RUMBELLE - Peľové zrnká... 3. kapitola

Rumbelle
na motívy rozprávky Kráska a zviera 

3.kapitola

  Peľové zrnká

   

       Aj by sa vrátila späť ku kuchyni a oslobodila zajatého nedvižného a hnilého ako voš popolvára, ale nemala šajnu, ktorým smerom sú oba aj tak nechcené ciele. 
  O Gastonovi tiež veľa počula. Predtým. Nebol problém ho "zbaliť". Účel svätí prostriedky. A ona sa sem potrebovala dostať stoj, čo stoj. Vienok zelený sa rozhodla  riešiť cestou. "Tak pŕŕ...až tam cena nikdy neviedla. Radšej hriech za klamstvo, voči tomu namyslenému frajerovi vo flanelke na tričku s mimoňmi, ako... koľké je to prikázanie? No, babka by zo mňa radosť asi nemala...Žiadne: Aký peň - taký peň, ale pod ním tieň! Gaston je len ten peň. Dutý, natvrdlý. Pod ním teda ani za svet ležať nemieni. Spokojná, babi?!"
  Radšej nájde východ z tohto labyrintu a vypadne konečne domov. Už zabila priveľa času s tým hlúpym koniarom či šoférom, či čo to tu má za funkciu, aby ho strácala ďalej, zakopávaním  po temných chodbách o vlastnú bezmocnosť. 
  Jej vnútorné GPS  totálne zlyhávalo. Ešte skúsi klasický ženský postup: dvere, kľučka – stlačiť, nazrieť. Pokus a omyl.

  Cha! Ale väčšina nazretí viedla akurát tak do tmy. Absolútnej, nikde nevedúcej, nič z tajov zámku neprezrádzajúcej.  Toľko zatemnených miestností na jednej kope. Pozor, zmena. Šero. Že by svetielko na konci tunela? Východ?...Opäť omyl.

  Vŕzgavý zvuk ťažkých dvier otváral jej priezor do izby, ktorá sa v niečom trochu líšila. Vonku dômyselne naštelované reflektory, aby táto pamiatka zrejme vynikla a neunikla  turistom, čo uháňali po neďalekej diaľnici, v kombinácii s konečne otvorenými okenicami, čo  ostatným miestnostiam nebolo dopriate, ju akoby zvali dnu.

  Keď si oči zvykli na čudné chabé svetielka, v ktorých sa začínali črtať aj nábytok a iné doplnky, takmer onemela od úžasu.

  - Waw, ty brďo! To je najväčší kalejdoskop, aký som kedy videla. – zostávala v nie už celkom nemom úžase nad meniacimi sa farbami skiel vitráží rozsypanými po podlahe, čo kymácaním vetiev obrích stromov pred zámkom stále menili svoju polohu, intenzitu, farbu aj...všetko, na čo dopadli.

  Stála uprostred koberca, posiata zlomkami matných farieb a cítila sa ako v rozprávke. Čarovná víla práve kmitla paličkou. Nie už kvôli svetelnej hre, ale preto, že kam jej oči obsiahli, videla to, čo pre ňu bolo zhmotnením splneného sna. Stála rovno uprostred zámockej knižnice.

  Cítila sa ako v chráme. Dokonca sa pristihla, ako spína ruky a rozum jej prináša modlitby vďaky za možnosť tu stáť a zízať. Zatiaľ.

  - Tak vy máte tú nekonečnú drzosť sa mi vlámať do obytných priestorov?!  Bez pozvania?! Bez ohlásenia?! Bez môjho osobného láskavého povolenia?! – skríkol ktosi z úzadia.

  Hlas už poznala. Ani sa radšej smerom k zdroju neotáčala.

  Keď nejde hora...zdroj vykročil. Zdrapol ju drsne za rameno v snahe natočiť si ju k sebe a byť tvárou v tvár, skĺzla mu však a skončila prilepená o obnaženú kožu ramena. A pod prstami zakvačenými oň triasla sa ešte jemná látka blúzky.

  - Som...vám zničil...garderóbu. – uvoľňoval len pozvoľna kŕčom stiahnuté prsty pocítiac až v tom momente jemnosť jej kože, hoci už tá husia nedala na seba dlho čakať.

  Po chrbte mu tiež zutekali zimomriavky.

