RUMBELLE - Akvárium... 28. kapitola

Rumbelle

  Akvárium

   28. kapitola

      

      Miestnosťou sa rozplazilo krájateľné napätie. Tlupa pokrútených mladých v jednom z kútov hľadiska s nedôverou, ale s nádejou sondovala po  komisii s imaginárnymi nožmi v pohľadoch nasmerovanými na vysvietené pódium a snažila sa už z nich vyčítať, aké asi budú výsledky o pár hodín nalepené na vstupných dverách do budovy.

  Sedela rovnako zmotaná vo vlastnom klbku, s jedným kolenom pod bradou, nervózne krútiac prstami navlečenými zatiaľ v teplej ponožke namiesto balerínky a nemala už odvahu pozrieť sa tým smerom. Stopäťdesiatykrát, najmenej. Ešte ani raz sa neobzrel. Ani jeden jedinký raz. Vôbec sa neobzerá. Vôbec!  Niečo vykladá žene zľava, potom tej sprava a ona? Po špičkách tŕpnucich nôh sa k nej opäť začínala blížiť neistota, vo forme prinajlepšom stonožky, opatrne kladúc nohu za nohou, s cieľom vyštverať sa snáď až kdesi do mozgu a uštekliť ju tam k nepríčetnosti.

  Nahol sa dopredu, čosi si zapísal do papierov na príručnom stolíku a preafektovane svoj počin vysvetľujúc vytiahnutej rozkmitanej kolegyni zľava, prudko trhol rukou dohora, až z nej vyletel vrchnák z pera. Zvrtol sa rovnako prudko, ale jednoznačne nepátral po pere.

  Vypla sa, spustila nohu na podlahu, ale usmiať sa neodvážila. Aj tak mu do tváre nevidela, bola to len čierna masa v tieni, ale obzrel sa. Konečne sa obzrel. A vedel aj, kde je. A... Obzrel sa. Zošuchla hnusného tvora neistoty z nohy a nahradila ho palcom v ústach. Pohniezdila sa a zahľadela previnilo a odhalene na javisko.

  Nevidela nič. Tma, hmla, rozpité okno. Ožužlaný palec prešiel po pere a ona sa vyplašene poobzerala dookola, či si niekto nevšimol jej rozrušenie. Iste očervenela, iste sa chveje. Iste bude o chvíľu na rade, je načase sa uvoľniť a byť pripravená, nie zas vykoľajená z obyčajného pohľadu. Obzrel sa! Došľaka, akoby mala trinásť a sedela na kosť premrznutá v poloprázdnom hľadisku na hokeji a práve jeden z aktérov medzi mantinelmi, je jedno ktorý z nich, skrátka pán hokejista, dvihol ruku a ona si pozdrav privlastnila. Obzrel sa! Belle! Si dospelá žena, dočerta, spamätaj sa...Ty si ako ten narazený mantinel! Nie, to niekto do nej práve zámerne narazil!

  Popred ňu sa drzo zadkom tlačila chladná, doslova ľadová  žena. Zelena. Ešte si stihla jednu zapáliť na balkóne, ale nedala si čas na vyvetranie. Zmraštila znechutene nad jej pachom nos a stiahla sa na sedadle viac do opierky, aby sa vyhla pohľadu, dotyku, pachu, celej tejto nesympatickej žene...na ktorú žiarliš, ty trdlo mantinelové, oplesknuté! Vynadala si v duchu aj sama, ako by to iste urobil...ON. OK, je to jasné. Žiarliš, žiarliš, žiarliš, s tým nič nenarobíme. Pobahni si v tom pocite, možno ťa reštartuje a podáš aj lepší výkon, drahá...by...povedal...zas...ON!

  Aj tak si ju rovnako premerala aj tá druhá. Nenávistne, ale aj povýšenecky. Hlučne dosadla do kresla a natočila sa k najbližšie sediacej, náhodne vybranej,  obeti.

  - Nechápem, čo tu také chudery vôbec chcú. Kde berú tú odvahu sa tu predvádzať. Iba ak strápňovať sa. – pošepkala viac ako nahlas vyšponovanej vychudnutej babe, so zámerom, aby ju počula tá, ktorej to bolo adresované. Susedka sa však len usmiala a zatiahla niečo s veľmi zlým anglickým prízvukom. S takouto si asi moc nepoprevetráva jazyk s klebetami.

