RUMBELLE - Akvárium... BONUS kapitola

Rumbelle

  Akvárium

   BONUS

  kapitola

      

      Namiesto cudzorodej orchidey voňala krásne po domácky. Chlebom. A chutila aj soľou. Z potu. Po celom dni tvrdej driny. Ale hlavne tým chlebom, pečivom, bagetou, je to fuk, keď stále cítite teplo a vôňu a mäkkosť toho druhého, napriek prachu, tme a zime v izbe, ktorá domov pripomínala len súsoším krehko osvetleným jediným plamienkom beztak dohárajúcej sviečky.

  Prikladal jej pery na tvár a ona sa ich snažila zachytávať, ale vždy len preleteli okolo jej horúceho dychu a zanechali povlak s prísľubom návratu skôr, kým vyschne, ochladne a vyprchá. Rovnako takmer nehmotne našiel jej dlane a zamotajúc ich chvíľu roztopašne sa hrajúc do svojich, skúšal ju popamäti ťahať kdesi za sebou, zaliepajúc jej bez oddychu viečka nespočetnými bozkami, aby sa ani náhodou nepokúšala nimi prakticky pýtať sa, kam to bude...a prípadne zaprotestovať, či eliminovať dôsledky skôr, než bude neskoro.

  Prvé, čo jej preblesklo hlavou bola automaticky otrepane antiromantická predstava postele, či skôr štýlového, bielou plachtou zatiahnutého divána či nejakej sofy, kde sa budú tlačiť aj po tom, čo vyplašia celé húfy prachových zajacov, povolia pár pružín pri dopade  a rozvírený prach ich rovno zasype ako piesok zo zle vycentrovanej vlečky.

  Prekvapená však počula, ako chrbtom narazil do skla. Jedna ruka sa mu vytratila z jej tváre a oboch ovial pomerne drsne rezavý závan chladného vzduchu. Náhle sa stratila aj druhá ruka a aj jeho neoholená drapľavá tvár, od ktorej tá jej takmer horela viac zvonka ako zvnútra. Otočil sa k nej chrbtom a dokorán roztvoril dvojkrídlové okná. Dvere. Pred jeho tvárou sa rozprestrel balkón, ktorý zatiaľ nevidela, len tušila.

  Odtiahol sa, aby naň mohla vkročiť, odkopnúc jej z cesty nejaký neidentifikovateľný, zavadzajúci predmet. Našťastie nezamraučal, ani nič podobné.

  „Deja vu, drahá?“ ozvalo sa jej výhľadom šokované vnútro. „Áno!“ Toto je presne ten balkón, presne, presne  ten, o ktorom svojmu priateľovi - scenáristovi písala, ako imaginárna hviezda z FB. Opatrne sa obzerala, či tu tiež bude hojdačka pre dvoch, so štýlovou  dekou a živé kvety v obrích vázach, nejaké tie stálozelené stromčeky v terakote a vôbec... Neboli. Nič z toho. Kvetináče hej, stromčeky v mumifikovanom stave tiež, ale inak len kopa murárskeho matroša, kusy neposkladaného lešenia a akési baly ktovie čoho, prinajlepšom pletiva, podľa veľkosti.

  - Pod balkónom stáť a prednášať ti verše  nemôžem, je to päť podlaží a dolu hučí pomerne rušná ulica, ale táto časť bytu sa mi aj tak vždy páčila najviac. – skryl ruky za chrbát,  zvedavý, či s ním zdieľa názor, ale zrejme chcela zdieľať niečo iné, lebo z kabely na boku, ako v tranze, vytiahla mobil a začala maniačiť.

  „No, fajn. Dobu a návyky nezastavíš.“  dvihol a spustil plecia. Zrejme ho neminie rozkokošené, prípadne trápne dojemné selfie pred opadanou omietkou, svetielkami v diaľke vybodkovaným výhľadom, alebo také čosi. Len to nie, prosím, Belle. Maj rozum. Maj súcit. Maj ma rada. Neznášam fotenie.

  Čas vypariť sa. Len pre túto chvíľu, samozrejme. Aj tak potreboval vymeniť olej a nerád by ju s tým zaťažoval.