  Úplne hlúpo a nezmyselne sa snažil nadvihnúť mŕtvy kúsok látky a donútiť ho akokoľvek, myšlienkou, nemou prosbou, pritláčaním o rameno, dokonca, aby držal späť na pleci. Skúsil to posledné niekoľkokrát.

  S hlavou natočenou k jeho ruke stála nehybná, mlčky pozorovala, čo má v úmysle a pristihla sa pri tom, že jej to nie je vôbec smiešne. Tie letmé dotyky...pálili.

  - To je OK. To už také bolo. – vyhlesla, keď dal mozog pokyn, aby sa konečne prebrala z letargie a naordinoval jej lekciu, ako sa nenechávať za nič na svete obchytkávať cudzím chlapom na neznámom mieste, v tme a...dobre, babi! Toto nie je "nič na svete", ale šanca, chápeš? Pochybujem.

  - Akože ...sa to teraz tak nosí, drahá?! – strhol sa, zvýšil zas hlas a ustúpil o krok dozadu. - Dodriapané pančušky, odtrhnutý rukáv...ahá, ahá...deravé rifle...aj nosy a pery s kovovými krúžkami...pomerne odporná móda! - šermoval rukami, upozorňujúc ju necitlivo, negalantne na odevné nedostatky, niektoré očividné, iné odsledované na návševníkoch. Tiež by do zámku mal byť vstup len v nejakom tom "code dress", nie ako sa komu zapáči! Skúsi to navrhnúť starostke. Neskúsi nič. Nemá čas. Nechce sa mu.

  Premerala si ho aj sama. Už nemal trápny červený župan a vyšlapané domáce papučky. Bol celý v tmavom. Košeľa, nohavice, topánky. Jasná kvalita drahého materiálu. Má to štýl. Fazónu, strih. Dokonalé. Pristalo mu to. Všetko ale nemilosrdne a nekompatibilne posiate rovnakými farebnými nezmyslami v amorfných rozpohybovaných tvaroch, ako aj ona sama. Jediná pracka na opasku chytala trochu iného lesku.

  - Von!...z môjho domu, mladá dáma! – natrčil ruku smerom k dverám, zneistený, že si ho drzo, necudne, bez bázne premeriava, čo si pozorným okom  okamžite všimol. navyše sa začína usmievať. S tým nerátal. S tým rátal, ale nepatrí sa to! Je to dáma, nemá čo zízať ako teľa na nové vráta. Má klopiť oči. Červenať sa. Byť nesvoja. Pokorná, krehká, krotká...kupuješ mačku, drahý?!

  - Rada by som, ale...- začala otvorene, úprimne, nebojácne mu hľadiac do meravej tváre.

  - Nijaké „ale“! Henry!...Henry! – rýchlym krokom vykročil k dverám a zrúkol niekoľkokrát do útrob chodieb zámku. Potom sa k nej vrátil. Aj on sa rozhodol si "obzerať". On môže. Geneticky dané. Povolené. Prípustné. Ozaj?!

  Ozvena mu pomáhala a netrvalo dlho, vo dverách sa doslova zjavila postava územčistého, mierne zavalitého, skôr by sa dalo povedať, že dobre stavaného, dobre, dobre, aj dobre živeného staršieho muža. 

  Čakala livrej, metre čipkovaných nákrčníkov, lesklé obrie gombíky a tácku položenú na prstoch a druhú ruku noblesne za chrbtom. Stál tu však v bavlnenom tričku a teplákoch. Takmer po domácky. Ó, aké sklamanie. A nebola sama. Sklamaná z Henryho zovňajšku.

  - Dnes ste sa všetci spykli proti mne, alebo čo?! – rozhodil rukami, namiesto toho, aby vyslovil prianie, okrem aspoň mierneho ospravedlnenia, že „opäť“ ruší komorníka, ktorému padla už pred pár hodinami.- Neznášam takéto spôsoby! Dehonestuje to môj status! Môj honor! Moje postavenie v tomto dome! Ako sa vôbec opovažujete takto... – ukázal na ňu i na sluhu a mal čo robiť, aby sa stíhal nadychovať pomedzi výčitky  zhrozenia nad vonkajšou vizážou prítomných, ako po chvíľke prehovoru obaja z jeho slov a hlavne veľaznačných  pohybov pochopili. Najviac sa jej páčilo, ako napodobnil jej rozfranforcovanú blúzku. Šikovný herec. Tragéd. Alebo, s tými škvrnami z vitráží na čiernom pozadí, skôr mlok. Vykúpaný v amfetamíne.