  Chudera do nej zabodla pohľad a hneď ho zas vytiahla. Nestojí jej to za to. Dnes nie. Teraz nie. OK, videla ju tancovať, je dobrá, ale ani ona nie je outsider a aj keď minule nemala ešte dosť síl a odvahy ju poraziť, dnes  už jej nič nedaruje. Drahá Zelena. Dnes tú silu aj odvahu mám. Prehodila pohľad jeho smerom, či ozaj. Či to funguje a bude takto fungovať zakaždým, keď ho zmerčí. Fungovalo to. Zas láva a zas...Belle, toto nie je liečiteľné... 

  Smial sa na niečom so ženou v drdole a tá z druhej strany sa mračila. Cora. Ale, ale, prečo mu lezie za košeľu?! Vidíš, bolo ti to treba? Ako galantne ti ruku vytiahol a položil zas na opierku. Ani ten úsmev nebol pekný, čo ti následne venoval. Pousmiala sa aj sama na vlastných komentároch k dianiu o pár radov sedadiel nižšie.

  Zelena si ju však neprestala premeriavať. „To čo sa tá chudera škľabí? Na koho? Na porotu? Ona sa normálne baví, akoby jej o nič nešlo! Tu ide o všetko, dievčička. Iba jedna z nás dostane hlavnú úlohu. Iba jedna, to si zapamätaj a ak sa pozrieš mojím smerom, hneď uhádneš, kto to bude!“ Vyškerila sa ako vlašský orech aj sama. Keby sa porota obzrela v tomto momente, tak má pocit, že komparzu súťažiacich začína dobre a presne prepínať, priam zašibávať, keď sa im z ničoho nič rozťahujú ústa do prapodivných úsmevov.

  Si na rade, Zelena. No, tak im to ukáž, budúca primabalerína.

  - Tvoja favoritka, ak sa nemýlim. – zatiahla znudene Cora a odklonila sa od neho.

  Konečne. Mal pocit, že je ňou v tejto nepohodlnej lóži doslova a dopísmena, do poslednej nitky jej značkového kostýmčeka priľahnutý. A o to teda nestojí. Už nie. Už nikdy.

 - Prichyť si sánku, drahá Cora, to čo o chvíľu uvidíš, ťa bude budiť zo sna ako nočná mora ešte dlho. – nahol sa k nej a drzo jej do papierov nakreslil obrovský kruh okolo mena Zelena Mills. – Sústreď sa a iste mi dáš za pravdu.- dovolil si pri kruhu nakresliť ešte srdiečko, kým jej vrátil požičanú ceruzku.

  Papiere sa jej roztriasli v ruke a nebyť nacvičeného ovládania sa, tak začmára celý zoznam hlava-nehlava, len aby jej ten odporný kruh zmizol z očí.

  - Što slučílos? – nahla sa z druhej strany, takmer cez neho, mať prsia, ležia mu na stehnách, takto doňho tlačili len vystupujúce rebrá, druhá zo žien a snažila sa vysnoriť, o čom sa títo dvaja bývalí partneri bavia, keď jeden sa nevie dousmievať a druhému sršia plamene zo všetkých dier, vrátane tých pod náušnicami a na päte pančušky.

   Nerada bola z diania vynechaná. Tak ako kedysi. „Net, net, nikagdá úže!“

  Už to, že si vtedy zvolil Coru a nie ju, dosť dlho predýchavala a potom, čo sa jej donieslo do odstávajúcich uší, že už netvoria pár, bola tri dni šťastne naložená v liehu. Medzitým jej zmizol zo scény, takže akýkoľvek pokus ho získať a zaujať miesto Cory vyprchal s vyparujúcim sa alkoholom. Ale dnes je dnes. Dnes ešte nič nie je stratené. „To v výššem súždeno savéte, ja tvajá!“ požičala si z listu Tatiany Oneginovi a ešte chvíľu držala svoju vysychajúcu tvár pred jeho, čo už ani nevedel, ako sa dá viac vtlačiť do kresla, aby sa jej vyhol. Aby sa obom vyhol.

