RUMBELLE - Akvárium II... 10. kapitola

Rumbelle

  Akvárium II

   10. kapitola

      

        Oprel ju romanticky, priam filmovo, rovno o dvere zvnútra, pribuchnúc ich úslužným príslušníkom pred nosom, ani sa nenamáhal poďakovať za to, že im posvietili na cestu k bytu, aj v byte, a uistili sa, a uistili ich, že poistky sú iste v prdeli, ale inak nič nikomu už nechýba. Iba oni dvaja, to ako policajti, sú tu navyše. Buch. Bum. Čik-čik.

   Pod nohami to šušťalo igelitom, do toho rýchly praskot roztváraného zipsu bundy a jej, jemu po pleciach tľapkané protesty, že nemôže dýchať, o dvere priplesknutá ruka pridržiavaná okovou tej mužskej sa poškriabala o zhrdzavené kukátko a v temene hlavy jej neprestáva drnčať, lebo zabudol, že plocha dvier, do ktorých ju hlavou bezhlavo zvalil, nemá konzistenciu vankúša.

  - Adam, prosím...- vyšmykla sa aspoň na okamih z jeho pier a druhou rukou našmátravala kľúčiky, kým on zas iné lukratívne miesta na jej tele, systémom, schovatý-neschovatý ideš.

  Šteklilo ju za ušami, na krku, ale cieľom bolo odomknúť a predsa len poďakovať, aj sa ospravedlniť za netaktnosť. Podarilo sa. Hlavu ešte zaklonila na jeho rameno a nechala si zajať bradu, ale medzitým nenápadne pootvorila a vystrčila sa ako-tak von.

  - A  ďakujeme za  ochotu, aj za odvoz, aj...Adaaam! – zavyla, lebo sa ju pokúsil za bundu vtiahnuť späť dnu a nerobiť bordel po stíchnutých chodbách obytného domu, ale ťahal z nej len svoju bundu, lebo tú zas držala kabelka, ktorú jej mal logicky vyzliecť ako prvú.

  Podarilo sa jej vyliezť z bytu a na oplátku ho vytiahnuť za sebou. Pribrzdilo ich zábradlie a skôr ako ju cez neho takmer prehol sa jej premietlo pred očami, ako sa skoro prizabila pri naháňaní toho zlodeja, aj ako jej on zrejme zachránil kožu.

 - Budem sa musieť poďakovať... zašemotila polohlasom.

 - Už si sa...to stačí, Belle. Veď si robia len svoju robotu...- konečne sa mu podarilo zbaviť ju bundy, aby s nevôľou zistil, že má na sebe najmenej tri ďalšie vrstvy.

  Nechala ho v omyle, a nechala ho, aj aby sa jej dotýkal. Akokoľvek, kdekoľvek. Bolo by bláznivé sa mu brániť, keď po ňom túžila rovnako, ako on po nej, len sa snažila zachovať si aké-také dekórum, aby nepôsobila...ľahko?

  Ľahko ju zvrtol a tlačil späť k dverám. Už sa mu podarilo zvliecť z nej aj sveter. Čo to tu máme ďalej?

  Odtiahol sa od nej a neveriacky zízal na dvere. Prebrala sa akoby zo sna, lebo ju v ňom prestalo hladkať a bozkávať a objímať.

  Mykol bradou k dverám.

  Zvrtla sa.

  Boli definitívne pribuchnuté.

  - A kľúče zvnútra. – vyhodnotila ako správna svetlovláska. Jasne, jednoznačne. Nijaké skryté metafory.

  Zhlboka vydýchol a vyvrátil hlavu dohora.

  - To sa mi snáď iba sníva! Tento byt bude začarovaný! Alebo čo...?! – roznešťastňoval sa.

  Zvrtla sa a uložila sa mu na rameno. Keď pocítila, ako si hlavu oprel o tú jej a neprestajne mrnčal, ako sopľavý chlapec, priložila mu prsty na umrmlané pery a spustila chlácholivo sama.

  - Je fajn, že je začarovaný. Si predstav, že v ňom si bol zviera...- zadrapila sa mu druhou rukou do pleca, gestikou sprevádzajúc svoje priame slová.

   - No, dovoľ...- skúsil oponovať, ale pokojne mu zocvakla drzé pery medzi prsty, aby ju neprerušoval.

  - Správal si sa ako zviera a basta... Vystrašil si chuderku Krásku. Mala z teba strach. Ušla...- rozprávala potichu a jemu dochádzalo.

  Cítil jej mäkké, poddajné telo, z ktorého ešte nevyprchalo teplo svetra, ako sa túli k tomu jeho, a predsa sa trochu trasie. Počul jej slová a vnímal potláčaný strach, ktorý sa pokúšala zabaliť do rozprávky. Vnímal plytký dych, nedočkavé chvenie prstov, čo sa márne domáhali pochopenia, že túžia po láske a po láskaní, ale netušia, čo ich to vlastne čaká, lebo fantázia im pustila iba akési krátkometrážne náučné filmy z archívov a dnešný svet je očividne iný, ako ten Jany Eyrovej...