  Jáj, tak preto sa prezliekol. Aby mohol byť na koni a buzerovať ostatných! Preblesklo jej mysľou. 
  Henry sa však chopil preslovu. Našťastie. Jazyk ju už začínal svrbieť. Riadne.

  - Ráčte prepáčiť, pane, ale o takomto čase, mojom voľnom čase, ráčte dovoliť,  sa v posilňovni vždy venujem joge a cvičeniu Pilates, ako ste mi boli bývali odporučili, aby som sa nehrbil a mohol si naďalej plniť svoje povinnosti, vyplývajúce zase z môjho postavenia v tomto dome. – odpovedal vážne starec, vôbec nie však pokorne, ako očakávala.

  Ďalšie sklamanie. Zrejme roky vycepovali jeho tón do tejto polohy, ktorá nebola neúctivá, ale vyžadovala patričnú úctu k veku i postu hlavného komorníka. Jediného komorníka. Nenahraditeľného. Verného. Poslušného, skrátka TOP medzi komorníkmi. Iste to tak bude. Konšpirovala v duchu. Ale mohol mať livrej. To by bolo aké peknééé...

  - Nechcem nič počuť. Vyprevaďte slečnu. Zablúdila u nás, chudinka. - zatiahol sarkasticky. - A postarajte sa, aby navždy zabudla na túto návštevu a cestu späť k nám si vôbec nezapamätala! – proklamoval dôležito.

  „Vyhadzuje ju?! Vyhadzuje. Z tejto famóznej, úchvatnej knižnice?! Z vlastnej knižnice. Sem sa už nebude smieť nikdy vrátiť?! Nebude. Nikdy?!“...mozog hnal na myšlienkový mlyn zúfalé asociácie. „To nie! To nemôže dopustiť!“

  Ústa však zlyhali.

  - Už aj idem! – vykročila.

  Odľud jeden odporný, hulvátsky, sprostý...Vyhadzuje ju...Stopla sa.

 - Nejdem, ...teda idem, ale najprv musím...ísť. – zahabkala nesvoja a rada, že ešte chvíľu času dostane na rozmyslenie, ako zachrániť situáciu.

  - Hej, to musíte! Nikdy ste sem nemali chodiť! Nikto vás nepozval a ani nikdy nepozve! A biletárke dám embargo na vstupenky do objektu týkajúce sa vašej nežiaducej osoby. Takže ani ako turistka. Odíďte! Okamžite! Henry...- obrátil sa na sluhu a prenechal ju v jeho kompetencii, ruky spokojne založiac za chrbát, aby ho nenapadlo vystrúhať poklonu a spraviť z toho celého frašku.
  Skúsi zatiahnuť ručnú brzdu? Skúsi. 

  - Nerada vás iritujem, mrzí ma to...aj môj...nevhodný odev...- odtiahla vrch blúzky v snahe nájsť ramienko podprsenky a visiaci útržok pod neho zas vopchať, ale prsty sa jej chveli rozrušením, tak sa to nijakovsky nedarilo a nechtiac odhaľovala aj viac, ako len kúsok kože a ramienka...a ramienka...a ...bieleho ramienka...a bieleho ramienka a bieleho...o-ou.

  Henry zahmkal, vidiac, ako sa pánovi zaperlilo čelo a zamrzli večne rozfrfľané ústa.

  - Dovoľte, pane. Dáma mala zrejme na mysli, že by potrebovala toaletu. – pokúsil sa mu naznačiť.

  - Čože? Toaletu?! Ja...že...jej mám kupovať nejaké šaty?! – zvrieskol na chudáka.

  - Toaletu, vo význame...viete...onej miestnosti, kde...- hľadal teraz už tiež spotený sluha správne slová.

  - Viem! – vyprskol zas. - ...kde aj králi chodia pešo! Nerobte zo mňa totálneho idiota, na to tu máme iných! ...Nie, na robenie...na toho...idiota...toho idiota...tu máme. – začínal sa zamotávať do vlastných slov a doplo mu, že bude múdrejšie mlčať, šetriť a vážiť slová, ako sa strápňovať každým ďalším. Fraška je tu.

