Rumbelle
Akvárium II
3.
kapitola
Auto pokojne priadlo po diaľnici. Bavilo ho po očku pozorovať, ako sa
nervózne prekladá z jednej polohy do druhej. Iste so svojím vnútrom, aj s bezpečnostným pásom zároveň, bojujúc nasadením celého arzenálu výčitiek namierených proti konkrétnym pózam, prečo je tá - ktorá skomolenina tela nevhodná, iná dvojzmyselná,
tretia provokatívna a pri štvrtej jej pravdepodobne videl až do
budúcnosti, ale tým si nebola celkom istá, len takto dešifrovala zas jeho blúdivé pohľady
a letmé úsmevy. Celkovo si akosi nevedela zvyknúť, že sa na ňu niekto takto díva. Presne takto! Takto...skrátka: takto! Prešla ňou triaška. Ďalšia zmena polohy.
Pre neho boli všetky pózy neodolateľné a zaslidovateľné,
ale venoval sa riadeniu. Na paškál vzal aj to mozgu a pridružených, papierovo podriadených,
orgánov, pokúšajúcich sa síce o anarchiu aj nejakú tú štrajkovú pohotovosť,
ale.... Napriek vyhláseným embargám, aj
tak bol rád, že tu je, hmýri sa, živo gestikulujúc, tárajú obaja, ako sa patrí a je im spolu viac, ako
dobre, aj takto, mimo telovo.
Chabé osadenstvo kríkov vystriedali namnožené bilbordy a potom premnožené sivosťou mesto.
Pribrzdil a odstavil auto riadny kus od
divadla.
- Viem, že ti to nebude
po vôli, ale bol by som rád, keby...- zabrzdil v reči a skúsil, či sama
nepochopí a odbremení ho z trápneho preslovu, z ktorého bude mať
výčitky svedomia, nech už vyberie slová akékoľvek.
Nedočkal sa. Napadalo ju kadečo, ale
premýšľať v reálnych intenciách sa jej nielen nechcelo, ale ani nedalo,
lebo práve v duchu vymieňala tapety v obývačke, ktorú vlastne ešte ani nevidela a to
dávalo riadne zabrať. Už pri pohľade vykazovala nedostatok priestoru na diskete na nejaké tie reálne,
interpersonálne prkotiny. Účasť komparzu
v jej myšlienkach bola limitovaná na ona a on. A ešte pre pár vzorov tých tapiet.
Nádych, výdych. Von s tým.
- Myslím si, že by nebolo dobré, aby nás
spolu videli. – vytiahol jeden kútik úst, aj jedno obočie, aj mu nebolo všetko
jedno, netušiac, čo ona na to.
- Jasné. Chápem. – zatiahla očividne
sarkasticky. - Musíš si predsa nechať zadné vrátka. Čo ak sa Zelena dnes
vytiahne a celé to tu prevalcuje a vyhrá. A označí ťa za spolupáchateľa. Prípadne, tá porotkyňa –
Cora, ak sa nemýlim, s ňou ešte tiež nemáš účty z minulosti celkom premlčané a deaktivované a robí si
nejaké tie nároky na úroky a o Kaťuške ani nevravím, mohla by dostať šancu...-
konšpirovala z toho, čo ju zhrýzalo celú noc, snažiac sa to na humor
obracať, ale nedarilo sa jej ani náznakom.
Nahol sa dozadu, vydoloval čosi z igelitky
a natrčil jej pod nos.
- Pozdravuj tie tri grácie. Ak s nimi budeš
náhodou na reči, cituj ma, že nestojím ani o moc, ani o slávu, ani o dohodenie najkrajšej
baby na svete, ja som si vybral teba. Ale učiň tak až po záverečnom hodnotení. – otvoril dlaň s trochu otlačeným
banánom na nej. – Jablká nemali. Ale na šupku ti môžem napísať venovanie, ak by
si na tom trvala. - nečakal na odpoveď, vydoloval z priečinku pero a pozorne,
so špičkou jazyka už vonku, dal sa zdobiť banán.
Vytočila ju tá „najkrajšia na svete“, ale po popísanom banáne chňapla, zvedavá na
to vyznanie. Našťastie sa vyhol srdiečkam a smajlíkom.
- Viem, že ti to je proti srsti, srdiečko,
ale skús to brať tak, že to robím pre teba. Zákulisné vojny sú neúprosné a nedostať
šancu len preto, že ja som ja a mám svoju minulosť, na ktorú nie som
dvakrát hrdý, to stojí za trochu toho zahrýzania si do pery. – pozrel na ňu a natiahol
sa k tým jej, ale cúvla, zvedavejšia na odkaz, než ocucávanie sa. Akosi priveľa písmeniek.
- Pofúkaš potom. – našpúlila ústa a poslušne
vyliezla, ťahajúc svoju obriu kabelu za sebou. – Nebudem ťa teda čakať pred
divadlom. Odveziem sa busom na...- žmúrila na miniatúrne písmenká s adresou,
čo sa rozpíjali na krikľavožltej banánovej šupke. - ... a počkám ťa potom tam. Ak to vôbec rozlúštim. A sama nájdem.
