvrátila tvár. Puch alkoholu jej nebol dvakrát po vôli, hoci aj toho si, hlavne za posledné týždne, užila požehnane.

- Prikázali ste mi chrániť vás... starať sa ...aby vám nič nechýbalo... - habkala, stále sa pokúšajúc vymaniť sa zo zovretia a postaviť sa na vlastné, aby aj jeho doslova odtiahla do zámku, opäť, ako už mnohokrát, donútila umyť sa, prezliecť a prespať opicu. Paradoxne ju vždy nechal mordovať sa, hoci by stačilo jedno jediné kúzlo a nemusel by trpieť jej neobratnosť v snahe poslúžiť mu a vyhnúť sa ďalším a ďalším nadávkam a kriku.

  Ešte aspoň raz sa chcel nadýchnuť jej sviežosti, mladosti. Aspoň špičku nosa priložiť k nežnej, jemnej koži a vyhovoriť sa na jej nešikovnosť, že ju tak blízko jeho tváre, bez dozoru nechala. Ešte aspoň malú chvíľočku nasávať pocit spolupatričnosti, aj keď len fiktívnej. Okamih ju cítiť takto blízko, aj keď vzpierajúcu sa, vystrašenú a neochotnú zostať tak, ako to chcel. Ako po tom túžil a...

 - Tak čo sa mi tu podaromnici váľaš!? – vystrčil ju a doslova odhodil od seba.

  Po pár prudkých výdychoch vstal a bez obzretia dlhými, neistými ešte krokmi odkráčal  do zámku.

    Kvapky prestali chladiť. Prestali padať. Opatrne pootvoril oči a namiesto šedého neba vialo nad ním čosi belostné, dokonca by odprisahal, že po okrajoch vidí biele barančeky.

  - Začína hrmieť. Nie je dobre byť teraz vonku. Sú tu stromy. Môže udrieť blesk. – šemotilo jeho nové „nebo“.

  Keď sa rozžmurkal, dešifroval nad sebou šušťavú, skrkvanú igelitku s rozstrapkanými už ušami a zošúchaným logom supermarketu. A čiesi začervenalé prsty, čo zrejme patrili k hlasu.

  Potom vozíkom hrklo a všetko zmizlo.

  Objavili sa zas kvapky.

  Kláštor, nekláštor, namiesto kadidla tu zvnútra prerážala vôňa typickej nemocničnej sterility. Po temnom nebi sa zjavilo niekoľko metrov temnej chodby, čo ústila do rovnako temnej miestnosti, slúžiacej pravdepodobne ako príjem.

  - Generátor zas vypadol. – vošla dnu sviečka, odprisahal by, že oltárna a zakotvila v strede izby na stole s kôpkami papierov, fasciklov a inej úradníckej poživne.

  To svetlo ho priťahovalo. Konečne svetlo.

  Odignoroval otázky sestričky na svoj stav a pocity. Nestáli mu za odpovede.

  Odignoroval aj hodnotenie uzimenej doprovodnej sestry, čo nervózne prešľapovala, v snahe urýchliť celý proces a dostať sa čo najrýchlejšie späť do dodávky, čo už jedovato mrnčala naštartovaná na nádvorí, pripravená zmiznúť v lejaku a viac sa sem nevracať.

  Odignoroval ďalšie metre chladných chodieb, aj ďalšiu miestnosť, do ktorej sviečku zrejme ešte nenainštalovali, jeho však hej.

  Neignoroval iba ticho. To ho prebralo z letargie.  Ticho pred búrkou, hoci už vonku bola?  Zaľahlo ho priveľmi. Boľavo. Zľakol sa. Zľakol sa  ho, že by už mohlo byť trvalé. Iba to ticho...nijaká búrka. Z čoho má vlastne väčší strach?! Mal pocit, že sa začína triasť.

  - Aj ty sa bojíš búrky? – ozvalo sa ozvenou, ani netušil, z ktorého to kúta izby.

domiceli