  - Ak láskavo dovolíte, pán Henry ma pochopil, ja...- skúsila tiež len opatrne, aby svorne ukočírovali jeho momentálny útlm a zachovali mu ho. Márne.

  - Von! Mňa vaše urologické problémy vonkoncom nezaujímajú! Oberáte ma o čas! O nervy aj o schopnosť ovládať sa a byť diplomatom v každej situácii, ako sa na gentlemana patrí! – ziapal zas na plné ústa.

  - Pane, nechcem vás uraziť, ale keď už sme pri chytaní sa za slovíčka, mali by ste si pozrieť Winetoua. Červeného gentlemana. Aby ste videli, čo je to skutočný gentleman! Červený síce zas už ste, aj keď ten župan mi bol sympatickejší, ako tento ponurý karnevalový kostým... - premerala si ho od hlavy po päty, snažiac sa mať bradu riadne vysoko. - ...to je akože prevlek  za Temného pána hradu? Dosť nevydarený,  aby ste vedeli. Chýba vám nielen vkus, elegancia a noblesa, ale aj akákoľvek diplomacia a čo je galantnosť a empatia si láskavo vygúglite už sám. A nemusíte ma vyprevadiť. Východ nájdem aj sama!...- vykročila, vrátila sa. -  Nenájdem. Henry, ideme! – lapla starca pod pazuchu. - ...a ocikám vám najbližší kríček, aby ste vedeli! A nemusí byť ani temný! -   rázne vykročila z izby, ktorej sa tak veľmi nehodlala vzdať, nechajúc za chrbtom pána knižnice s penou na ústach.

  Bolo jej jasné, že práve škrtla zápalkou a z podkladov na diplomovku sa stal razom most. V plameňoch. Totálne v plameňoch...

domiceli

RUMBELLE - Peľové zrnká... 2. kapitola

Rumbelle
na motívy rozprávky Kráska a zviera 

2.kapitola

  Peľové zrnká

   

       Spomalene dvíhal ruku, akoby mu mozog ešte chcel dať poslednú šancu na rozmyslenie. Dal. Neprijal. Natrčil pred seba ukazovák a snažil sa, aby sa mu príliš netriasol.

  - Nikto sa nemôže volať „Belle“! – skríkol spomalene, s dôrazom na každom jednom slove, dokonca sa zdalo, že to posledné vyslovil aj s určitou posýpkou nenávisti v melódii hlasu.

  Zmätene sa obzrela, komu to patrilo, nepripúšťajúc si, že prst je namierený priamo na ňu a nebezpečne sa približuje. Keď jej pohľad zachytil poblednutého Gastona, ten sa konečne zobudil a stal si opäť pred ženu.

  - Prepáč, strýko, to je moja...- ani nedopovedal, skončil doslova priklincovaný pod váhou tela svojho príbuzného o stôl, cez ktorý sa obaja prelomili. S jeho pažou pod bradou stratil schopnosť komentovať, obhajovať, hľadať výhovorky, ako si dovolil to, čo si dovolil. A že si, podľa tlaku,  dovolil veľa!

  Nepremýšľajúc veľmi, skúsila svojmu nečakanému rytierovi pomôcť,  skôr nežne ako rázne priloženou packou na plece žalobcu, v snahe presunúť jeho pozornosť späť na seba, ale druhou rukou ju neľútostne odšmaril. 
  Stabilita v lodičkách zlyhala a kuchyňou sa ozval hluk zo spánku prebudených panvíc, plechových hrncov a iných rárohov naskadaných v kúte skôr ako dekorácia, než funkčne. A napevno. Nebola to dobrá pristávacia dráha pre chatrné dievča v minisukni.

  Nestaral sa, že medzi nimi sa zviechava doudieraná a šokovaná, a ešte sa snaží bordel narýchlo upratovať, akoby by bola sama vinná. Prebodával pohľadom svojho synovca a z úst mu skoro tiekla pena. Namiesto slov. Gaston beztak vedel, čo mu chce vyčítať.

  Nič nevravel. Vôbec nič. Ani jeden z mužov sa neodvážil čokoľvek povedať, len prvý nepríčetne a druhý s úmyslom vydržať besnenie, dívali sa na seba.

