pondelok 6. apríla 2015

RUMBELLE - Podsádzanie trávy... 18. kapitola


Rumbelle
18. kapitola
nadviazanie na ff Reč trávy, Šum trávy, Krik trávy
  Podsádzanie trávy...



        Až teraz pohár trpezlivosti definitívne pretiekol a nebolo v jej silách nastaviť hrádze. Ako to, že všetko dianie jej preteká medzi prsty a ona sa stáva divákom dokonca aj vlastného kusa života?! Trhla hlavou smerom dozadu, kde sa akási dôležitá jeho súčasť, nielen nepatrná kulisa, potmehúdsky, akoby nič, usmievala a s tým trápnym úsmevom sledovala, ako ona sama, ledva lapá po dychu v litroch vody. Hektolitroch!
  Urážajú ju? Odstavujú na vedľajšie koľaje? Ochraňujú tým? Zámerne?! Náročky?! Úmyslene?! Škodoradostne?! Zhovievavo?! ...nech by to vyznievalo akokoľvek dobre myslené, cítila sa definitívne zle!
  A ešte ju chcú nebodaj učičíkať?! Pocítila teplé priateľkino objatie.
  - Emma?! – odtiahla sa z náruče, automaticky hodiac pohľad dolu, na kamoškino brucho, kým jej došlo, že je to len reakcia na nedávno zistené skutočnosti.
  - Našiel som ju v úschovni zavazadiel. – pokročil k ženám, snažiac sa vniesť do situácie aspoň odľahčujúci humor.
  - Viem, že si chcel povedať „zavadzadiel“, -  ďobla do neho Emma. – Ale spisovne sa aj tak hovorí: „batožín“! Však Belle, ty študuješ jazyk. – opravila ho, pozrúc na priateľku s prazvláštnym výrazom na doteraz sa vždy maximálne inteligentne tváriacej tvári. Nie, mýli sa. Odkedy pozná jej „svokra čakateľa“,  ten pôvodný výraz je dávno na ústupe.
  - Bavíte sa dobre?! – zavyla Belle viac nešťastne, ako vyčítavo.
  Objal ju okolo ramien tak tuho, aby sa nemohla vymknúť a uzavrel obruč druhou rukou, keby sa chcela, ako to mávala vo zvyku, metať a mlátiť ho pästičkami do úbohej hrude.
  Zostala mu však v nej nehybná, odovzdaná, akoby zlomená a flegmatická. Iba pomaly jej dochádzalo. Tykajú si. Smejú sa. Bavia sa. Rozumejú si. Je tu, ako doma. Je spokojný, že je tu. Má radosť, že je tu. Je tu... Zbytočná je tu. Odvisla ešte viac.
  Pocítil to a snažil sa jej bozkom do vlasov fúknuť trochu pozitívnej energie, ale jej chvenie neveštilo nič dobrého. Už aj Emma na neho hľadela vyčítavo.
  - Vravela som ti...že to nebude dobrý...nápad. Ani to...nepovedať jej pravdu hneď...a počkať, až kým príde...sem. – vyslovovala Emma pomaly, vidiac poblednutú Belle, ktorej myšlienkové pochody akoby skutočne vedela čítať.
  - Nerobte si starosti. – odpovedala ku podivu vážne a dvihla hlavu. Pomerne hrdo. Skôr vzdorovito. – Čo tak na mňa zízaš? Aj tak už kuješ pykle, ako si ma budeš v noci v senníku udobrovať, tak načo ten psí kukuč?! – pozrela mu do tváre prísne, ale na Emmu sa usmiala.
  - Rada ťa zas vidím. Je to od teba fakt pekné navštíviť raz za čas svoju najlepšiu priateľku a...pripraviť jej takéto...ozaj, že milé prekvapenie.- odtiahla sa od muža a pokúsila sa nadvihnúť pokrievku.
  - Šľaktrafené hrnce! – skríkla popáliac si všetky brušká prstov na ruke, ako rázne sa do nej zakvačila.