  - Priveľmi sa nekochaj, netuším v akom stave je zábradlie. Ak dovolíš, idem skontrolovať zvyšok „domova“, ak by sme chceli... – no, radšej nič. Použiť množné číslo v prípade akéhokoľvek slovného spojenia v intenciách „vyspať sa“, alebo jej predostrieť vlastný plán zabyvakovania sa v tomto depozite minulého života, na to nemal gule. Jedine plné. Svoje. „Pánabeka, len nech je toaleta v použiteľnom stave!“ prekrútil  očami, otrávený takýmito prízemnosťami, absolútne kontraproduktívnymi k romantickému rande. Prvému navyše, ale mechúru je to svini očividne totálne jedno!

  Rande naslepo. Vzal si jedinú sviečku a váhal, ktorým smerom sa vydať. Chaos z dvier na chodbičke mu nijaké spomienky totiž neprinášal. Fakt si z tohto bytu pamätal len ten balkón. Uvedomiac si, že ju tam nechal po tme, vrátil sa gavaliersky do izby.

  Stála za špinavým sklom na balkóne a usmievala sa do mobilu, do ktorého bleskovou rýchlosťou niečo vyťukávala, občas poblúdiac pohľadom okolo seba, vysvietená jeho displejom ako nadržaný samček svätojánskej mušky. „Čo?! Kto?! Ty máš čo najmenej prirovnávať a stavať tu takéto paralely hodné primáta, chlape. Tie tvoje „romantické“ asociácie by mali byť v registri trestno-právnej zodpovednosti aj v ríši fantázie. Ty... samček...Hybaj hľadať stopu k tomu hajzlíku, lebo ti dokážem, že človek nemá také držiaky, ako si naivne predstavuje...“ doladil mu zdravý rozum obrázok na balkóne. Ešte raz sa obzrel.

  Zrejme vychytáva detaily na instagram, či podobnú ružovookuliarnatú prízemnosť doby s cieľom dostať sa k výšinám fantázie skrz skreslené, orezané fotky...oných prízemností. Zjavne jej nechýbal.

  Teraz mu to došlo! Má priateľa. Toho...toho z netu...potrebuje sa vyrozprávať? Pochváliť?! „Hej, Belle, hej, hej, Kráska, teraz som tu ja...teraz tu chcem byť pre teba ja!“ zaúpelo mu vnútro žiarlivú pieseň.

  Videl, ako spokojne stlačila poslednýkrát niečo v mobile a už sa len dívala.

  V tom istom momente zapípal v zadnom vrecku nohavíc ten jeho.

  Vycúval radšej hľadať zas vecko. Vycúval alibisticky hlavne preto, aby ho nemohla obviniť, že rovnako visí na mobile, zamotaný až po uši v jeho sieťach a nedokáže sa rozmotať. A ktovie, možno ani nechce. Doba ho pohltila a vyciciava ďalej, napriek naivnej predstave z dnešného dňa, že všetko bude inak. A navyše... „Ľaľa, budú výhovorky podperené pádnymi argumentami? ...Jasné!“ On by jej  potom nemohol nič vyčítať, keď jej raz bude pripomínať ich prvé rande. „Kde je to sprepadené vecko? Vľavo či vpravo? To je otázka...“

  Posvietil si, našiel, čo hľadal, striasol sa hrôzou a skusmo spláchol. Funguje to!

  Fúúú...to je pech. Píše mu ONA. Tá, o ktorej si ona myslí, že je zas jeho priateľkou. To by na prvom rande tiež dosť ťažko vysvetľoval. Odpadol mu kameň, odpadol by mu, keby mal v tejto miniatúrnej miestnôstke kde odpadnúť. Nevydrží. Musí si jej správu prečítať a...koniec-koncov, bude ako ona. Pochváli sa. Konečne bude hovoriť pravdu o svojom živote, nie znôšky výmyslov! Pravdu o tom, aký je šťastný a zamilovaný a ľúbený...

  Dobrý večer, dobrú noc, krásne ráno. Všetko dohromady! Ani neviem, ako začať. Stojím tu uprostred svojho milovaného balkóna a chce sa mi kričať. Vykričať celému svetu svoje šťastie. Srdce mi ide roztrhnúť, prepáč, že som taká klišé trápna, nefungujem asi celkom normálne, ale inak to neviem vyjadriť. Ja som ten najšťastnejší človek na svete! Fakt. Dni ako dnešok by mali byť vyhlásené za sviatočné. Však si aj ty šťastný?! Však budeš so mnou oslavovať tento deň a tešiť sa z neho. Splnil sa mi sen. Nie jeden. Nie! Jeden! Ten najväčší. Tajný. Ono bude pravdou to, že človek nájde, keď to najmenej čaká. Našli ma!... Našiel ma!   Vie o mne. Všimol si ma. Verí mi. Verí vo mňa.  A...

