RUMBELLE - Akvárium II... 9. kapitola

Rumbelle

  Akvárium II

   9. kapitola

      

        Pazvuk naštartovaného motora ju dráždil viac, ako dym z jeho výfuku. Videla zmenšenú otcovu tvár v bočnom zrkadle, aj jeho oči zabodnuté do nej, ale nemienila riešiť, či sa hnevá, či prosí. Skrátka nenastúpi a hotovo! Tak, ako mu to povedala ešte na stanici, odkiaľ ich nenápadne, ale rázne vypoklonkovali.

  Iba jeho nie. Formality, papierovačky. Poriadok musí byť. Prsty sa mu chveli, lebo netušil, či po celej tejto byrokratickej tortúre ho nečaká ešte ďalšia, buď slovno-pästná od pána Frencha, alebo ešte horšia: prázdny chodník pred stanicou.

  - Môžeme vyraziť. – povzdychol s uspokojením za posledným podpisom. -  Môžeme vyraziť?! – zopakoval naliehavejšie, aby trochu popohnal pridelených strážcov zákona, ktorí ho mali „odprevadiť“ až po prah dvier, láskavo ich odpáskovať a sprístupniť právoplatnému majiteľovi.

  Spozornela, keď z budovy vyšli dvaja policajti. Usmiala sa, keď  vyšiel  on.

  - Dúfam, že slečna...svedkyňa...- pousmial sa trochu sarkasticky. - ... môže ísť tiež s nami? Zrejme budem musieť vysvetliť susedom, každému osobne, že nešlo o páchateľku, aby sa náhodou nestalo, že mi ju zlynčujú, ak ma príde niekedy zas navštíviť. – už sa smial.

  Asi by mu najradšej šliapla na nohu. V jednom okamihu sa zas chcela zvrtnúť a predsa len nastúpiť do auta k otcovi, ktorý roztržito pootvoril dvere, aby videl, aj počul, čo sa bude diať v zrejme poslednom dejstve. Nakoniec sa rozhodla, pre dnešok, už definitívne rezignovať a nechať na mužoch, aby jej dnes zorganizovali večer. Tak, poďme, páni, do toho. Výstup je len váš!

 - Slečnu budeme v najbližšom čase konfrontovať so zatknutým, ohľadom svedeckej výpovede, preto žiadame, aby sa zdržiavala v mieste svojho bydliska...- začal nadrislene jeden z mužov zákona a jej sa hrôzou potvorili pery a hlava natočila smerom k otcovi, ktorý práve spokojne, od radosti už vyskočený z dodávky,  pribuchoval  dvere na svojej strane, s cieľom otvoriť tie spolujazdcove, aby prestala trucovať a  konečne si nastúpila.

  „Nie, to nie! Odvolávam, čo som sľúbila, sľubujem, čo som odvolala...Nikto mi nebude organizovať život. Som dospelá!“  Pritiahla si kabelu bližšie k telu, akoby ju mala ochrániť pred priakčným otcom aj rozvravenými chlapmi v uniformách, aj s ich trápnymi zákonmi.

  - Nemáš ten banán, srdiečko? – natočil sa k nej a neodolal jej otázku spestriť letmým bozkom tesne pri uchu.

  Pochopila oboje.

  - ...ja...ja momentálne mám prechodné bydlisko, kde ma iste nájdete, keď...ma budete potrebovať. Som...budem vám k dispozícii, samozrejme, kedykoľvek ...- nebola si celkom istá, ale podľa jeho zamračujúceho sa pohľadu, otcovho stopnutia akcie „spolujazdec“ a potmehúdskeho úsmevu druhého z polišov, jej už bolo jasné, že má radšej mlčať a buď využiť svojho hovorcu, alebo rovno právnika. V každom prípade ďalej nevypovedať, hlavne v kauze "byť kedykoľvek k dispozícii..."

  Sedeli naoko spôsobne, hypnotizujúc okienko, oddeľujúce ich od šoféra. Iba občas mrkli smerom k tomu druhému a mimika gradovala a ruky už nevedeli, čo od dobroty.

  Drzo si z jej prstov spravil zmenšeninu jej tela a po počiatočných zásnubách s malíčkom a palcom, kvázi jej rukami, poštekliac ju v záhyboch imaginárnych lakťov a kľúčnych kostí z vnútornej strany dlane, stratil sa jej, aby sa zas vynoril kdesi pri nechte ukazováka s prostredníkom, prerolovával oné bosé chladné nohy, sotva vypuklé „členky“, zdržal sa pod kolenami, pomaly, sotva hmatateľne sa posúvajúc vyššie a vyššie a radšej zatvoril oči, lebo sa strhla, keď sa jej zazdalo, že jeho dotyky prestávajú byť nežné, menia sa na nedočkavé, naliehavé...