  Zovretie povolilo. Ešte raz ho mierne nadvihol za vygajdanú košeľu, aby ho nemilosrdne šmaril o dosku stola. Napriamil sa, podvedome ošúchal ruky o župan a akoby sa nič nebolo stalo, vykráčal konečne z miestnosti, neunúvajúc sa zatvoriť za sebou dvere.

  Chodbou sa ešte chvíľu ozývali kroky.

  - Ani sa ma nič nepýtaj! – rozkázal smerom ku kráske nešťastne kontrolujúcej škrabance na panviciach, čo iste patria k drahým,  miesto na sebe. Očakávala, že by jej pomohol a aspoň podal ruku? V tejto kuchyni už radšej neočakávala nič. Osadenstvo sa už predviedlo dostatočne. Ale Gaston sa potreboval vyrečniť. A zrejme aj na niekoho nabrýzgať, aby sa trochu uvoľnil, odventiloval. 
   – Z tvojej debilnej praxe nič nebude. Kázal som ti predsa držať hubu a krok! Lenže nie, tebe sa tá premúdrelá chlebáreň nezavrie ani za svätého! – prskal rozhnevane, vylievajúc si na úbohej, stále skoro nič nechápajúcej dievčine svoje jedy. Staré orientálne príslovie: Príď domov a zbi ženu. Ona už bude vedieť za čo. Nie, nevedela.

  Upozorňovali ju na tento zámok. Na jeho majiteľa, na poriadky, aké tu vládnu, ale považovala to všetko za výmysly, dokonca nezmysly natárané neprajníkmi, ktorí nemali šancu sa o pravde presvedčiť na vlastné oči. Čo na tom, že je niekto jediným dedičom obrovského majetku, dokonca v sieti historických pamiatok regiónu. Je to len človek. Sme v dvadsiatomprvom storočí. Už nie sú páni a poddaní. Demokracia! Príde, slušne sa predstaví, poprosí a...určite pochodí.
  Prišla, slušne sa predstavila... a tu sa niečo trošku pokazilo. Asi. Možno. Malá chybička v systéme. Vrátiť na začiatok, premyslieť stratégiu. Figu! Stratégia dobrá! Tu zlyhal...On! Odľud jeden nevychovaný! Konečne sa prebrala a šmarila panvicu medzi ostatné, pováľané na zemi.

  Vyfúkla vzduch z nozdier a pozrela smerom k otvoreným dverám. V hlave jej skrsla myšlienka. Nápad. Nie, toto tak teda nenechá! Vie veľmi dobre, že jedine na tomto mieste sa nachádzajú potrebné dokumenty, bez ktorých môže svoju diplomovku rovno zabaliť. Uvítanie síce nedopadlo najlepšie, ani ona nedopadla najlepšie, ale čo je tam po pár očkách na pančuškách a oškretých ľakťoch pred skvostami, čo chránia tieto múry. A popis ktorých ona potrebuje! Bezodkladne. Už včera bolo možno neskoro. Predstavila si prísny ksicht svojho univerzitného profesora profilového predmetu. A dekanský termín.

  - Nenechám sa odradiť! – rozhodla a vykročila k dverám.

  Ledva ju stihol zachytiť a zhodou okolností natrhnúť jej nadôvažok ešte rukáv na blúzke.

  - Keď už vyzerám ako vojnový veterán...- skúsila nejako zachytiť odvísajúcu látku pod ramienko podprsenky. - ...tak nech to aspoň stojí za to! – vytrhla sa mu a vytrielila do chodby, tresnúc dverami v amoku tak, že zapadla záklapka. Z jej strany. Chudák Gastonko.

  - Belle! Belle! Dočerta, ty ženská pojašená! Ten netvor ťa zahluší, ak sa mu ešte raz ukážeš na oči... s tým svojím úchvatným menom...- trieskal zvnútra kuchyne bezmocný, vymknutý Gaston, ale dvere sotva prepúšťali buchot, nieto jeho slová.

  Búchanie ustalo. Kývol rukou nad možnou hrdinskou záchranou tejto princeznej a siahol radšej po fľaši, čo sa síce vyvalila, ale náplň kvalitného moku vytvárala ešte hladinu, ktorú bolo škoda nechať ľadom. Zdrapil ju za hrdlo a prelial tým svojím. Utrel ústa spakruky.