  - Belle...- odpovedal na všetky jej rozpaky.

 Nadvihla spomalene k nemu tvár. Aj to pochopil. Pomaly. Prosím. Pomaly. Po-ma-lič-ky...

 V chabom svetle dopadajúcom zo strešných tabličiek sa jej leskli oči a trblietali sa v nich odlesky niečoho, čo už tak dávno nevidel. Odovzdanosť, očakávanie, opojenie i odvaha vložiť sa mu do drzých a drsných láb a veriť, že vedia byť naozaj nežné.

  - Belle... – zašepkal ešte tichšie a len si priložil pery k tým jej a nechal ich obkresľovať ich obrysy a chvieť sa a len si predstavovať, ako sa spájajú v jedno a skrz ne dvaja, čo sú síce obaja nadržaní ako stepné kozy, ale zároveň si vedomí toho, že na tento okamih budú musieť spomínať...

  - To nemyslíš vážne?! – zhrozila sa pri pohľade dolu.

  Už to, že ju vyvliekol až sem hore, kdesi na strechu, ktorá sa zvažovala riadne strmo a v tme noci pôsobila, že je lesklá a na sto percent aj šmykľavá, nechápala celkom dobre. Ale, to, že by mala prejsť po jej okraji, doslova jednou nohou v odkvapovej rúre a potom skočiť dolu, na jeho balkón...

  Neveriacky sa na neho pozrela. Myslel to vážne.

  - Ver mi, už som tak šiel. Nie je to vysoko a tie vchodové dvere zrejme zabuchol prievan, čo znamená, že balkónové budú otvorené a do bytu sa raz-dva dostaneme. – argumentoval logicky, ale odvahy jej to nejako nepridávalo. – Pôjdem prvý a ty sa drž pri mne. Dolu ťa zachytím...Možno... – skúsil zažartovať, ale aj v tme videl, že sa tvári nenormálne vážne. Aj to, že je bledá ako stena.

  Ale ok, uverí mu. Ide. Jasné, že ide. Všade za ním pôjde...Musia sa predsa niekde vyspať. Sa spolu...sa musia...sa vyspať...Nie, nie. Nijaké romantické predstavy nasledovného večera jej nepomáhali prekonať strach z výšok. Zatvorila oči, potom pochopila, že je to blbosť, ale za to on už stál asi meter od nej v ríne a ich prsty sa začínali rozpájať. To nedopustí. Zakvačila so o neho a cítiac jeho pevné zovretie, vykročila do neznáma, a srdce jej bilo až v krku, a toto si vypije, ak to prežijú!

  - Ak sa zabijem, tak ma otec zabije. A...a potom aj teba. Aj keď budeme zabití...zabije nás oboch....ja budem zabitá, aj ty budeš...a je...- zaklínala po každom centimetri a jemu sa nedarilo smiať sa ani v duchu.

  "Toto je dobrý nápad", presviedčal sám seba. "Nebudú sa predsa páriť na chodbe pred susedovými dverami...to len v najhoršom, nejakom tom krajnom  prípade." "Mlč a kráčaj láskavo na vlastný balkón..." Prilepený o škridly, čo nejako podozrivo pukotali pod jeho lopatkami si skúsil predstaviť ju. Nahú. To by malo stačiť. Nestačí! Jeho spola nefunkčná noha nezvláda už to, čo zvládala v časoch, kedy tento byt kúpil a začínal opravovať. Ale nemôže to teraz vzdať. Tak nahá. Nie, vymazať. Potrebuje funkčnú ľavú nohu, nie tú strednú. Už len pár piadí...Už len jedna.

  Skočil. Stál na vlastnom balkóne.

  - No, poď, Júlia... – zašepkal podozrivo vášnivo. – Tvoj Rómeo už stojí na balkóne a ty tam labzuješ po streche ako námesačná. – ceril zuby do noci, hrdinsky, že to vôbec prežil, ale noha ho riadne bolela.

  - Rómeo, Rómeo, si ty vlastne Rómeo?! Nakopem ťa do riti, ty...ty... jeden! Takéto kaskadérske kusy. Ešteže mám tréning a som dostatočne ohybná... Stvárať tu takéto puberťákoviny, uprostred noci...– zatvorila oči, natiahla paže a pripomenula mu jednu z tých lietajúcich veveríc, čo sa vrhajú po každom turistovi v londýnskych kensingtonských záhradách.

  - No, poď už, ty moja veverička...- usmial sa a radšej si ju neprestavoval chvíľu nahú, lebo veveričie sexuálne praktiky by sa jej zrejme neveľmi páčili. A on sa rozhodol byť pre dnešok romantikom, ako sa patrí.

  Konečne jej mal plnú náruč. Nechvela sa síce túžbou, triasla sa ako ratlík od strachu, ale to sa vstrebe. Skúsil ju predohrovo utíšiť bozkami. Ale tie letmé jej len pripomínali, ako pred chvíľkou letela sama, tak to vzdal.

  - Tie debilné dvere sú tiež zabuchnuté! – zavyl nešťastne s dlaňou prilepenou o tablu balkónových dvier.

domiceli