– pomykala prstami na pozdrav, zaborená očami stále v desiate, ktorú ani za nič na svete nezje, poslala vzdušnú pusu a vykročila, zámerne
vyzývavo krútiac zadkom, kým cezeň neprehodila sveter, aj kabelu.
Nádych, výdych. Naštartoval a prášil,
nenechajúc si v spätnom zrkadle ujsť aj jej predok. Skoro sa vysypala,
zakopnúc o obrubník, stále zaujatá oným banánom.
Ani sa neopováž pridať tento
slide a navyše ho bohapusto odmetaforizovať, ako mávaš vo zvyku...
V pololeže, oddychujúc v prestávke na
boku javiska, kým po nich ženy nezačnú zas dvojhlasne ziapať, zapretá o lakte,
spájala a odpájala holé kolená, pozorne sa dívajúc po konkurentkách.
Hľadala spoločné znaky, ale nejak sa jej nezdalo, že by medzi ne zapadala. Na sebavedomí
jej to síce nepridávalo, ale paradoxne sa necítila ani nesvoja a vykoľajená. Banán sa rozvaľoval vedľa nej. Dokonca sa prichytila, že z neho čerpá energiu bez toho, aby doň hryzla.
Rovnako pozorne si ju premeriavala jedna z nich.
Pozornejšie. Stále jej nešlo do hlavy, čo tu vôbec robí a už vôbec nie to,
ako to, že je aj medzi finalistkami. Tiež priznala jej diametrálne odlišnosti, s ohľadom na zvyšnú skupinku pre ňu očividného plevelu, ale
kriticky uznala, že práve to, by mohla byť jej silná devíza. Sólistka. Môže byť len jedna.
- Aké nepríjemné prekvapenie, stretnúť ťa tu.
– privlnila sa k nej a aby mala stále prevahu, zostala hrdo stáť, s rukami
prekríženými na hrudi, nech je bloncke pod ňou jasné, že s ňou nemieni
debatovať, len ju chce oboznámiť s názorom na jej účinkovanie v tejto
šou.
-
Madmuazeľ Ziľjonaja, nuže idite vsudá...- ozvalo sa jej za chrbtom a nedovolilo
jej vychutnať si dlhšie pocit víťazstva. Poslušne odkráčala.
Zabodla jej oči do vystrčených lopatiek a premýšľala,
čo jej dobrosrdečná, aspoň podľa nej, Katuška, asi tak chce. V každom prípade
jej bola povďačná, že ju tej zelenej zmije zbavila. Ešte menej chápala
rozhadzovanie rukami oboch žien, ale bavili sa šeptom, hoci to vyzeralo, že na
seba prskajú. Ich prazvláštny dialóg zaujal i ostatné baby.
Zelena sa zúrivo zvrtla a namierila si
to zas k nej. O-o-ou...Radšej vstala.
- Teraz si už spokojná, ty malá nicka?! Nemyslela
som si, že práve ty nebudeš hrať fér, ale zrejme som ťa podcenila! Hráš sa tu
na chuderku, ale mne je jasné, že tie svinstvá, čo si na mňa iste ty nakydala, nemáš z vlastnej
hlavy...Lenže ja to takto nenechám, ty odporná, slizká potvora! Ty ešte o mne
budeš počuť. Ty na mňa tak ľahko nezabudneš! Porazila som ťa raz a...Doriti
tam! – nadvihla nohu, práve nešťastne zaborenú do čohosi mazľavého, čo jej
začínalo presakovať cez piškótu.
Belle len nešťastne otvorila ústa a oveľa
viac, ako nevrelý preslov, ju momentálne zaujala nechutná masa, nad ktorou
krúžila noha Zeleny. Jej banánový adresár! Úplne rozšliapnutý! Toto jej teda
neodpustí...
Vidiac ju stáť na jednej nohe, ako bocianicu,
nezaváhala a s gurážou sebe vlastnou, naštartovaná zničeným darčekom "od neho", zaprela sa do ničiteľky plecom a schmatla
ju rovno za pačesy, aby sa nezrútila na podlahu skôr, než do nej strčí
päsťou druhýkrát a zasadí jej riadnejší úder, keď už na ňu nechce zabudnúť.
Lenže v sokyni to vrelo už obdobne a neštítila
sa využiť tie isté zbrane. Stíchnutým javiskom sa ozvali pračudesné výkriky
zmiešané s chrčaním a obe mladé ženy sa čochvíľa váľali v mäteži poprepletaných
vlasov, paží, nôh a pazvukov.
- Dévušky, dévušky, što slučílos?...-
zalomila rukami Jekaterina a zúfalým pohľadom hľadala pomoc.
Lenže ostatné, zgrupené do hlúčika, sa len
vrelo usmievali, v duchu uzatvárajúc stávky na výsledok duelu medzi týmito
dvoma. S nádejou, že ich za toto vyrazia obe.
domiceli
Hehe, od Jekaterinky (ide o Maleficent?) by som teda čakala, že vychrlí viac ohňa
OdpovedaťOdstrániťMňa ani nenapadlo, že by to mohla byť Maleficent! :-O Ale ok, môj čitateľ, môj pán... pridáme ohňa! Zmeníme podobu, budeme mať saň... :-)
Odstrániťnejak sa nám to zamotáva... :)
OdpovedaťOdstrániť