Rumbelle
Akvárium II
9.
kapitola
Pazvuk naštartovaného motora ju dráždil viac,
ako dym z jeho výfuku. Videla zmenšenú otcovu tvár v bočnom zrkadle,
aj jeho oči zabodnuté do nej, ale nemienila riešiť, či sa hnevá, či prosí.
Skrátka nenastúpi a hotovo! Tak, ako mu to povedala ešte na stanici,
odkiaľ ich nenápadne, ale rázne vypoklonkovali.
Iba jeho nie. Formality, papierovačky.
Poriadok musí byť. Prsty sa mu chveli, lebo netušil, či po celej tejto byrokratickej
tortúre ho nečaká ešte ďalšia, buď slovno-pästná od pána Frencha, alebo ešte
horšia: prázdny chodník pred stanicou.
- Môžeme vyraziť. –
povzdychol s uspokojením za posledným podpisom. - Môžeme vyraziť?! – zopakoval naliehavejšie, aby
trochu popohnal pridelených strážcov zákona, ktorí ho mali „odprevadiť“ až po prah
dvier, láskavo ich odpáskovať a sprístupniť právoplatnému majiteľovi.
Spozornela, keď z budovy vyšli dvaja
policajti. Usmiala sa, keď vyšiel on.
- Dúfam, že slečna...svedkyňa...- pousmial sa
trochu sarkasticky. - ... môže ísť tiež s nami? Zrejme budem musieť
vysvetliť susedom, každému osobne, že nešlo o páchateľku, aby sa náhodou nestalo, že mi ju
zlynčujú, ak ma príde niekedy zas navštíviť. – už sa smial.
Asi by mu najradšej šliapla na nohu. V jednom
okamihu sa zas chcela zvrtnúť a predsa len nastúpiť do auta k otcovi,
ktorý roztržito pootvoril dvere, aby videl, aj počul, čo sa bude diať v zrejme poslednom
dejstve. Nakoniec sa rozhodla, pre dnešok, už definitívne rezignovať a nechať
na mužoch, aby jej dnes zorganizovali večer. Tak, poďme, páni, do toho. Výstup je len váš!
- Slečnu budeme v najbližšom čase
konfrontovať so zatknutým, ohľadom svedeckej výpovede, preto žiadame, aby sa
zdržiavala v mieste svojho bydliska...- začal nadrislene jeden z mužov
zákona a jej sa hrôzou potvorili pery a hlava natočila smerom k otcovi,
ktorý práve spokojne, od radosti už vyskočený z dodávky, pribuchoval dvere na svojej strane, s cieľom otvoriť tie
spolujazdcove, aby prestala trucovať a konečne si nastúpila.
„Nie, to nie! Odvolávam, čo som sľúbila,
sľubujem, čo som odvolala...Nikto mi nebude organizovať život. Som dospelá!“ Pritiahla si kabelu bližšie k telu,
akoby ju mala ochrániť pred priakčným otcom aj rozvravenými chlapmi v uniformách, aj s ich trápnymi zákonmi.
- Nemáš ten banán, srdiečko? – natočil sa k nej
a neodolal jej otázku spestriť letmým bozkom tesne pri uchu.
Pochopila oboje.
- ...ja...ja momentálne mám prechodné
bydlisko, kde ma iste nájdete, keď...ma budete potrebovať. Som...budem vám k dispozícii,
samozrejme, kedykoľvek ...- nebola si celkom istá, ale podľa jeho zamračujúceho
sa pohľadu, otcovho stopnutia akcie „spolujazdec“ a potmehúdskeho úsmevu
druhého z polišov, jej už bolo jasné, že má radšej mlčať a buď využiť
svojho hovorcu, alebo rovno právnika. V každom prípade ďalej nevypovedať, hlavne v kauze "byť kedykoľvek k dispozícii..."
Sedeli naoko spôsobne, hypnotizujúc okienko,
oddeľujúce ich od šoféra. Iba občas mrkli smerom k tomu druhému a mimika
gradovala a ruky už nevedeli, čo od dobroty.
Drzo si z jej prstov spravil zmenšeninu
jej tela a po počiatočných zásnubách s malíčkom a palcom, kvázi
jej rukami, poštekliac ju v záhyboch imaginárnych lakťov a kľúčnych kostí
z vnútornej strany dlane, stratil sa jej, aby sa zas vynoril kdesi pri
nechte ukazováka s prostredníkom, prerolovával oné bosé chladné nohy, sotva
vypuklé „členky“, zdržal sa pod kolenami, pomaly, sotva hmatateľne sa posúvajúc
vyššie a vyššie a radšej zatvoril oči, lebo sa strhla, keď sa jej
zazdalo, že jeho dotyky prestávajú byť nežné, menia sa na nedočkavé, naliehavé...
Zachytili sa úchytkom pohľadu a bol by
si dal aj ten drzý prst, priškripnutý teraz medzi jej „prstami“, odtrhnúť za
to, že mala v očiach to isté, čo on v hlave.