  Pár srdiečok, pár smajlíkov, zas srdiečok, trápnych gifov, ktoré postláčala zrejme omylom. Dúfal.

  Potriasol hlavou. Dnes sa zrejme čosi udialo s atmosférou, keď sa paradoxne takto správa ONA, ktorú považoval za hviezdu a cíti sa tak aj on sám. A zrejme aj na to dievča, na tú nádhernú ženu, čo nechal vonku mrznúť na balkóne, vplýva vesmír identicky.

  No, takto to aj môže napísať. Do toho. A rýchlo. Nemôže ju nechať čakať. Nechce.

  Zrejme sa čosi udialo s atmosférou, keď sa takto cítim aj ja sám. Telepatia? Viem sa vžiť do tvojej kože, Kráska, viem čo asi cítiš a viem, že to, čo cítim ja, pochopíš a nebudem riskovať, že ťa stratím preto, lebo ti poviem pravdu. V mojom živote sa objavila žena. Nie, nie žena. Budem rovnako klišé ako ty, ak dovolíš. Láska! A neviem, ako sa dávajú tie usmievavé tváričky a srdiečka a vôbec... Ľúbim ju a môj život bude odo dnes iný. Uži si svoj sviatok, zrejme si dostala vytúženú rolu v muzikáli a pripi aj na moje šťastie tak, ako ja pripíjam na tvoje.

  Stiahol splachovač. Pomerne trápne, ale cez virtuálne splašky sa toto tu aj tak nedostane. Otriasol sa, ale preventívne správu odoslal až z izby, kde už zvuky z toalety nedoliehali.  Čo ak? Veľký brat vidí všetko.

  Odoslaná správa pípla a vonku na balkóne zasvietil displey jej aparátu, ktorý dosiaľ držala v ruke.

  Aká zvláštna zhoda náhod. Neriešil. Pousmial sa a...došľaka, neumyl si ruky. Otočka. Držať stopu. Hľadať umývadlo. Ignorovať hrdzavú vodu. Trel si ruky o zadok nohavíc, keď mobil pípol zas.

  Prepáč. Nejde o nijaké divadlo... Dlho som sa hrala na nedostupnú a nevedela, ako ti povedať a nezraniť ťa, že...aj ja som zamilovaná. Ľúbim ho! Asi už dlho, ale dnes...je dnes. Miesto vedľa mňa na balkónovej hojdačke je už teda obsadené...

  Dočítaval cestou na balkón.

  Rýchlo skryl telefón a snažil sa byť nenápadný, keď odzadu, prekľučkovávajúc jej popod paže, obmotával jej útly pás tými svojimi.

  - Prepáčte. Viem, že som trápna, ale potrebovala som priateľovi, tomu z FB, už som vám o ňom vravela...skrátka... povedala som mu o nás. O tom, aké je to krásne. – oprela si hlavu o jeho plece a nechala, aby ju drapľavým lícom opäť škriabal, trúc sa o to jej.

  - Krásne to bude, ak mi konečne začneš tykať, Belle. Čo ty na to? Pekne mu napíš, že sa volám Adam. A že si mi rovno povedala: Ľúbim ťa, Adam! Presne takto mu to napíš...- ďobal jej do už vypnutého mobilu a trval na svojom.

  Prijala hru. Vyťukávala, smiala sa ako malé, práve cennou tretkou obdarované dievčatko, prípadne, ktorému dovolili po prvýkrát niečo výnimočné. Žiarila od šťastia.

-          Odosielam! – zasalutovala.

  Zadok mu zapípal.

-          Prišla vám...prišla ti... SMS, Adam...- zatiahla vážne, ale kútikmi úst jej mykalo, lebo tykanie bolo také , také...no, krásne.

  Vytiahol mobil. 

  Volá sa Adam. A musím ti povedať, to, čo som vykričala už celému svetu, presne a doslova a do písmena takto: "Ľúbim ťa, Adam!"

  Dočítal. Pozrel na jej šťastnú tvár a chvíľu odpisoval. V momente odoslania sa ostražito zameral na stíchnutý  aparát v jej dlani. Nemýlil sa. Zabzučal.

   "Aj ja ťa ľúbim, Belle." 

domiceli