  - Aj tak máš malé kozy, dievča. – vyhodnotil, buchol fľašu o stôl a spokojne sa vyvalil na nepohodlnú lavicu popri stene, rozhodnutý odgrgať zvyšný voľný čas noci.

  Prvotná odvaha ju opúšťala. Zostala kdesi stratená za nevie už koľkou zákrutou neprehľadných úzkych chodieb, ktorými sa už hodnú chvíľu bezradne tmolila.

  Aj si chcela v duchu pripraviť obhajobnú reč a dôvody, prečo by ju mal vziať, ako úbohú, obyčajnú študentku na milosť a sprístupniť jej na pár dní svoju knižnicu, o ktorej šli v odborných kuloároch priam fantastické fámy. Nevzdá sa. Nevzdá a hotovo. Len ho musí nájsť. Nemôže ju len tak odmietnuť, navyše kvôli takej banalite, ako je jej krstné meno.

  „Ozaj“, doplo jej. „Prečo ho to jedno jediné slovko takto vytočilo?!“ Rozmar. Šľachtici ich mávali a ako počula, videla aj stále cíti, pošúchala si boľavý lakeť, aj mávajú. Povedzme, že uzná jeho právo naň. Ak k nej bude naoplátku dobrý. A basta.

  No, nič. Nájde ho a spýta sa priamo. A basta po druhé.

  No, len ako ho v tomto obrovskom, úchvatnom, nádhernom, tajomnom...bla -bla- bla zámku vôbec nájde...

domiceli

RUMBELLE - Peľové zrnká... 1. kapitola

Rumbelle
na motívy rozprávky Kráska a zviera 

1.kapitola

  Peľové zrnká

   

       Vážne myslel na to, že odstráni z okien vitráže. Dnes síce nie osobne, pomocou pištole, to chcel pred časom, keď už slnko nevedelo, čo od dobroty a tlačilo sa každým centimetrom štvorcovým, aj keď mal tvar kruhu, či inej geometrickej zákernosti. A k odsúdeným na potupnú smrť rozprsknutím tentokrát odsúdil aj doteraz blahosklonne tolerované trápne ružové kosoštvorce, ktorými zrejme predkovia so zmyslom pre gýč dementne „skrášlili“ okná jeho domu, lebo ich  donedávna pokladal síce za infantilné, ale aspoň životabudiace. Dnes už nie.  

    Už ho iritoval celý ten farebne uvrieskaný krikľavý cirkus, čo ho každé popoludnie nútil žmúriť oči a predstavovať si aj tak iný svet. Možno by postačila zamračená obloha. Vtedy bola aj geometria jednotlivých tvarov rozhádzaných po parketách aspoň v sivastejších odtieňoch. A keď si to šľahli skrz perzský koberec, aj chlpatejších. Pristalo to najmä kosoštvorcom. Ale rovnako ho to lámalo na zaťahovanie viečok, na opačnom póle, kvôli ospalosti, vrodenej letargii a odosobnenosti voči všetkému, čo prichádzalo zvonka. Dobrovoľná ulita.

  Zadíval sa bokom na mohutnú guču zamatu, elegantne previazanú tučnou skrútenou šnúrou, tvoriacu obruč okolo každého okna, ale vzdal pokus ju rozviazať. Ponurosť a tma bol druhý extrém, ktorý neznášal. Znášal vôbec niečo? Niekoho? Nie, ani takého nikam nevedúce filozofovanie nepatrilo k činnostiam hodným jeho persóny. Prečo ho práve teraz napadla tá "non grata" - nežiadúca?! Áno, áno, ani ľudí sa mu nežiadalo...

  Ťažilo sa mu aj načiahnuť sa za táckou s listami, čo mu tu nechal starý Henry. Koľkokrát mu už naznačil, dokonca priamo povedal, aby tú sprostú poštu vybavil sám. Nie! Hnida lenivá, poctivá, starosvetská, konzervatívna! Starec plesnivý s nevykoreniteľnou úslužnosťou a pohľadom, za ktorým bolo všetko možné, len nie záujem niečo meniť. Skostnatelosť v priamom prenose.
   ...že by už aj Henryho neznášal?!