Rýchlo zaliať ľadovou sprchou. Sedia stále v policajnom
aute...Jednu takú tu máme. Sprchu. Vodu. Ľadovú. Otázku.
- Tvoj otec...asi ma nebude mať rád...si myslím. –
nadvihol viečka a stisol previnilo pery aj celú jej dlaň. A so všetkými
prstami naraz radšej objal oboma rukami.
- Asi určite. – prikývla hlboko zopárkrát a skúsila
sa pohniezdiť v jeho zovretí, ale nešlo to. Objímal ju pevne. Fajn. Tak to
má byť.
- Ja viem. Zachoval som sa trochu ako zbabelec, ale ja
som naozaj nevedel, čo mu v tej chvíli povedať. – opäť raz mimika na
scéne. Popol na hlave.
Trochu zosmutnela a ruka v jeho sa
zachvela.
-
Možno by stačilo...že ma ľúbiš. – vyslovila napokon ticho, trochu sklamaná, že
mu v tomto musí našepkávať.
A nielen jemu, preblesklo jej hlavou, ale
nechcela viac pichať do osieho hniezda, hoci stále nemala celkom jasno v jeho
pohnútkach hrať nejaké to divadielko pred svetom, pred kolegyňami, pred
celým divadlom, pred jej otcom teraz. Ona sa predsa nehrá na nič. Robí, čo cíti
a ...nehanbí sa za to...a...
A auto našťastie prudko zabrzdilo, lebo
navigačné práve oznamovalo, že sú na mieste, ktoré obaja, tí tam vzadu, udali ako
miesto svojho bydliska. Aj keď očividne tam nebýva ani jeden. Trvalo ani prechodne.
Byt si pred pár hodinami pozorne obhliadli. Je neobývaný a momentálne aj neobývateľný.
Ale zákon je zákon. A toto bude iný prípad. Pre iné oddelenie. Podajú
hlásenie. Je to ich povinnosť. Naša polícia, naša pomoc i ochrana. Teda vaša.
- Môžeš mi, prosím, požičať tvoju bundu? –
natočila sa na neho, šmátrajúc mu kdesi za krkom, overujúc si, či je tam to, čo hľadá.
- Je ti zima? – zareagoval starostlivo, ale
už ju aj v rýchlosti zvliekal zo seba a obmotával ju ňou úplne zle,
až mu musela postŕhať ruky z tela, aby si dal na chvíľu s ohmatávaním
pohov, lebo ona sa potrebuje zamaskovať.
- Tvoja má kapucu. Nechcem, aby na mňa vonku
zízali. Pred pár hodinami ma tadiaľto viedli v putách ako zločinca a teraz...
– vykúzlila síce úsmev, ale dobre odhadla, že zopár típkov tam vonku sa nemotá
len tak. Paparazzi a to ešte ani nie je slávna. Ale iste bude.
- Ty sa za mňa hanbíš!? – zhodil jej kapucu z čela
a pritiahol si ju tesnejšie, ale nedotkol sa jej, ako očakávala. Ani
náznak letmého bozku. Len potmehúdsky úsmev, ktorým dával najavo, že vyrovnal
na jedna - jedna tú potupnú prehru v prvom kole, kedy nebol schopný promtne
zareagovať a vykričať celému hľadisku, že ju ľúbi. Miluje!
Natiahla ju späť a skryla pod ňou oboch.
Rozlepilo ich až nedočkavé klopkanie
na sklo, simultánne od oboch, nedočkavo už vonku pred autom hodnú chvíľu stepujúcich, príslušníkov naraz.
Ešte raz sa trhli, lebo chcel každý vystúpiť
svojou stranou, ale ruky si to nemysleli, kým sa on takmer nezvalil cez ňu a ona následne cez neho,
nedokážuc sa v strese zosynchronizovať, ako vlastne vystúpia.
Vykotúľali sa, doslova, so smiechom, stranou
bližšie k vchodu, v ktorom štvorica zmizla.
Pár zábleskov blesku a nejaké to
blýskanie z očí...
Žena na druhej strane ulice sa spomalene odlepila
od pouličnej lampy a čakala ešte, v ktorom okne sa najbližšie zažne
svetlo.
Nikde nič. Hej, hej. Tam hore, takmer v podkroví...nejaké
tie svetielka. To bude baterka. Sviečka?...Z predstavy romantiky jej po chrbte
zliezli zimomriavky. Pritiahla klopy saka, sklonila hlavu a pridala do
kroku.
domiceli
Mňam, cítim tam inšpiráciu seriálom? Chuť je ohlušujúca! Pripomína mi posledné vystúpenie, úplne nevydarené, zabudla som dýky, po klaňačke sme sa pozrážali, vštci dobre aj zle v ľavoboku sa otocili a zrazili zas, diváci revali od smiechu ale v putách odvážala majstra kata sanitka :))
OdpovedaťOdstrániťktorá Millsová bude komplikovať situáciu? :)
OdpovedaťOdstrániť