  Zachytili sa úchytkom pohľadu a bol by si dal aj ten drzý prst, priškripnutý teraz medzi jej „prstami“, odtrhnúť za to, že mala v očiach to isté, čo on v hlave.

  Rýchlo zaliať ľadovou sprchou. Sedia stále v policajnom aute...Jednu takú tu máme. Sprchu. Vodu. Ľadovú. Otázku.

  - Tvoj otec...asi ma nebude mať rád...si myslím. – nadvihol viečka a stisol previnilo pery aj celú jej dlaň. A so všetkými prstami naraz radšej objal oboma rukami.

  - Asi určite. – prikývla hlboko zopárkrát a skúsila sa pohniezdiť v jeho zovretí, ale nešlo to. Objímal ju pevne. Fajn. Tak to má byť.

 -  Ja viem. Zachoval som sa trochu ako zbabelec, ale ja som naozaj nevedel, čo mu v tej chvíli povedať. – opäť raz mimika na scéne. Popol na hlave.

  Trochu zosmutnela a ruka v jeho sa zachvela.

- Možno by stačilo...že ma ľúbiš. – vyslovila napokon ticho, trochu sklamaná, že mu v tomto musí našepkávať. 

  A nielen jemu, preblesklo jej hlavou, ale nechcela viac pichať do osieho hniezda, hoci stále nemala celkom jasno v jeho pohnútkach hrať nejaké to divadielko pred svetom, pred kolegyňami, pred celým divadlom, pred jej otcom teraz. Ona sa predsa nehrá na nič. Robí, čo cíti a ...nehanbí sa za to...a...

  A auto našťastie prudko zabrzdilo, lebo navigačné práve oznamovalo, že sú na mieste, ktoré obaja, tí  tam vzadu, udali ako miesto svojho bydliska. Aj keď očividne tam nebýva ani jeden. Trvalo ani prechodne.

  Byt si pred pár hodinami pozorne obhliadli. Je neobývaný a momentálne aj neobývateľný. Ale zákon je zákon. A toto bude iný prípad. Pre iné oddelenie. Podajú hlásenie. Je to ich povinnosť. Naša polícia, naša pomoc i ochrana. Teda vaša.

  - Môžeš mi, prosím, požičať tvoju bundu? – natočila sa na neho, šmátrajúc mu kdesi za krkom, overujúc  si, či je tam to, čo hľadá.

  - Je ti zima? – zareagoval starostlivo, ale už ju aj v rýchlosti zvliekal zo seba a obmotával ju ňou úplne zle, až mu musela postŕhať ruky z tela, aby si dal na chvíľu s ohmatávaním pohov, lebo ona sa potrebuje zamaskovať.

  - Tvoja má kapucu. Nechcem, aby na mňa vonku zízali. Pred pár hodinami ma tadiaľto viedli v putách ako zločinca a teraz... – vykúzlila síce úsmev, ale dobre odhadla, že zopár típkov tam vonku sa nemotá len tak. Paparazzi a to ešte ani nie je slávna. Ale iste bude.

  - Ty sa za mňa hanbíš!? – zhodil jej kapucu z čela a pritiahol si ju tesnejšie, ale nedotkol sa jej, ako očakávala. Ani náznak letmého bozku. Len potmehúdsky úsmev, ktorým dával najavo, že vyrovnal na jedna -  jedna tú potupnú prehru v prvom kole, kedy nebol schopný promtne zareagovať a vykričať celému hľadisku, že ju ľúbi. Miluje!

  Natiahla ju späť a skryla pod ňou oboch.

  Rozlepilo ich až nedočkavé klopkanie na sklo, simultánne od oboch, nedočkavo už vonku pred autom hodnú chvíľu stepujúcich,  príslušníkov naraz.

  Ešte raz sa trhli, lebo chcel každý vystúpiť svojou stranou, ale ruky si to nemysleli, kým sa on takmer nezvalil cez ňu a ona následne cez neho, nedokážuc sa v strese zosynchronizovať, ako vlastne vystúpia.

  Vykotúľali sa, doslova, so smiechom, stranou bližšie k vchodu, v ktorom štvorica zmizla.

  Pár zábleskov blesku a nejaké to blýskanie z očí...

  Žena na druhej strane ulice sa spomalene odlepila od pouličnej lampy a čakala ešte, v ktorom okne sa najbližšie zažne svetlo.

  Nikde nič. Hej, hej. Tam hore, takmer v podkroví...nejaké tie svetielka. To bude baterka. Sviečka?...Z predstavy romantiky jej po chrbte zliezli zimomriavky. Pritiahla klopy saka, sklonila hlavu a pridala do kroku.

  domiceli