  Oči sa mu presunuli do lona, v ktorom sa medzi záhybmi vypelichaného župana strácala útla knižôčka akejsi stredoeurópskej poézie, ktorú sa márne pokúšal preložiť do svojej rodnej reči. Zachovať jemné nuansy sa mu už pár dní nedarilo. Ale, ako výzva to šlo...zabije ďalších pár dní a potom si nájde inú zábavku. Inteligentnú, pokiaľ možno. Žiadne kosoštvorce. Ružové. Lesklé. Hladké. Nevdojak prešiel ukazovákom stredom otvorenej knižky, priamo po pukline, ktorá kdesi v neznáme spájala dva protiľahlé listy papiera a zmätene sa rozhliadol, či ho náhodou niekto nesleduje. Keby aj, čítať myšlienky ešte nie je možné, ani v dnešnej pokročilej dobe...

  Ozaj, pokročilá doba. Niečo by zjedol. Prečo len nechal odstrániť z miestnosti všetky hodiny?! Chudáka Henryho, zvyknutého na nemenný inventár rodinného sídla dlho presviedčal argumentmi o prihlučnom tikaní a chuti nezabíjať čas jeho zabíjaním, keď mu drzo odmeriavajú čas na čas, ktorý mal venovať inej činnosti. Henry úctivo pritakával a odnášal skvosty do depozitu ktoviekde, hlavne, že mu nebudú vyhrávať za ušami.

   Teraz ale nevedel, koľká bije a či má volať a rýpať do komorníka, alebo sa zachová distingvovane, prejde sa a vyžerie zas chladničku v kuchyni. Ako inokedy.

...tuláci, blázni a básnici si ako deti podávajú ruky.

Život je v nebesiach a v pekle.

A uprostred sú muky...

  Odcitoval jedinú preloženú strofu, až teraz zistiac, že bude mať zrejme v rukách nedocenený skvost katolíckej moderny, čo ho vôbec nenadchlo. Mal chuť na niečo dekadentnejšie, mastnejšie a pikantnejšie. Ale môže byť aj šunka, prípadne paštéta, prinajhoršom čokoľvek, čo bude osvietene si hovieť v útrobách jeho chladničky v podpalubí zámku.

  Bože, ako je to ďaleko...

  Neznášal tento chlad, ozveny krokov, celé toto rodinné hniezdo, ktorému ku hniezdu chýbalo hádam všetko. Teplo, krása, teplo a hlavne žena. Pár nabubrelých plochých portrétov po stenách a kosoštvorce vo vitrážach. Len chlad a márna ozvena volania.

  ...a smiech. Kdesi z miest, kde sa nachádzala kuchyňa bol počuť smiech.

  Ženský. Žiadne rozbíjanie skla. Živá žena.

  Chuť na jedlo ho prešla. Nie, neprizná si, že ju len nahradila iná chuť.

  Nemá kuchárku. Má kuchára. Henryho. V jednej osobe. A ešte toho dementa Gastona, kvázi záhradníka, koniara a šaša, respektíve rovno idiota v jednej osobe. Načo platiť toľkým ľuďom. Naštvať ho dokáže vždy aj za troch. Sprepadený rodinný známy. Záväzky, konvencie.

  Nebol problém potichu otvoriť dvere do randálu, čo tam robili dvaja ľudia. Hej, aj jeho obľúbený zamestnanec, ktorého spoznal okamžite, podľa chrochtavého rehotu.

  Tváril sa, že ich nevidí. On je tu doma.

  Napochodoval si to rovno ku chladničke a trhol dvierkami, skloniac sa radšej do nich. Možno si ho ani nevšimnú.

  - Henry, ty stará hrdzavá páka, zas ideš tomu teplošovi vyžierať zásoby?! – buchlo čosi o stôl, lebo chudák nevinne obvinený komorník zrejme nebol jediný, čo sa sám obsluhoval v tomto dome, okrem prioritne na to určeného domáceho. Pána.

  Zasekol sa v chladničke. Kdesi medzi zajačiou paštétou, kvázi symbolom úteku a niekoľkými hlavičkami očistenej reďkovky, to budú Goliášove, respektíve Gastonove a on Dávid. Siahol po reďkovke.

  Chvíľu rozdýchaval ďalší útok rehotu, preguľujúc úbohú zeleninku medzi prstami, kým sa hrdo vystrel, pritiahol klopy krvavočerveného županu a urobil krok vzad. S rukou na dvierkach chladničky, s hlavou reďkovky medzi palcom a ukazovákom, márne sa ju snažiac rozpučiť, akoby nonšalantne opretý o riť koňa, dal si druhú ruku vbok potom, ako si založil dlhý prameň vlasov za ucho a spôsobne zboku zažmurkal na dvojicu, ktorej zamrzol úsmev na tvárach.