  - Sleduj, Jekaterina! Toto má byť vraj naša následovníčka. Naša náhradníčka, budúca kráľovná tejto scény! Vraj budeš slintať, priateľka...– neodpustila si Cora špipľavé, so sarkazmom vyslovené poznámky na adresu v strede pódia práve vážnu pózu zaujímajúcej ryšavej ženy.

  - Što takóje, "slíntať"? - zadumala sa, a prinieslo jej to len asociácie s alkoholom. Dobre, nemá nič proti tomu..."Keď piť, tak piť, povedalo mača, keď ho šli utopiť...Oj, aký šumný ruský frazeologizmus", pochválila sa patriotsky.

  Bavil sa vskutku dobre. Na oboch harpyách. Na všetkých troch, prižmúriac oči aj na ženu vpredu.

  Jediná kráľovná sedí ešte trochu skrkvaná za jeho chrbtom, ale.... tak rád by sa obzrel. Tak rád by aj kadečo iné, žilobitie začínalo byť nekontrolovateľné, ale... Treba dohrať hru dokonca.

  Ženy sa pohniezdili a hniezdili sa ďalej, vidiac, že rusovláska je naozaj špička ľadovca, čo tu dnes videli a...bude ťažké odpálkovať ju legálnym spôsobom. Nie, nie, nie! Nedopustia, aby ich z trónu zosadila taká...taká...mladá, krásna, ohnivá! A dosť. Cora to nevydržala a urobila ceruzkou obrovský škrt skrz celý papier, až zlomila jej hrot aj s kusom dreva.

  Nádherný zvuk. Toto chcel počuť. Presne toto. „Och, prepáč, Zelena. Je jasné, že si top a patríš na javisko, ale ešte nenadišiel tvoj čas. Nie dnes, nie na tomto javisku, drahá moja žiačka.“ 

  Spojil dlane, zošuchol sa trochu nižšie a spokojne nechal obe ženy čmárať vykonštruované negatívne hodnotenia na vážne bravúrne predvedené tanečné číslo, ktorému nadôvažok na konci ešte drzo zatlieskal, hoci tak neučinil ani pri jednej z predchádzajúcich tanečníc.

  Tlupa mladých hore znervóznela a začala si pošuškávať. Poniektorí stratili odvahu, ale zvyšok opozície voči porote ich podržal a donútil neodísť. Šance sa v tejto branži nedostávajú denne. Využiť treba každú. Ak takú tiťorivú. Ešte zopár  ľudí, ešte dvaja, ešte jeden. Ide ona...

domiceli

RUMBELLE - Akvárium... 27. kapitola

Rumbelle

  Akvárium

   27. kapitola

      

      Pohltil ju chaos. Nechala sa pohltiť chaosom. Dovolila sa nechať pohltiť.  Kým jej došlo, že nesúvisí s divadlom, ľuďmi okolo a skúškou, čo ju čaká, ale iba s ňou samou, jej vnútrom, ocitla sa úplne rozhasená, rozložená do najposlednejšej čiastočky, čo bláznivo lietali v priestore a čase, ktoré naopak práve zastali a netušila, či sa dokáže znovu poskladať, staviť a povstať do tej istej ženy. Tušila. Nedokáže. 

  Skúsila sa odosobniť, odfiltrovať súkromie a zahryznúť sa len do toho, na čo sa vlastne celou cestou sem a predtým v noci a ešte predtým vo dne a vlastne celé dni pripravovala. Možno by to aj šlo, keby bola na to sama. Stále však cítila, ako ju čosi nehmotné prenasleduje. Ktosi...Cítila vôňu, počula hlas, zachytila pohľad, chýbali už len hmat a chuť, ale práve v tom bola jej fantázia dokonalá.

  Telom sa jej preliala láva a vrátila sa do mozgu a bolo jej jasné, že s odosobňovaním sa, to už asi nepôjde. Veď ju práve drsne a necitlivo a odporne a nechutne boľavo  zranil, ponížil, pokoril, dehonestoval, zadupal, zničil a ona...si to pripúšťa. Ako to, že si to pripúšťa?! Ako to, že sa jej to tak veľmi dotklo, až sa nedokázala udržať a dovolila tej sile, aby...

  Našťastie ju strhol reálny chaos a dav. Vliekol chodbami, tlačil do akejsi improvizovanej šatne, donútil prezliecť sa, rozcvičiť, nájsť miestečko na veci, len to pre samú seba, akosi nie.