  Emma jej podávala utierku, čo doteraz žmolila v ruke, on ju chňapol rovno za zápästie a pustil vodu plný prúdom, strčiac jej zranenú ruku do vodopádu, v ktorom zanikali jej vzlyky s vulgarizmami, ktoré nepoznal ani sám.
  - Mrzí ma to...- precedila Emma a chcela sa vytratiť z kuchyne.
  Stihol za zápästie zachytiť aj ju.
  - Láskavo sa vráť k vareniu, drahá. Ak tak veľmi po tom túžite, ja idem na záhradu vymerať ring a narýľovať trochu čerstvého, rozmokvaného blata. Po večeri mi môžete predviesť nejaké to divé zápolenie. – dvihol obe zachytené ruky vyššie, akoby obe práve zvíťazili a roztiahol prsty, aby vypadli a prehrali na celej čiare. – Ženské ješitné, tvrdohlavé, nepoddajné, hašterivé...Idem! ...Aj tak nemám do čoho pichnúť! - chrstol im ešte a opustil bojové pole, vzdajúc nasledujúci rozhovor radšej kontumačne.
  - A s týmto monštrom ja spávam... – nedala si servítku pred ústa Belle, rozdýchavajúc jeho poslednú dvojzmyselnú vetu, ktorá ju feministicky dorazila. Urazila. Reštartovala.
  - Mi hovor... – zašepkala neveriacky priateľka, predstavujúc si jeho kópiu v mladšom vydaní. - Mi hovor! – skríkla. - To, akože fakt?! – natočila si ju k sebe Emma a z prsta namiereného do obývačky, v ktorej práve zmizol, by snáď dokázala aj vystreliť.
  - Fakt ťa našiel na stanici? – utrela si Belle nos spakruky, rovno tou mokrou, zranenou, poľutujúc skôr kamošku, než vlastnú končatinu, začnúc radšej z menej erotického konca.
  Emma sa trochu pousmiala. A konečna našla silu rozprávať. Pare a hrncu a syčaniu a teplu. Cítila sa ako doma, vo vlastnej kuchyni, kde to všetko dôverne poznala a mohla si beztrestne robiť a vravieť a dokonca aj zanôtiť, keby sa jej žiadalo. Už to potrebovala. Všetko, čo sa tak rýchlo zbehlo, znova rozložila po trati a spomínala etapy, o ktorých Belle nemala ani poňatia.
  - On ho...zbil? Neala?! Vlastného syna?! – skočila jej náhle do reči.
  - Ale zobral to všetko na seba. Aby ho...ochránil. Tie peniaze...ozaj, vrátila si mu ich, však? Odniesla som ich tvojmu otcovi, aby...- pozrela na priateľku previnilo, ale vidiac, že pritakáva, otočila sa zas k práci, lebo za väčšinu z udalostí sa hanbila aj sama pred sebou. – Neal mu ich...ukradol a chcel, nástojil na tom, ako nepríčetný, aby som si to...dala vziať. Nikdy. Už nikdy, Belle. – sťažka preglgla. - Keď sa to dozvedel, zdral ho a ...vyhodil z domu. To som ale nechcela... – chlipla si z horúcej šťavy, aby sa mohla vyhovoriť za vlhnúce oči.
  - Takže, to nebol jeho nápad, ale...- zrovnávala si Belle indície.
  - Nemám také šťastie na mužov, ako ty. – pozrela sa jej Emma do očí a mykla hlavou bokom. – Choď za ním. Je to správny chlap. Ver mi. – prižmúrila obe oči a znova sa otočila k sporáku.

domiceli


2 komentáre:

  1. takéto kamarátske udobrovačky a vzájomné pomáhanie si to je ako balzam na dušu :) čistá časť...krásne uzavretá, s dobrými poznámkami a detailami :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. ja som to tušila...ja som to taaaaaak tušila...ty tej Emme nedopraješ chvíľu pokojného života :D

    OdpovedaťOdstrániť