  - Ááá, skrýko...osobne...som nemohol tušiť. – vtiahol do seba mladík čosi, čo v nose ani nemal, ale nijaké iné ospravedlnenie nemienil zo seba aj tak vysúkavať.

  - Ááá, synovček ...tú fľašu Chardoneux ti ten teploš strhne z najbližšej výplaty. – vystrúhal kyslý, cynický úsmev na zvyšky svojho drahého vína.

  - Prepáčte páni, ale myslím si, že za orientáciu by sa nikto nikomu, dokonca ani za chrbtom posmievať nemal. Je to maximálne nekultúrne a dehonestujúce. Ak aj je váš zamestnávateľ gay, je to jeho osobná, nanajvýš súkromná vec a strúhať si z toho žarty,  je nevhodné, neempatické.  Nepatričné... – trela si ruky jednu o druhú mladá žena, čo sa práve otočila, doteraz sediac chladničkovému votrelcovi chrbtom.

  Gastonovi cukalo kútikmi úst.

  Jemu tie jeho primrzli. Do hlavičky reďkovky zadrel aspoň nechty. Z každej strany. Fuj, tekutina.

  - Gaston, budeš taký láskavý a predstavíš mi svoju novú samičku, čo tak bojovne obhajuje toho ...teploša?! Zdá sa mi o level vyššie, ako tie pred ňou. – vykročil k dvojici, ale mal čo robiť, aby domáce papuče s brmbolčekmi udržal na bosých nohách, keď sa snažil kráčať rázne a nie posunovaním, leštiac podlahu. A ešte čo s utýranou zeleninou? Vrecko županu.

  - Som B...- natrčila ruku k nemu, ale Gaston ju antibontónovo predbehol, skočiac jej do reči.

 - Je to slečna French! Slečna... študentka. Mala by záujem praxovať ...u nás v knižnici... kvôli svojej... tej... onej... diplomovej práci. – pritakal si a stal pred ňu, aby ju náhodou nenapadlo provokovať nejakými premúdrelými dodatkami.

  Vedel, prečo "slečnu študentku" stopol v predstavovaní. Ešte ju nestihol zasvätiť do miestnych abnormalít. Odteraz nosí na rande aj album predkov, nech sa tie ťapy nestrápnia skôr, ako v jeho posteli.

  Vystrúhal falošný široký úsmev.

  - Teší ma. Som Gold. Môžete mi hovoriť pán Gold. To „teploš“ naozaj neznie dobre, mali ste pravdu. Zvlášť, keď to v konečnom dôsledku, v reále, ani nie je pravda! – zagánil na Gastona, ale vrátil sa k umelému úsmevu a žene pred sebou. -  Bude vám musieť stačiť moje priezvisko, keďže ani ja som sa od tohto idiota, pre ktorého je bontón značka hudobného vydavateľstva, nedozvedel vaše ctené krstné meno. – spôsobne jej vzal ruku a náznakom pobozkal špičky prstov, ani sa ich popravde nedotknúc. Ale puch reďkovkovej šťavy ho dostatočne otrávil, aby pršteky nepoohmatával dôkladnejšie, na dôkaz svojej  orientácie. Hmmm...to by chcelo druhý pokus. Iné pole. Po...po...po...  POpravde?! POriadnu POsteľ! Aký pekný umelecký prostriedok sa mu podaril. Len na jeho meno si nevedel spomenúť. No, čo... dnes je deň bez mien!

  Rýchlo sa však zvrtol, ale pokochal sa ešte rád na jej  pootvorených perách, ako náhle zistila, aké faux pas práve nechtiac zapríčinila. A niekoľkonásobné!

  - Ospravedlňujem sa...- zahabkala celá nesvoja. – Som Belle...- zakričala ešte polovici postavy, čo už jednou nohou a druhou polkou tela bola na chodbe.

  Vtiahlo ho späť.

  Tresol dverami a keď sa obrátil, jeho tvár bola znetvorená zlosťou a takmer  nepríčetnosťou...
  A mohol to byť taký krásny, tajomný, bezmenný deň!

domiceli