  Vypĺňala automaticky papiere, podpisovala, rozdeľovala, odovzdávala, dopĺňala údaje, tlačiac sa medzi mnohými podobnými. Rozdelená  do skupiniek, rozvrhnutá v harmonograme, naprogramovaná na určitý čas a miesto a to svoje si nie a nie nájsť...

  S papierikom v ruke, s číslom a miestnosťou vykročila zas do útrob divadla. 

  "Ľaľa, výťah!" Okamih nehmotného šťastia, čo ju premkol pri spomienke. Chvíľu postála a predstavila si, že keď sa otvoria jeho dvere, uvidí tyrkysové, orýpané, poolupované  vnútro s mozaikou vrypov učinených nedočkavými kľúčmi, čo tajne, v intimite samoty kabínky, zaznamenávali náhle poryvy do rýh nedokončených slov.

  Dvere sa odtiahli, ale útroby boli obložené vyleštenými zrkadlami. Skonštatovala sklamane a vstúpila, radšej sklopiac oči, aby sa nemusela dívať na samú seba. Vedela si predstaviť, ako asi vyzerá, keď sa cíti ako vyžmýkaný citrón, ktorému ešte predtým odrhli kožu do biela, ako prísadu  do akéhosi koláča, ktorému mal možno dodať tú pravú príchuť, ale nevydalo...

  Dvere sa nezatvorili. Čosi ich zaseklo a donútilo sa znova otvoriť. Až potom zaklapli. Zvrtla sa, aby spolucestujúcemu nestála otočená neslušne zadkom.

  Mal tak zvláštne mäkkú tvár, akoby sa mu ňou práve prelievalo čosi tiché, pohládzajúce zvnútra a tlačiace sa von všetkými pórmi, neisté však, či smie. Či vôbec má právo usmievať sa na dievča pred sebou, kĺzať po nej bezostyšne očami, ale báť sa, že začne po ňom kričať, prípadne ho odsotí a utečie skôr, ako pochopí, že je tu a prosí...

  Dívali sa chvíľu na seba mlčky. Iba chvíľu. Čas výťahových okamihov je neskutočne, nespravodlivo krátky. Palica klopla o zrkadlo a on, spraviac bez opory trochu neistý krok, vediac, že aj tak nemá kam cúvnuť a on hlavne nechce, dúfajúc možno trochu naivne, že ani ona nie, vnoril jej dlane do spľasknutých vlasov a pritiahol si jej vyplašenú a nič nechápajúcu a netušiacu tvár k svojej, aby jej vtlačil na pery bozk, ktorý sa ani zďaleka nepodobal bratskému, otcovskému či naivne detskému...

  - Chcem, aby si verila iba tomuto. – stihol ešte zašepkať do syčania opäť sa otvárajúcich dvier.

  Zohol sa po palicu a vycúval, nenechajúc si ujsť jej zvláštnym svetlom zaliatu tvár, veriac, že to nie je len to blbé neónové...

  Zmizol v dave skôr, ako skrz práve vyrojené motýle konečne uvidela realitu ďalšej preplnenej divadelnej chodby, nadôvažok  plnej nevraživých ľudí a nepríjemných hlasov vyháňajúcich ju z „jej výťahu“, lebo potrebujú využiť jeho primárnu funkciu.

  Ani nevedela, ako z neho vyplávala a stála uprostred priestoru postrkovaná, sácaná a ignorovaná celým okolitým svetom a predsa zrazu silnejšia a odhodlanejšia postaviť sa teraz zoči-voči celému ju dosiaľ ignorujúcemu osadenstvu a zakričať: „Toto som ja!“
  Čas a priestor sa opäť pohli.

  V ruke jej zašuchotal lístok. Prebehla ho očami a zhlboka sa nadýchnuc vykročila za svojím snom.

