RUMBELLE - Akvárium II... 5. kapitola

Rumbelle

  Akvárium II

   5. kapitola

      

        Javisko už bzučalo. Ešte trocha klebetami, ale inak – inak. Prichádzali zo zákulisia naoko nestranne, hoci z jednej strany. On sa pajdal vpredu, ona ako cigáňova žena krok za ním, aj bez dohody každý hľadiac na inú stranu. A predsa aspoň jedny oči zachytili, ako nebadane pohladkala jeho ruku, zabudnutú s barlou na nepatrný okamih za chrbtom, aj to, ako sa jemu z toho dotyku, čo nesmel vidieť ani precítiť, aj tak zachveli pery aj viečka.

  Utrela si nos, vtiahla poslednú výčitku s vydýchaným vzduchom a po závese sa zdvihla hore. Už jej nedovolili ďalej dnes nacvičovať choreografiu. V ušiach jej doznievali strohé, nenávistné vety Cory.

  Za tou sa práve pohol aj on  a pýtal sa na ňu, na Zelenu. Zachytila svoje meno a ješitne ňou preliezlo, hoci vyslovené bolo neutrálne, pre ňu to bolo, to bolo, skrátka TO BOLO! Vážne. 
  Zamračene, prudko gestikuloval. Jeho bývalkou mykalo stále od rozčulenia a začínal ju chytať druhý hysterický amok, ale nemienila ho vypustiť na neho, vyšmykla sa mu z dohovárania a namierila ukazovák na Belle.

  - Aj vy sa láskavo zbaľte, vaša prítomnosť na dnešnom nácviku je rovnako nežiadúca, ako vašej nemenovanej kolegyne! – vychrstla na ňu nevraživo, tváriac sa, že si nepamätá a ani nemieni pamätať mená nejakých niciek.

  Zelena v pozadí sa však pousmiala. "A sme si jedna – jedna," preblesklo jej hlavou, ale ešte celkom netušila, čo s týmto víťazstvom  učiní. Aj keď šlo o remízu. Ona si vyžiada predĺženie a strelí nie jeden, niekoľko víťazných gólov!

  Belle spomalene skladala svoje veci do kabely, s ľútosťou hľadiac na banán v ešte dezolátnejšom stave, ako keď ho opúšťala.

  - Tak to teda nie! Nejaká hlúpa náhoda, pretože, ako som zistil, len o náhodu, malé nedorozumenie aj šlo,  nemôže predsa takto radikálne znížiť šance na kvalitné obsadenie nasledujúceho projektu! – ozval sa rázne, hľadajúc však oporu na druhej strane, kde sa ošívala Jekaterina, ktorá už tušila, že povolila ventil klebetám predčasne.

  - Právda, právda! Dévušky tóľka šútit...oni búdut réšať vsjo, právda. Právda? ...s chalódnaj galavój... – koktala trochu, mnula si suché ruky až ten zvuk bol počuť viac, ako jej slová a ostatné komparzistky sa potuteľne uchechtávali, aj keď im dochádzalo, že nádej na vyšší level, obsadenie do hlavnej role namiesto tých dvoch bitkárok sa vyparila rovnako, ako dym z cigarety, čo Kaťa práve na tajňáka ťipla za závesom.

  - Tak bude to?! – skríkol na Belle, až sa jej tučná kabela roztriasla a mala čo robiť, aby ju udržala v dvoch rukách.

  Zovrela však spupne pery. Nikomu sa ospravedlňovať teda za žiadnu cenu nebude! Má svoju hrdosť.

  - Ja nemám problém. – zakričala zozadu Zelena, vykračovala si,  hlučne našľapujúc, šúchala  ruky o prsia a pravicu vytasila pred Belle ešte desať metrov od nej. – Ospravedlňujem sa ti, že som nechtiac šliapla na tvoju výživnú desiatu a pripravila ťa tak o kalórie, ktoré tvoje krehké telo nutne potrebuje.  – zatiahla afektovane a druhú ruku nezabudla sebavedome zaraziť do bokov.

  - Prijímam...- precedila druhá cez zuby, skôr, ako sa do prvej pustila Kaťa s dohováraním za  nevhodné "ironičeskie kommentárii",  lebo o kúsok vyššie sa jej chcelo zas plakať. Prečo na ňu kričal...Nemusel na ňu kričať. Nemal.

  Tú chladnú hlavu už potrebovala. Pred divadlom ju prepleskol aspoň vánok. Vždy lepšie, ako jeho slová...a tón...Prečo kričal?!...
   Nedokázala sa sústrediť, kazila skoro všetko, bola roztekaná, roztržitá, jediné, čo ju zaujímalo, by bola posteľ, ale..."Nie taká posteľ! Na spanie. Posteľ. Normálne. Spať. Trepeš, drahá..."

  Obe ženy, lebo on sa vyparil, ako vždy, si ich všetky podali a celé sa to skôr podobalo na mučiacu inkvizičnú tortúru, nie na predstavenie novej choreografie. Skúšala vypustiť všetko, zoškriabať z nervov povlak, ktorý ich rozochvieval, aj keď už bola hodný kus od divadla.

  Jediné, čo sa jej podarilo, boli trochu rozpité, tmavomodré slová, ešte stále podfarbené melódiou skladieb, ktoré dnes vstrebávala, ale neboli to texty libreta. Bola to adresa.

  Trochu dúfala, že ju zas bude čakať pred divadlom. A pôjdu spolu. A ospravedlní sa jej. A prizná sa k nej. Nie. Nie, na tom sa ráno dohodli. Už trochu chápala prečo, hoci na to, čo jej Zelena chrstla do tváre sa ho ešte musí opýtať.

  Ale nevydalo. Nebol v hľadisku, v zákulisí, vo vestibule, ani pred divadlom.

  Aj tak vedela, kde bude. Iste ju čaká. Možno trochu upratuje. Možno chystá aj romantickú večeru. A budú sviečky a teplo plamienka ju začínalo rozpaľovať, napriek chladu, ktorý prichádzal so súmrakom.

  Prechádzala hlučnou uličkou a kochala sa miniatúrnymi obchodíkmi a výkladmi a vôňami a prijímala ich intenzívnejšie, ako po prvýkrát. „Priznaj si...však sa tu už cítiš ako doma? A pokojne sa aj začervenaj...“

  Pousmiala sa, začervenala, sklopila viečka, nechajúc sa zviesť dobre známou vôňou domácej pekárničky. Už je blízko. Už je doma. Zase cítila chuť bagety a jeho pier. Tak jej už chýbali. Brala schody po dvoch.

domiceli