  Držiac ruku na kľučke do miestnosti, kde ju čakala skúška, a ak dobre pochopila aj jeden nový skúšajúci, preliala sa ňou zas tá istá láva, ale teraz mala svoje meno, svoju tvár, aj svoju nezameniteľnú súhru zmyslov, zhmotnených do jediného dotyku, ktorý stále cítila na perách. A verila mu...

domiceli

RUMBELLE - Akvárium... 26. kapitola

Rumbelle

  Akvárium

   26. kapitola

      

      Už vedel, kam mieria a hoci ju nechal navigovať ďalej, najradšej by si to bol struhol po kadejakých, dávno dobre známych bočných uličkách a stratil sa v nich. Mohlo mu to ostatne dopnúť už ráno, ale keby aj, za nič na svete by nevymenil túto šialenú možnosť stráviť s ňou dve hodiny v inom type akvárka a hoci riešili toho neveľa, a všetko na maximálne profesionálnej báze dvoch síce zosúznených, ale stále ako satelity len po svojich vlastných obežných dráhach sa tmoliacich skeletov, už jej prítomnosť mu prinášala do každej bunky miazgu, ktorá mu tak chýbala za posledné mesiace. Čo by, roky.

  Preto sa teraz zhovievavo díval na svoju niekdajšiu domovskú scénu. Vlastne s ňou nič nemusí mať spoločné. Iba ju doviezol a...ufrnkne po svojej obežnej dráhe, aby sa doma zas, raz, možno stretli na chodbe a dali sa do reči o tom, ako to tu dopadlo.

  - Si na mieste. Večerný vlak by si mala stihnúť, aj bez nastavenia mobilu. Budem ti držať palce, ak na tom budeš trvať, teda, ak smiem, ale len tri, na štvrtý si od istého času nedosiahnem. – hodil očkom po nohe.

  Potriasla vystrašene strapatou hlavou.

  - Budem trvať na tom,  aby ste tam boli! So mnou.  Bez vás...bez vás to nedám. Prosím. – spojila dlane a bolo počuť, že sú spotené a trú sa o seba vlhko a iste budú ľadové. Ako vždy.

  - Belle, pochop,  nemôžem. S týmto stánkom som sa nerozlúčil práve najlepšie a nemyslím si, že by ti pomohlo, keby nás tu vidia spolu. Ba, práve naopak. Zostalo tu kopu mojich, vlastne našich spoločných známych a málokto verí tomu...čo som ti rozprával. To, ako som sa po tom všetkom zachoval...nechcem o tom hovoriť. Skrátka, tam nemôžem. – pozrel na ňu smutne a bolo mu to úprimne ľúto. Ale, nemôže. Nemôže, nemôže...

  - Bez vás nikde nejdem! – oprela sa spurne, zaboriac sa, čo to len šlo do sedadla a prekrížila ruky na hrudi.

  - Ale ideš, dievčatko. Tvrdo si drela celé týždne a uznaj, tá hrozba tvojho otecka. Len si to predstav. Študovať nejakú trápnu, nudnú výšku s ešte nudnejším zameraním, to by ťa položilo na lopatky...nie, to, že nejaký vyslúžilý upratovač z divadla sa nechce promenádovať po červených kobercoch a predvádzať svoje kriplovstvo ľuďom, čo aj tak dávno zabudli...- vydýchol bezmocne. A prišlo mu to zas ľúto.

 Jediné, čo zachytila, bolo: „červené koberce“. To fakt tam majú červené koberce? Ako v Amerike? Ako v rozprávke pred odovzdávaním ocenení, ako že naozaj?...Potom si uvedomila, že by bolo treba, že by sa patrilo, ho trochu poľutovať a povzbudiť, ale to prvé vzdala, lebo tušila, že by ju za to akurát tak nakopal do zadnice a to druhé nestihla, lebo dvere auta sa prudko rozcabrili a dnu sa tlačil krik akejsi tlupy rozvášnených, na prvý pohľad umelcov, čo ho svojou prítomnosťou doslova vytiahla zo sedadla a začali oblapávať a potľapkávať a vykrikovať jeho meno a spoločné zážitky...

  „No, vidíš, ty mrzút! Jasné, že na teba nezabudli!" Dívala sa, ako jeho tvár náhle ožila prekvapením, ako náhle celý ožil a aj zabudol na svoju nohu a točil sa okolo starých priateľov, trhajúc z nich slová a privlastňujúc si ich ako náplaste na ješitné masochisticky narobené rany z predstáv, ako celý svet na neho zabudol, zanevrel a vykašľal sa na to, že vôbec je. Býval. Bol.

  Potichu sa vysúkala z auta, vzala svoj batoh a vykročila po vysokánskych schodoch, ešte raz sa obzrúc na neho. "Tak fajn, neznámi priatelia. Viem, že zabezpečíte, že dnes tu bude stoj, čo stoj. Ja musím, ale ja si ho nájdem. Chcem, aby videl, že ho nesklamem! Dlžím mu to. "

  Usmiala sa jeho smerom. Nie, nepozeral, nevnímal ju. Opojený šťastím, že na neho nezabudli, smial sa na plné ústa a rozprával nahlas, veľmi rýchlo sa prispôsobiac žargónu, ktorý si možno chcel, ale nedokázal vymyť z hlavy.

  Obrie dvere ju vpustili a naozaj bol celý vestibul potiahnutý červenými, zájdenými a zošliapanými kobercami, po ktorých sa tmolili desiatky mladých ľudí. Mladých indivíduí. Žiadne spriaznené skupinky. Každý sám za seba. Všetci konkurenti. „Bože, ale ich tu je. Nemám šancu. Nijakú šancu nemám!“ Takmer sa zvrtla, ale práve dobre, že nenarazila do Zeleny, jedinej s akousi mini pochlebovačskou tlupou, z ktorej sa vykľula kamoška vlečúca jej garderóbu a šminky a trochu teplejší kamoš, preafektovane jej skladajúc pocty na čokoľvek, čo jej tradične vytváralo širokánsky úsmev na tvári. Zdali sa jej povedomí. Jasné. Druhé triedy. Ona – Zelena ich tak nazvala na tom sústredení. Posluhujú jej a ona ich nemá za nič. To je celá ona. Tak im treba. Keď nemajú dostatok hrdosti sa vzoprieť jej majetníckosti a stáť na vlastných nohách. Hoci len na jednej, ale vlastnej.

  Radšej sa skryla za stĺp, lebo dnu sa hrnula ďalšia tlupa mladých, čo sa rozprchávali a najmä tlupa, čo držala pokope a v jej strede bol on. Jemu chcela zakývať, ale namierila si to tým smerom nejaká vysoká vychudnutá žena s nepekným drdolom z riedkych vlasov na samom vrchu lebky.

  - Daragoj prijateľu, tibja mi sámo nébo saslálo. Idi sjudá! – dala sa ho bozkávať na tri vrhy a potom na ďalšie tri vrhy a vrhala by sa ďalej a snažila sa zámerne zdôrazňovať svoj prízvuk, hoci ju ostatní podpichovali a dobre vedeli, že to iba hrá, aby vyznela zaujímavo, inak vie jazyk lepšie ako mnohí rodáci aj domorodci.– I náša padrúga Kóra jest tu. Ona búdet tóže adna z tech u kavo búdet slóvo...- habkala a jeden nevedel, či jej robí problém jej rodný jazyk, či domáci, v každom prípade mu zmizol úsmev z tváre.

   Dolu schodmi naozaj schádzala výnimočne nádherná žena. Dokonalý účes, make-up, odev kráľovnej a chôdza. Chôdza kráľovnej. Odev od Diora. Zástupy sa pred ňou rozostupovali, ako more pred Mojžišom a on by sa najradšej skryl do diery v koberci vypálenej nepozorným návštevníkom, čo si nevšimol tabuľku fajčiť zakázané. Od nervozity by si  zapálil aj sám. A zadymil to tu krížom-krážom a zmizol s dymom, v dyme, ako dym. Zmizol a basta!

  Stáli si zoči-voči a obaja čakali, kto začne. Všetci okolo čakali, kto začne a kto potvrdí a ktorú z verzií ich rozchodu, ktorý plnil útroby divadla ešte niekoľko sezón po sebe.

  - Už nie si v Austrálii? – precedil pomedzi zuby, keď sa mu ticho zdalo pridlhé a pauza detto.

  - Tam bola nuda a nedostatok príležitostí. Kotvila som v Taliansku a neskôr vo Viedni a teraz tu. Chýbalo mi to tu. Vy všetci ste mi chýbali! – afektovane roztiahla paže a niektorí sa aj odvážili vnoriť sa do jej bujného náručia.

  Stal si bokom, ale nevyhol sa jej. Objala ho inak ako ostatných a tí na seba mrkli veľmi nápadne, zadržiavajúc úškľabky aj otázky.

  - Jekaterina ťa už dúfam vyzvala, aby si sa k nám pridal. To vieš, chceli sme v porote mať špičku a ty...ty si k nej vždy patril. A aj patríš. To tvoje štorcovanie sa a hra na nedostupného, už dúfam pominulo. – neokolkovala sa pobozkať ho rovno na pery, hoci sa trhol. To ju rozosmialo. – Ako za starých čias. Beriem to ako súhlas, poď odvediem ťa, je potrebné doladiť papierovačky a...dlho sme sa nevideli, máme si toľko toho...- zaváhala a pozrela sa na neho, premeriavajúc si ho od hlavy k pätám. – Budeme spomínať. Čo povieš?! – zatiahla zaliečavo, ťahajúc ho pod pažou od priateľov.

  - Pán učiteľ! – narazila však do dvojice ďalšia, zďaleka nie nepovšimnuteľná, dievčina. – Tak som rada, že ste ma nakoniec prišli podporiť! – naťahovala k nemu paže a zas ich sťahovala, vidiac ho v zajatí. Dobre ju poznala. Ale nenechala si ujsť príležitosť, dať jej najavo, že práve ona mala to šťastie, aby ju on učil, netušiac, že to bude skôr kontraproduktívne.

   Bruneta zagánila na rusovlásku, ale profesionálny úsmev si nenechala vziať. Hľa, kto koho drží pod pažou, dievčinka?! Prac sa mi z cesty, kým na teba pekne hľadím, práve si si ju aj tak zarúbala a to som ťa ešte ani tancovať nevidela. Už ani nemusííííš...zasipela si v duchu, ale na tvári nedala ničovaté nič znať. Natočila sa k nemu.

  - Takže nie si zakopaný pod čiernu zem, ako tvrdia zlé jazyky?! Otvoril si si súkromnú školu? Lukratívnu dúfam, pre špičku dobre platiacich zákazníčok...- dobiedzala a netušil, či to myslí vážne, či si z neho uťahuje. Prestala byť čitateľná hneď ako sa jej dotkla sláva a pocty z nej zmyli všetku prirodzenosť už v čase, keď bola len hviezdičkou, nie primabalerínou hviezdiacou na nebi poriadne vysoko.

  Odtiaľ sa aj dívala na červy pod nohami. Aj táto bola pre ňu len červ. Túto zašliapne. A s akou radosťou. Nech len skúsi za ňu lobovať! Trhla hlavou smerom k nemu a zas k žene pred sebou, čo očakávala, že sa jej nejako zastane, prípadne ju vezme pod ochranné krídlo, ako svoju žiačku. Márne.

  Iba stál a pohľadom hľadal iné dievča. Našiel ju opretú o stĺp s perami zas trochu vykrútenými nedôverou v samú seba. To, čo mu preblesklo hlavou, ako možný scenár ďalšieho dejstva, ho primälo odvrátiť zrak a usmiať sa na Zelenu. Dokonca zvýšil hlas, aby si bol istý, že to začuje.

  - Hej, hej. Moja najlepšia žiačka.Obrovský talent!  Slečna Zelena Mills. Dovoľ, aby som ti ju predstavil. Budeš z nej určite unesená, drahá Cora! Tak veľmi mi propomínala teba v začiatkoch kariéry, že som jej neodolal...– zatiahol dvojzmyselne, vediac, že leje olej do ohňa, strčil Zelene prst pod bradu a nadvihol ako krave na trhu, ale ona to považovala za poctu a prejav najvyššieho uznania, úplne roztopená z jeho slov. Uvarená v oleji.

  Pre Coru bola v tom momente mŕtva, rozfrancorcovaná a ona vykúpaná v jej krvi, ako veľmi rozšliapavala zvyšky po tejto mladej, možno aj nadanej šťande, ktorá ju má nahradiť na poste budúcej primabaleríny divadla, do ktorého sa ledva-ledva pred časom prepracovala. A čo ak nielen na tom...

  Ešte niekto pocítil chuť krvi. Podarilo sa jej od nervozity a priznala si,  aj z nemilého prekvapenia, ktorého bola práve očividným aj uchočujným svedkom, prehryznúť si peru zvnútra.

  Sladká, teplá. Lepšie, ako sa zas rozplakať.

  Ani netušila, že si to všetko pozorne všimol. Veľmi pozorne...

  Len dať pozor, aby si oni nevšimli...ich.

domiceli